Čo naozaj vieme o pôvode Etruskov? Nástrahy priamočiarych interpretácii genetiky a archeológie

Gréci im hovorili Tyrrhénovia (Tyrrhenoi, prípadne Tyrsenoi) podľa mýtického praotca Tyrrhéna. Rimania ich nazývali Tusci alebo Etrusci. Oni sami si hovorili Rasenna. 

Areál Etruskov ležal severne od Ríma približne na území dnešného Toskánska, ktoré dodnes nesie ich meno. Etruská civilizácia tu prekvitala v časoch, keď Rím nebol oveľa viac ako osada pastierov oviec. Rimania sa neskôr Etruskami v mnohom inšpirovali: vďačia im za monumentálnu architektúru, ako aj množstvo prvkov v maliarstve, odievaní, hudbe aj tanci. 

Od okolitých etník sa Etruskovia líšili nielen vysokou civilizačnou úrovňou, ale aj jazykom. Etruštinu poznáme z 11 tisíc nápisov pochádzajúcich zo sklonku 8. až 1. storočia pred n. l. Spravidla ide o krátke, stereotypné náhrobné nápisy, takže rozumieme len približne 150 slovám. Hoci sa objavilo množstvo pokusov spojiť etruštinu s rôznymi jazykovými rodinami, ani jeden nezískal širšie uznanie. „Ohľadom širších príbuzenských vzťahov etruštiny nepanuje zhoda a mnoho ľudí zneužíva túto nejasnosť na rôzne senzačné tvrdenia,“ upozorňuje historická jazykovedkyňa Barbora Machajdíková. 

Podľa slovenskej výskumníčky ako aj väčšiny jej kolegov môžeme s istotou konštatovať prinajmenšom to, že etruština– na rozdiel od jazykov okolitých starovekých národov [1] Apeninského polostrova (s výnimkou alpských Rétov) – nepatrila medzi indoeurópske jazyky. Odkiaľ sa vzala táto „neindoeurópska kvapka“ v indoeurópskom mori?

[reklama]

Dominujúca hypotéza...

Podľa prevládajúceho názoru archeológov bola na Apeninskom polostrove odjakživa, pretože rozvoju etruskej civilizácie nepredchádzajú archeologické náznaky migrácie. Kultúra Etruskov sa plynule vyvinula z villanovskej kultúry, a tá plynule vzišla z protovillanovskej kultúry. V podobnom duchu sa nesú interpretácie genetických výskumov, založené na súčasnej populácii Toskánska  alebo na analýzach mitochondriálnej DNA (dedí sa len po matke) dávnych Etruskov. „Genetika podporuje hypotézu o autochtónnosti Etruskov v centrálnom Taliansku,“ zhrnul v roku 2017 britský archeológ Phil Perkins. 

Podľa mnohých výskumníkov Etruskovia dokonca predstavujú akýsi zvyšok „pôvodného“, neolitického obyvateľstva Európy, teda relikt z čias, ktoré predchádzali expanzii Indoeurópanov. Tento názor si získal značnú popularitu potom, ako sa ukázalo, že vo východných Alpách sídliaci Réti hovorili jazykom blízkym etruštine. Predpokladalo sa totiž, že alpské údolia predstavujú ideálne útočisko pre starobylé etniká a ich jazyky.

Uvedené priamočiare interpretácie archeologického záznamu a genetiky, na ktorých stojí hypotéza o „domácom“ pôvode Etruskov, narážajú na viacero zásadných nezrovnalostí.

V centre Apeninského polostrova skutočne pozorujeme kultúrnu kontinuitu vedúcu k Etruskom. Trvá však len pol tisícročia. Protovillanovská kultúra pôsobí podľa mnohých archeológov „intruzívne“ a namiesto starších domácich kultúr silne pripomína kultúry popolnicových polí strednej Európy. Žeby boli predkovia Etruskov Stredoeurópania? 

Dominujúcu hypotézu ešte závažnejšie spochybňujú jazykovedné zistenia. 

...ktorá nedáva zmysel

Ak sú Etruskovia autochtónny národ dnešného Talianska, nedáva zmysel, aby priamo v centre etruského teritória tiekla rieka Umbro, zdieľajúca meno s Umbrami, italickým národom susediacim s Etruskami. Ďalšie miestne názvy odvodené od Ambra- alebo Umbra- nachádzame od Toskánska až po Pádsku nížinu. Aj viaceré antické pramene reflektujú, že areál Umbrov kedysi pokračoval severne až do Pádskej nížiny. To všetko budí dojem, že Etruskovia obsadili územie predtým osídlené Umbrami, pomenovanými podľa rieky, tečúcej na území, ktoré im pôvodne patrilo. Scenár „prebratia územia“ od Umbrov napokon uvádzajú ako Plínius, tak Hérodotos. 

Neskorší príchod Etruskov naznačuje aj skutočnosť, že väčšina riek v ich areáli nesie mená indoeurópskeho pôvodu (okrem Umbro aj Albina, Alma, Arnine, Arnos, Arnus, Auser, Aventia, Marta, Minio, Osa, Ossa, Pallia...). Presne ako by sme očakávali od scenára, v ktorom Etruskovia obsadili areál predtým osídlený indoeurópskymi populáciami, od ktorých prebrali miestne názvy rovnako, ako ich neskôr od Etruskov prebrali Rimania.

[reklama]

Viacerí výskumníci taktiež upozornili na skutočnosť, že Toskánsko nepredstavuje vhodné  útočisko pre starobylé národy a jazyky. „Staré jazyky sa dokážu udržať v nedostupných miestach, ale to rozhodne neplatí pre Toskánsko. Toto nie je reliktné územie, ale naopak, mimoriadne úrodná a lákavá krajina. Ak by boli Etruskovia prítomní v čase príchodu Indoeurópanov do Talianska, tí by toto územie obsadili rovnako, ako zvyšok Talianska,“ upozorňuje historický jazykovedec Robert Beekes.

Žeby sa teda predkovia Etruskov na územie dnešného Toskánska rozšírili z Alpského útočiska – oblasti, kde sa rozprestieral areál Rétov? 

„V skutočnosti Alpy nikdy nepredstavovali žiadnu bariéru. Namiesto toho hrali aktívnu úlohu v sprostredkovaní kontaktov medzi stredoeurópskymi a mediteránnymi kultúrami,“ upozorňuje archeológ Franco Nicolis. Súhlasí aj historický jazykovedec Alwin Kloekhorst. Etschtal, centrálne údolie oblasti, v ktorej sa hovorilo rétčinou, bolo podľa neho významnou komunikačnou trasou naprieč Alpami: „Išlo o lákavé územie pre novopríchodzích. Tu sa odohrával obchod medzi oblasťami severne a južne od Álp, práve tu ste mohli zbohatnúť.” 

V neposlednom rade, „talianskemu“ pôvodu Etruskov nenasvedčujú ani jazykové vplyvy, ktoré poznačili ich jazyk. Etruština  vykazuje najviac výpožičiek z lýdčiny, čo bol indoeurópsky jazyk príbuzný chetitčine a luvijčine, ktorým sa hovorilo... v západnej Anatólii. 

Výpovedná hodnota „genetiky“

A čo genetika Etruskov? Nie je jej výpoveď jednoznačná? Rozhodne nie.

Staršie genetické štúdie, ktorých výsledky sme zhrnuli v úvode, sa zakladali predovšetkým na identifikácii haploskupín, a to prevažne haploskupín mitchondriálnej DNA. Od tých čias sa však objavili viaceré ďalšie, ktoré sa zamerali na celkovú mieru genetického pôvodu, vďaka čomu majú vyššiu výpovednú hodnotu. Zistili, že analyzovaní Etruskovia (resp. ľudia z etruského areálu) sú geneticky neodlíšiteľní [2] od súdobých indoeurópskych populácií okolia. 

Je to zistenie, ktoré nepodporuje, no v skutočnosti ani nevyvracia „cudzí“ pôvod Etruskov. Demonštrujme si to na príklade Filištíncov. Ich predkovia sa na Levante usadili počas 13./12. storočia pred n. l., ale genetické stopy cudzieho (juhoeurópskeho) pôvodu sa vo filištínskej populácii po pár storočiach miešania s miestnym obyvateľstvom vytratili.

Genetická podobnosť Etruskov s okolitými indoeurópskymi etnikami predovšetkým znamená, že súčasné archeogenetické štúdie pôvod Etruskov neosvetlia. Ak predkovia Etruskov osídlili Apeninský polostrov v podobe menších skupín počas „sťahovania národov doby bronzovej“ (13./12. storočie pred n. l.), ako predpokladajú Beekes a ďalší, štúdie na hŕstke o pol tisícročia mladších vzoriek sotva odhalia indície cudzieho pôvodu – obzvlášť ak tieto vzorky môžu pochádzať od potomkov pôvodného obyvateľstva, ktoré si osvojilo jazyk a identitu cudzincov.

Mal Hérodotos (čiastočne) pravdu?

Vráťme sa k výpožičkám z lýdčiny, ktorou sa hovorilo v západnej Anatólii, v etruštine. Podľa nemeckého etruskológa Dietera Steinbauera je na základe nich „nespochybniteľné, že prinajmenšom v prípade etruštiny môžeme s istotou hovoriť o maloázijskom pôvode“. Tento záver evokuje antickú tradíciu o pôvode Etruskov, ktorú zaznamenal Hérodotos (484–430 pred n. l.). Etruskovia podľa nej pochádzajú z Lýdie v Anatólii. Keď nastal hladomor, polovica populácie sa pod vedením praotca Tyrrhéna presídlila na územie Umbrov, zvyšná pod vedením jeho brata Lýda (legendárneho praotca Lýdov) zostala v Anatólii. 

Hérodotom zmienená tradícia nemôže byť úplne pravdivá. Neindoeurópski Etruskovia nemôžu byť priamymi potomkami indoeurópskych  Lýdov. Tento „zmätok“ podľa Beekesa spôsobilo dlhodobé susedstvo „Tyrrhénov“ (predkov Etruskov a Rétov) s Lýdmi (alebo ich predkami), vďaka čomu sa v mytologickom vnímaní stali bratskými národmi. 

[reklama]

Robert Beekes upozorňuje na viaceré ďalšie závažné jazykovedné indície maloázijského pôvodu Etruskov. Okrem iného príponu –ānos v gréckom označení Etruskov Tyrsēnoi. „Táto prípona etnických mien pochádza zo severozápadu Malej Ázie,“ píše Beekes. A dodáva, že etruský zakladajúci [3] a náboženský hrdina Tarchon, schopný odvracať hromobytie, je jednoznačne odvodený od Tarhun(t)a, boha búrok a hromobytia u Luvijcov a Chetitov. 

Niektorí historici spochybnili Hérodotovu tradíciu o pôvode Etruskov kvôli polohe Lýdie v hlbokom vnútrozemí. Odtiaľ by ste rozhodne neočakávali migráciu po mori. Robert Beekes však predložil početné jazykovedné argumenty, z ktorých vyplýva, že areál Lýdov ležal koncom doby bronzovej severnejšie a posunul sa až po kolapse chetitskej ríše v 12. storočí pred n. l., keď v Anatólii nastali významné etnické presuny – okrem iného príchod Frýgov, ktorých antické pramene aj jazykoveda (hovorili jazykom blízko príbuzným gréčtine) situujú pôvodne do juhovýchodnej Európy. Nápisy z mesta Daskyleion, ležiaceho 30 km južne od pobrežia Marmarského mora, potvrdzujú, že pôvodný areál lýdčiny koncom doby bronzovej siahal do severozápadnej Anatólie. Podľa Beekesa vtedy zrejme susedil s areálom Tyrrhénov. 

Príbuzní Etruskov v Anatólii

Holandský výskumník taktiež vyzdvihuje, že antické pramene spomínajú akýchsi Tyrsenoi na ostrovoch Lesbos, Lemnos, Imbros, polostrovoch Chalkidike, Kyzikos (vraj bol pôvodne „Tyrrhénsky“), a zrejme tiež na ostrove Samothraké a s veľkou pravdepodobnosťou aj v mestách Plakie a Skylake. „Vo všetkých týchto zmienkach sa Tyrsenoi situujú na severozápadný okraj Malej Ázie,“ píše Beekes. Výskumník pripomína, že antické pramene sa o nich väčšinou zmieňujú iba raz. „Často sa len konštatuje, že tam žili kedysi v minulosti,“ hovorí. Z tejto skutočnosti a pohľadu na mapu podľa neho vyplýva, že v prípade „východných Tyrrhénov“ antické pramene zachytili relikty zanikajúceho jazykového areálu. Podľa Beekesa zároveň areálu, odkiaľ pochádzali predkovia Etruskov a Rétov.

Neodrážajú uvedené antické zmienky len obchodné aktivity Etruskov? „Prečo by Etruskovia z Talianska prišli na tieto miesta? Nemáme najmenšie dôkazy obchodných aktivít v týchto východných sídliskách, nikdy sa nespomínajú ako aktívne obchodné stanice,“ namieta Robert Beekes. „Tieto miesta navyše vytvárajú súvislý areál, čo by sme od siete obchodných staníc neočakávali.“

Čo je dôležité, prítomnosť viacerých komunít Tyrsenoi na Lemnose archeologicky potvrdili nápisy zo 6. storočia pred n. l. Sú v jazyku, ktorý mal blízko k etruštine a rétčine, ale bol o čosi archaickejší. (Jazykovedci ho s nimi združili do skupiny tzv. tyrrhénskych jazykov.)  Napriek preukázanej prítomnosti Tyrrhénov na Lemnose však odtiaľto chýbajú akékoľvek indície prítomnosti Etruskov z Talianska. Beekes vyzdvihuje taktiež veľmi neskorý nápis z Kumdanli pri jazere Egridir, neďaleko hranice antickej Lýdie, datovaný až do 2. storočia n. l.  „Nikto nemôže tvrdiť, že ide o Etruskov z Talianska,“ zdôrazňuje vedec.

Niektorí výskumníci namietli, že jazyk z Lemnosu, rétčina z Álp a etruština z Toskánska predstavujú zvyšok prastarého (neolitického) jazykového areálu Stredomoria. Lenže tyrrhénske jazyky sú navzájom tak podobné, že jazykovedci, ktorí ich skúmali, ako Helmut Rix, situujú existenciu ich spoločného predka do záveru 2. tisícročia pred n. l. To naznačuje, že ich šírenie mohlo súvisieť s nepokojmi a „sťahovaním národov“ na sklonku doby bronzovej.

Bola Trója etruská?

Ako sme videli, antické pramene zmieňujú viaceré miesta, kde v tom čase alebo v minulosti žili Tyrsenoi. „Väčšina sa koncentruje v oblasti okolo Tróje a na ostrovoch na západ od nej.“ pripomína popredný odborník na staroveké jazyky Anatólie Alwin Kloekhorst. Táto skutočnosť podľa neho naznačuje, že Etruská resp. tyrrhénska mohla byť aj samotná Trója. 

Z okolia cca 200 km od Tróje sa nezachovali žiadne nápisy z doby bronzovej alebo začiatku doby železnej. Trója sa preto typicky spája s Luvijcami, ktorých jazyk v západnej Anatólii koncom doby bronzovej dominoval. Niektorí výskumníci dokonca hľadali luvijské etymológie mien trójskych hrdinov z Homérskych eposov – hoci nevieme, či sú vôbec pôvodné, respektíve do akej miery ich recitátori prispôsobili gréckemu publiku. Prítomnosť luvijčiny v Tróji nedávno potvrdila pečať s luvijským nápisom. Kloekhorst však upozorňuje, že je o 150 rokov staršia, než vrstva, v ktorej ju archeológovia objavili. A naznačuje len prítomnosť ľudí hovoriacich luvijčinou alebo používanie luvijčiny ako diplomatického jazyka. A to by vzhľadom na geografické umiestnenie Tróje nebolo prekvapivé. Podľa Kloekhorsta však tento ojedinelý nález rozhodne nedokazuje, že mesto bolo luvijské.

Súvislosť Tróje s Tyrrhénmi Kloekhorst stavia na Beekesovej argumentácii a dopĺňa ju dvomi vlastnými dôkazmi. Prvým dôkazom sú korene výrazu Trója v chetitčine trú- (Trúiša) a v gréčtine *tró- (Troie), podľa Kloekhorsta identické s koreňom tru- [4] v označení Etruskov. Druhým dôkazom je Eneas. „Mýtus o Eneovi, trójskom princovi, ktorý sa dostal na územie Talianska po dlhom putovaní po páde Tróje, a usadil sa tu po boji s domácim obyvateľstvom, ako ho opisuje Vergíliov epos Eneida [1. stor. pred n. l.], môže vychádzať z migrácie v oblasti Tróje do centrálneho Talianska,“  hovorí Kloekhorst. „Príbeh nepochybne doplnili mnohé postavy a udalosti, ale jeho jadro môže siahať až k udalostiam doby bronzovej.“ Na túto možnosť podľa neho poukazujú niektoré archeologické nálezy, ako napríklad etruská váza zo 7. storočia zobrazujúca Enea. Keďže bol Eneas v Iliade iba okrajová postava, v pozadí vyobrazenia podľa Kloekhorsta nestojí Homérov epos, ale domáca tradícia.

[reklama]

Čo sa vlastne stalo?

Genetická podobnosť s okolitými národmi naznačuje, že populáciu Etruskov tvorilo prevažne pôvodné obyvateľstvo, ktoré prijalo [5] jazyk prichádzajúcich cudzincov. Presný mechanizmus, akým k tomu došlo, a kedy presne, nepoznáme. Súvislosť so spoločenskými a etnickými nepokojmi na sklonku egejskej doby bronzovej (13./12. storočie pred n. l.) je ale viac ako lákavá. O to viac, že práve v tomto čase mal nastať rozpad spoločného prajazyka Rétov, Etruskov a Tyrrhénov z Lemnosu, ako aj kvôli skutočnosti, že staroegyptské pramene medzi „morské národy“ radia taktiež skupinu či národ Turiša, čo podľa názoru niektorých bádateľov môže súvisieť s Etruskami alebo všeobecne Tyrrhénmi (gr. Tyrsenoi), prípadne s chetitským výrazom pre Tróju (Taruisas), ktorá napokon taktiež mohla byť tyrrhénska. 

Niektorí Tyrrhéni zo západnej Anatólie azda odišli na spôsob „utečenca z Tróje“ Enea, čiže pod tlakom expandujúcich Achájcov. Ďalšou možno príčinou je podľa Roberta Beekesa hlad. Staroegyptské pramene potvrdzujú, že na sklonku 13. storočia postihol Anatóliu (chetitskú ríšu) hladomor. „Je lákavé identifikovať tento hladomor s hladomorom, ktorý spomína Herodotos,“ píše Beekes. Absencia archeologických indícií príchodu z Anatólie podľa neho neprekvapuje. Podľa holandského jazykovedca totiž nenastala migrácia, ale postupný príchod, ktorý mohol začať založením niekoľkých obchodných staníc, naviazaných napríklad na bohaté ložiská na Elbe alebo v Populónii. „Prichádzali pomaly, v malých skupinách, neniesli veľa predmetov, ktoré sa časom poľahky stratili,“ uvažuje Beekes. Podľa niektorých názorov mohli Tyrrhéni prichádzať vo viacerých vlnách, a to až do prelomu 7. a 8. storočia pred n. l.

Najnovšie archeologické výskumy predsa len potvrdili vzťahy  medzi Apeninským polostrovom a komunitami Egejského mora a Blízkeho východu na sklonku doby bronzovej. Prvé izotopové analýzy dokonca potvrdzujú prítomnosť „cudzincov“ z Blízkeho východu (zatiaľ Levanty) priamo na jednotlivých pohrebiskách. Pri troche šťastia je možné, že izotopové a precíznejšie archeogenetické výskumy pohrebísk centrálneho Talianska z 13. až 10., či azda až 8. storočia v najbližších rokoch potvrdia aj príchod ľudí, skupín či celých komunít zo severozápadnej Anatólie a priľahlých ostrovov.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za konzultácie a odborný dozor autor ďakuje historickej jazykovedkyni Barbore Machajdíkovej.

Poznámky

1 Neindoeurópska môže byť ešte severná picénčina, ktorá je doložená z jediného nápisu pochádzajúceho taktiež z centrálneho Talianska. Nápis datovaný do 7—8. storočia sa zatiaľ nepodarilo preložiť a niektorí výskumníci pochybujú o jeho autenticite. 

2 30-40 % genetického pôvodu analyzovaných Etruskov pochádza z populácií pontsko-kaspickej stepi. Ide o genetický komponent, ktorého šírenie sa spája s expanziou raných Indoeurópanov začiatkom 3. tisícročia pred n. l.

3 Podľa niektorých tradícií brat Tyrrhéna, s ktorým viedol púť Etruskov do Talianska.

4 e- predstavuje „pomocnú“ spoluhlásku, uľahčujúcu výslovovanie zhluku spoluhlások tr-.

5 Vskutočnosti nie je známe, aká časť populácie starovekej Etrúrie hovorila etruštinou.

Literatúra

Antonio, M. L. et al. (2019): Ancient Rome: A Genetic crossroads of Europe and the Mediterranean. Science. American Association for the Advancement of Science. 366 (6466): 708–714. 

Beekes, R. (2003): The Origins of Etruscans. Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen.

Blažek, V. & Urbanová, D. (2009): Národy starověké Itálie, jejich jazyky a písma. Host.

Cavazutti, C et al. (2019): Mobile elites at Frattesina: flows of people in a Late Bronze Age ‘port of trade’ in northern Italy. Antiquity, 93, 624-644.

Kloekhorst, A. (2012): The Language of Troy. In: Kelder, J. et al. (eds.) Troy. City, Homer, Turkey. W-Books, 46-50.

Mahoney, A. (2008): Review of R. S. P. Beekes, The Origin of the Etruscans.  Etruscan Studies. Vol. 11, 171-174.

Nicolis, F. (2013): Northern Italy. In: Harding, A. & Fokkens, H. (eds.) The Oxford Handbook of the European Bronze. Oxford University Press, 692-705.

Perkins, P. (2017): DNA and Etruscan identit. In: Naso, A. (ed.). Etruscology. De Gruyter, 109–118.

Rix, H. (1998): Rätisch und Etruskisch, Institut für Sprachwissenschaft der Universität Innsbruck.

Turfa, J. M. (2017): The Etruscans. In Farney, Gary D.; Bradley, Gary (eds.). The Peoples of Ancient Italy. De Gruyter, 637–672.

van der Meew, L. B. (2004): Etruscan origins: Language and archaeology. BABesch, 79, 51-56

Villar, F. et al. (2011): Lenguas, genes y culturas en la prehistoria de Europa y Asia suroccidental. Ediciones Universidad de Salamanca.