Pro východořímské vojevůdce byli Slované národem sídlícím v neprostupném terénu, který nejraději útočí ze zálohy. V souvislosti jejich způsobem boje se proto často skloňuje přívlastek „partyzánský“. Je však skutečně na místě jej používat?
Strednú Európu zasiahlo počas prvého tisícročia nášho letopočtu viacero expanzií etnojazykových [1] skupín. Kelti, neskôr Germáni a napokon Slovania sa šírili – tak sa zdá – kombináciou väčších či menších migrácií a asimilácie pôvodného obyvateľstva. Lenže čo bolo predtým?
S vojenskými dějinami střední Evropy jsou spojeni nomádi a jejich ničivé nájezdy a válečné lsti. Avaři nejsou v žádnou výjimkou, jejich vojenské umění se však netěší moc velké pozornosti. Jaké skutečně bylo?
Praindoeurópčina neslúžila iba na chválenie božstiev a oslavovanie skutkov mocných hrdinov. Praindoeurópania si čas od času taktiež zanadávali.
Počátek třináctého století - století hříchu a odpuštění. Kostelní zvony svolávají na mši do božích chrámů Kristovy věrné ovečky a mnohé farnosti se snaží získat nákupem svatých ostatků status poutního místa. Na některé z nich se poutníci budou vydávat i tisíce kilometrů daleko. Církev vládne Evropě a vštěpuje jí hluboko do podvědomí její zásady. Existuje však jedna oblast, kde místo dýmu kadidla se k nebesům vznáší dým z hořících dubových polínek na počest Perkunase.
Chetitské písomnosti z 13. storočia pred n. l. spomínajú pozoruhodnú postavu: záškodníckeho vojenského vodcu a možno princa v exile menom Pijamaradu. Panovníci chetitskej ríše proti nemu opakovane vyslali vojsko, vzývali na pomoc nadprirodzené sily a dokonca mu núkali kráľovstvo. Všetko márne. Veľmoža, ktorého niektorí bádatelia označili za „úhlavného nepriateľa Chetitov“, nezastavili štyri desaťročia.
Již od dob Eduarda Štorcha a jeho románu Hrdina Nik byla představa Avarů jako bezcitných a hamižných darebáků hluboce zakořeněná v historickém povědomí české a slovenské veřejnosti. Celé generace vyrostly na vyprávění o slovanském povstání vedeném franckým kupcem Sámem, a i když se z jejich paměti vytratily detaily původního Štorchova příběhu, to hlavní zůstalo skryto kdesi hluboko na samé hranici historických vědomostí. Jistota, že to Avaři byli ti zlí.
Pri štúdiu pravekých symbolov je až podivuhodné to, ako majú niektoré jednoduché znaky svoj symbolický význam prakticky nezmenený naprieč kultúrami a tisíckami rokov. V nasledujúcom článku si predstavíme ďalší z nich.
Znepokojivé otázniky zo staršej doby bronzovej.
Okrem bežnej vody z potokov a prameňov sa ľudia už v neolite naučili používať aj filtrovanú vodu zo studní. O studňu je však potrebné starať sa, aby voda v nej ostala čistá a pitná. Ako si ukážeme nižšie, nie vždy sa to naším predkom darilo.
Pozůstatky slovanských hradišť budí i dnes obdiv a často vzbuzují i otázku, jak se takové hradiště dobývalo nebo naopak bránilo. Odpověď nám můžou poskytnout válečné akce vedené ve dvanáctém století na území Polabských Slovanů.
V třetí, málo známe větve Indoíránců, se zachovala řada archaických prvků jazyka i náboženství.
Pred približne 4300 rokmi prenikli z dnešného južného Poľska na Moravu a západné Slovensko potomkovia nositeľov kultúry so šnúrovou keramikou, ktorej expanzia v prvej polovici 3. tisícročia pred n. l. sa spája so šírením „stepných génov“ a indoeurópskych jazykov. Novousadlíci priniesli odlišné pohrebné zvyklosti ako aj militantnú ideológiu.
Talentovaní avarští řemeslníci po sobě zanechali velké množství opaskových nákončí, jimiž se zdobila elita jejich říše. Při své práci čerpali inspiraci z mýtů. Jaké příběhy však Avaři mohli znát a použít na ozdobu svých opasků?
Když během 18. století Britové začínali postupně ovládat Indii, neměli tušení, co jim nadvláda nad touto zemí přinese. Mohli očekávat bohatství, moc a prestiž, ale získali mnohem více. „Klenot Koruny“, jak byla později Indie nazývána, totiž Britům, a nejen jim, přinesl novou identitu. Roku 1786 si William Jones, právník bengálského nejvyššího soudu, všiml, že latina, řečtina, sanskrt, ale také gótština, perština a keltské jazyky jsou si pozoruhodně podobné a sdílí tak pravděpodobně společného předka. Tak se zrodila myšlenka indoevropské jazykové rodiny a Britové, společně s ostatními evropskými národy, našli nové příbuzné ve starobylých národech Indie a Íránu.
Úvod do světa animismu a podoba posvátných míst přírody i lidí.
Doba bronzová byla v mnoha ohledech unikátní. Rozvíjela se společnost, metalurgie bronzu dosáhla nebývalých rozměrů a setkáváme se s přítomností elit, které ovládaly obchod s mědí, cínem a dalšími luxusními surovinami a zbožím. Celá Evropa byla propojena sítí obchodních cest. Součástí tohoto světa byly i hradiště.
Hradisko ľudožrútov? Svätyňa, kde krvilačným bohom obetovali malé deti? Zánik v dôsledku medzikmeňových bojov? Rozmetané „kniežacie sídlo“? Na pravú mieru uvádzame 5 rozšírených omylov a zastaraných informácií o dominantnej „pevnosti“ severozápadu Karpatskej kotliny počas staršej doby železnej.
Zo švédskej lokality Lysekil – Backa Brastad pochádza z doby bronzovej zaujímavý skalný obraz. V triadickej kompozícii sú na ňom zobrazené tri vtáky s dlhými nohami, ale krátkymi zobákmi, netypickými pre brodivé vtáky. Stoja pred ležiacou ľudskou postavičkou, ktorá je podľa proporcií v pomere k vtákom oveľa menšia. Nastávajú otázky. Ide o dieťa? Mŕtvolu? Čo by mohol tento obraz vyjadrovať?
Ako dokázali starovekí Egypťania opracovať kamene? Odpoveď je jednoduchá - čerpali z milióny rokov starej tradície. Nálezy prvých kamenných nástrojov svojim vekom (3,3 milióna rokov) dokonca predchádzajú prvé nálezy pozostatkov rodu Homo [1]. Bazalty a fonolity, z ktorých sa tieto najstaršie kamenné nástroje zhotovovali, patria medzi veľmi pevné horniny. Napriek tomu (či skôr práve preto) si ich naši predchodcovia vybrali ako materiál na nástroje.
Aké účinné boli nástroje starovekých Egypťanov a čo o nich vieme? Odpovedá archeológ a egyptológ Martin Odler, ktorá na rozdiel od „tradičných“ archeológov skúma nielen tvary, ale aj chemické a fyzikálne vlastnosti dávnych artefaktov.
Na sklonku osmého století se pozornost franckého krále Karla Velikého obrátila na východ do zemí v povodí Dunaje. Po krátké diplomatické předehře následovala série tažení, která nakonec vedla k zániku Avarského kaganátu.
Laponsko (Sápmi) se rozprostírá přes severní část celého skandinávského kontinentu a zasahuje až na ruský poloostrov Kola. Lingvisticky spadají Sámové do ugrofinské jazykové skupiny.
Pokiaľ sa „tajomstvá pyramíd“ snažíte odhaliť na základe seriózneho výskumu, a nie fantastických špekulácií, okrem staroegyptských písomných prameňov a vyobrazení, ktorým sme sa venovali nedávno, sa môžete oprieť aj o množstvo archeologických zistení.
Díky kronikářské tradici východořímské říše existuje o dějinách raných Slovanů na dolním Dunaji dostatek zpráv. I přesto nepatří k těm nejznámějším, i když skrývají takovou zajímavost, jako je východořímsko-antská federátní smlouva.