Na území dnešného Slovenska žil mastodont zrejme väčší ako brontosaurus

Za najvyššie aj najťažšie suchozemské cicavce všetkých čias sa typicky považujú bezrohé nosorožce indrikotériá (Paraceratherium). Na prvý pohľad pripomínali prerasteného, robustného koňa s hlavou podobnou tapírovi. Boli to veľmi úspešné zvieratá: pred 34 až 22 miliónmi rokov obývali rozsiahle územie od dnešnej centrálnej Ázie až po východný Balkán. 

Najväčšie druhy merali v kohútiku okolo 480 cm a vďaka dvojmetrovému krku spásali rastliny vo výške viac ako 6 metrov. Ich telesná hmotnosť sa odhaduje na približne 17 ton, čo zhruba zodpovedá [1]  novším odhadom hmotnosti slávnych dlhokrkých dinosaurov, ako bol brontosaurus, apatosaurus alebo diplodokus. 

Zároveň ide o rozmery, ku ktorým sa podľa nedávnych výskumov blížili alebo ktoré dokonca prekonávali najväčšie vymreté chobotnatce. Jedným z nich bol eurázisjký mastodont „Mammut“ borsoni [2] .

[reklama]

Územčistý a robustný

Ako mastodonty, či presnejšie „pravé“ mastodonty [3] označujeme zástupcov pozoruhodnej vývojovej vetvy chobotnatcov Mammutidae. Jej členovia sa od dnešných slonov a blízko príbuzných, vymretých mamutov (Mammuthus), líšili nižšou, ale podstatne robustnejšou postavou bez  „hrbu“ na pleciach. Chýbalo im vysoké čelo – ich lebka bola skôr nízka a pretiahnutá, pričom na rozdiel od mamutov im kly rástli viac priamo, nie oblúkovito. Taktiež sa zdá, že na rozdiel od mamutov, špecialistov na chladnú mamutiu step, uprednostňovali teplejšie a vlhkejšie prostredie, predovšetkým lesy v blízkosti veľkých riek, kde spásali lístie a čerstvé výhonky stromov – mamuty naproti tomu uprednostňovali konzumáciu tráv. 

Z mastodontov je najlepšie známy severoamerický Mammut americanum, ktorý sa dožil záveru poslednej doby ľadovej. Išlo o zviera v kohútiku o čosi nižšie ako slon indický (v priemere 2,5 m). 

Oproti eurázijskému mastodontovi„M“. borsonito bol trpaslík. 

Starší príbuzný

Prvé „pravé“ mastodonty sa v Európe objavili pred asi 18 miliónmi rokov. V porovnaní s inými vtedajšími chobotnatcami kontinentu, ako boli mimoriadne hojné gomfotériá s „lopatovitými“ klami v predĺženej sánke, alebo dlhonohé deinotéria, ktorým kly vyrastali len zo sánky a stáčali sa smerom dole, sa vyskytovali zriedkavo. 

Koncom miocénu (pred 6 až 7 miliónmi rokov) sa situácia zmenila. Archaické typy s výraznými klami v dolnej čeľusti – gomfotériá aj deinotériá – vymierali, a naopak, pravé mastodonty sa zaradili medzi najhojnejšie chobotnatce Európy. Práve v tomto období sa na našom území objavujú zvieratá veľmi podobné, ale niektorými znakmi mierne odlišné od druhu „M“. borsoni [4] . 

Čo spôsobilo túto dramatickú zmenu vo faune chobotnatcov? 

Zdá sa, že zmena podnebia.

[reklama]

V strednej Európe vtedy panovala mierna až subtropická klíma s málo výraznými ročnými výkyvmi teplôt. Teplo síce pretrvalo aj naďalej, ale ubudlo vlahy. 

„Zníženie intenzity zrážok spôsobilo značnú redukciu lesných biotopov. Deinotériá boli úzko špecializované na konzumáciu stromovej vegetácie,“ hovorí paleontológ Csaba Tóth zo Stredoslovenského múzea. „Mastodonty sa tiež živili lístím, ale neboli od nich až tak závislé, takže keď sa zmenilo prostredie, dokázali sa tomu prispôsobiť.“ 

Medzi najvýznamnejšie 6 až 7 miliónov rokov staré nálezy pripomínajúce druh M. borsoni patrí 115 cm dlhá neúplná lebka so zachovanými, 230 cm dlhými klami, nájdená v Kuzmiciach neďaleko Topoľčian. Slovenský paleontológ Zoltán Schmidt opísal nález v roku 1960 ako Tetralophodon grandincisivus, revízia z roku 2006 ho však priradila druhu Mammut borsoni [5] . Podľa Csabu Tótha ide o jednu z najlepšie zachovaných lebiek prisudzovaných tomuto druhu v celej Európe.

Eurázijský „megamastodont“

Vo vrstvách starých približne 4 milióny rokov (pliocén) sa na našom území objavujú nálezy, ktoré môžeme druhu „M“. borsoni priradiť s istotou. Nie je ich málo. „U nás patria zvyšky druhu Mammut borsoni medzi najbežnejšie zo všetkých mastodontov,“ hovorí Csaba Tóth. „Jeho fosílie poznáme z 12 lokalít. Najvýznamnejšie pochádzajú z Hajnáčky, Strekova, Novej Viesky a Moravského Jána.“ 

Na rozdiel od mamuta srstnatého, telo tohto mastodonta zrejme nepokrývala hustá hrubá srsť. „Nedá sa vylúčiť, že mohol mať krátku srsť, ako majú dnešné tapíry. Keďže išlo o druh adaptovaný na pomerne teplé podnebie, je viac pravdepodobné, že výrazné osrstenie chýbalo a vyzeral na spôsob dnešných slonov,“ upozorňuje Tóth. Paleontológ vysvetľuje, že z hľadiska pomeru objemu tela a plochy kože nemá srsť u tak veľkého cicavca žijúceho v relatívne teplom podnebí význam.

Zo Slovenska je tento druh okrem zmienenej unikátnej lebky známy hlavne na základe zubov, úlomkov klov a kostí.

Štúdia paleontológa ‪Asiera Larramendiho nedávno ukázala, že išlo o zviera dosahujúce obrovské, až v skutku gigantické rozmery. Dospelé samce merali v kohútiku v priemere o čosi viac ako 4 m a vážili až 16 ton. Čiže takmer toľko, čo najväčšie druhy indrikotérií. A viac ako brontosaurus, ktorého najväčší druh B. excelsus dosahoval podľa niektorých novších odhadov hmotnosť asi 15 ton. Na porovnanie, rekordne veľký jedinec slona afrického, vysoký necelé štyri metre, vážil 11 ton, zatiaľ čo priemerne veľké samce dosahujú v kohútiku okolo 3,2 m a vážia 5 až 6 ton.

[reklama]

A čo nadpriemerne veľké mastodonty? Najväčšie známe nálezy podľa Larramendiho naznačujú existenciu jedincov „M“. borsoni, ktoré v kohútiku merali až 510 cm a vážili ohromných 28 ton. To znamená, že predstavujú vážnych kandidátov na titul najväčšieho suchozemského cicavca všetkých čias. Druhým vážnym kandidátom je ázijský slon lesný Palaeoloxodon namadicus, ktorého najväčšie jedince zrejme boli o čosi vyššie, ale ľahšie, dosahujúce hmotnosť okolo 22 ton.

Ďalšie potenciálne prvenstvo druhu „M“. borsoni sa týka dĺžky klov: z gréckeho Macedónska napríklad poznáme jedinca, ktorého dlhší z dvojice klov meral 502 cm. Nebol kompletne zachovaný, takže pôvodná dĺžka kla mohla byť o niečo väčšia. 

Dožil sa úsvitu štvrtohôr

Pravé mastodonty sa z Európy aj nášho územia vytrácajú na prelome treťohôr a štvrtohôr, pred približne 2,5 milióna rokmi.

Za príčinu ich vymiznutia sa považuje  postupné ochladzovanie podnebia. Ďalším faktorom bol príchod a konkurencia prvých zástupcov slonovitých (konkrétne druhu Mammuthus meridionalis), ktoré boli všestrannejšie a konzumovali ako vetvičky drevín, tak trávy a byliny. Podľa Csabu Tótha „ich zuby s vyššou korunkou a odlišnou stavbou boli zjavne lepšie adaptované na konzumáciu viac abrazívneho rastlinstva suchších lesostepných a savanovitých habitatov, ktoré sa na území Európy v tom čase rozšírili“. 

Na záver ešte jedna špekulatívna otázka. Mohol by „M“. borsoni prežiť v dnešnom otepľujúcom sa svete? „Nízkokorunková a jarmovitá stavba zubov tohto mastodonta naznačuje, že v jeho potrave dominovala mäkšia stromová vegetácia. Uprednostňoval prostredie redších listnatých lesov s menšími otvorenými plochami,“

hovorí Csaba Tóth. Spolu s druhom „Mammut“ borsoni sa podľa neho vyskytovali aj ďalšie teplomilne lesné cicavce, napríklad tapíry, nosorožce a primáty. „Ich životné prostredie sa mohlo podobať tomu, aké je dnes v juhovýchodnej Ázii. Klíma a celkový charakter prostredia dnešnej Európy by ekologickým požiadavkám mastodontov vôbec nevyhovovalo, je chladné a taktiež značne suché.“

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za odborný dozor a množstvo cenných pripomienok autor ďakuje paleontológovi C. Tóthovi. Perexový obrázok: @PalaeoSD, použité s povolením autora.

Poznámky

1 Najväčšie druhy týchto rodov, ako D. hallorum alebo A. ajax, však mohli vážiť dvoj- až trojnásobne viac.

2 Rodové zaradenie druhu je problematické. „Z nomenklatorických dôvodov je rodové zaradenie druhu borsoni diskutabilné. Uvažuje sa aj o tom, že všetky druhy európskych zygodontných mastodontov (tj. mamutidy) patrili len jednému rodu – Zygolophodon. Ale zatiaľ to nie je doriešené. Osobne si myslím že to tak nebolo,“ vysvetľuje Csaba Tóth.

3 Pojem „mastodont“ sa v literatúre používa nekonzistentne, niekedy ako označenie rodu Mammut, inokedy celej čeľade Mammutidae, prípadne sa používa aj na početnú skupiny príbuzných gomfotéridov (Gomphotheriidae). V našom článku sme si zvolili kompromisný prístup.

4 Z hľadiska nomenklatúry ešte nie sú vedecky definované, v literatúre sa predbežne označujú ako „Mammut“ aff. borsoni. 

5 Podľa C. Tótha je presné „taxonomicke zaradenie tejto lebky zatiaľ nejasné“, niekedy sa doň neradí (a označuje ako M. aff. borsoni), zistené odlišnosti však podľa paleontológa mohla spôsobiť „variabilita, či už individuálna alebo pohlavná“.

Literatúra

Čerňanský, A., (2006): Revision of a mastodon find from the Neogene at Kuzmice near Topoľčany (Slovakia). Slovak Geological Magazine. 12, 1, 57 – 62.

Larramendi, A. (2016): Shoulder height, body mass, and shape of proboscideans. Acta Palaeontologicka Polonica 61, 537–574.

Prothero, D. (2017): The Princeton Field Guide to Prehistoric Mammals. Princeton University Press. 

Tóth, C. (2010): Paleoekológia a diverzita neogénnych chobotnatcov (Proboscidea, Mammalia) na slovenskom území Západných Karpat v závislosti od klimatických zmien a biotických interakcií. Mineralia Slovaca, 42, 439 – 452.

Tsoukala, E. et al. (2010): The Milia Mammut borsoni (Grevena, Macedonia, Greece): Excavation and display of the longest tusks in the world. Quaternaire, Hors série 3, 90-92.