Praví anjeli nemajú krídla: Ako sa z anjelov stal "odpadkový kôš" pre najrôznejšie nižšie božstvá Biblie

Dušan Valent, 2020-12-05 19:39:00

Anjeli sa hlboko zakorenili nielen v kresťanskej či židovskej viere, ale aj vo „svetskej“ popkultúre. A dokonca našli obľubu aj u nadšencov ezoteriky a mysticizmu. Historici, religionisti a biblisti však demonštrujú, že predstavy o anjeloch v „ľudovej viere“ sú výsledkom neskorého stotožnenia rozmanitej palety nižších božských bytostí a vývoja nielen biblických, ale predovšetkým nebiblických náboženských tradícií.

Zjednodušene možno konštatovať, že anjeli sa považujú za božích poslova služobníkov a čisté, dokonalé, silné a mimoriadne krásne bytosti. 

 

Rozhodne ich nie je málo. Niektoré biblické pasáže nepriamo hovoria o tisíckach tisícov a desaťtisíckach desaťtisícov (Dan 7,10). A podľa ezoterických guruov, ale aj niektorých teológov a kňazov, má každý z nás prideleného anjela ochrancu. „Podľa všeobecného učenia teológov má nielen každý pokrstený, ale každý človek, aj neveriaci, od narodenia cez celý svoj pozemský život svojho anjela strážcu. Cirkev na tomto učení trvá dodnes,“ píše gréckokatolícky kňaz František Dancák.

 

Populárny a vplyvný Slovník anjelov (A Dictionary of Angels, Including the Fallen Angels, 1967) Gustava Davidsona uvádza približne 400 anjelov známych podľa mena. Autor ich zozbieral z najrôznejších tradícií: predovšetkým z Kabaly a diel stredovekých a neskorších grimoárov a iných okultných textov. Pohľad do Biblie však prináša prekvapenie: v ostrom rozpore s populárnym obrazom, biblické texty menujú len dvoch, a síce Gabriela (Dan 8,16 ; 9,21; Luk 1,26) a Michaela (Dan 10, 13 a 21, 12,1; Zj 12,7), aj to iba v textoch, ktoré radíme medzi najneskoršie biblické knihy, datované do 2. storočia pred n. l. resp. záveru 1. storočia n. l.

 

[reklama] 

 

Umelý konštrukt?

Od stredoveku sa objavujú prekvapivo detailne vypracované analýzy duchovnej povahy, hierarchie [1] a funkcie anjelov. „Takýto syntetický prístup je založený na dátach, ktoré pochádzajú z geograficky, historicky ako aj kultúrne vzdialených zdrojov. To vedie k interpretáciám, ktoré nie sú opodstatnené. V skutočnosti je biblická angelológia oveľa menej vyvinutá ako naznačujú takéto úvahy,“ píše biblista Wojciech Kosior z Jagelovskej univerzity.

 

Kategória „anjela“ je podľa Kosiora v podstate umelým konštruktom, ktorý je obzvlášť viditeľný v harmonizujúcom prístupe, ktorý sa do pojmu anjel snaží zahrnúť rozmanitú paletu odlišných bytostí. Patria medzi ne serafíni a cherubíni, ktorých si bližšie priblížime nižšie, ďalej „synovia Boží“ (Gen 6,2; Ž 29, 1; Ž 89, 7), partner Jákoba v zápase (Gen 32,25-32), Izákov postrach (Gen 31,42), Zhubca (Ex 12,23),„svätí“ (Ž 89, 6) a ďalší. 

 

„Základným argumentom proti kategorizácii vyššie uvedených bytostí ako anjelov je, že v Starom zákone nenachádzame jediný prípad, keď by sa spájali s anjelmi. Dosiahla to až neskoršia exegéza,“ vysvetľuje poľský výskumník. 

 

Wojciech Kosior a ďalší biblisti za anjelov považujú prakticky len „poslov Boha“. Hebrejsky písaný Starý zákon pre nich používa výraz malʾāk, doslovne „posol“. V grécky písanom Novom zákone sa stretávame s podobnými bytosťami, ktoré sú označované ekvivalentným gréckym angelos (taktiež „posol“), čo je výraz, z ktorého pochádza slovo „anjel“. 

 

Pred rozmachom monoteizmu: kontext ich vzniku (pred 7./6. storočím pred n. l.)

Podľa Wojciecha Kosiora by sme teda mali na „pravých“ anjelov nazerať ako na „bohov skrytých za filologickým závojom“. Anjeli ako bohovia skrytí za filologickým závojom? Toto tvrdenie môže znieť priam hereticky. Pravdou je však pravý opak. 

 

Medzi biblistami sa počas posledných desaťročí ustálil konsenzus, podľa ktorého autori najstarších biblických textov nepopierali existenciu iných božstiev než je Jahve, pričom izraeliti prinajmenšom niektoré z nich uctievali ešte počas prvej polovice 1. tisícročia pred n. l. Tento záver, založený na kritickej analýze biblických aj súdobých nebiblických prameňov a archeologických nálezov, vysvetľuje zvláštnosti a paralely niektorých biblických textov.

 

[reklama] 

 

Religionista Michael Hundley z Univerzity stredného Washingtonu napríklad upozorňuje, že starozákonní biblickí poslovia nachádzajú paralelu v súdobých a starších náboženstvách Mezopotámie. Tak ako biblický Boh, mezopotámske božstvá komunikovali pomocou poslov, ktorými boli typicky podriadené božstvá, slúžiace hlavnému božstvu. Podoba týchto božských poslov sa menila v závislosti od potreby, takže niekedy boli okrídlení, inokedy pripomínali oheň. Tým evokujú „pravých anjelov“ Biblie. „Ak sa anjeli objavia, nevystupujú v jednotnej podobe. Na spôsob tradícií starovekého Blízkeho východu ich podoba závisí od kontextu,“ píše Hundley, narážajúc na tradície v pozadí biblických kníh Genesis a Exodus. 

 

Pôvodný „božský“ status sa predpokladá okrem „pravých anjelov“ aj pre skupinu bytostí v biblickom „zhromaždení Božom“. V starovekej Mezopotámii sa často hovorí o spoločenstve či koncile/zhromaždení bohov. Je tomu tak i v prípade ugaritských textov (13. - 12. storočie pred n. l., nájdené v Sýrii), kde nachádzame tri verzie označenia: zhromaždenie bohov, zhromaždenie božských synov, zhromaždenie koncilu. V biblickom Žalme 82,1 čítame: „Vstáva Boh (elohim) v zhromaždení Božom (’ēl), uprostred bohov (elohim) koná súd.“ Tento verš podľa biblistov môže znamenať, že Boh (Elohim) stojí spolu s množstvom iných bohov v koncile vyššieho boha Ēla (najvyšší kanaánsky boh), ako aj že Boh (Elohim) stojí v tomto koncile ako Ēl a súdi popri iných členoch koncilu. 

 

Že máme dočinenia so zvyškom starej, pôvodne polyteistickej tradície, potvrdzuje šiesty verš, v ktorom Boh hovorí iným členom zhromaždenia: „I povedal som: Ste bohmi (Vy [plurál] ste elohim), všetci ste synmi Najvyššieho.“

 

 

Úpadok anjelov (približne 7./6. - 4. storočie pred n. l.)

Prečo sa však zaoberať starobylým božským koncilom v článku o pôvode a vývoji anjelov? Napríklad preto, že neskoršia monoteistická interpretácia týchto pasáží zmenila zhromaždenie bohov na zhromaždenie anjelov. A ako podotýka expert na rané kresťanstvo a raný judaizmus Jan Willem van Henten z Univerzity v Amsterdame, práve „v dôsledku spojenia konceptov božského posla a Božského koncilu,“ sa anjeli typicky situujú do neba neďaleko Božieho trónu (Zj 5,2,11).

 

V priebehu 1. tisícročia totiž v náboženstve kňažskej elity, v rukách ktorej bolo zaznamenávanie a postupné pretváranie biblických tradícií, prebehli dramatické zmeny. Pôvodná monolatria (vyzdvihovanie jedného boha) postupne prerástla cez henoteizmus (uctievanie jedného boha) do netolerantného henoteizmu (zákaz uctievania iných bohov) a potom do monoteizmu (odmietanie existencie iných bohov, než bol vybraný boh [2]). 

 

Monoteistickí redaktori starozákonných textov sa museli v týchto písomnostiach vyrovnať so zástupom božských bytostí. Degradovali ich teda do submisívnej roly voči jedinému oficiálnemu bohu Jahvemu. Starozákonní anjeli (božskí poslovia) tak nezostali nižšími božstvami, ako v iných kultúrach starovekého Blízkeho východu. Ba čo viac, podľa Michaela Hundleyho dokonca stratili všetku svoju nezávislosť: niektorých pasážach Starého zákona nie je jasné ani len to, nakoľko sú samostatní od Boha. 

 

Návrat takmer na vrchol a asimilácia iných bytostí (od 3. storočia pred n. l.)

Úpadok biblických božských poslov však nebol definitívny. „Akonáhle sa dostatočne ustanovila doktrína existencie jediného boha a jeho nadvláda, anjeli sa mohli prezentovať ako nezávislé bytosti s ich vlastnými menami a charakteristikami bez toho, aby hrozilo spochybnenie Jahveho autority,“ piše Michael Hundley. Jan van Henten konštatuje, že hybnou silou vedúcou k rozrôzňovaniu funkcií anjelov v židovských náboženských textoch bolo osvojovanie populárnych blízkovýchodných náboženských predstáv – čo je príčina, prečo väčšina podôb a funkcií anjelov nachádza paralely v iných súdobých náboženstvách regiónu.

 

Zástup anjelov nadobudol širšiu, rozmanitejšiu podobu, čo viedlo k potrebe tieto bytosti lepšie uchopiť. Tejto úlohy sa chopila náuka o anjeloch – angelológia. Podľa biblistu Davida Cielontka z Filozofického ústavu Českej akadémie vied sa angelológia začína rozvíjať ako jasne uchopiteľný fenomén približne v 3. storočí pred n. l., teda v helenistickom období, a to v textoch, ktoré majú blízko východnej židovskej diaspore (bývalému Babylonu), ako je Tobiáš a najstaršie tradície 1. knihy Henochovej [3] (Kniha strážcov, Astronomická kniha). 

 

Anjeli získavajú viac priestoru aj v ďalších súdobých židovských náboženských textoch, ako je 2. kniha Makabejcov a Kniha proroka Daniela. 

 

[reklama] 

 

Je zaujímavé, že s výnimkou Knihy proroka Daniela nie sú uvedené židovské náboženské texty univerzálne radené do Biblie: Tobiáša a 2. knihu Makabejcov nenájdete v protestantských bibliách, 1. knihu Henochovu, naopak, obsahujú len Biblie niektorých afrických kresťanských komunít.

 

Ďalším výrazným posunom v nazeraní na anjelov bola skutočnosť, že sa s anjelmi sa stotožnila aj paleta pôvodne odlišných božských bytostí. Tak, ako sa v helenistickej dobe v judaizme rozvíjala angelológia, tak sa podľa Davida Cielontka aj staré biblické príbehy už jednoznačne čítali tak, že išlo o anjelov, pričom sa anjeli ďalej diferencovali podľa funkcie.

 

Anjeli dokonca miestami nadobúdajú pomerne vysoký, priam „božský“ status. Podľa Davida Cielontka je príkladom predstava z 10. a 11. kapitoly knihy Daniel, kde archanjeli predstavujú kniežatá národov a Michael tam hrá rolu akéhosi nebeského kniežaťa Židov, bojujúceho proti kniežatám iných národov.

 

Ako kuriozitu ešte zmieňme, že niektorí anjeli vykazujú neskorších nebiblických textoch takú ohromnú silu, že sú zdanlivo len o málo nižšie postavení ako samotný Boh. Napríklad Metatron, ktorý je v 3. knihe Henochovej (3. - 9. stor. n. l.) označený ako „nižší Jahve“.

 

Na záver venujme pozornosť ešte dvom kategóriám biblických bytostí, ktoré síce nemožno radiť medzi anjelov, ale v „ľudovej zbožnosti“ a popkultúre sa za anjelov často považujú: cherubíni a serafíni. 

 

Cherubíni a serafíni

Serafíni pri Božom tróne.

„Hebrejská Biblia nikde netvrdí, že anjeli majú krídla,“ upozorňuje Michael Hundley. Nemecký biblista Claus Westermann objasneniu tohto faktu dokonca venoval celú knihu „Boží anjeli nepotrebujú žiadne krídla: Čo hovorí Biblia o anjeloch?“ („Gottes Engel brauchen keine Flugel: Was die Bibel von den Engelerzählt“, 1978“). 

 

Príčinou populárnej predstavy okrídlených anjelov je stotožnenie rôznych okrídlených bytostí s anjelmi, predovšetkým serafínov a cherubínov. 

                                                

Serafíni, ktorí sa v kresťanskej tradícii považujú za najvyšší anjelsky rád, majú „po šesť krídel“ (Iz 6,2). „V snahe objasniť pozadie a význam serafínov sa ako veľmi nápomocný ukázal výskum materiálu z Blízkeho východu, obzvlášť ikonografických vyobrazení,“ píše profesor Starého zákona Tryggve Mettinger z Lundskej univerzity vo Švédsku. „Rastie konsenzus, že pôvodným zdrojom motívu serafína je egyptský had ureus.“ 

 

Podľa Mettingerasa sa na základe výskumu ikonografie ukazuje, že motív urea (vztýčenej kobry) bol na skaraboch a pečatiach dobre známy na území dnešnej Palestíny od neskorej doby bronzovej (záver prvej polovice 2. tisícročia pred n. l.) až do konca doby železnej (6. storočie pred n. l.). Počas 8. storočia pred n. l. je doložený dvojkrídly ureus, na území Judského kráľovstva predovšetkým štvorkrídly ureus. Táto asociácia potvrdzuje, že výraz serafín sa v Biblii používa na jednej strane pre šesťkrídle nebeské bytosti a na druhej strane pre ohnivého hada, pričom jedným z označení urea bol aj hebrejský výraz śrp „horieť.

 

[reklama] 

 

Cherubínov biblia opisuje ako okrídlené bytosti s ľudskými a zvieracími charakteristikami: „Ich nohy boli rovné, ale chodidlá boli ako teľacie a jagali sa ako bronzové zrkadlo. Pod svojimi krídlami na štyroch stranách mali ľudské ruky. Mali štyri tváre a ich štyri krídla sa navzájom dotýkali... Spredu vyzerala ich tvár ako ľudská, po pravej strane všetky štyri mali leviu tvár, po ľavej strane všetky štyri mali býčiu tvár a zozadu všetky štyri mali orliu tvár. Také boli ich tváre. Ich krídla boli vzopäté nahor, takže krídlami sa vzájomne dotýkali a dvoma si zakrývali telá. (Ez 1, 7-11; v Ez 10, 2 identifikovaní ako cherubíni). V Biblii vystupujú v podstate v dvoch funkciách: ako strážcovia posvätného stromu života (Gen 3,24; Ez 28,14 a 16) alebo ako nosiči trónu (Ez 10,1-9, 11, 14-20; 11,22).

 

Biblista Tryggve Mettinger zdôrazňuje, že aj v tomto prípade bola pre porozumenie biblických cherubínov zásadne dôležitá ikonografia starovekého Blízkeho východu: „V tomto prípade sa pozornosť upriamila na sfingu.“ Cherubíni predstavujú izraelitský náprotivok sfingy – okrídleného leva s ľudskou hlavou dobre známeho z ikonografie starovekého Blízkeho východu v Egypte aj Mezopotámii. „Biblickí cherubíni a sfingy vystupujú v identických funkciách,“ zdôrazňuje biblista. Dodáva, že dobre známe sú napríklad vyobrazenia zachytávajúce sfingy ako integrálnu súčasť samotného trónu nesúceho božstvá aj kráľov. A David Cielontko pripomína kultické predmety z izraelitského chrámu Tel Moza (9. storočie pred n. l.), kde práve tieto obludy sú súčasťou malých oltárov

 

-

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Za množstvo cenných pripomienok k článku ďakujem biblistovi Davidovi Cielontkovi. Akékoľvek prípadné nepresnosti alebo chyby v texte sú moje vlastné. Perexový obrázok: Zug55.

 

Poznámky

Názov článku je inšpirovaný termínom “wastebasket taxon” ("taxón slúžiaci ako odpadkový kôš"), ktorý sa v paleontológii používa na označenie  rodov alebo druhov, do ktorých bádatelia radili najrôznejší materiál, so zaradením ktorého si nevedeli rady, takže tieto taxóny slúžia prakticky ako odpadkové koše pre problematické nálezy. V minulosti slúžili ako “odpadkové koše” napríklad rody Megalosaurus, Brachiosaurus alebo Cetiosaurus. 

 

1 Stredovekí kresťanskí teológovia Pseudo-Dionýzios Areopagita a Tomáš Akvinský vypracovali hierarchiu anjelov (najvyššie figurujú serafíni, ďalej cherubíni, tróny, kniežatstvá, sily, panstvá, mocnosti, archanjeli a napokon „bežní“ anjeli akými sú tí strážni). Ďalšie, odlišne usporiadané a inak obsadené hierarchie vypracovali židovskí autori.

2 Ako dokladá Ž 96,5: „Všetci pohanskí bohovia sú len modly [gr. δαιμόνια], Hospodin však stvoril nebesia.“

3 David Cielontko upozorňuje, že 1. kniha Henochova nie je jedna kniha, ale súbor textov pochádzajúcich z cca 3 storočí, v ktorých sú zmienky o anjeloch „úplne všade“.

 

Literatúra 

Coogan, M. D. (2009): A Brief Introduction to the Old Testament. Oxford University Press.

Dancák, F. (2001): Zjavené učenie o anjeloch – angelológia. In: Theologos. Teologická revue GkBF PU v Prešove. roč. 3, č. 1, s. 28-48. online: http://www.zoe.sk/pub/doc/theologos/t_zjavene_ucenie_o_anjeloch.pdf

Davidson, G. (1967): A Dictionary of Angels. Simon & Schuster.

van Henten, J. W. (1999): Angel II.In: Karel van Der Toorn et al. (eds.). Dictionary of Deities and Demons in the Bible (2. revidované vydanie). Wm. B. Eerdmans Publishing Co. 

Hundley, M. (2016): Of God and Angels: Divine Messengers in Genesis and Exodus in their Ancient Near Eastern Contexts. The Journal of Theological Studies, 67, 1, 1–22.

Kosior, W. (2013): The Angel in the Hebrew Bible from the Statistic and Hermeneutic Perspectives. Some Remarks on the Interpolation Theory. The Polish Journal of Biblical Research, Vol. 12, No. 23, pp. 55-70.

Meier, S.A. (1999): Angel I.In: Karel van Der Toorn et al. (eds.). Dictionary of Deities and Demons in the Bible (2. revidované vydanie). Wm. B. Eerdmans Publishing Co. 

Mettinger, T. N. D. (1999). Cherubim. In: Karel van Der Toorn et al. (eds.). Dictionary of Deities and Demons in the Bible (2. revidované vydanie). Wm. B. Eerdmans Publishing Co.

Mettinger, T. N. D. (1999): Seraphim. In: Karel van Der Toorn et al. (eds.). Dictionary of Deities and Demons in the Bible (2. revidované vydanie). Wm. B. Eerdmans Publishing Co

Römer, T., 2015: The Invention of God. Harvard University Press.

Smith M. (2005): The Memoirs of God. Augsburg Fortress Publishers


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri