Hlavy v nádobách: Rituálne dekapitácie doby bronzovej?

Pavol Jelínek, 2020-12-13 19:24:00

Pri archeologických výskumoch občas nájdete veci, ktoré sa už na prvý pohľad vymykajú bežným nálezovým situáciám.

Tímu archeologičky Gertrúdy Březinovej z Archeologického ústavu SAV sa v roku 2007 podaril pozoruhodný nález. Pri záchrannom výskume stavebnej parcely v Nitre na Mostnej ulici narazili okrem iných nálezov na obilnú jamu zo začiatku strednej doby bronzovej (1600 - 1300 pred n. l.). 

 

Jamy z tohto obdobia neboli na lokalite, ktorá sa v minulosti nachádzala na brehu mŕtveho ramena Nitričky, ničím výnimočné. Obvykle obsahovali sídliskový odpad, keramické črepy alebo aj celé nádoby, zvieracie kosti a podobne. Aj vo výplni tejto jamy sa našla nádoba. Obsahovala však neobvyklý nález – ľudskú lebku.

 

Už roky sa snažím porozumieť a rozšifrovať stopy po dávnych náboženstvách a rituáloch. Ale v tomto prípade som bol nútený uviesť cimrmanovské „nevíme nic“.

 

[reklama] 

 

Nálezová situácia nálezu hlavy v Nitre na Mostnej ulici. (Foto: G. Březinová, AÚ SAV)

 

Ako rozoznať odseknutú hlavu

Lebku z antropologického hľadiska analyzoval skúsený antropológ Július Jakab z Archeologického ústavu SAV. Zistil, že v nádobe spočívala kompletná lebka so sánkou, dva krčné stavce a časť pravej vretennej kosti. Na lebke aj vretennej kosti zistil násilné zásahy z perimortálneho obdobia (t. j. približne v čase smrti). 

 

Popri ľudských kostiach sa v nádobe našlo aj šesť kúskov zvieracích kostí. Všetky kosti javili známky tepelnej úpravy. Výsledný vzhľad však mohlo snáď zapríčiniť aj dlhodobé spočívanie kostí pod hladinou spodnej vody. Lebka patrila mladej žene vo veku 14 – 17 rokov. Na temene sa nachádzali tri otvory spôsobené zásekmi sekerou. Stopy lomov z perimortálneho obdobia sa zistili aj na záhlavnej kosti. Z postkraniálneho skeletu bol v nádobe zistený aj prvý a tretí (alebo štvrtý) krčný stavec, čo svedčí o tom, že hlavu oddelili od tela, keď tkanivá ešte držali. Inými slovami, hlavu odrezali alebo odsekli, neodobrali ju staršej, rozloženej mŕtvole.

 

Či hlavu naozaj uvarili, nie je isté. Faktom ale je, že ľudské kosti so stopami tepelnej úpravy sa na sídliskách datovaných do približne rovnakého obdobia občas nájdu. Napríklad z obce Hrušovany u Brna na Morave pochádzajú z jednej jamy dve lebky, mužská a ženská, pričom ženská bola pravdepodobne varená.

 

Nález z Mostnej ulice v Nitre: Ľudské kosti z nádoby. (Foto: J. Jakab, AÚ SAV)

 

Nález z Mostnej ulice v Nitre: Detaily zásekov v lebke. (Foto: J. Jakab, AÚ SAV).

Ďalšie desivé nálezy

Najstarší nález tohto typu objavili už v roku 1948. V kultúrnej vrstve opevnenej osady na Cezavách u Blučiny sa v časti amfory věteřovského typu našla lebka bez sánky. V blízkosti lebky stál do tvaru lichobežníka vytesaný kameň, interpretovaný ako akási stéla. V okolí nálezu si archeológovia všimli tri opálené kamene a medzi nimi tu a tam uhlíky, zvieraciu kosť z nohy a pazúrikový nástroj s pílkovitou retušou. Na lebke sa však nezistili žiadne stopy po ohni. Z amfory, v ktorej lebka ležala, sa našla necelá polovica v črepoch. Nádoba, do ktorej vložili lebku, je typická pre klasickú fázu věteřovskej kultúry. Vzhľadom k uvedeným nálezovým okolnostiam je pravdepodobné, že lebka nebola uložená v celej nádobe. Ako prvý lebku antropologicky určil J. Pavelčík. Zistil, že lebka z Blučiny patrila žene vo veku 25 - 30 rokov. V publikovanom texte sa neuvádzajú zistené stopy násilia, ale podľa ďalšieho posudku J. Jelínka mala lebka zväčšený tylový otvor, čo by podľa autora mal byť doklad po vyberaní mozgu. Stopy po tepelnej úprave antropológovia nezistili.

 

Lebka s dvomi krčnými stavcami medzi fragmentami nádoby sa našla aj pri výskume starobronzového sídliska v obci Hodonice v 70. rokoch. Podľa antropologického posudku išlo o lebku dieťaťa vo veku 7 - 8 rokov. Za doklady usmrtenia možno považovať násilné zásahy, ako stopy po dekapitácii a prerazenie mozgovne (pravdepodobne ostrohranným kameňom), ku ktorým došlo približne v čase smrti (v perimortálnom období). Hlavu do zeme uložili ešte s väzivami a svalstvom spájujúcim krčné stavce a sánku s lebkou. Zaujímavosťou sú stopy na lebke, podľa ktorých sa dá predpokladať, že mŕtvy jedinec nosil akúsi pokrývku hlavy, ktorá pôsobila na lebku v dvoch priečnych súbežných pruhoch cez temeno.O akú pokrývku mohlo ísť? Z rakúskych pohrebísk Franzhausen a Untervölbling poznáme z niekoľkých výrazne bohatých ženských hrobov zvláštne bronzové pokrývky hlavy, vzdialene pripomínajúci rohatú korunu. Mohol deformáciu na lebke dekapitovaného dieťaťa spôsobiť podobný artefakt, príslušiaci najvýznamnejším elitám?

 

[reklama] 

 

Súpis lebiek v nádobách najnovšie dopĺňa nález z opevnenej osady vo Vrábľoch, kde sa na dne jamy našla ľudská lebka v hrncovitej nádobe, údajne patriaca mladej žene. Ide však len o predbežne publikovaný nález bez publikovanej antropologickej analýzy. 

 

Lebky v nádobe z Cezav u Blučiny.
Hrob č. 110 z pohrebiska vo Franzhausene s honosnou plechovou ozdobou hlavy. (Podľa Reginy Hofmann-de Keijzer)
Rekonštrukcia nálezovej situácie nálezu hlavy z Hodoníc. (Podľa D. Rožnovského)
Lebka ženy v nádobe z opevneného sídliska vo Vrábľoch.

Mystérium významu hlavy v dobe bronzovej

Hlava resp. lebka mala v staršej dobe bronzovej symbolický význam. Dokladajú to prípady sekundárneho  otvárania hrobov, keď sa ktosi prekopal k nebožtíkovi, aby mu vzal lebku, pričom predmety hrobovej výbavy nezobral. Či išlo o protivampyrický zásah, odňatie lebky na magické účely alebo iné dôvody, žiaľ nevieme. 

 

Okrem nálezov lebiek, resp. ľudských hláv uložených v nádobách, poznáme zo staršej a strednej doby bronzovej zo skúmaného priestoru aj samostatné lebky, uložené v sídliskových jamách, napr. v Nitre alebo Veselom. U týchto nálezov však nemáme istotu, či sa do objektov dostali z toho istého účelu ako hlavy v nádobách, ani či ich vôbec týmto spôsobom uložili z rituálnych dôvodov. 

 

Z niektorých pohrebísk v západných Čechách sa zachoval zvyk vložiť mŕtvemu hlavu do misky. Prikláňam sa k názoru, že išlo o podobný jav, akým sú súdobé tzv. hroby v pithoi, keď bolo do nádoby vložené a pochované mŕtve dieťa. Nádoba tak, okrem praktickej funkcie obalu, taktiež symbolizovala maternicu. Miska pod hlavou by tak mohla predstavovať podobný prejav nádeje na znovuzrodenie. Môžeme teda uvažovať, že hlava, ako nositeľka zmyslových orgánov, sa v súdobej stredoeurópskej spoločnosti vnímala ako sídlo duše.

 

Ďalšou zvláštnosťou tohto obdobia bolo odsekávanie hláv. Na Morave sa našli na lokalitách Dambořice a Žarošice kostry žien s odseknutou hlavou, hodené do sídliskových jám. Ich hlavy však hodili do jamy spolu s telami. Či máme dočinenia s ľudskými obetami alebo popravami, nevieme.

 

Zaujímavé sú aj dva hromadné hroby, jeden z Rajhradu na Morave, druhý zo Selenca pri Nitre. (Oba boli pôvodne chybne datované do eneolitu.) V oboch sa našlo niekoľko tiel žien a detí, ale najmä v oboch prípadoch jedna kostra muža s oddelenou hlavou. Tú ponechali v objekte so zvyškom tela. 

 

[reklama] 

 

Uvedené nálezy naznačujú, že v staršej dobre bronzovej sa ľudským hlavám pripisoval symbolický význam. Ten síce nevieme určiť, ale môžeme konštatovať, že pravdepodobne bol iný než o stáročia neskôr u Keltov, ktorí boli lovcami lebiek. Kelti by určite nevyhrabávali lebky mŕtvym, ale pýšili by sa hlavami porazených protivníkov. Starobronzové lebky navyše nachádzame skryté v sídliskových jamách, nie vystavené na prominentnom mieste. 

 

Neisté sú aj mytologické paralely odseknutých hláv – využitie hlavy ako orákula. Najznámejšia je Orfeova, alebo Mímiho hlava, ale sú mužské. Starobronzové doklady sa týkajú žien a dievčat. Nie je teda isté, či sa od nich očakávala veštná funkcia. V indoeurópskej mytológii vystupuje viacero žien – veštkýň. Ich schopnosť sa však, na rozdiel od mužov, schopných predpovedať budúcnosť aj zo záhrobia, smrťou skončila.

 

Hromadný hrob zo Selenca. V popredí vidno dekapitovanú hlavu muža.

 

O čo išlo?

To, že sa akt ukladania hláv do zeme v nádobách dochoval v jednom kultúrnom prostredí (maďarovská a věteřovská kultúra sú súčasťou jedného kultúrneho komplexu, z ktorého vychádzajú neskoršie mohylové kultúry), naznačuje, že vo všetkých prípadoch sa za nálezmi skrýva podobný scenár. To, že sa odohrával a opakoval na pomerne veľkom území (najvzdialenejšie nálezy delí cca 200 km), zasa nasvedčuje, že išlo zrejme o rituál náboženský alebo magický, ukotvený vo vtedajšom kultúrnom systéme. Jeho zriedkavý výskyt v archeologickom zázname zasa poukazuje, že išlo o pomerne vzácne praktizovaný jav, ktorý v strednej dobe bronzovej vymizol. Nález z Nitry je zrejme jeden z jeho posledných dokladov. 

 

O aký rituál presne išlo a čo bolo jeho zámerom, sa môžeme iba domnievať. Podľa dokladov archeologického záznamu išlo o relatívne krátkodobú (snáď pár desaťročí trvajúcu) a lokálnu praktiku (jeden kultúrny komplex, vychádzajúci z veľmi podobného únětického základu), ktorá zrejme nenechala stopu v nasledujúcich kultúrach, ani v mytológii historických spoločenstiev. 

 

Osobám zrejme výlučne ženského pohlavia rozbíjali a odtínali hlavy a ukladali ich do nádob – to je fakt. Nepochybne išlo o mimoriadne násilný akt. Či išlo o ľudské obety otrokýň alebo naopak „prominentiek“, zneškodnenie čarodejníc, pohreb popravenej alebo ďalšie možnosti, ostáva v rovine dohadov. 

 

Ako tento akt vyzeral, môžu priblížiť súdobé obrazy vytesané do kameňa. Jeden pochádza z Bohuslänu vo Švédsku a ďalší z hrobovej komory v Anderlingene. Scéna býva niekedy interpretovaná ako trojica božstiev, je možné v nej vidieť aj vzývateľa, obetníka a ženskú obeť. 

 

[reklama] 

 

Lebka uťatej hlavy in situ a kresbová rekonštrukcia zachovanej časti prvého a druhého krčného stavca jedinca. (Podľa J. Jakaba)
Obrazové scény z Bohuslänu a Anderlingenu (zdroj Landesmuseum Hannover) spodobujú scény ľudských obetí.

Pri interpretácii nám nepomôžu ani analógie z historických alebo etnografických prameňov, kde bola podobná praktika, teda uloženie dekapitovanej hlavy do nádoby, zaznamenaná. U nás je známe dielo O čarovné moci mrtvé hlavy od J. Čadíka, ktorý sa problematikou kultu lebiek, zobrazení hláv v antickom umení, rôznych povier apod. zaoberal naozaj v širokej perspektíve. Napr. popisuje filipínskych kanibalov, ktorí ukladajú hlavy svojich obetí na hrnce s vínom, aby do nich odkvapkávala krv. Spartský kráľ Kleomén údajne odťal hlavu svojmu priateľovi Archonidovi a uložil do hrnca s medom a potom sa s ňou radil. Tu ide skôr o menej známu verziu mýtu o veštiacej hlave. Ako posledný príklad od tohto bádateľa uvediem rozprávku, ktorá mala byť zaznamenaná zberateľom Jozefom Kalenským na Morave alebo na Slovensku: 

 

Osiřelé děvče jest zrádným a nešlechetným ženichem připraveno o jedinou ochranu svoji, o bratra. Plna zármutku uschová hlavu zavražděného do květináče, z něhož vyrůstá keříček jasmínový, který s jarem vykvetl množstvím květů opojné vůně. Zatím však ubohá dívka zemřela utrápena žalem. Vrah bratrův a zhoubce jejího štěstí přenesl ihned do své ložnice květináč s jasmínem. Za noci vylétla z květu včelka a jako můra trápila spícího zlosyna našeptáváním zlých snů. Druhého dne, když bylo otevřeno okno, přivedla si jiné včely, ukryla je v jasmínových květech a v noci s ním vykonala pomstu nad nešlechetníkem, jenž zemřel k smrti ubodán. Když sousedé přišli, spadl květináč na zem a vyvalivší se lebka prozradila zločin nebožtíkův.

 

Ak popustíme uzdu fantázii a pripustíme, že by tento naivný horor mohol byť reliktom spred tri a pol tisícročia, mohli by sme sa prikloniť k interpretácii, že starobronzové hlavy v nádobách predstavujú zvyšky magického rituálu. 

 

Musíme však ostať triezvi a uvedomiť si, že podobný motív, aký máme v rozprávke, síce pozorujeme aj v stredoeurópskej staršej dobe bronzovej, neznamená to však, že je identický. Z tohto pohľadu zrejme ostanú odseknuté hlavy žien a dievčat vložené do nádob navždy záhadou.

 

-

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Poďakovanie

Ďakujem doc. PhDr.  Gertrúde Březinovej, CSc. a RNDr. Júliusovi Jakabovi, CSc. z Archeologického ústavu SAV za poskytnutie nepublikovaných farebných fotografií nálezu z Nitry Mostnej ulice.

 

Literatúra a zdroje: 

J. Bátora/P. Tóh/K. Rassmann: Centrálne sídlisko zo staršej doby bronzovej vo Vrábľoch. In: Jozef BÁTORA/Peter TÓTH (eds.): Keď bronz vystriedal meď. Nitra 2015, 123-138. 

G. Březinová/J. Jakab/J. Vladár: Fenomén – pohreby v nádobách. Ľudské kosti v zásobnici karpatskej mohylovej kultúry v Nitre. Sbornik národního musea v Praze, Řada A – Historie. Sv. 66,  2012, čís. 3-4. 27-38. 

J. Čadík: O čarovné moci mrtvé hlavy. Plzeň 1923.

M. Gabulová/A. Bistáková/J. Jakab: Ľudské skelety na sídlisku ludanickej skupiny v Nitre – Selenci. In: I. Cheben/M. Soják (eds.): Otázky neolitu a eneolitu našich krajín – 2010. Nitra 2013, 57-74. 

J. Jakab: Intencionálne zásahy na kostrách z hromadného hrobu ludanickej skupiny v Selenci pri Nitre. Slov. Antropol. 13(2), 2010, 24-30.

P. Jelínek: Hlavy v nádobách v maďarovsko věteřovsko böheimkirchenskom komplexe. Čo nám môžu povedať? Acta Musei Nationalis Pragae, Historia 72, 2018/1, 2, 37-45.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri