Poetické formulácie vyplývajúce z „posadnutosti“ slávou odhaľujú, že veľkolepé indoeurópske hrdinské príbehy spájajú korene siahajúce do obdobia pred viac ako 5000 rokmi – do obdobia neskorých Praindoeurópanov.
Indoeuropeista Harvardovej univerzity Riccardo Ginevra argumentuje, že v pozadí dvojice podobných írskych a severských príbehov sa skrývajú jazykové indície poukazujúce na spoločný, (západo)indoeurópsky pôvod.
Praindoeurópčina neslúžila iba na chválenie božstiev a oslavovanie skutkov mocných hrdinov. Praindoeurópania si čas od času taktiež zanadávali.
Strednú Európu zasiahlo počas prvého tisícročia nášho letopočtu viacero expanzií etnojazykových [1] skupín. Kelti, neskôr Germáni a napokon Slovania sa šírili – tak sa zdá – kombináciou väčších či menších migrácií a asimilácie pôvodného obyvateľstva. Lenže čo bolo predtým?
Poseidon sa typicky prezentuje ako grécke božstvo mora, a takto ho vníma aj široká verejnosť. Medzi bádateľmi skúmajúcimi indoeurópske a starogrécke mýty však oddávna panuje názor, že jeho pôvodná funkcia a povaha bola celkom iná. Aká?
Ako vyzerali rodiny raných Indoeurópanov? Výsledky genetických a izotopových štúdií z posledných dvoch dekád, ako aj závery, ku ktorým sa dopracovala historická jazykoveda v priebehu posledných dvoch storočí, naznačujú, že fungovali spôsobom, ktorý by bol modernému človeku čiastočne povedomý, no zároveň čiastočne celkom cudzí.