Praveké hradisko na pekelnom vrchu? Záhada prázdnej „akropoly“ na Sitne

Príspevok voľne nadväzuje na článok: Lužická kultúra: Hľadanie pôvodu a „pravej tváre“ archeologického fenoménu.

Sitno je v skutku príhodné pomenovanie pre zvyšok stuhnutého lávového prúdu a časť štiavnického stratovulkánu, ktorý sa v treťohorách týčil do výšky štyroch kilometrov. 

O sopečnom pôvode Sitna však dávni obyvatelia jeho okolia nič netušili. Prečo teda pomenovali tento vrch „peklo“?

Odpoveď na túto otázku možno zároveň vyrieši inú záhadu. Archeologickú.

[reklama]

Záhada prázdnej akropoly

Dôkazy ľudskej prítomnosti na Sitne siahajú tisícročia do minulosti. Okrem vzácnych nálezov z eneolitu či z keltských a rímskych čias sa tu nachádzajú dôkazy o prítomnosti Slovanov v 9. storočí a zvyšky hradu z 13. storočia. V neposlednom rade zo Sitna pochádza množstvo nálezov lužickej kultúry z mladšej a neskorej doby bronzovej.

Ľud lužickej kultúry osídlil masív Sitna približne pred 3200 rokmi. Zhruba po dvesto rokoch areál opevnil – vzniklo tak najvyššie položené (1009 m n. m) a jedno z najrozľahlejších (16 ha) hradísk lužickej kultúry na našom území. Najväčší val, doplnený palisádou na vrchole, poskytoval ochranu z južnej, najprístupnejšej strany – chodník vedúci na vrchol Sitna dodnes prechádza zvyškami jeho brány. Z ostatných strán hradisko chránili predovšetkým strmé skaliská. Vnútro delil na dve približne rovnako veľké polovice vnútorný val z kamenia a hliny, doplnený o hlbokú priekopu. Za ním sa nachádzalo najvyššie položené miesto masívu, ktoré sa považuje sa za akúsi akropolu. 

O akropolách sa hovorí aj v prípade ďalších pravekých hradísk alebo opevnených osád. Podobne ako na Sitne, typicky sa nachádzali na najvyššom mieste areálu a často ich vyčleňoval val alebo priekopa. V priestore týchto pravekých „akropol“ sa spravidla našli zvyšky príbytkov. Bohatstvo ich majiteľov niekedy dokladajú nálezy prepychových bronzových, a dokonca zlatých „pokladov“ (napr. Spišský Štvrtok).

Poklad sa našiel aj v jednom zo sitnianskych príbytkov lužickej kultúry. Obydlie však stálo blízko vonkajšieho valu, nie na „akropole“. Domnelá akropola bola prázdna: za priečnym valom nestálo žiadne obydlie. 

Žeby obyvatelia obrovského, bohatého a stáročia obývaného hradiska vyčlenili jeho najprestížnejší priestor pre... nikoho?

[reklama]

Vykopané, nezverejnené

Aby sme vniesli viac svetla do záhady „prázdnej akropoly“, potrebujeme najprv porozumieť, aký charakter malo osídlenie sitnianskeho hradiska. Bolo azda sídlom pravekého panovníka, jeho príbuzných a bojovej družiny – teda sídlom na spôsob hradu? Alebo ho obývala početnejšia komunita, takže pripomínalo opevnené mesto? Alebo sa využívalo len príležitostne, v prípade ohrozenia, ako útočisko obyvateľstva nechránených osád z okolia [1]?

Zodpovedať túto otázku nie je jednoduché. Problémom nie je nedostatočná preskúmanosť – archeologický výskum na Sitne prebiehal pod vedením pracovníkov Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici Zory Liptákovej, Jozefa Labudu a napokon Pavla Žebráka počas deviatich sezón: v r. 1970, 1978–1979 a 1982–1987. Nálezy však postihol notorický problém slovenskej archeológie 20. storočia: neboli odborne publikované alebo sa len spomenuli na stránkach krátkych, spravidla jedno- či dvojstranových správ o jednotlivých výskumných sezónach. (Výnimkou je nedávny rozsiahly článok venovaný depotu bronzových predmetov.)

Roľníci, kovolejári aj obchodníci?

Z dostupnej literatúry vyplýva, že osídlenie sitnianskeho hradiska sa koncentrovalo v blízkosti vonkajšieho valu. Archeológovia tu objavili nespočetné množstvo nálezov: črepy, kamenné žarnovy a drviče obilia, hlinené prasleny a tkáčske závažia, (kultové?) kamenné i hlinené kolieska, ako aj fragmenty bronzových nákrčníkov a bronzových nádob.

Hojnosť poľnohospodárskych nástrojov a archeobotanické nálezy podľa Ondreja Ožďániho a Pavla Žebráka indikujú miestnu poľnohospodársku aktivitu. „Obyvatelia hradiska sa intenzívne venovali poľnohospodárskej činnosti. Pestovali najmä obilniny, takmer všetky známe druhy pšenice, ďalej raž, ovos a proso, zo strukovín je zastúpená šošovica, hrach a vika,“ píšu archeológovia. Koncentrácia nálezov poľnohospodárskeho charakteru podľa archeológov zároveň svedčí o trvalom osídlení hradiska. 

K prvotnému osídleniu Sitna nositeľmi lužickej kultúry viedla podľa Ožďániho a Žebráka snaha lepšie využívať a kontrolovať významné ložiská medenej rudy, ktoré sa nachádzali v Štiavnických vrchoch. Koncentrácia kovových predmetov a výskyt kadlubov a medenej trosky dokonca naznačujú, že na hradisku pracovala metalurgická dielňa, vyrábajúca predmety aj pre diaľkový obchod. Čulé obchodné kontakty so vzdialenejšími komunitami smerom na východ i západ od hradiska potvrdzujú nálezy keramiky iných súdobých kultúr [2]. „Strategická poloha lokality na temene Sitna, spolu s mohutnou fortifikáciou hradiska bola určite zárukou pre nerušené a pokojné obchodné transakcie a výmenu tovarov, ktoré sa tu evidentne uskutočňovali,“ píšu Ožďáni a Žebrák.

Kultový poklad?

Ako sme už prezradili, zo Sitna pochádza aj „poklad“ bronzových predmetov, čiže depot alebo hromadný nález. Našiel sa v roku 1986 na mieste, kde stál jeden z domov lužického obyvateľstva. Táto asi 8 m dlhá stavba bola nielen príbytkom, ale ako naznačujú niektoré nálezy (fragmenty hlinených tkáčskych závaží, zrnotierky a iné), aj výrobným priestorom.

Poklad tvoril o. i. 66,4 cm dlhý opasok z bronzového plechu, tri nákrčníky, desať náramkov, závesok v tvare presýpacích hodín (obojstrannej sekery), prsteň, ihlica, špirálovité záušnice a časť uzáveru opaska zdobeného krúžkami, okuliarovitým záveskom a bronzovými puklicami na koženej podložke. Depot pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou z 10. storočia pred n. l. Pôvodne ho uložili pod drevenú podlahu domu – Ožďáni a Žebrák predpokladajú, že ho majitelia – obyvatelia domu takto zabezpečili pred odcudzením. Prečo cennosti neskôr nevyzdvihli? Azda si majiteľ odniesol tajomstvo o ich uložení so sebou do hrobu...

[reklama]

Podľa výskumníkov je pozoruhodné, že „poklad“ neobsahoval žiaden pracovný nástroj, zbraň ani súčasť zbroje. Tvorili ho výlučne šperky a ozdoby tela prípadne odevu: „Z tohto dôvodu sa domnievame, že inventár depotu bol zložený z predmetov, ktoré sa nepoužívali každodenne, ale boli nosené pri obradných až ceremoniálnych príležitostiach súvisiacich s náboženskými oslavami. Inak povedané, boli pravdepodobne integrálnou súčasťou slávnostného dobového odevu, či kroja.“

Bronzový opasok bol podľa Ožďániho a Žebráka mimoriadne nákladným predmetom, zdôrazňujúcim postavenie vlastníka. „Patril zrejme osobe, ktorá v súdobej komunite zaujímala popredné miesto,“ píšu. Otázku, či predmety z depotu patrili mužovi alebo žene, nechali nezodpovedanú. Podľa odborníka na náboženstvo doby bronzovej Pavla Jelínka patrili zrejme žene. Súbor predmetov podľa výskumníka naznačuje kňažku [3], možno konkrétne kňažku znázorňujúcu pri rituáloch niektorú bohyňu. Honosný bronzový opasok Jelínek vysvetľuje jeho efektnosťou: „Myslím, že hlavným účelom bolo pokryť človeka do čo najväčšej miery lesklými predmetmi, ktoré odrážajú svetlo. Napríklad v noci pri svetle ohňov to muselo byť veľmi efektné.“ 

Záhadná akropola

Medzi vnútorným valom hradiska a vyššie položenou „akropolou“ sa nachádza ešte v praveku terasovito upravený terén, ktorý však nesie minimálne známky osídlenia. „Zatiaľ sa nedá presne určiť, načo tento priestor slúžil,“ konštatuje Pavel Žebrák. Podobne „prázdna“ bola taktiež samotná akropola. Ako sme už spomenuli, nenašli sa tu žiadne stopy dávnych obydlí. Archeológovia zistili len veľké množstvo črepov. Tie neboli rozmiestnené náhodne, ale združené do zhlukov. Podľa Pavla Žebráka to naznačuje existenciu nejakých bližšie neurčených, zrejme sezónnych prístreškov. 

Očividne, ľudia sa tu opakovane stretávali a zhromažďovali. Nie však s cieľom, ktorý by vyžadoval konštrukciu ťažkej, trvácnej stavby, schopnej zanechať archeologické stopy.

Exponovaná poloha akropoly, s výhľadom (za dobrého počasia) na susedné hradiská, vnucuje predstavu, že práve tu prebiehali obchodné transakcie alebo azda politické rokovania medzi rovnými, ale aj medzi „náčelníkmi“ a ich „vazalmi“. Ale je tu ďalšia možnosť. 

Tajomstvo mena

Ako sme spomenuli v úvode, výraz sitno sa uvádza ako archaické synonymum pekla. V tomto duchu ho použila Timrava („taže mi choď do sitna!“), Hviezdoslav („Čo nepríde! Kde v sitne trčí“), Tajovský („vy by ste chceli za ruku aj mňa celého ta do sitna stiahnuť“) aj Ján Kollár („Kljčem strašným brány toho sitna“). Matej Bel už v roku 1742 spomína preklínanie: „choj do sitna , do sitna s tebou “. Podľa slavistu Martina Pukanca je „veľmi nepravdepodobné“, aby si tento význam Matej Bel a ostatní slovenskí vzdelanci vymysleli, čo znamená, že prinajmenšom v 1. polovici 18. storočia výraz sitno skutočne znamenal „peklo“. 

Ale čo predtým? Pukanec pripomína, že zo 16. storočia sa zachoval nemecký „mýtický“ názov Sitna Etzelberg („Atilov vrch“), ktorý používali stredovekí nemeckí osadníci z okolia Banskej Štiavnice. „Názov alebo aspoň motiváciu k pomenovaniu museli prebrať od domáceho obyvateľstva a tá bola zrejme už ustálená a všeobecne sa prijímala,“ konštatuje jazykovedec. „Môžeme teda s istou pravdepodobnosťou predpokladať, že mýtické predstavy sa viažu k Sitnu minimálne od 15. storočia, maximálne od praveku.“ 

Výraz sitno sa tradične odvodzuje od slovanských výrazov sítie, sitina, označujúcich druh trávy, ktorá však podľa Martina Pukanca na Sitne nerastie. Navrhuje preto odlišnú etymológiu: sitno podľa neho vychádza z názvu biblickej studne. V Genezis 26, 21 sa píše: „Potom vykopali druhú studňu, ale aj pre tú sa hádali a pomenovali ju Sitna “ (z hebrejského sitna „obžaloba“).

Jednou z najväčších kuriozít sitnianskej „akropoly“ je práve prameň, ktorý Matej Bel aj Andrej Kmeť spomínajú ako studňu. Výdatnosť prameňa vzhľadom na jeho nadmorskú výšku (970 m. n. m.) odjakživa udivovala. Prví miestni kresťania podľa Pukanca „pokrstili“ studňu biblickým názvom Sitna a od tejto studne dostal meno najprv hrad, a následne celý vrch. Spojitosť s peklom vznikla podľa jazykovedca zrejme vďaka poverám o „diere na druhý svet“, bežnej u mnohých starých národov. „Táto diera býva často umiestnená v hlbokých horách na kraji sveta alebo na " sklenom vrchu ", čiže v nebi. Na základe uvedených údajov môžeme predpokladať, že takáto " diera " mohla byť aj na Sitne,“ vysvetľuje Pukanec. „Ak predpokladáme, že na Sitne bola " diera " na druhý svet, mohlo by ísť o studňu.“

[reklama]

Dávne náboženské asociácie Sitna podľa Martina Pukanca potvrdzuje meno obce Ilija, v katastri ktorej sa nachádza lužické hradisko. Ilija vychádza z najčastejšej kresťanskej substitúcie Perúna, ktorou bol sv. Ilija – slovenský slavista tak predpokladá, že v dnešnej Iliji mohol mať za čias predkresťanských Slovanov obetisko Perún. 

Spojenie dvoch posvätných sfér

Dávni Indoeurópania využívali ako posvätné okrsky namiesto chrámov či megalitických monumentov predovšetkým háje, jazerá, rieky... a pramene a vrcholy hôr. Na „akropole“ sitnianskeho hradiska sa prelínali dva z nich, a to vo veľmi neobvyklej kombinácii (výdatný prameň takmer na vrchole hory). Tento priestor v očiach pravekých obyvateľov nepochybne nadobudol silný náboženský, azda priam magický náboj.

Aj Martin Pukanec predpokladá, že vzhľadom na dominantnosť Sitna v okolí a zvláštnu polohu studne pripisovalo predslovanské obyvateľstvo i starí Slovania tomuto prameňu magický význam. Pohanskí Slovania podľa slavistu v blízkosti studne vykonávali obety a tzv. Božie súdy. Azda nebude príliš odvážne predpokladať, že podobné aktivity (alebo „kultové slávnosti“, o akých uvažuje P. Žebrák) sa tu odohrávali aj dvetisíc rokov predtým. Ich aktérkou mohla byť aj nositeľka ozdôb nájdených pod podlahou jedného z domov.

Bolo azda sitnianske hradisko nielen významným centrom výroby a obchodu, ale taktiež kultu? Neprekvapilo by to. Ale zatiaľ môžeme len špekulovať. Dúfajme, že výskum prameňa na sitnianskej „akropole“ a jeho okolia túto možnosť jedného dňa  overí.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za odborný dozor a cenné pripomienky k textu autor ďakuje Lucii Benedikovej, PhD. Za dodatočné vyjadrenie ďakuje Pavlovi Jelínkovi PhD. Za pomoc s obrazovým materiálom patrí vďaka Tiborovi Lieskovskému PhD. a Ľubomírovi Červenému.

Perexový obrázok: 3D zobrazenie hradiska na Sitne (T. Lieskovský & Pamiatkový úrad SR)

Poznámky

1 Jedna taká sa našla na neďalekej Tatárskej lúke.

2 Predovšetkým kyjatická, ale taktiež čakanská, podolská a gávska kultúra.

3 Závesok v tvare presýpacích hodín, ako z depotu, je napríklad známy z o čosi staršieho bohatého mohylového hrobu „kňažky“ či „princeznej“ v Dedinke.

Literatúra

Furmánek, V. a kol. (2015): Staré Slovensko 4: Doba bronzová. AÚ SAV.

Kmeť, A. (1893): Veleba Sitna. Zlatý fond Sme. 

Labuda, J. (1981): Výsledky doterajšieho archeologického výskumu na Sitne. Študijné Zvesti AÚ SAV 19, 113–123.

Majtán, M. (2001): Sitno (Etzelberg) – Sitno. Slovenská reč, 66(3), 147–152.

Ožďáni, O. & Žebrák, P. (2017): Depot bronzových predmetov z hradiska lužickej kultúry na Sitne. Slovenská archeológia LXV-2, 237–277.

Pukanec, M. (2005): Perún na Sitne? Kultúra slova, 39(5): 269–274. 

Žebrák, P. (1983): Archeologický výzkum na Sitně roku 1982. AVANS 1982, 265–267.

Žebrák, P. (1984): Další výzkumná sezóna na Sitně. AVANS 1983, 228, 229.

Žebrák, P. (1985): Třetí výzkumná sezóna na Sitně. AVANS 1984, 259–261.

Žebrák, P. (1986): Další výzkumná sezóna na Sitně. AVAN S 1985, 257, 258.

Žebrák, P. (1987): Pátá výzkumná sezóna na Sitně. AVANS 1986, 112–113.

Žebrák, P. (1988): Ukončení výzkumu na Sitně. AVANS 1987, 142.

Žebrák, P. (2013). Praveké hradisko na Sitne. Hradiska.sk