Lug „brat“ Lokiho, Baldr „brat“ Balara... a čo s tým všetkým má Belboh?

Dušan Valent, 2022-01-11 07:54:00

Indoeuropeista Harvardovej univerzity Riccardo Ginevra argumentuje, že v pozadí dvojice podobných írskych a severských príbehov sa skrývajú jazykové indície poukazujúce na spoločný, (západo)indoeurópsky pôvod.

Je až zarážajúce, že božstvo tohto typu sa netešilo oveľa väčšej popularite. 

 

Ako upozorňuje rakúsky religionista a filológ Rudolf Simek, poznáme iba hŕstku miestnych názvov odvodených od Baldrovho mena, čo naznačuje, že jeho kult bol slabo vyvinutý. Zo zmienok v Prozaickej a Poetickej Edde je pritom evidentné, že tento Odinov syn sa považoval za boha svetla, dobra a čistoty. Napríklad v Gylfiho poblúznení (súčasť Prozaickej Eddy) sa dozvedáme, že o Baldrovi sa „dá hovoriť len v dobrom a všetci ho velebia“:

 

Je tak krásného a jasného vzhledu, že z něj vyzařuje světlo, a je jedna bylina, která je tak bělostná, že se přirovnává k Baldrovým brvám. Je ze všech rostlin nejbělejší a podle toho si můžeš představit jas jeho vlasů i těla. Je nejmoudřejší z Ásů a nejpěkněji mluví a je nejmilosrdnější. Ale má tu vlastnost, že žádný jeho soud neobstojí. Bydlí na nebi v Breidabliku. Na tom místě nesmí být nic nečistého.

 

[reklama] 

 

Staroseverský (germánsky) mýtus 

Toľko chvály, toľko kladov... Napriek tomu Baldr zohráva úlohu v jedinom známom mýte. A tým je, paradoxne, príbeh o jeho smrti. Slávny filológ a folklorista Jacob Grimm ho považoval za jeden z „najdôvtipnejších a najkrajších v Eddách“. Podľa Rudolf a Simeka bol dobre známy nielen medzi starými Severanmi, ale aj ostatnými Germánmi. 

 

Baldrovi sa zdal prorocký sen o svojej vlastnej smrti. Jeho matka Frigg mala rovnaké sny, a tak a prinútila všetko, čo vo svete existuje, až na zdanlivo úplne neškodné imelo, prisahať, že Baldrovi nikdy neublížia. Ostatní bohovia, vediac o Baldrovej nezraniteľnosti, začali sa zabávať tak, že po ňom hádzali rôzne predmety, ale všetky sa od neho odrážali bez akejkoľvek ujmy.

 

Boh ľsti a faloše Loki nemal rád miláčika ostatných bohov Baldra, a keď zistil, že na imelo sa kúzelná ochrana  nevzťahuje, vytvoril z jeho dreva kopiju (v iných verziách šíp) a podal ju slepému bohu Höðrovi, ktorý ním svojho brata neúmyselne zabil – v niektorých verziách príbehu sa naznačuje, že Loki šíp naviedol osobne. Tak či onak, práve Loki sa považoval za Baldrovho „pravého vraha“.

 

Írsky (keltský) mýtus

Niektorí bádatelia si všimli pozoruhodnú podobnosť tohto germánskeho naratívu s iným významným indoeurópskym príbehom. Je ním mýtus o zabití démonického Balara božským hrdinom Lugom v staroírskej (teda keltskej) tradícii. 

 

Írsky Lug (alebo Lugh) patrí medzi najvýznamnejšie írske mytologické postavy: pôvodne sa vnímal ako boh, neskôr ako bájny kráľ a jeden z najväčších hrdinov božského rodu Danaov (Tuatha Dé Danann, doslovne „ľud bohyne Dany“). Bádatelia sa zhodujú, že jeho blízkym náprotivkom bol galský Lugus. 

 

[reklama] 

 

Ide o nesmierne populárny príbeh, ktorý sa na írskom vidieku tradoval ešte v 19. a miestami dokonca v 20. storočí. Jeho najstarší doklad pochádza z eposu Cath Maige Tuired, ktorého kompozícia sa na základe jazykovednej analýzy situuje do druhej polovice 1. tisícročia n. l., s najväčšou pravdepodobnosťou 7.-9. storočia n. l.

 

V príbehu sa kráľ Balar (Balor), vodca démonických Fomóirov a Lugov starý otec, dozvie o veštbe, podľa ktorej ho zabije vlastný vnuk. Balar preto dá povraždiť všetky svoje vnúčatá. Jedno mu unikne – Lug. Napokon sa dvojica stretne v bitke, počas ktorej Lug prerazí Balorovi hlavu kameňom vystreleným z praku. 

 

Prebratý príbeh?

V oboch príbehoch sa nám črtajú podobné elementy: veštba smrti a jej naplnenie zabitím na diaľku pomocou nejakého typu projektilu. Ba čo viac, protagonisti v zodpovedajúcich rolách nesú podobné mená, vrahom je Lug respektíve Loki a zabitým Baldr respektíve Balar. 

 

Etnologička Anna Birgitta Roothová v roku 1961 upozornila na tieto podobnosti. Považovala ich za dôkaz prebratia staroírskeho mýtu Severanmi. Indoeuropeista Riccardo Ginevra však upozorňuje, že takýto scenár je z jazykového hľadiska vylúčený. Výskumník taktiež vyzdvihol ďalšie paralely medzi írskym a germánskym príbehom a ich protagonistami, ktoré poukazujú na to, že mýtus predstavuje spoločné indoeurópske dedičstvo. Niektoré z jeho súvislostí dokonca vedú k slovanským bohom. 

 

Odkiaľ prichádzame...

Baldrovo meno poznáme vo viacerých variáciách: staroseverské Baldr, anglosaské (staroanglické) Bældæg, starohornonemecké Balder, Palter, Phol (Pfol), islandské Baldur.  Čo však znamená a odkiaľ pochádza? Najčastejšie sa uvádza význam „pán, hrdina, knieža/princ“, alebo „statočný“ a pôvod z rekonštruovaného pragermánskeho *Balðraz „hrdina, princ“.

                                                                                    

Porovnaj anglosaské bealdor, baldor „hrdina, pán, princ, kráľ“ [1] a staroseverské mann-baldr „veľký muž“. Alebo fonologicky problematické, ale možné východisko pre gótske balps a staroanglické bald „smelý, statočný, odvážny“, islandské baldur „odvážny“ z pragermánskeho balþaz „silný, odvážny“.

 

V skutočnosti je takýto význam Baldrovho mena pochybný a otázka pôvodu Baldrovho mena nezodpovedaná. Holandský jazykovedec a religionista Jan de Vries preto považuje Baldrovo meno za „jazykový relikt, ktorého význam zostáva nejasný“

 

Jacob Grimm vzhľadom na mytologické asociácie Baldra uvažoval o spojitosti s lotyšským baltas a litovským balts  „biely, dobrý“. Navrhol možné pragermánske prevzatie tohto výrazu. Tento výklad podľa neho podporuje staroseverský názov jasnobieleho parumančeka (Tripleurospermum) Baldrs brá doslovne „Baldrova obrva“. [2] A taktiež Baldrovo anglosaské meno, Bæl-dæg: dæg znamená „deň“, Bældæg tak podľa Grimma znamená „biely boh, boh svetla, ten ktorý žiari na dennej oblohe“.  Na Grimma nadviazal koncom 19. storočia nemecký jazykovedc E. Schröder a nedávno aj Rudolf Simek, ktorý Bældæg  vykladá ako „jasný deň“, čo by znamenalo, že Baldr znamená „jasný, biely“. 

 

Parumanček „Baldrova obrva“. (Foto: Rolf Engstrand)

 

... a kam sme sa dostali

Riccardo Ginevra kráča v stopách Grimma, avšak nevidí dôvod obracať sa na baltskú výpožičku. Opierajúc sa o bežný typ indoeurópskeho hláskového vývoja, ktorý je zároveň dobre doložený v severozápadných germánskych jazykoch, odvodzuje Balrdovo meno z praindoeurópskeho koreňa *bʰelH- „byť biely, žiariť“.

 

Baldr podľa Ginevru vychádza cez severozápadogermánske *baldra a pragermánske *balra- až z praindoeurópskeho *bʰol(H)ró- „ten, komu poskytli svetlo, žiariaci/jasný“, čo je derivát z *bʰól(H)- r̥-/*bʰelH-n [3] - „svetlo, nádhera“, v konečnom dôsledku odvodený z koreňa *bʰelH- „byť biely, žiariť“. 

                     

To je zásadný poznatok, pretože meno staroírskeho Balara možno podľa dobre doložených hláskových zákonov taktiež odvodiť z praindoeurópskeho koreňa *bʰelH- „byť biely, žiariť“, a to cez rovnaký odvodený praindoeurópsky výraz *bʰól(H)-r̥-/*bʰélH-n- „svetlo, nádhera“. 

 

[reklama] 

 

Aj meno páchateľov – Luga a Lokiho – podľa Ginevru spája spoločný pôvod. Vedec upozorňuje, že staroseverské Loki možno vystopovať cez pragermánske *luk-an- k praindoeurópskemu *lu(g)-on-. A  staroírske Lug možno odvodiť cez prakeltské *lug-u z praindoeurópskeho *lu(g)-u-. Inými slovami, v pozadí oboch stojí ten istý praindoeurópsky koreň *lu(g)-, ktorého význam mal zrejme blízko k „ničiť“ alebo „ohnúť/otočiť“. 

 

(Západo)indoeurópsky príbeh?

Ako sme videli, v mýtoch o smrti Baldra resp. Balara korešpondujú základné rysy príbehu. To by pokojne mohlo byť dielo náhody. Zároveň nachádzame podobné mená protagonistov. Čo by mohlo nasvedčovať šíreniu príbehu z keltského do germánskeho prostredia, alebo naopak. Jazykovedná analýza však scenár výpožičky prakticky vyvracia.

 

„Formálne korešpondencie medzi menami Baldr a Balar, respektíve Loki a Lug, sú dôsledkom ich spoločného pôvodu prostredníctvom dvoch morfologicky odlišných dcérskych výrazov toho istého heteroklitického koreňa [koreňa s rozličnými záverečnými spoluhláskami v závislosti od pádu], čo vylučuje akúkoľvek možnosť výpožičky,“ zdôrazňuje Ginevra. V prípade výpožičky by hláskové zákony v novom jazykovom prostredí viedli k odlišným menám, než pozorujeme – napríklad k menu Balarr, ale určite nie Baldr.

 

Ginevra taktiež upozorňuje, že Baldra a Balara spájajú asociácie s konceptom oka: Magické oko vynieslo Balarovi epiteton birugderc „prepichujúceho oka“, pričom jasne bielemu parumančeku sa v severčine hovorilo Baldrs brá doslovne „Baldrova obrva“ – v prenesenom význame (bežne používaný metaforický význame severského brá) „Baldrovo oko“. Aj Lokiho a Luga spájajú podobné charakteristiky. Už Jan de Vries v rozsiahlej monografii venovanej Lokimu v roku 1933 konštatoval (nasledujúc skorších bádateľov ako bol von der Leyen či Axel Olrik), že Loki javí nielen známky trickstera, ale aj kultúrneho hrdinu – spĺňa podľa neho šesť z desiatich typických čŕt tejto božskej kategórie, o. i. je vynálezcom (rybárskej siete). Taktiež u Luga nachádzame vlastnosti kultúrneho hrdinu a trickstera – de Vries napríklad upozorňuje na jeho epitet samildánach „rovnako nadaný vo všetkých umeniach“ (odkaz na rozmanité schopnosti, ktorými oplýval). Ginevra pre zmenu vyzdvihuje jeho používanie kúziel. 

 

Na základe výrazných podobnosti Luga a Lokiho radí De Vries obe božstvá do spoločnej božskej kategórie. Ginevra sa odvažuje o krok ďalej. „Je veľmi nepravdepodobné, aby všetky zmienené zhody boli náhodné, čo volá po rekonštrukcii spoločného pôvodu oboch týchto príbehov ako reflexov jediného indoeurópskeho, alebo azda západoindouerópskeho mýtu,“ hovorí výskumník z Harvardu.

 

To však nie je všetko. Výskumník s Baldrom na základe etymológie spojil ďalšie božstvá: populárneho boha kontinentálnych Keltov Belina (Belinos) a hypotetického boha Slovanov Belboha. 

 

[reklama] 

 

Belinos a sv. Belin

Belinos, Rimanmi stotožňovaný s Apolónom, bol boh-liečiteľ, uctievaný v mnohých kútoch keltského areálu, najintenzívnejšie v Keltibérii, Galii, keltskom kráľovstve Noricum  na území dnešného Rakúska a Slovinska, a v Aquilei na území dnešného severovýchodného Talianska, ktorej bol patrónom. Na území Slovinska sa jeho kult transformoval do podoby uctievania sv. Belina, ochrancu pred slepotou, pretrvávajúceho miestami až do 19. storočia.

 

Meno Belinos sa typicky odvodzuje z praindoeurópskeho koreňa  bʰelH- „byť biely, žiariť“. Ginevra tento záver mierne poopravil: podľa jeho analýzy vychádza (presne tak ako Baldr) z praindoeurópskeho výrazu bʰól(H)- r̥-/*bʰelH-n- „svetlo, nádhera“. 

 

Belinos vychádza cez prakeltský výraz *Belīno, čo je pokračovaním praindoeurópskeho výrazu *bʰelHēn-ó- „ten, komu poskytli svetlo“ alebo „náležiaci svetlu“, čo je derivát z *bʰ(e)lH-ēn- „(to, čo je vo) svetle“, odvodené z praindoeurópskeho bʰól(H)- r̥-/*bʰelH-n- „svetlo, nádhera“.

 

Žiaľ, žiadne mýty, v ktorých vystupoval Belinos, sa nám nezachovali. Mal aj Belinos svojho nemesis, ktorá ho v súlade s veštbou pripravil o život? Môžeme len hádať...

 

Bældæg = Belboh?

Belboh a Černoboh v umeleckom stvárnení Maxima Sukhareva,

Existencia slovanského Belboha (praslovansky *Bělobogъ „biely boh“) sa odvodzuje od správy kronikára Helmolda (12. storočie) o uctievaní  „boha dobrého i zlého“ polabskými Slovanmi.  Čítame, že „všetok zdar a šťastie riadi dobrý boh, všetko nešťastie zlý boh“. Zlého boha text nazýva Černobohom, o jeho dobrotivom náprotivku ale mlčí. Niektorí bádatelia predpokladajú, že meno „dobrého boha“ zrejme zodpovedalo jeho opačnej funkcii oproti Černobohovi, a teda znelo Belboh.

 

Samozrejme, etymologické závery založené na predpokladanom mene predstavujú veľmi tenký ľad. Našťastie, na uctievanie Belboha poukazujú aj ďalšie indície. Od mena Belboh sa totiž môžu odvíjať početné miestne názvy: okrem iného názov českej obce Bělbožice, ukrajinská dedina Bilobožnycja, pomoranský kláštor Belbuck zvaný tiež Belbog, dvojica hradov v Istrii Cernohradus a Belehradus (analogická páru Černoboh-Belboh), a viaceré vrchy ako Belye bogi pri Moskve, Beli bog v Srbsku a Bel bog v Bulharsku.

 

Ďalším oporným bodom je ľudová slovesnosť. Výrazy Belobog/Beli bog sa objavujú v rôznych ľudových porekadlách a prísloviach Slovanov (napr. srbské ne vidi beloga boga „nevidí bieleho boha“ alebo bulharské dialektové vika do beloga boha „kričí k bielemu bohovi“), zväčša ako personifikácia dobrého života, pričom koreň *běl v ustálených slovných spojeniach odkazuje na oblohu alebo slnko. 

 

„Možno skutočne ide o predkresťanského boha,“ hovorí sa slovinská archeologička Marjeta Šašel Kos. „Viacerí bádatelia, predovšetkým jazykovedci, sa na základe ľudovej slovesnosti a toponýmie nazdávajú, že táto rekonštrukcia je nielenže možná, ale dokonca správna a nemala by sa považovať problematickú, obzvlášť ak vnímame meno Belboh ako epiteton dobrého božstva.“

 

Ako sme videli, Jacob Grimm uvažoval o spojení Baldrovho mena s baltskými výrazmi s významom „biely, dobrý“. Nemecký bádateľ však zároveň spojil meno Belboh s menom Baldrovo anglosaského náprotivka Bældæga, ktoré vykladal ako „biely boh“ či „boh dňa“. Podobne uvažuje aj Riccardo Ginevra s tým rozdielom, že objasňuje pôvod tejto etymologickej zhody: mená oboch božstiev podľa neho obsahujú výraz odvodený z praindoeurópskeho výrazu *bʰēlH-o „biely, jasný“, čo podľa odborníka pôsobí ako tradičný indoeurópsky epiteton božstiev svetla prípadne oblohy či slnka. 

 

Lotyšské baltas a litovské balts „biely, dobrý“ sú príbuzné praslovanskému *bělъ „biely“; spoločne s ktorým vychádzajú – prostredníctvom baltoslovanského medzistupňa *bʰolH-o – z praindoeurópskeho *bʰelH-o- „biely, jasný“. Rovnako tak Bældæġ, možno podľa Ginevru prostredníctvom výrazu *bēla-daga- „[ten, kto ovláda]  biely, jasný deň“ odvodiť z praindoeurópskeho *bʰēlH-o „biely, jasný“.

 

(Západo)indoeurópsky príbeh?

Riccardo Ginevra netvrdí, že slovanský Belboh a anglosaský Bældæg (resp. Baldr) vychádzajú zo spoločného praindoeurópskeho prabožstva. Nakoľko oboh spája výraz, ktorý považuje za epitet, výskumník len naznačuje, že podľa jazykovedných indícií ide o božstvá podobného typu – svetla, oblohy a dobra – u ktorých sa etymologicky príbuzné epitetá napokon stali ich menami. Spoločný pôvod s Baldrom je však podľa Ginevru možný u keltského Belinosa a veľmi pravdepodobný u Balara.

 

V prípade Balara a Baldra, ale aj Luga a Lokiho, nachádzame paralely v príbehoch, vlastnostiach a asociáciách, ktoré naznačujú spoločný pôvod. Ten potvrdzuje etymologická analýza: vylučuje výpožičku z jedného indoeurópskeho prostredia do druhého, ale namiesto toho naznačuje, že mená predmetných božstiev vychádzajú zo spoločných indoeurópskych pratvarov, a vyvíjali sa v ich jazykových prostrediach nezávisle jeden od druhého.

 

[reklama] 

 

Samozrejme, medzi Balarom a Baldrom, ako aj medzi Lokim a Lugom a ich príbehmi, nájdeme aj výrazné rozdiely. Tomu sa nemožno čudovať. Ak je Ginevrov záver spoločného pôvodu správny, neznamená to, že by sme mali očakávať po všetkých stránkach identické božstvá a naratívy. Práve naopak. 

 

Etymologická analýza naznačuje síce spoločný pôvod, ale vyplýva z nej zároveň nezávislý vývoj po rozpade (západnej) praindoeurópčiny niekedy v 3. tisícročí pred n. l. V čase, ktorý uplynul od existencie spoločného pramýtu po doloženie jeho dcérskych mýtov a ich protagonistov by tak nevyhnutne nastali výrazné zmeny. Podľa očakávania, viac ak tritisíc rokov nezávislého vývoja nám zanechalo len niekoľko sugestívnych indícií. Čo je dôležité, týkajú sa základné rámca tu skúmaných príbehov a kľúčových charakteristík tu skúmaných božstiev. A stmeľuje ich jazykovedná analýza. Práve od uznania jej zistení závisí, nakoľko vierohodné sa ukážu Ginevrove závery. 

 

-

 

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Za cenné pripomienky autor ďakuje Janovi Kordovi. Za odborný dozor a dodatočné pripomienky ďakuje indoeuropeistke Barbore Machajdíkovej.

 

Poznámky

1 Ginevra ho považuje za „etymologicky nejasné“.

2 Ginevra upozorňuje, že výraz „obrva“ sa v severských kenningoch často používa ako metonýmia pre oko. Čiže presnejší význam je skôr „Baldrovo oko“.

3 Heteroklitický koreň, čiže koreň s rozličnými záverečnými spoluhláskami v závislosti od pádu)

 

Literatúra

Ginevra, R. (2020): Gods who shine through the millennia: Old Norse Baldr, Celtic Belinos, Old Irish Balar, and PIE* bʰelH-'be white, shine'. vácāmsi miśrā krṇavāmahai. In: Repanšek, L. et al. (eds.) Proceedings of the international conference of the Society for Indo-European Studies and IWoBA XII, Ljubljana 4–7 June 2019. 189-208.

Green M.  J. (1986)  The  Gods  of the  Celts.  Stroud.

Grimm, J. (2004) [1835]. Teutonic Mythology. Courier.  

Profantová, N., Profant, M. (2000): Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Libri.

Olmsted, G. (2019): Gods of Celts and Indo-Europeans. (2. vydanie). Clynchdale Tazewell. 

Orel, Vladimir E. (2003): A Handbook of Germanic Etymology. Brill. 

Simek, R. (2015): Religion und Mythologie der Germanen. (2. auflage). Theiss

Šašel Kos, M. 2001. Belin. Studia mythologica Slavica 4.9–16.

Vlčková, J. (1999): Encyklopedie mytologie germánskych a severských národů. Libri. 

Vries, J. de (1933): The Problem of Loki. Societas Scientiarum Fennica.

Vries, J. de (1962): Altnordisches Etymologisches Worterbuch. Brill.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Kúpte si knihu od nášho šéfredaktora
Odoberanie noviniek

Partneri