Záhada pravekého tabu: Prečo predkovia Slovanov stratili "medveďa" a nahradili ho "jedákom medu"?

Dušan Valent, 2021-02-16 12:01:00

Vlk Indoeurópanov spája, medveď rozdeľuje. Podľa niektorých bádateľov kvôli magickej sile slova. Podľa iných kvôli náboženskej úlohe medveďa u etník obývajúcich lesy severu.

Vlk nás spája, ale medveď rozdeľuje. 

 

Keď vyslovíte vlk, poviete slovo, ktoré patrí do veľkej rodiny. Poznáme množstvo nielen podobných, ale aj príbuzných výrazov. Patrí medzi ne anglické wolf (z pragermánskeho *wulfaz), latinské lupus (zrejme z praitalického *lukʷos), grécke lýkos (z prahelénskeho *lúkos), sanskritské vŕka- (z praindoiránskeho *wŕ̥kas) a chetitské walkuwaš.

 

S výnimkou bližšie neurčeného významu chetitského výrazu, všetky označujú to isté zviera. Z hláskových zákonov (zákonitosti jazykového vývoja)vyplýva, že vychádzajú zo spoločného pratvaru, praindoeurópskeho *wĺ̥kʷos.

 

*Wĺ̥kʷos teda verne sprevádza Indoeurópanov od najstarších čias.

 

[reklama]

 

V prípade medveďa, čo je rovnako „charizmatická“ a porovnateľne široko rozšírená eurázijská šelma ako vlk, je však situácia celkom odlišná. A trochu paradoxná.

 

U Baltov, Slovanov, Germánov a čiastočne aj u Keltov sa pôvodný praindoeurópsky výraz pre túto šelmu vytratil a nahradili ho iné výrazy. Ako kedysi trefne poznamenal Holger Pedersen, pôvodné praindoeurópske označenie medveďa upadlo do zabudnutia „presne v tých "kmeňoch", ktoré mali najviac dočinenia s medveďmi“. 

 

Medveď u Indoeurópanov

Aby sme dokázali rekonštruovať niektorý praindoeurópsky výraz, teoreticky postačí poznať dva dcérske. Čím viac týchto dcérskych výrazov (tzv. reflexov) poznáme, a čím sú tieto reflexy staršie, tým spoľahlivejšia bude naša rekonštrukcia. 

 

Praindoeurópsky výraz pre medveďa patrí medzi pomerne dobre doložené. 

 

Jazykovedci si totiž všimli, že mnohé indoeurópske výrazy pre medveďa sú očividne príbuzné: staroalbánske ar, chetitské ḫar-tág-ga-aš, latiské ursus (z praitalického *orssos), staroarménske arǰ, avestské arṣ̌a. Medzi príbuzné výrazy patrí sanskritské (staroindické) ṛ́kṣa"medveď, druh opice", staroírske art"medveď, hrdina, bojovník" (z prakeltského *artos"medveď"), starogrécke árktos"medveď, sever", ako aj lotyšské irštvà"medvedí brloh" (z baltoslovanského *irśtwā́ˀ).

 

Z hláskových zákonov vyplýva, že všetky vzišli z označenia pre medveďa, ktoré znelo *h₂ŕ̥tḱos.

 

V slovanských jazykoch sa tento výraz nezachoval. Pokiaľ by pretrval aj u Slovanov, podľa odhadu historickej jazykovedkyne Barbory Machajdíkovej by sme dnes šelme Ursus arctos nehovorili medveď, ale *riš alebo podobne. Niekedy počas ranej slovanskej alebo dokonca predslovanskej minulosti našich predkov ho nahradil výraz, ktorý znamená doslovne "jedák medu": praslovanské *medvědь vzniklo zo skoršieho tvaru *medu-ēd-, ktoré je ekvivalentné spojeniu *medъ"med" s *(j)ěsti "jesť".

 

Nie sme sami. *H₂ŕ̥tḱos sa vytratil v baltských jazykoch, kde nachádzame výrazy ako litovské lokys, lotyšské lācis, čo doslovne  znamená "ten, ktorý dupe/láme/šliape/tlačí". Anglické bear a staroseverské bjǫrn"medveď" (z pragermánskeho *berô) pre zmenu pravdepodobne pochádza z praindoeurópskeho výrazu pre hnedú farbu (*bʰerH-). Inými slovami, germánske označenia medveďa doslovne znamenajú "ten hnedý". V keltských jazykoch výraz pre medveďa dokonca doslovne znamená "dobré teľa": staroírske mathgamain je zloženým tvarom z  maith"dobrý" a z naghamain"teľa".

 

[reklama]

 

Prečo k tomu došlo? Prečo Indoeurópania obývajúci lesy európskeho mierneho pásma, kde sa mali s medveďmi stretávať častejšie ako ich grécki či latinskí príbuzní, stratili výraz *h₂ŕ̥tḱos

 

Azda nie napriek tomu, že mali k medveďom tak blízko, ale kvôli tomu. 

 

Európsky medveď hnedý (Ursus arctos arctos). (Autor: Francis C. Franklin/Wikimedia)

 

Magická moc slova

Možné vysvetlenie priniesol v roku 1950 ukrajinsko-americký jazykovedec Roman Smal-Stocki. Upozorňuje, že v prvej polovici minulého storočia lovci na Zakarpatskej Rusi aj v oblastiach, kde bol medveď desiatky rokov vzácny, namiesto ukrajinského výrazu pre medveďa používali eufemizmy ako vuiko"ujko, strýčko", tot staryj"starec", tot velekyh"ten veľký", burmylo"ten, čo vrčí".

 

Toto tabu podľa Smal-Stockého na Ukrajine existuje kvôli viere prostého ľudu v silu slova.

 

„Predtým, ako bolo známe písmo, sa vyslovenie slova často považovalo za magickýskutok, spojený s iným čarovnými úkonmi a gestami. Ľudia z ukrajinských hôr ako aj ukrajinskí dedinčania dodnes veria v magickú, evokatívnu silu slova: vyslovenie mena podľa nich privolá to, čo sme pomenovali.“ Svedčí o tom podľa neho aj ukrajinská obdoba porekadla „my o vlku a vlk za dverami“ (pro vouka pomouka a vouk u chatu). Podľa Smal-Stockého je viera v magickú silu slova univerzálne rozšírená povera, dobre doložená aj v Afrike.

 

Smal-Stocki pripomína, že u Ukrajincov karpatských hôr sa podobným spôsobom nahrádzajú aj výrazy pre vlka alebo hada. Ak sa však pôvodný výraz pre medveďa v oblastiach, kde sa táto šelma vyskytuje najčastejšie, vytratil predovšetkým kvôli strachu z jeho privolania, potom ťažko vysvetliť, prečo sa z rovnakých príčin nevytratilo aj pôvodné pomenovanie vlka

 

Posvätné a/alebo obávané zviera?

Škótsky priekopník antropológie James Frazer pre zmenu navrhol hypotézu „loveckého tabu“. Tvrdil, že pri love zvieraťa je vyslovenie jeho mena zakázané, pretože divý tvor rozumie ľudskej reči, takže by následne buď zaútočil na človeka, alebo utiekol. Príklady takéhoto tabu uvádzal Frazer ako z Európy, tak Ázie. Nikde však neviedlo k ústupu označenia daného zvieraťa.

 

Iní bádatelia hovorili o „náboženskom tabu“: pre archaického lovca bol medveď súčasťou sveta bohov a démonov, argumentovali. Pomenovanie by teda medveďovi poskytlo silu ublížiť lovcovi. Podľa tejto hypotézy malo pôvodné meno medveďa v germánskych, baltských a slovanských jazykoch nábožensko-démonický význam. Etnologické výskumy v „archaických“ kultúrach severnej Európy, severnej Ázie a severu Severnej Ameriky skutočne zistili istú zhodu medzi prítomnosťou ceremoniálnych rituálov, v ktorých sa medveď asociuje s duchovným svetom, alebo považuje za posvätné zviera, a tabu uvaleným na jeho meno pri love.

 

[reklama]

 

Zmena významu?

Ak akceptujeme hypotézu náboženského tabu, potom takéto spirituálne vnímanie medveďa nemôžeme situovať do praindoeurópskych čias. Ak by tabu uvalené na výraz pre medveďa existovala už v tomto období,  nedokázali by sme identifikovať žiaden pôvodný praindoeurópsky výraz pre túto šelmu. Musela nastať  zmena vo vnímaní medveďa, a tá sa musela obmedzovať na sever mierneho pásma Európy, a musela sa odohrať po rozpade praindoeurópčiny.

 

Je možné, že túto zmenu dokladá aj archeologický záznam.

 

Rané indoeurópske kultúry 3. tisícročia pred n. l., ako bola jamová kultúra (jej nositelia zrejme predstavovali neskorých Praindoeurópanov), alebo neskoršia faťjanovská kultúra či z nášho územia známa nitrianska kultúra, očividne pripisovali medveďom značný symbolický a rituálny význam. Dokazujú to pazúry alebo zuby nachádzané v hroboch, niekedy prevŕtané a nosené v podobe náhrdelníka. Často ich nachádzame v bohatších hroboch – akoby predstavovali insígniu prestíže. Z územia Slovenska takéto nálezy najlepšie poznáme z pohrebiska nitrianskej kultúry v Ludaniciach-Mýtnej Novej Vsi, kde podľa archeológa Jozefa Bátoru charakterizujú skupinu hrobov náčelníkov – šamanov. V jednom z nich sa dokonca našlo akési „žezlo“ zhotovené z laby medveďa.

 

Zub medveďa z pohrebiska nitrianskej kultúry v Branči. (Zdroj: Bátora 2018)
Sekeromlat faťjanovskej kultúry s vymodelovanou medveďou hlavou.

V neskorších stáročiach sa situácia mení. V prestížnych hroboch medvedie pazúry a tesáky sa vytrácajú, nahrádzajú ich kovové artefakty. Akoby prebrali rolu symbolu či zdroja prestíže – a  medveď sa tým pádom mohol v symbolickej rovine posunúť do abstraktnejšej, viac kultovej a náboženskej roviny.

 

V tejto pozícii u predkov Germánov, Keltov a Baltov a Slovanov skôr či neskôr stratil svoje pôvodné meno. Ako sme videli, nevieme, ako presne k tomu došlo, ani kedy presne. Čosi tušíme, čosi odhadujeme.

 

Faktom je, že *h₂ŕ̥tḱos na severe Európy niekedy v neskorom praveku upadol do zabudnutia. A nahradila ho nová generácia výrazov. Objavil sa „jedák medu“ s „dobrým teľaťom“ a ďalšími.

 

-

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Za odborný dozor a cenné pripomienky k článku autor ďakuje historickej jazykovedkyni Barbore Machajdíkovej.

 

Literatúra

Bátora, J. (2018): Slovensko v staršej dobe bronzovej. Univerzita Komenského.

Emeneau, M. B. (1948): Taboos on Animal Names. Language, 24, 56-63.

Hallowell A. I. (1926): Bear Ceremonialism in the Northern Hemisphere, American Anthropologist, 28, 1-175. 

Kroonen, G. (2013). Etymological Dictionary of Proto-Germanic. Brill. 

Mallory, J.P., Adams, D.Q.  (1997): Encyclopedia of Indo-European Culture. Routledge. 

Mario, A. (1997): Magico-Religious Motivations in European Dialects: A Contribution to Archaeolinguistics. Dialectologia et Geolinguistica, 5), 3-30.

Matasović, Ranko (2009). Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Brill.

Pokorny, J., Starostin, G. (2007): Proto-Indo-European Etymological Dictionary A Revised Edition of Julius Pokorny’s Indogermanisches Etymologisches Wörterbuch. Dnghu Association.

Smal-Stocki R. (1950). Taboos on Animal Names in Ukrainian. Language, 26(4), 489–493. 

 


Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri