Dušan Valent,
2021-10-27 13:45:00
#Praindoeurópania
#Indoeurópania
#Slovania
#komparatívna mytológia
#historická jazykoveda
Dobytok hynie, tvoji druhovia hynú, aj ty sám zhynieš.
Viem len o jednom, čo nikdy nezomrie: dobré meno každého nebožtíka.
(Hávamál) [1]
Pod zemou sa to nikdy nerozpadne, čo to je? – Dobré meno.
(Litovská tradičná hádanka)
Bohatstvá zanikajú, ale sláva nikdy.
(Staré waleské porekadlo)
Jeho koniec sa blížil. Veľmi dobre si to uvedomoval – a túto cenu hodlal ochotne zaplatiť. Odmena bola skrátka príliš lákavá.
Na rozdiel od iných, Achilles mal na výber. Vedel, že buď zahynie mladý pod hradbami Tróje, a získa si večnú slávu, alebo umrie v bezpečí domova ako starec. Bezvýznamný starec. Jeho matka, božská Thetis, mu toto proroctvo neúnavne prízvukovala. A varovala ho, prosila. Márne.
V 18. speve Iliady jej Achilles odpovedá takto: „Práve tak isto aj ja, keď ma teda čaká podobný osud, budem ležať, keď umriem. Ale teraz nechajte ma vydobyť si vzácnu slávu... Aj keď ma máš rada, od boja ma nezdržuj, presvedčiť ma sa ti nepodarí.“
[reklama]
„Hrdinova túžba po sláve je taká veľká, že vedome a dobrovoľne za ňu zaplatí aj tú najvyššiu cenu – vlastný život,“ píše helenista a homerológ Martin West. „V indoeurópskych eposoch a ságach ide o typický motív: hrdina si môže vybrať medzi slávou alebo dlhým životom, a bez váhania siaha po prvej z možností.“
Napríklad v staroírskom epickom príbehu Táin Bó Cúailnge sa mladý hrdina Cú Chulainn od druida dozvedá proroctvo, že ak sa v konkrétny deň chopí zbrane, jeho život bude krátky, ale jeho „meno“ (ainm) prežije v Írsku naveky. Mladík na to odvetí, že by ho uspokojil hoci aj jediný deň nažive, pokiaľ by na oplátku získal slávu. Indický hrdina Karna v epose Mahábhárata (300 pred n. l. až 300 n. l.) dokonca explicitne hovorí: „Vyberám si slávu na zemi aj za cenu vlastného života.“
Sláva pretrvá
Práve vízia dobrého mena a posmrtnej slávy, a nie očakávanie blaženosti posmrtného života, podľa Martina Westa podnecovala indoeurópskych bojovníkov k chrabrosti a vládcov k spravodlivosti a štedrosti.
Získanie slávy sa typicky spájalo s udatnými skutkami v boji, ako dokladajú védske, avestské ale predovšetkým grécke tradície. Príkladmi oplýva predovšetkým Homérova Iliada. Jedným z nich je napríklad reč Achillovho trójskeho rivala princa Hektora. V šiestom speve diela ho jeho žena Andromache presviedča, aby nebojoval mimo mestských hradieb. No on trvá na tom, že bude stáť v predných líniách: „Ani moje srdce by to neznieslo, veď je zvyknuté hrdinsky zvádzať boj len v najprednejších radoch Trójanov, túžiac otcovu veľkú slávu, ako aj moju vlastnú zachovať.“
Podľa najrozšírenejšej indoeurópskej predstavy duše nebohých putovali „za otcami“. „Dávny Indoeurópan veril v posmrtný život, to je isté. Mal sa pridať k prapredkom a získavať pocty od svojich potomkov,“ píše Martin West. Bojovníci v tejto predstave podľa neho nenachádzali veľkú radosť. „Oveľa väčšia bola ich túžba po nesmrteľnej sláve, aby sa medzi živými pamätalo na ich skutky aj dávno po ich smrti,“ píše West.
Práve „nehynúca“ (pozri nižšie) sláva [2] bola „večným životom“, po ktorom najviac bažili indoeurópski bojovníci.
V staroanglickom epose Beowulf (?7. storočie) dánsky kráľ Hrothgar hovorí protagonistovi „ty sám si dosiahol svojimi skutkami, že tvoje meno bude žiť naveky“. A staroseverská báseň Biarkamál (r. 1000 n .l.) píše: „Naša sláva prežije naše krehké pozostatky, a to, čo výnimočná odvaha dosiahne teraz, nevybledne nikdy v nasledovných vekoch.“
[reklama]
Indoeurópske epické tradície
Skutky veľkých bojovníkov podľa Martina Westa oslavovali indoeurópski poeti v básňach a piesňach, ktoré si získali popularitu nielen u pozostalých, ale aj u širšieho publika.
Galskí bardi „ospevovali v hrdinských veršoch odvážne skutky mužov za sprievodu lahodných tónov lýry“. Góti „spievali o skutkoch svojich predkov v sprievode lýr a iných melódií“. Štedrosť, hrdinskosť a úspechy kráľa Lombardov Alboina sa oslavovali v piesňach naprieč celým Saskom a Bavorskom. A zachovali sa správy, podľa ktorých slepý frízsky bard Bernlef z 8. storočia „vedel veľmi dobre, ako za sprievodu hudby vyrozprávať príbehy o skutkoch ľudí z dávnych čias a o bitkách kráľov“.
Hrdinské príbehy sa recitovali či spievali pred bitkami, aby za sprievodu nielen hárf, ale aj rôznych trúb či iných hudobných nástrojov povzbudili udatnosť vojakov. Tacitus píše, že Germáni idúci do boja spievali o „Herkulovi“, prvom z udatných bojovníkov. Podobné správy sa týkajú aj tráckych Koreliov z Podunajska a Vizigótov a starých Írov. V homérskej literatúre, staršej o viac ako tisícročie, obdobné „oslavy mužov predošlých čias“ spieval Achilles (Iliada 9. 189) a Demodokos (Odysea 8. 73), pričom etymologicky príbuzný výraz poznáme už z védskych textov doby bronzovej.
Martin West upozorňuje, že podľa jedného staroírskeho básnika (13. storočie) by so stratou poézie upadla do zabudnutia aj minulosť ľudu. „Conall a Conchobar žijú, pretože ich oslavné básne žijú, a Fergus je stále s nami, jeho meno je známe aj v cudzine... Keby básne nevdýchli život ich skutkom, Niall a Cormac a Conn by boli široko ďaleko zahalení mračnami.“
Slovanská epická tradícia
U Slovanov máme pomerne málo dôkazov o existencii špecializovaných poetov či „pamäťových špecialistov“. Ako sme podrobnejšie rozoberali v článku o západoslovanských igricoch, táto skutočnosť neznamená, že u Slovanov zanikla indoeurópska tradícia epických príbehov. Jedným z najpresvedčivejších dôkazov o jej existencii je staroruský epos Slovo o pluku Igorovom (12. storočie) [3] .
„Text vykazuje štylistické dôkazy, že bol skomponovaný v uhladenej tradícii dvornej poézie nezávislej od cirkevných vplyvov, ale taktiež spomína polomýtickú postavu Bojana, ktorý pripomína dvorného básnika, a nie obyčajného ľudového speváka,“ hovorí historický jazykovedec a indoeuropeista Ranko Matasović. Výskumník vyzdvihuje predovšetkým silné prirovnania a metafory diela, ktoré nenachádzame v dobovej cirkevnej literatúre a zväčša ani v slovanskom folklóre. Niektoré vykazujú podľa odborníka paralely so západnými, predovšetkým keltskými a germánskymi indoeurópskymi tradíciami.
Výraz sláva [4] sa v texte vyskytuje veľmi často (16-krát), pričom zastáva centrálne postavenie v mnohých poetických formuláciách. „A to aj v konštrukciách s blízkymi paralelami v gréčtine a sanskrite,“ upozorňuje Matasović. Vyzdvihnime aspoň niektoré:
„Synové ruští přehradili široká pole červenými štíty, hledajíce [iskati] sobě cti a knížeti slávy.“
„Ó, synovcové moji Igore a Vsevolode časně jste počali trápiti meči zemi poloveckou a sobě hledati [iskati] slávy.“
V Rigvéde nachádzame viacero slovných spojení, ktoré sa týkajú slávy, a používajú etymologicky ekvivalentné výrazy k staroruskému iskati „hľadať“ (z praslovanského *jьskati; výraz sa zachoval v slovenčine ako ískať, v češtine ako vískat), ako je napríklad sanskritské (staroindické) iccháti „hľadať, túžiť“. Aj výraz sláva (praslovansky *slava) a jeho sanskritský ekvivalent śrávas spája spoločný pôvod, a to v praindoeurópskom koreni*ḱlew- „počuť“.
[reklama]
Nehynúca sláva Praindoeurópanov
Indoeuropeisti Edgar Polome a John Mallory upozorňujú, že postoje k sláve vyjadrované v tradíciách indoeurópskych národov od Írov cez Grékov až po Indov a Tocharov môžu predstavovať len paralelný vývoj. Taký, ako možno oprávnene očakávať v akejkoľvek hrdinskej spoločnosti. Jazykovedná analýza indoeurópskych výrazov týkajúcich sa slávy a spôsobov jej dosiahnutia však podľa Polomeho a Malloryho skutočne naznačuje spoločný pôvod. Inými slovami, po sláve sa bažilo už v praindoeurópskej spoločnosti.
Prvé indície odhalil indoeuropeista Adalbert Kuhn už v roku 1853. Nemecký bádateľ si všimol nápadnú a hlbokú podobnosť medzi dvomi výrazmi v gréčtine a sanskrite: gr. kléos áphthiton a san. śrávas ákšitam, v oboch prípadoch s významom „nehynúca sláva“. Zo zákonov hláskového vývoja vyplýva, že takmer určite vychádzajú zo spoločného – praindoeurópskeho pratvaru *ḱléwos ń̥dʰgʷʰitom („nehynúca sláva“).
Z praindoeurópskeho výrazu *ḱléwos „sláva“ vychádza napríklad slovenské slovo (z praslovanského *slȍvo „slovo“), lotyšské slava „fáma, meno, sláva“, litovské šlãvė „česť, rešpekt, sláva“ (všetky tri z baltoslovanského *ślawas); ďalej tocharské A klyu „sláva“, tocharské B kälywe „sláva“; sanskritské śrávas „sláva, česť“, avestské srauua, „slovo, správa“ (oba z praindoiránskeho ćráwas „sláva“), staroírske clú „sláva“ (z prakeltského *klowos „sláva, počutie“, grécke kléos „sláva, oznámenie“. Samotný výraz *ḱléwos vychádza z praindoeurópskeho koreňa *ḱlew- „počuť“, z ktorého je odvodený aj slovenský výraz sláva.
Túto istotu si podľa chorvátskeho výskumníka môžeme dovoliť kvôli „hlbokej nepravdepodobnosti“, že kléos áphthiton a śrávas ákšitam vznikli v gréčtine a sanskrite nezávisle od seba. „Môžeme to tvrdiť so značnou mierou istoty hneď z viacerých dôvodov,“ upozorňuje Matasović. Týmito dôvodmi podľa neho sú, že nejde o náhodné slovné spojenia, ale ustálené básnické formulácie, pričom áphthiton a ákšitam predstavujú vzácne epitetá, obmedzené na básnickú slovnú zásobu. A ako kléos tak śrávas je súčasťou rozpracovaného systému poetických formulácií, ktoré sa týkajú hrdinského konceptu slávy.
Skutočnosť, že s istotou poznáme prinajmenšom jednu poetickú formuláciu, zdedenú v gréčtine a sanskrite z ich spoločného prajazyka – praindoeurópčiny, dovoľuje predpokladať, že aj iné páry formulácií, etymologicky porovnateľných a súvisiacich so slávou, sú taktiež dedičstvom praindoeurópskej frazeológie. Ako napríklad gr. méga kléos a san. máhi śrávas „veľká sláva“, odvodená z praindoeurópskeho *ḱléwos meǵh₂ („veľká sláva“), alebo gr. kléa andrôn a san. śrávas nrnám „sláva mužov, slávne skutky mužov“ vychádzajúca z praindoeurópskeho *ḱléuesh₂ h₂nróm („slávne skutky mužov/hrdinov“).
„Tým, že rekonštruujeme *ḱléwos ń̥dʰgʷʰitom „nehynúca sláva“ ako poetickú formuláciu... zároveň tvrdíme, že existoval prinajmenšom jeden poetický text zložený v praindoeurópčine, v ktorej sa táto fráza vyskytovala,“ upozorňuje Ranko Matasović. „Ba čo viac, tvrdíme, že táto fráza sa následne ústnym podaním posúvala z generácie na generáciu, a to dokonca aj potom, ako sa samotný prajazyk rozpadol. A dochádzalo k tomu až do čias historicky doložených reflexov [odvodených dcérskych výrazov] tejto formulácie v gréčtine a sanskrite.“
Martin West súhlasí. Početné paralely v gréckej a indickej epickej tradícii, ako aj iných indoeurópskych tradíciách podľa neho znamenajú, že „môžeme predpokladať archetypálnu tradíciu naratívov prednášaných s pestrým poetickým štýlom, vyžadujúcu na sprostredkovanie koherentného príbehu prinajmenšom stovky veršov“. A túto možno prisúdiť prinajmenšom k neskorým Praindoeurópanom.
[reklama]
Elégia o indoeurópskom hrdinovi
(Napísal Martin West)
Rozpomínam sa na Uruklevesa,
syna statočného Segeklevesa,
ktorý svojim mocným, smädným oštepom,
hubil mužov a kone po stovkách.
V mnohé dni sa prebúdzal vedno so slnkom,
a viedol húfy bojovníkov na krvavé polia:
tam ruvali sa ako plamene zúrivého požiaru,
vojsko proti vojsku, muž proti mužovi.
Tam stál pevne, zoči-voči šípom,
ako Perkunasov dub počas búrky.
Prelomil obranu dávnych pevností
a vzal všetok ich dobytok.
Jeho rukou padol Hsugnos, syn Hsvekvosa,
aj Vlqvo, Vlqvognos a mocný Xnrmenes.
Čierne havrany sa radovali z jeho skutkov,
ale temný mrak sa vzniesol nad jeho rodinou.
Segekleves, príhodné bolo meno [5],
ktoré si dal svojmu synovi:
v skutku, preďaleko sa preslávil
pod nebesami, nad povrchom zeme.
Teraz sa vydal na cestu, z ktorej niet návratu,
k tebe, Segekleves, a k Otcom v dome z hliny,
ale jeho meno nechradne ani nestarne:
žije naďalej v slovách nás, čo naďalej kráčame po zemi.
Bude sa ozývať, dokiaľ Djeusova jasná dcéra
neobjíme svoju temnú sestru v jednom dome,
alebo kým piesne utkané zo slov básnikov
neprestanú sa ozývať v príbytkoch vládcov.
-
Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.
-
Za odborný dozor a cenné pripomienky autor ďakuje indoeuropeistke a historickej jazykovedkyni Barbore Machajdíkovej PhD. Za korekcie prekladu Elégie o indoeurópskom bojovníkovi autor ďakuje klasickému filológovi Ivanovi Lábajovi PhD.
Poznámky
1 Jedna z básní staroseverskej zbierky Codex Regius, datovanej do 10. storočia.
2 Indoeurópsku obsesiu slávou potvrdzuje aj analýza indoeurópskych mien: medzi najčastejšie prvky patrí výraz sláva (praindoeurópsky *kléwos) a príbuzné termíny vyjadrujúce rešpekt a uznanie. Slovné korene s významom „sláva, uznanie, obdiv“ sa vyskytujú frekventovane v celom indoeurópskom areáli od 1. tisícročia pred n. l. až do 13. storočia n. l.
3 Objavili sa pochybnosti o jeho autenticite, podľa Ranka Matasovića však autenticitu diela nespochybňoval žiaden historický jazykovedec.
4 Sláva vychádza z rovnakého koreňa ako gr. kléos: z baltoslovanského *ślā́wā "sláva", z PIE *ḱlew- "počuť".
5 Urukleves znamená v prandoeurópčine “šíra sláva”.
Literatúra
Fortson, B. W. (2004). Indo-European Language and Culture. Blackwell Publishing.
Mallory, J. P. & Adams, D. Q. (2006): The Oxford Introduction to Proto-Indo-European and the Proto-Indo-European World. Oxford University Press.
Beekes, R. S. P. (2011). Comparative Indo-European Linguistics: An Introduction. John Benjamins Publishing.
Matasović R. (2009): Proto-Indo-European poetics in „The tale of Prince Igor“. Nepublikované, dostupné na Academia.edu.
West, M. L. (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.
Znevážení cirkvou? Zabudnutá pravá identita slovanských igricov
Ako by ste sa volali pred 5000 rokmi a prečo by to mohlo byť „ruža-kôň“ alebo „štvrtý“?
Ko**t a p**a u Praindoeurópanov? Prapôvod slovanských a anglických vulgarizmov
Prísny otec, vrúcny matkin brat: Poháňala šírenie Indoeurópanov špecifická rodinná štruktúra?