Možno mu zasvätili Devín: Zmenil sa indoeurópsky „nebeský otec“ u Slovanov na démona?

„Div kričí z vrcholku stromu, velí naslúchať zemi neznámej.“ (Slovo o pluku Igorovom)

Každé slovo sa v správnych rukách mení na akýsi nehmotný „archeologický“ artefakt. Otvára okno do minulosti vzdialenej niekoľko tisícročí a niekedy vypovedá o skutočnostiach, ktoré nezachytili písomné pramene a na ktoré dávno zabudli ľudové tradície.

Kľúčom je poznanie zákonitosti hláskového vývoja (žiaden jazyk sa nemení náhodne). Odhalí nielen to, ako sa vyvíjali jednotlivé slová, ale taktiež poukáže na spoločný pôvod slov v rôznych jazykoch. V niektorých prípadoch takto poodhalí prekvapujúci charakter dávnych božstiev.

[reklama] 

Na stope Jupiterovho predka

Názorným príkladom je rímsky boh Jupiter (gen. Jovis [1]). Tak ako vládca starogréckeho panteónu Zeus (gen. Dios), Obvykle sa vníma ako typický boh hromu. Lenže jeho meno vypovedá iný príbeh. Jupiter vychádza z latinského tvaru Iup(p)iter, a ten pre zmenu zo skoršieho spojenia Iovis/Diouis pater, čiže „nebeský otec“ alebo „otec jasnej oblohy“.

Čo to znamená? Starí Latinovia alebo azda ich predkovia pôvodne uctievali božstvo menom Iovis alebo Diouis („Nebešťan“). V modlitbách ho oslovovali prívlastkom „otec“, a to tak často, až sa toto oslovenie stalo jeho menom. 

To isté sa prihodilo aj u iných etník. Umbri (ďalší staroveký italický národ) uctievali božstvo menom Iupater, Ilýri božstvo menom Deipáturos. Všetky tieto mená vznikli rovnakým spôsobom a znamenajú to isté („nebeský otec“). Očividne sa vyvinuli z exaktného ekvivalentu gréckeho oslovenia používaného pre Dia: Zeus páter („otec Zeus“). Ba čo viac, spoločný pôvod zdieľajú s viacerými ďalšími menami indoeurópskych bohov nebies, ako bol rigvédsky Djaus, germánsky Týr/Teiwaz, litovský Dievas a lotyšský Dievs, často označovanými prívlastkom „otec“ (Djaus Pitar, Dievs debess). Časť týchto božstiev [2] vychádza z praindoeurópskeho koreňa *dyéw-/*diw- „denná obloha“ (Djaus, Zeus, Jupiter), zvyšok z odvodeného výrazu – *deiwós „boh, nebešťan“ (Dievas/Dievs, Týr). Porovnávacia metóda naznačuje, že sa vyvinuli zo spoločného predka, praindoeurópskeho božstva dennej oblohy, ktorého meno možno rekonštruovať ako Djeus Ptér [3] (gen. Dives Ptrés), doslovne „Otec Nebo“, voľne preložené ako „nebeský otec“ alebo „nebeský boh-otec“).

Ukazuje sa teda, že Zeus aj Jupiter boli pôvodne bohmi dennej oblohy, nebeskými bohmi-otcami a až neskôr absorbovali prvky bohov-hromovládcov (ktoré eventuálne prevládli). Tento záver potvrdzuje skutočnosť, že ich menám chýba akákoľvek spojitosť s bohmi hromu. Mená indoeurópskych hromovládcov vychádzajú z celkom iných výrazov, a to z praindoeurópskeho výrazu pre „dub“ (*perkwu) a „udrieť“ (*per-, *perkw- alebo *perg-), ako napríklad Perún, alebo z výrazu „hrom“ (*trHon), ako napr. Thor. Na rozdiel od bohov nebies, indoeurópski hromovládcovia sa nikdy neoznačovali prívlastkom „otec“.

[reklama] 

Praindoeurópsky nebeský otec

Podľa antických aj védskych prameňov súdiac, praindoeurópsky Djeus sa vnímal ako vševedúci a na svet dozerajúci otec bohov. Je možné, že práve on stál „na čele“ indoeurópskeho panteónu. Ak sa totiž neskôr stal najvyšším bohom niekto iný, prebral jeho typický epitet „otec“, ako napr. germánsky Ódin/Wotan. 

Podľa niektorých bádateľov sa však Djeus vnímal iba ako viac-menej nečinný, kdesi v úzadí stojaci predok božstiev. Práve to je pozícia „nebeských bohov-otcov“ v baltskej, védskej a zrejme taktiež germánskej vetve indoeurópskej tradície. Indoeuropeista Peter Jackson však nesúhlasí: „Keďže starovekí Gréci boli zvyknutí oslovovať Dia v modlitbách, jeho meno sa často objavuje vo vokatíve Zeus páter. Tento často používaný tvar sa ustálil aj v niektorých ďalších indoeurópskych dialektoch. Takéto apelatíva možno vysvetliť iba ako starobylé odvodeniny z vokatívu. Na základe toho musíme konštatovať, že indoeurópsky boh oblohy zostal mimoriadne častým adresátom modlitieb veľmi dlho.“

Kým v niektorých indoeurópskych vetvách pretrval Djeus viac-menej iba v podobe mena (Grécko, Rím), inde síce pôvodné meno stratil, ale zachoval si prinajmenšom časť svojej funkcie. U Skýtov napríklad Hérodotos spomína božstvo porovnateľné s Diom známe ako Papaios („otec“). 

Aj u Slovanov nachádzame bytosť nesúcu meno odvodené od praindoeurópskeho Djeusa. Neoznačuje však veľkého boha. Vlastne žiadneho boha, ale démona [4]. Čo sa stalo?

Náboženská revolúcia?

U starých Iráncov nastala výrazná zmena v chápaní niektorých božských bytostí – v minulosti sa dokonca niekedy hovorilo o „náboženskej revolúcii“. Na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. postupne degradovali mnohé božstvá najprv do pozície „bohov, ktorých treba odmietnuť“, neskôr do pozície démonov. Tento osud postihol Indru, Rudru aj ďalší prominentných indoiránskych bohov (udržali sa vo védskej tradícii). 

V druhej polovici 1. tisícročia pred n. l. (a možno o čosi skôr) sa v susedstve iránskych kmeňov obývajúcich pontsko-kaspickú step vyvíjali predkovia [5] Slovanov. V oboch jazykových vetvách došlo k viacerým zhodným zmenám, čo svedčí o úzkych kontaktoch. Tie sa prejavili aj v náboženských predstavách a viedli k pozoruhodnej podobnosti v náboženskej terminológii neskorších Slovanov a Iráncov. 

Zmenám sa nevyhli výrazy asociované s nebeským bohom-otcom. Pôvodný indoeurópsky výraz pre oblohu (*dyéw-/*diw-) nahradil výraz pre oblak (avestánsky nabah, starosloviensky nebo), zatiaľ čo odvodený indoeurópsky výraz pre božstvo (*deiwos) sa zmenil na označenie zlého ducha či démona (av. daeva, starosl. divъ). Pôvodný výraz pre božstvo nahradil pojem s pôvodným významom „darca“ (av. baga, starosl. bogъ). 

Čo sa teda stalo s indoeurópskym nebeským bohom-otcom u Slovanov? Zmenil sa na démona? Vytratil sa úplne? Alebo pretrval pod iným menom – tak ako u iránskych Skýtov, u ktorých poznáme božstvo Papaios („otec“), ekvivalentné Diovi?

[reklama] 

Potomkovia alebo nasledovníci?

Za nástupcu indoeurópskehonebeského boha-otca rôzni autori navrhli viacero Slovanských bohov. 

Niekedy sa uvažuje o Stribogovi, azda božstve vetra [6]. Žiaľ, Striboga bližšie popisuje jedine Slovo o pluku Igorovom (?12. storočie), kde sa označuje za praotca vetrov. Súvislosť s nebeským bohom-otcom sa odvodzuje od etymológie jeho mena: Stri- možno podľa niektorých názorov odvodiť od *ptr-. Väčšina bádateľov však nesúhlasí a navrhuje rôzne iné etymológie. Ako ironicky poznamenáva slavista Martin Pukanec: „Čím menej máme k dispozícii o Stribogovi prameňov, tým viac máme k dispozícii etymológií jeho mena.“

Ďalším kandidátom je Rod doložený u východných Slovanov. Spomína sa predovšetkým v cirkevných spisoch (11. storočie a mladšie), z ktorých vyplýva, že prinajmenšom podľa niektorých ľudových tradícií sa považoval za stvoriteľa ľudí. Spravidla vystupuje spolu s Rožanicami (typicky dve ženské bytosti). Názory na jeho povahu sa rôznia, podľa niektorých bádateľov bol démonom či nižším bohom ľudského osudu (Rožanice sa považujú za ekvivalent sudičiek), historik Boris Rybakov však Roda považoval za pôvodne najvyššie slovanské božstvo, zatienené Perúnom. Tento názor je okrajový, iní bádatelia Roda považujú za personifikáciu rodiny, démona plodnosti či boha reprezentujúceho predkov.

Ako „najhorúcejší“ kandidát na aspoň čiastočného nástupcu Djeusa sa podľa niektorých autorov črtá Svarog. V prameňoch nachádzame jedinú rozsiahlejšiu zmienku o ňom, a to v Ipatijevskom letopise (11. a 12. storočie), kde figuruje ako božský vládca (nie však vládca bohov) a zákonodarca, ekvivalent boha-kováča Hefaista a otec slnečného boha Dažboga. Na základe toho niektorí autori usudzujú, že išlo o najvyššieho slovanského boha nebies a otca ostatných bohov, neskôr zatlačeného do úzadia, nakoľko sa neobjavuje v kyjevskom panteóne Vladimira Veľkého [7]. Pôvod mena Svarog nepoznáme, typicky sa odvodzuje od slovanských, iránskych alebo indoeurópskych výrazov pre svetlo, jas, oheň alebo slnko, čo potvrdzuje možnú identitu ako boha-kováča.

Pátranie po „nebeskom otcovi“ u Slovanov 

Ak na tri uvedené možnosti nazrieme kriticky, ukazujú sa ako neisté a nepresvedčivé. 

Nejasná je aj otázka, či vo viere Slovanov vôbec figuroval nebeský „vládca“ a otec bohov. „Útržkovité a rozptýlené informácie o slovanských božstvách, predovšetkým týkajúce sa ich príbuzenských vzťahov a hierarchie, nám neumožňujú rekonštruovať celý [náboženský] systém,“ upozorňuje Roman Jakobson.

„Hoci sa typicky predpokladá, že najvyšším bohom Slovanov bol Perún, fakty tomuto predpokladu protirečia,“ píšu etnológ Vitomir Belaj a archeológ Juraj Belaj. Súhlasí historik a jazykovedec Michal Téra, podľa ktorého Perún „nebol suverénnym vládcom panteónu, ako grécky Zeus“. 

Vitomir Belaj a Juraj Belaj nedávno argumentovali, že Slovania Djeusa možno predsa-len úplne nezavrhli a prinajmenšom miestami sa zachovali relikty jeho pôvodnej podoby. „Jeho praslovanské meno mohlo znieť *Divъ alebo*Děvъ,“ píšu chorvátski výskumníci.

Belajovci upozorňujú, že Helmold okolo roku 1170 zaznamenal, že polabskí Slovania (kmeň Vagrov) poznajú boha, ktorý vládne na nebesiach a stará sa len o „nebeské záležitosti“. Všetko ostatné je na starosti iných bohov, ktorí ho poslúchajú a „vzišli z jeho krvi“.  „Očividne tu ide o starobylého Boha Otca, je nažive v celej svojej sláve,“ píšu Vitomir Belaj a Juraj Belaj. „To znamená, že práve on je otcom a iní bohovia, vrátane hromovládcu, sú jeho deťmi a vnukmi.“ 

Že *Děvъ/*Divъ nepredstavuje len umelý konštrukt, podľa Belajovcov potvrdzuje slovanské adjektívum divlji (divý): „Pôvodne označoval to, čo patrilo Divovi a žilo slobodne, na rozdiel od toho, čo patrí človeku a zostávalo asociované s domom.“ Výraz podľa nich nepriamo dokazuje, že raní Slovania alebo ich predkovia poznali meno odvodené od výrazu Djeus.

Už filológovia Ivanov a Toporov pred viac ako polstoročím skúmali pojmy div a diva a zistili, že kým prvý sa v písomných prameňoch spájal s pojmami ako „hore“, „nadradený“ a „suchý“, jeho náprotivok v ženskom rode s pojmami „dole“, „podradný“ a „mokrý“. Analýzou folklórnych bytostí Div, Diva a dive a ich komparáciou s iránskymi variantami dospeli k záveru, že môže ísť o predkresťanské božstvá. „Div kedysi patril k vyššej vrstve náboženského systému, kým neskôr... upadol a začal sa stotožňovať s nižšími, nepriateľskými lesnými duchmi,“ konštatujú Ivanov a Toporov. 

[reklama] 

Hypotéza, že viera v božstvo menom *Děvъ/*Divъ a prípadne jeho ženský náprotivok *Děva/Divina pretrvala aspoň u niektorých kmeňov raných Slovanov, podľa Belajovcov vierohodne vysvetľuje pôvod skupiny slovanských miestnych názvov, ktoré sa typicky odvodzujú od z výrazov „djeva, djevica“ (dievča, panna). Ide o názvy ako Divina Divinske v Bielorusku, Diveň a Divin na Ukrajine, Dziwna/Dievenow a Dziwnów v Poľsku, viacero vrchov s menom Děvín v Českej republike, slovenský Devín pri Bratislave a Banskej Bystrici, ale predovšetkým množstvo porovnateľných názvov hradov, vrchov, jaskýň a riek u južných Slovanov. Autori pripúšťajú, že z jazykovedného hľadiska sú obe možnosti („božská“ aj „dievčenská“) porovnateľné. Prinajmenšom niektoré však podľa nich „skrývajú meno najvyššieho boha Praindoeurópanov alebo jeho partnerky“.

Záver

Sú to všetko nepriame dôkazy, možno skôr vágne indície, ktoré vzhľadom na naše útržkovité poznatky o božstvách dávnych Slovanov ťažko zhodnotiť. Práca Vitomira a Juraja Belaja vyšla nedávno, na reakciu odbornej obce si teda musíme počkať. 

Vzhľadom na dlhodobý a intenzívny kontakt medzi predkami Slovanov a Iráncov a negatívny významový posun výrazov asociovaných s menom Djeus je nepravdepodobné, aby toto božstvo pretrvalo (rozhodne nie pod pôvodným menom!) u všetkých kmeňov raných Slovanov. 

Na druhej strane, bádatelia sa dávno vzdali presvedčenia o jednote náboženských predstáv u veľkých etnických skupín, ako sú Germáni, Kelti, ale aj Slovania. Nie je teda úplne vylúčené, že v okrajových oblastiach areálu prvých Slovanov a ich predkov sa toto božstvo uctievalo pod pôvodným menom a pretrvalo tu až do čias slovanskej expanzie v ranom stredoveku. Niektoré dodnes zachované miestne názvy, ako náš Devín, môžu byť svedkom a vzácnym dokladom jeho uctievania – pomenované na počesť alebo azda zasvätené tomuto dávno zabudnutému nebeskému bohu-otcu dávnych Slovanov.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za cenné pripomienky k článku autor ďakuje Janovi Kordovi. Za dodatočnú konzultáciu ďakuje historickej jazykovedkyni a indoeuropeistke Barbore Machajdíkovej.

Poznámky

1 Pričom Jovis – Iouis vychádza zo staršieho Diouis.

2 Ďalším eymologicky príbuzným božstvom je luvijský Tiwaz, taktiež označovaný prívlastkom „otec“ (Tātis Tiwaz). Jeho meno vychádza z pôvodnejšieho koreňa *di/dei – „svietiť/žiariť“ (čo je zrejme príčina, prečo zastával funkciu slnečného boha) – ktorého nadstavbou vzniklo *dyéw-/*diw- „denná obloha“. Máme tu teda indíciu ešte pôvodnejšieho, ranopraindoeurópskeho nebeského boha.

3 Dyéus Ph₂ter

4 U východných Slovanov sa pod týmto termínom niekedy rozumie dokonca akýsi „mýtický“ vták veštiaci nešťastie. Interpretácie Diva ako vtáka veštiaceho nedobrý osud sú však podľa Jiřího Dyndu založené iba na pasážach Slova o pluku Igorovom:  podľa jednej „Div kričí z vrcholku stromu“, zatiaľ čo podľa druhej pasáži čítame, že v okamžiku poloveckého útoku na ruskú krajinu „už sa Div vrhá na zem“.

5 Ich jazyk sa v tom čase výraznejšie nelíšil od dialektov baltských jazykov, takže nemá zmysel hovoriť o Slovanoch v pravom zmysle, po jazykovej a zrejme aj náboženskej a kultúrnej stránke išlo v podstate išlo o  južných Baltoslovanov.

6 Podľa slavistu Martina Pukanca to okrem zmienky v Slove o pluku Igorovom naznačuje aj pozícia božstva vo Vladimírovom panteóne: „Blízkosť Chorsa, božstva, ktoré môže byť na základe prameňov bohom hromu, slnka alebo mesiaca, Dažboga, božstva slnka, a Striboga, praotca vetrov, vo Vladimírovom panteóne v Kyjeve pri poznaní etnografických prameňov naznačuje, že ide o troch bratov Mesiaca, Slnka a Vetra, ktorí sú dobre známi aj zo slovenských rozprávok. Mimoriadne dôležitý je fakt, že bratská trojica Mesiac, Slnko a Vietor je doložená i u Baltov, čo môže nasvedčovať vysokému veku tejto predstavy.“

7 Pravda, tam chýba aj iný významný slovanský boh, Volos. Svarogova aj Volosova absencia zrejme znamená len to, že nešlo o božstvá vládnucej aristokracie. 

Literatúra

Belaj, V., Belaj J. (2018): Around and below Divuša: The Traces of Perun’s Mother Arrival into Our Lands. In: Sacralization of Landscape and Sacred Places, ZIA Vol.10, 2018, 69–92 

Blažek, V. (2020) : Iranian and Slavic. In: M. L. Greenberg/L. A. Grenoble (eds.): Encyclopedia of Slavic Languages and Linguistics Online. Leiden.

Dynda, J. (2019): Slovanské pohanství ve středověkých ruských kázáních. Scriptorium. 

Jackson, P. (2017): Linguistics, Poetics, and Mythology. In: Language and Prehistory of the Indo-European Peoples: A Cross-Disciplinary Perspective / [ed] Adam Hyllested, Benedicte Nielsen Whitehead, Thomas Olander, Birgit Anette Olsen, Copenhagen: Museum Tusculanum Press.

Jakobson, R. (1985): Selected Writings: Volume VII. Contributions to Comparative Mythology. Walter de Gruyter.

Profantová, N., Profant, M. (2000): Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Libri.

Pukanec, M. 2013:  Etymologický nákres slovanského sveta bohov a démonov (náboženstva a morálky Slovanov). Univerzita Konštantina Filozofa v Nitre

Téra, M. (2009): Perun - bůh hromovládce. Pavel Mervart.

West, M. L. (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.