Prísny otec, vrúcny matkin brat: Poháňala šírenie Indoeurópanov špecifická rodinná štruktúra?

V 3. tisícročí pred n. l. sa naprieč strednou, severnou a západnou Európou šírili komunity ľudí, ktorí svoj genetický pôvod odvodzovali od kočovných pastierov pontsko-kaspickej stepi. Ich prísne dodržované pohrebné rituály naznačujú, že na svet nazerali zásadne inak, než „neolitickí starousadlíci“. V popredí viac nestál kolektív, ale jednotlivec. A najväčšiemu uznaniu sa evidentne tešil muž-bojovník.

Napriek militantnej a individualistickej ideológii sa títo ľudia, ktorí sa stotožňujú s ranými Indoeurópanmi, v jednom ohľade ponášali na neolitikov. A to spôsobom, akým fungovali ich rodiny. 

[reklama]

Izotopové a archeogenetické štúdie totiž ukázali, že rodinný systém zostal v európskej dobe bronzovej v zásade rovnaký ako u prvých neolitických roľníkov: manželka prichádzala do rodiny manžela (patrilokalita), a to často z ďaleka (exogamia). Pravda, výrazne ubudlo [1] výnimiek, pričom základný rámec patrilokalita + exogamia obohatili dodatočné tradície. Poukazujú na ne prírodovedné analýzy pohrebísk ako aj bádanie historických jazykovedcov.

Ruka v ruke pomáhajú porozumieť, ako je možné, že indoeurópske jazyky a mužské línie „stepnej DNA“ nielenže expandovali zo stepi, ale v priebehu menej ako tisícročia si podmanili takmer celú Európu.  

Selektívne pestúnstvo

Systematické výskumy uskutočnené v údolí rieky Lech a v ďalších regiónoch južného Nemecka poskytli archeológom unikátny pohľad na osídlenie z druhej polovice 3. a začiatku 2. tisícročia pred n. l. Genetické a izotopové štúdie priniesli cenné informácie o dynamike sídlisk a populácií, ale aj jednotlivcov. „Poukazujú na stabilnú, prevažne ženskú mobilitu, ktorá sa zakladala na vzájomnej reciprocite medzi komunitami,“ upozorňuje archeológ Philipp Stockhammer. „To možno vysvetliť dlhodobým a stabilným systémom výmeny manželských partnerov v rámci ustálených sietí vzájomnej spolupráce.“

Vedec upozorňuje, že prírodovedné analýzy odhalili viacero zdanlivo zvláštnych situácií. V jednom z hrobov pohrebiska kultúry zvoncovitých pohárov v Irlbachu  (c. 2100 pred n. l.) napríklad ležal chlapec, ktorý síce spočinul vedľa biologického otca, ale izotopové hodnoty naznačujú, že vyrastal ďaleko od rodiska. Na slávnom nálezisku v Eulau (c. 2500 pred n. l.) bol pre zmenu nájdený trojhrob ženy s dvomi deťmi, ktoré však s ňou neboli biologicky príbuzné. Rovnaká situácia je známa zo súdobých a kultúrne blízkych komunít aj v Augsburgu a dokonca na Pyrenejskom polostrove.

„Archeogenetické analýzy doložili viacero prípadov z prelomu 3. a 2. tisícročia pred n. l., v ktorých bol nedospelý jedinec pochovaný spolu s dospelou ženou v jedinej hrobovej jame, hoci jej biologicky nebol príbuzný, čo znamená, že dospelá žena nebola jeho biologickou matkou,“ hovorí Stockhammer. „Ak blízkosť týchto jedincov v spoločnom hrobe odráža blízkosť ich vzťahu počas života, mohli by sme tieto prípady interpretovať ako dôkazy pestúnskej starostlivosti.“

[reklama]

Podľa Stockhammera sa zdá, že nejde o ojedinelé prípady, ale o široko rozšírenú a pomerne bežnú prax, ako naznačuje napríklad viacero hrobov preskúmaných v údolí rieky Lech. Ležali v nich muži, ktorí vo veku okolo siedmich rokov opustili rodný región a podľa izotopových hodnôt vyrastali vo vzdialenosti viac ako 300 km od domova. „Do údolia sa vrátili ako sedemnásťroční alebo o niečo neskôr, možno spolu s partnerkou,“ podotýka archeológ. 

Prečo posielať vlastné deti na výchovu do inej rodiny, a to dokonca tak ďaleko? Dôvody pre takúto prax sa podľa Stockammera v historických a etnografických záznamoch líšia od prípadu k prípadu. Bádateľ uvažuje, že v prípade prelomu 3. a 2. tisícročia pred n. l. mohlo hrať úlohu viacero faktorov: od budovania nadregionálnych spojenectiev a získavania partnerov až po zlepšovanie životných podmienok pre deti, ktoré inak nemohli byť dostatočne živené. Keďže táto prax sa evidentne obmedzovala na dospievajúcich mužov a netýkala sa žien, pestúnstvo spája so získavaním nevesty.

Je tu však aj iná možnosť.

Matkin brat vs otcov brat

Poznámka: výraz strýko v spisovnej slovenčine označuje brata ktoréhokoľvek z rodičov. Čeština ale aj hovorová slovenčina matkinho a otcovho brata rozlišuje: otcov brat je strýc/strýko, matkin brat je naproti tomu ujo/ujec. 

K porovnateľným záverom, k akým sa archeológovia nedávno dopracovali pomocou genetických a izotopových analýz, dospeli historickí jazykovedci už pred takmer poldruha storočím.

Už historik Hans Delbrück v 80. rokoch 19. storočia argumentoval, že v praindoeurópskej spoločnosti existovala silná tradícia exogamie. Tento predpoklad dnes stojí na viacerých argumentoch, jedným z nich je skutočnosť, že spoľahlivo rekonštruovaný praindoeurópsky výraz *h₂u̯edh₁/₂ „vydať sa“ zároveň znamená „(od)viesť“ (v chetitčine sa tento koreň dokonca používal pre pochod vojakov na bojisko alebo odtiahnutie ovce na miesto zabitia). Jazykovedci taktiež rozpoznali indície patrilineálneho usporiadania: praindoeurópčina napríklad používala výraz  *ph₂tér- „otec“ aj pre otcovho brata (strýka/strýca), nie však matkinho brata (uja/ujca) a výraz *bhráh₂ter- „brat“ aj pre bratrancov z otcovej strany, nie však matkinej.

To ale neznamená, že matkinej rodine sa prisudzovalo úplne podradné postavenie. V niektorých ohľadoch bol, zdá sa, pravdou pravý opak.

Hoci praindoeurópčine chýbal výraz pre otcovho brata, existovalo špecifické označenie matkinho brata. Jazykovedci si navyše všimli pozoruhodnú skutočnosť: v indoeurópskych jazykoch sa často odvodzuje z výrazu pre starého otca. Z praindoeurópskeho *h₂au̯h₂-s/*h₂au̯h₂-os. „starý otec“ vychádza napríklad praslovanské *ujь, latinské avunculus, bretónske eontr, litovské avýnas a starohornonemecké ōheim. V rovnakých vetvách zároveň pozorujeme, že výraz pre vnuka (praindoeurópsky *népōt-) nadobúda význam „sestrin syn“.

Vzhľadom na skutočnosť, že v dobe bronzovej sa veku nad 50 rokov dožíval len zlomok populácie, možno špekulovať, že tieto jazykové skutočnosti súvisia so zvykom, v ktorom po smrti starého otca preberal jeho funkciu vo výchove mladých chlapcov matkin brat. Čo to však znamenalo? Aká bola jeho úloha?

Rozšírená tradícia

Výnimočné postavenie matkinho brata nevyplýva len z jazykovedy. Ako už v 70. rokoch minulého storočia upozornil religionista a historik Jan Bremmer, je taktiež dobre doložené v tradíciách indoeurópskych kultúr. 

Napríklad vo védskej literatúre Jamagdani často spolupracoval so strýkom z matkinej strany Visvamitrom. Keď zomrel brat jeho matky, kráľ Kesin Darbhya bol taký zdrvený, že bezcieľne blúdil džungľou. Z gréckych tradícií vyčnieva pasáž v Iliade – keď chcel Apolón presviedčať Hektora, zjavil sa mu v podobe jeho uja/ujca. Starí Peržania dokonca pre matkinho brata používali výraz „vychovávateľ“. V Ríme sa z rôznych variant adopcie najviac uprednostňovalo osvojenie synovca bratom jeho matky. Vrúcnosť tohto vzťahu dokladajú časté náhrobné nápisy nepos fecit avunculo čiže „synovec urobil pre (svojho) uja“, zatiaľ čo obdobné nápisy, ktoré by adresovali otcovho brata, prakticky chýbajú. 

Silné puto medzi ujom/ujcom a synovcom doložil slavista Evel Gasparini i v tradičných zvyklostiach Slovanov: práve matkin brat je často najvyhľadávanejším krstným otcom, na svadobnej hostine sedí na najprestížnejšom mieste, oplakáva sa viac ako ktorýkoľvek iný príbuzný z otcovej strany atď. Bádateľ dokonca konštatuje: „Keby Slovanom dovolili recitovať Otčenáš podľa seba, nevzývali by Otca svojho, ktorý je na nebesiach, ale Ujca svojho.“

V prípade Germánov Jan Bremmer vyzdvihuje svedectvo Tacita, ktorý poznamenáva, že mužovi sú deti jeho sestry rovnako milé ako ich otcovi, pričom „niektorí dokonca považujú tento vzťah za ešte posvätnejší a záväznejší“ než otcovský. Nemožno opomenúť Beowulfa, ktorý mal blízky vzťah s matkiným bratom Hygelacom. „Sotva prekvapí, že i v keltských eposoch doložených z Anglicka a Írska je najtesnejší práve vzťah medzi synovcom a bratom jeho matky,“ hovorí Bremmer a menuje príklady ako Artuš a Gawain, Conchobar a Cuchalain a ďalšie. A germanista Clair Bell ohľadom vzťahu matkinho brata a synovca poznamenáva, že je „v stredovekom nemeckom epose zo všetkých vzťahov najvýraznejší a najviac oslavovaný“. Podobne je tomu v starofrancúzskych hrdinských eposoch, kde synovec predstavuje dôležitý motív príbehov, pričom autori väčšinou uvádzajú, že ide o syna hrdinovej sestry. 

Niekedy sa navyše explicitne zmieňuje, že synovec bol bratom svojej matky vychovaný, ako v prípade védskeho Bharata, alebo v islandskej ságe o Gislim, kde Ari, mladší brat protagonistu, vyrastá u matkinho brata Styrkara, zatiaľ čo v ságe o Egilisovi kráľ Harald vyrastal u uja/ujca Guttorma. 

[reklama]

Matkin brat milší od otca?

„Prehľad tradícií indoeurópskych národov ukazuje, že väčšina z nich poznala vrúcny vzťah medzi mladíkom a bratom jeho matky, ktorý stál v kontraste s oveľa formálnejším vzťahom mladíka s jeho otcom a otcovou rodinou,“ píše Jan Bremmer. Viacerí bádatelia podľa neho charakterizovali otcovský vzťah ako spravidla prísny, zatiaľ čo v prípade matkinho brata, ktorý bol z hľadiska otcovej rodiny outsider, neviazaný statusom hlavy rodiny, ako láskyplný.

Inými slovami, nemáme dočinenia s náhodne rozptýlenými motívmi, ale zrejme so stopami široko rozšíreného indoeurópskeho zvyku uprednostňovať „uja/ujca“, a dokonca mu zverovať do výchovy synovcov. 

„Špeciálny jazykový status matkinho brata a syna sestry poukazuje na existenciu avunkulátu, teda systému, v ktorom brat matky nesie zodpovednosť za výchovu syna svojej sestry,“ konštatuje historický jazykovedec Timjen Pronk. Prežitie tejto tradície až do stredoveku dokladá napríklad staroírsky zákon Senchus Mor, ktorý uvádza, že „príbuzenstvo cez matku alebo príbuzenstvo cez opatrovníctvo sú jedno a to isté“. 

Časovaná bomba                                  

Dostávame sa k zásadnej otázke: prečo mal v indoeurópskej spoločnosti taký mimoriadny význam práve brat matky, a nie brat otca?

„Najstaršou formou indoeurópskej rodiny bola rozšírená rodina. V rámci nej žila hlava rodiny spolu so všetkými svojimi mužskými potomkami a ich rodinami. Ak by sa v tejto situácii syn vzdelával v dome svojho strýka alebo starého otca z otcovej strany, v skutočnosti by neopustil domov,“ uvažuje Jan Bremmer, „a z tohto dôvodu mohla byť pre opatrovníctvo braná do úvahy iba rodina z matkinej strany.“

Indoeuropeistka Birgit Olsenová vyzdvihuje inú možnú príčinu. „V patriarchálnej domácnosti, kde celý majetok dedil prvorodený syn, by prítomnosť viacerých synov nevyhnutne viedla k sporom o moc a majetok. V rámci rodiny by išlo o časovanú bombu. Spojenie chlapcov s matkinou rodinou, a to niekedy až formou pestúnstva, by bolo užitočným spôsobom ako ich udržať v bezpečí. V tomto prostredí by mohli získať bojové zručnosti bez toho, aby ohrozili stabilitu ich vlastného klanu, a zároveň by tento zvyk poslúžil na posilnenie spojenectva medzi rodinami.“ 

Hľadali šťastie inde

Archeologické nálezy naznačujú, že v komunitách raných Indoeurópanov dospelí synovia len zriedkakedy spočinuli na rovnakom pohrebisku, ako ich otec. Aj v tomto prípade môžu byť príčinnou rodinné zvyklosti.

Vráťme sa k pohrebiskám z prelomu 3. a 2. tisícročia, ktoré boli systematicky skúmané v južnom Nemecku. Karl-Göran Sjögren s kolegami na nich zistil až päťnásobnú prevahu pochovaných chlapcov [2] oproti dospelým mužom. Túto skutočnosť interpretuje ako následok patrilineálnej tradície, pri ktorej celý majetok dedil jediný syn, takže ostatní synovia zostali prakticky bez majetku. Z tohto dôvodu „museli hľadať svoju budúcnosť inde“ a predstavovali „silné mobilné zoskupenie s potenciálom zakladať nové osady a expandovať skupinu“, ako dokladá pohrebisko v Alburgu, kde najstaršie hroby patria trojici bratov-zakladateľov. 

Indoeurópsky rodinný systém umožňoval, aby sa takéto expanzie konali za účasti nielen hŕstky, ale aj väčšieho počtu novousadlíkov. Vďaka pestúnskym putám totiž vznikali širšie spojenectvá, ktoré sa slovami Sjögrena a kolegov „neviazali na malé územia, ale na širšie regióny, a mohli vytvárať väčšie politické a etnické entity, ktoré bolo možné v období nepokojov, alebo počas období expanzie mobilizovať“. 

Materský, alebo otcovský jazyk?    

Keď títo priekopníci osídlili nové územie, sčasti ich nasledovali ženy pochádzajúce z ich vlastných komunít, ale čiastočne prijímali medzi seba ženy (nie však mužov) miestnych neolitikov. Naznačujú to archeogenetické výskumy, podľa ktorých expandujúce populácie, nesúce „stepné gény“, vykazujú v priebehu času stabilne dominantné zastúpenie „stepných haploskupín“ chromozómu Y, ktorý sa dedí po otcovi, zatiaľ čo medzi haploskupinami mitochondriálnej DNA, ktorá sa dedí po matke postupne stúpalo zastúpenie neolitických línií. 

Medzi laickou verejnosťou je rozšírený názor, že práve reč matky určuje jazyk dieťaťa – odtiaľ výraz „materský jazyk“. Etnografické výskumy u jazykovo zmiešaných párov z archaických komunít Indonézie však ukázali,  že táto predstava je mylná – pokiaľ máme dočinenia s patrilineálnymi rodinami. Patrilineálny rodinný systém vedie k tomu, že potomkovia si osvojujú jazyk otca. „Ženy z neindoeurópsky hovoriacich komunít [3] by si po vydaji do indoeurópsky hovoriacich komunít osvojili tamojšie jazyky. Časom by to v danom regióne upevnilo prítomnosť jedného alebo viacerých indoeurópskych dialektov,“ píše Karl Sjögren s kolegami. 

Postupná indoeuropeizácia

Šírenie Indoeurópanov nepredstavovalo násilnú inváziu so systematickým vyvražďovaním (články v bulvárnych médiách označili nositeľov jamovej kultúry za „najnásilnejší ľud všetkých čias“), ani jednorazovú masívnu migráciu, ako sa niekedy argumentuje na základe veľmi zjednodušenej interpretácie archeogenetických dát. Je pravdepodobnejšie, že namiesto toho išlo o postupný proces, hnaný mladými mužmi, ktorí hľadali možnosti uplatnenia preto, lebo rodinný majetok pripadol ich najstaršiemu bratovi. Niekedy ich združovalo bratské puto, niekedy spojenectvo utužené vzájomnou pestúnskou starostlivosťou medzi rodinami. A hoci do nových osád, ktoré vybudovali, ich často nasledovali ženy ich vlastnej etnicity, čas od času si zakladali rodiny s dcérami neolitických starousadlíkov.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Poznámky

 1U prvých roľníkov sa čas od času vyskytol aj opačný systém, čiže matrilokalita. 

 2 Nadmerne vysoká úmrtnosť mladíkov v porovnaní s dospelými mužmi ale i dievčatami podľa archeológov vyžaduje dodatočné, samostatné vysvetlenie. Sjögren s kolegami uvažuje, že kým dievčatá boli počas nástupu puberty zväčša vydaté, čo reflektuje ich zriedkavý výskyt na domácich pohrebiskách, chlapci nadmerne často prichádzali o život pravdepodobne preto, lebo sa pred dosiahnutím dospelosti organizovali v rámci mladíckych bojových zoskupení. Poznáme ich u Germánov (Männerbünde), Keltov (fian), Italikov (luperci alebo sodales), Grékov (koryos, ephebes) aj starých Indov (vratyovia, Marutovia). „Bolo to riskantné obdobie, keď mnohí chlapci predčasne umierali,“ vysvetľuje Sjögren s kolegami.

3 Otázka, či matkin brat zohrával významnú úlohu aj vtedy, ak bol z odlišnej jazykovej a etnickej skupiny ako otec, presahuje rámec tohto článku, no nepochybne bude čoskoro zodpovedaná prírodovednými analýzami pohrebísk.

Literatúra

Bell, C.H. (1922): The Sister's Son in the Medieval German Epic. University of California Publications in Modern Philology 10: no. 2, 67-182

Bremmer, J. (1976): Avunculate and fosterage. Journal of Indo-European Linguistics 4: 65–78.

Gasparini, E. (1973): I1 matriarcato slavo. Firenze: Sansoni

Kristiansen K, Larsson TB. (2005): The rise of Bronze Age society. Travels, Transmissions and Transformations. Cambridge University Press.

Mittnik, A. a kol. (2019). Kinship-based social inequality in Bronze Age Europe. Science 366: 731–734.

Olsen, B. (2019): Aspects of family structure among the Indo-Europeans. In: Birgit Anette Olsen, Thomas Olander, & Kristian Kristiansen (ed.), Tracing the Indo-Europeans. New evidence from archaeology and historical linguistics, 145–163. Oxford: Oxbow.

Olsen, B. A. (2023): Marriage Strategies and Fosterage among the Indo-Europeans: A Linguistic Perspective. The Indo-European Puzzle Revisited: Integrating Archaeology, Genetics, and Linguistics, 296.

Pronk, T. (2023): Mobility, Kinship, and Marriage in Indo-European Society. The Indo-European Puzzle Revisited: Integrating Archaeology, Genetics, and Linguistics, 289.

Sjögren, K.-G. a kol. (2021): Kinship and social organization in Copper Age Europe: a cross-disciplinary analysis of archaeology, DNA, isotopes, and anthropology from two Bell Beaker cemeteries. PLoS ONE 15(11): e0241278.

Stockhammer, P. W. (2023). Fostering Women and Mobile Children in Final Neolithic and Early Bronze Age Central Europe. The Indo-European Puzzle Revisited: Integrating Archaeology, Genetics, and Linguistics, 303.