Prehistória Poseidona, záhada Demeter a Homér, ktorý všetko zmenil

Na túto druhú otázku sa núkajú dve odlišné, a zároveň legitímne, dobre podložené odpovede. 

Než sa však dopracujeme k dedukciám, začnime pohľadom do najdávnejšej histórie tohto božstva tak, ako ju reflektujú písomné záznamy. A tie nás privedú do mykénskeho Grécka neskorej doby bronzovej. 

[reklama]

Kráľ Poseidon

Prevažná väčšina nápisov v mykénskej gréčtine pochádza z dvoch miest: z messénskeho Pylosu a krétskeho Knóssu. Poseidon (v mykénskej gréčtine po-si-da-o, Poseidā́hōn) je jedným z mála božstiev, ktoré sa zmieňujú na oboch miestach. V Pylose je adresovaný zo všetkých božstiev najčastejšie a práve on je adresátom najhonosnejších darov a obetín. Jeho výnimočné postavenie, zatieňujúce dokonca Dia, potvrdzuje explicitné titulovanie výrazom wanax čiže kráľ. 

Zdá sa teda, že prinajmenšom u niektorých pevninských Mykéncov bol práve Poseidon najvýznamnejším božstvom. Reflektuje to i starogrécky historik Eforos (4. storočie pred n. l.), podľa ktorého bol celý Peloponéz pôvodne zasvätený Poseidonovi.

Na mimoriadny význam tohto boha v Pylose pamätá i Homér (Odysea 3.4-11), no ako konštatuje odborníčka na grécke náboženstvo Jennifer Larsonová: „Z pyloského kultu Poseidona nepretrvalo do historických čias prakticky nič“. Bádateľka vysvetľuje stratu jeho postavenia v tejto oblasti (Mesénii) príchodom Dórov zo severu. Ak má pravdu, Poseidonov primát nebol u Grékov doby bronzovej univerzálny, ale viazaný na južné regióny ich areálu.

Aká bola funkcia mykénskeho (pyloského) Poseidona? Žiaľ, to netušíme. Aspoň nie s istotou. Jennifer Larsonová však upriamuje pozornosť na Arkádiu. V tejto izolovanej horskej oblasti sa podľa nej kult Poseidona zmenil od mykénskych čias najmenej, a práve v tamojšom dialekte nesie Poseidon meno najviac podobné tomu mykénskemu [1] – Posoidan. Ako bádateľka upozorňuje, Poseidon tu „sotva vystupuje ako boh mora“. Namiesto toho sa tu uctieval v prvom rade ako boh koní.

Konský Poseidon

Presuňme sa z doby bronzovej o zhruba osem storočí dopredu, čiže do čias klasického Grécka. Postavenie Poseidona ako boha koní sa vtedy neobmedzovalo iba na Arkádiu. S chovom koní a pretekmi bojových vozov sa spájal prakticky univerzálne. Okrem toho sa vo väčšie gréckych regiónov považoval za otca najslávnejších „tátošov“ starogréckej mytológie Pegasa a Arióna, dokonca za otca prvého koňa, a tým pádom predka všetkých koní. Ba čo viac, Poseidon v niektorých mýtoch nadobúdal podobu koňa, pričom sa široko uctieval pod kultovým titulom Poseidon Hippios („Poseidon [boh] koní“). Vo viacerých gréckych regiónoch sa uctieval výhradne alebo predovšetkým ak boh koní: okrem Arkádie taktiež v Boiótii a v Tesálii.

Larsonová tak konštatuje, že „úloha boha koní zastávala v kulte Poseidona rovnaký význam ako jeho morský aspekt“. Podľa filológa Robina Harda z Univerzity v Readingu je táto skutočnosť prekvapivá, pretože „Gréci na opis vĺn a burácania mora nepoužívali metafory s koňmi“. 

Bol teda Poseidon pôvodne bohom koní? Súbor nemenej presvedčivých dôkazov ukazuje celkom iným smerom.

Zemetrasný Poseidon

Cenným zdrojom informácií o pôvodnej povahe gréckych božstiev je Homér. Funkcie a epitetá božstiev v jeho eposoch sú totiž často v rozpore s tým, ako sa vnímali za čias klasického Grécka. Platí to okrem iného pre Apolóna, ktorý ešte nevystupuje ako boh slnka, ale boh rozosievajúci mor. 

Videli sme, že kultu Poseidona dominovali dva jeho aspekty: morský a konský. Ktorý z nich dominuje homérskym epitetám?

Ani jeden. Ako upozorňuje indoeuropeista Norbert Oettinger, Homér Poseidonovi prisudzuje epitetá boha zemetrasenia ako „ten, kto hýbe/otriasa zemou“. „Je dôležité, že všetky [homérske] epitetá Poseidona sa vzťahujú na zemetrasenie a ani jedno na vodu alebo more, hoci práve to by sme očakávali, pokiaľ by jeho meno súviselo s vodou,“ vyzdvihuje Oettinger

Nejde len o epitetá, ale aj o činy. V Iliade (20, 57-63) Poseidon tak mocne zatrasie zemou, až sa Hádes zľakne, že sa celkom roztrhne zem a ľudia i bohovia nazrú do podsvetia. Povedomie o zemetrasnej funkcii sa evidentne nevytratilo úplne. Napríklad Sparťania po zemetraseniach adresovali oslavné piesne práve Poseidonovi. A keď v roku 198 pred n. l. v susedstve Téry (Santorin) vznikol sopečnou činnosťou nový ostrov, vybudoval sa tam chrám Poseidona.

Práve súvis so zemetraseniami a poprípade sopečnou činnosťou môže podľa Oettingera stáť v pozadí mykénskeho významu Poseidona. Bádateľ jeho vzostup vysvetľuje erupciou Téry (Santorini) okolo roku 1600 pred n. l., ktorá ťažko zasiahla minojskú kultúru. (Nebolo by to prvýkrát, čo sopečné erupcie dramaticky ovplyvnili náboženstvo a mytológiu.)

[reklama]

More, kone alebo zemetrasenia?

Najužitočnejšou metódou, ako poodhaliť prvotnú funkciu božstiev, je analýza ich mena. V prípade najvyššieho gréckeho boha Dia napríklad spoľahlivo ukazuje, že išlo pôvodne o božstvo dennej oblohy (praindoeurópsky *dyéws), ktoré až dodatočne prebralo funkcie božstva hromu. 

O čom vypovedá meno Poseidona? 

Grécke Poseidā́ōn/Poseidōn, v mykénskej gréčtine Poseidā́hōn (pôvodne *potey-dāwōn) tvoria dva elementy. Prvý vychádza z praindoeurópskeho *potis a znamená „pán“ [2]. Avšak, pán čoho? Na to by sme potrebovali objasniť význam druhého elementu dā-. 

Ohľadom neho panuje všeobecná zhoda, že žiadna zhoda neexistuje. 

Časť bádateľov element dā- vykladá na základe praindoeurópskeho koreňa *dā́nu- „rieka“, ktorý tvorí základ názvov riek ako Dunaj (lat. Danuvius), Don, Dnester a Dneper. Element podľa nich vychádza z praindoerópskeho tvaru *deh2- „voda“ Meno Poseidon by tak predstavovalo ekvivalent epitetu páti- dā́nunas „pán vôd“ védskeho Varunu. K existencii praindoeurópskeho *deh2- sa však väčšina jazykovedcov stavia zdržanlivo až skepticky. 

Iní bádatelia elementu dā- pripisujú význam „zem“, meno Poseidon by teda znamenalo „pán zeme“, čo je vcelku príhodné označenie boha spájaného so zemetraseniami. Tento záver sa opiera o Poseidonove epitetá. „Ten, kto trasie zemou“ sa v prameňoch uvádza s použitím rôznych synoným pre „zem“, napr. ennosígaios, ennosíkhtōn. Pindar a Stesichor zmieňujú epitet ennosídās, známy už z doby bronzovej (myk. e-ne-si-da-o-ne), s rovnakým významom: element dā- tu predstavuje ekvivalent očakávaného výrazu pre „zem“.

Matka vôd alebo matka-zem? 

Pátranie po význame dvomi písmenami tvoreného elementu sa môže zdať ako triviálny problém. Ak nám však ide o porozumenie prehistórii mýtov a náboženstiev, opak je pravdou. Ten istý element je totiž súčasťou mena iného gréckeho božstva: Demeter (Dēmētēr, v dórskej gréčtine Dāmā́tēr). Keďže –mētēr znamená „matka“, objasnenie elementu dā- nám poodhalí, či bola pôvodne materskou bohyňou vôd, alebo materskou bohyňou zeme.

U božstva obilia a úrody, ako je Demeter, dáva etymológia „matka-zem“ rozhodne väčší zmysel než „matka-voda“ [3]. „Ako pani obilia mala očividne úzky vzťah so zemou,“ upozorňuje filológ a homérológ Martin West. „Ak vyložíme etymológiu mykénskehho po-se-da-o a gr. Posedāhon ako 'pán zeme', potom sa aj bohyňa Demeter stáva tým, čo jej aj intuitívne leží najbližšie, čiže 'matkou-zem',“ vyzdvihuje Norbert Oettinger. 

West sa pre dodatočnú oporu obracia „ilýrsku“ [4] bohyňu menom Damatura/Damatira. Niektorí autori vyslovili názor, že ju „Ilýri“ prevzali od Grékov, West však na základe viacerých jazykovedných čŕt, ktoré toto meno spájajú s inými ilýrskymi teonymami, uprednostňuje opačný scenár. Demeter podľa neho predstavovala „ilýrsku“ bohyňu, ktorú Gréci prevzali podobne, ako prevzali obdobnú bohyňu Semele od Trákov. „Ilýrsky pôvod“ zároveň rieši jazykovedný hlavolam pôvodu záhadného elementu dā-. Ten nemožno odvodiť z praindoeurópskeho *dʰéǵʰōm „zem“ gréckymi hláskovými zákonmi [5], ilýrčina (resp. messapčina) to však podľa Westa nevylučuje. 

Demeter nie je v súvislosti s Poseidonom zaujímavá len z hľadiska etymológie, ale aj preto, že podľa tradície doloženej v Arkádii a Boiótii tieto božstvá v podobe žrebca respektíve kobyly splodili dvojčatá Arióna a Despoiniu. Vzhľadom na archaické prvky tamojšieho kultu a izolovanosť oblasti sa objavili úvahy, že  spárovanie „pána zeme“ s „matkou-zem“ má hlboké korene. Na druhej strane, Demeter v mykénskych písomnostiach nevystupuje. Azda ju Gréci prevzali neskôr, alebo sa tu skrýva ako záhadná po-si-da-e-ja (Posidaeia), len podľa mena známa partnerka Poseidona, ktorej meno predstavuje feminínum toho jeho, ale v neskoršej tradícii nevystupuje.

Ako sa „pán zeme“ stal bohom mora?

V gréckej mýtickej tradícií nebol Poseidon bohom mora odjakživa, ale ako uvádza Iliada (15, 190-192), túto doménu si vylosoval – zatiaľ čo Diovi pripadlo jasné nebo a Hádovi podsvetie. Homér tento motív podľa bádateľov prevzal z babylonského mýtu o Atrachasísovi. V tomto prastarom príbehu losovanie rozhodne o pridelení nebies Anuovi, zemi Enlilovi, zatiaľ čo Enki sa stal bohom mora a podzemného sladkovodného oceána (Apsú). „Gréci nepoznali žiaden podzemný oceán,“ upozorňuje Norbert Oettinger. „Takže potom, ako boli nebesá a podsvetie obsadené Diom a Hádom, zostalo pre Poseidona v delení podľa Iliady voľné len more.“

[reklama]

„Až vďaka tejto Homérovej adaptácii sa mohol Poseidon stať pánom mora,“ pokračuje Oettinger. „V Grécku si poznali množstvo v mori žijúcich božstiev ako Forkys, Proteus, Nereus a Tétis, ale pred Homérom pravdepodobne žiadneho 'pána mora'.“ V podobnom duchu nedávno argumentoval popredný odborník na grécku mytológiu Jan Bremmer: „Rozdiely medzi Homérom a neskoršími obdobiami silne naznačujú, že Poseidon sa stal vládcom mora vďaka Homérovej inovácii.“

Vytlačil prastarú bohyňu koní?

Ako sa „pán zeme“ stal taktiež pánom koní? Toto rozšírenie Poseidonovej funkcie sa obvykle spája s rozmachom prestížnych ľahkých dvojkolesových vozov koncom prvej polovice 2. tisícročia pred n. l. 

Martin West dodáva, že Poseidon mohol titul boha koní prebrať od skoršej bohyne, ktorá sa v mykénskych písomnostiach zmieňuje ako Potnia Ikkʷeiā „pani koní“. V neskoršej gréckej tradícii sa už neobjavuje, v indoeurópskom priestore ale nachádza niekoľko etymologických ekvivalentov. U Keltov v Galii bola „pani koní“ konská bohyňa Epona, u Luzitáncov na západe Pyrenejského polostrova Iccona – oba mená vychádzajú z praindoeurópskeho *Ekwonā. 

Naproti tomu ekvivalent „pána zeme“ v indoeurópskych tradíciách chýba. Meno Poseidona je však indoeurópske, čo naznačuje, že na rozdiel od Artemis a Apolóna nejde o božstvo prebraté z neindoeurópskeho prostredia. Bol teda Poseidon helénskou inováciou [6]? Podľa Norberta Oettingera áno. Nemecký indoeuropeista argumentuje, že predstava boha zemetrasenia a vulkanizmu mohla vzniknúť len tam, kde sa tieto javy vyskytujú, a síce v Grécku a susedných južnejšie ležiacich oblastiach. „Pre pravlasť Indoeurópanov v oblasti dnešnej Ukrajiny nemožno takú predstavu očakávať,“ zdôrazňuje. 

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Poznámky

1 Pripomeňme, že mykénsky dialekt gréčtiny vymrel, neskoršie grécke dialekty z neho nevychádzajú

2 Zriedkavo (nikdy v zložených tvaroch) i „manžel“.

3 V prenesenom význame „zemská matka“ respektíve „matka vôd“. Analogicky: božstvo dennej oblohy sa označovalo ako Dyéws Phtér čiže „otec-nebo“, v prenesenom význame „nebeský otec“. 

4 Resp. bohyňu messapčinou hovoriacich Iapygov. 

5 Z praindoeurópskeho *dʰéǵʰōm „zem“ vzniklo v gréčine khtōn, čiže výraz zásadne odlišný od dā-.

6 Prípadne inováciou iných Indoeurópanov juhovýchodnej Európy, nakoľko element dā- jeho mena je, zdá sa, gréčtine cudzí.  

Literatúra

Bremmer, J. (2019) The World of Greek Religion and Mythology. Mohr Siebeck.

Hard, R. (2003): Handbook of Greek Mythology. Routledge

Larson, J. (2007). Ancient Greek cults: a guide. Routledge.

Matasović, R. (2018) A reader in comparative Indo-European Religion. University of Zagreb.

Oettinger, N. (2020): Poseidon. Münchener Studien zur Sprachwissenschaft, 73/2, 97-108.

Prósper, B. M. (1999): The Inscription of Cabeco das Fráguas revisited. Lusitanian and Alteuropäisch Populations in the West of the Iberian Peninsula. Transactions of the Philological Society Volume 97:2, 151-183

West, M.L., (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford: Oxford University Press.