Zabudnutí predkovia Slovanov: Čo vieme o Prabaltoslovanoch?

Žiadnym jazykom sa dnes v Eurázii nehovorí na tak rozľahlom území ako ruštinou. Napriek tomu v nej jazykovedci pozorujú pomerne nízku rozmanitosť: na to, aký je rozľahlý areál ruštiny, sú si jej dialekty navzájom mimoriadne podobné. Príčinou tejto skutočnosti je, že sa v rozsiahlom ázijskom území prudko šírila relatívne nedávno, až po 15. storočí.

Hovoríme o tzv. zakladateľskom efekte: nárečová jednota pôvodne „malého“ dialektu či jazyka sa po jeho náhlej expanzii spočiatku udrží aj vo veľkom geografickom priestore. 

Jazykovedec Jouko Lindstedt a archeogenetička Elina Salmelová argumentujú, že prudké a rozsiahle šírenie ruštiny v novoveku možno prirovnať k inej jazykovo-etnickej expanzii. A to k expanzii praslovančiny (a Praslovanov) asi o tisíc rokov predtým.

[reklama]

Aj dialekty praslovančiny, ktorými hovorili raní Slovania (vlastne Praslovania) začiatkom stredoveku, si boli vzájomne mimoriadne podobné. Väčšie rozdiely sa objavujú až počas 10. - 12. storočia. Podľa Lindstedta a Salmelovej to znamená, že praslovančinou sa na území jej ranostredovekého areálu nemohlo hovoriť dlho. „Príčinou je práve zakladateľský efekt,“ zdôrazňujú vedci. Podobne ako ruština pred svojou expanziou, aj „praslovančina predstavovala pôvodne jednoliaty dialekt, ktorým sa hovorilo na malom území“.

Kam siahajú korene praslovančiny a zároveň korene ľudí, ktorí ňou hovorili, Praslovanov?

Spoloční predkovia Baltov a Slovanov

Už v 19. storočí si jazykovedci uvedomili, že jedna skupina indoeurópskej jazykovej rodiny má k slovanskej vetve oveľa bližšie ako ostatné: baltské jazyky, kam patrí litovčina, lotyština a v 17. storočí vymretá stará Pruština, ktorou sa hovorilo v severnom Poľsku. 

Obe vetvy spájajú početné a výrazné podobnosti vo fonológii, tvarosloví a slovnej zásobe, no taktiež v syntaxe, osobných menách a frazeológii. Niektorí bádatelia však upozornili, že uvedené paralely nemusia dokazovať spoločný pôvod. Vysvetlilo by ich vraj aj dlhodobé susedstvo. 

„Teória baltoslovanskej jednoty sa dlho považovala za neistú,“ upozorňuje slavista doc. Martin Pukanec z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. „Skôr sa myslelo, že podobnosti sú výsledkom súžitia Baltov a Slovanov v nejakom období.“ Veľa podobností sa podľa neho zistilo len nedávno. „Prelom spôsobila až baltoslovanská akcentológia, teda náuka o prízvuku, ktorá poukazuje na spoločné východisko,“ vysvetľuje výskumník. 

V súčasnosti je veľká väčšina [1] historických jazykovedcov presvedčená, že baltské a slovanské jazyky zdieľajú spoločného predka, takzvanú prabaltoslovančinu. Čo znamená, že niekedy niekde existovali ľudia, ktorých by sme mohli označiť za Prabaltoslovanov. 

[reklama] 

Je to podobná situácia ako v prípade indoárijských a iránskych jazykov. Aj v ich prípade existoval spoločný prajazyk - praindoiránčina. Vďaka archeologickým korešpondenciám s védskymi rituálmi sa dokonca podarilo určiť (a archeogenetikou a historickou jazykovedou toto určenie potvrdiť) archeologické kultúry, ktorých nositelia hovorili praindoiránčinou: bola to andronovská kultúra, kultúra sintašta a možno taktiež abaševská kultúra. 

Ak si odmyslíme jazykové vplyvy z historických čias, napočítame asi 1000 slovanských slov s baltskými náprotivkami. Historickí jazykovedci pomocou zákonitostí hláskového posunu dokonca zrekonštruovali ich spoločné (pra)baltoslovanské ( bsl.) tvary[2] , napr.:

sk. jazero - starosloviensky (OCS) jezero - lit. ẽžeras - lv. (lotyština) ezers - bsl. *eźeran

sk. hlava - OCS glava - lit. galva - lv. galva - bsl. *golHwáH

sk. ruka - OCS rǫka - lit. ranka - lv. ruoka - bsl. *rónkaH

sk. vrana - OCS vrana - lit. varna - lv. varna - bsl. *wórHnaH

sk. železo - OCS želězo – lit. geležis. - lv. dzelzs - bsl. *geleź

sk. lipa - OCS - lit. liepa - lv. liẽpa - bsl. * léiHpaH

Prabaltoslovančina viac pripomína baltské než slovanské jazyky. To znamená, že slovanské jazyky od baltoslovanských čias zasiahlo podstatne viac zmien. Podľa baltistu Pietra Diniho to taktiež naznačuje, že kontinuum dialektov, z ktorých vznikli baltské a slovanské jazyky, malo „baltoidný“ charakter. Historický jazykovedec Václav Blažek zachádza ešte ďalej. „Baltoslovanský a baltský prajazyk boli fakticky identické,“ hovorí. „Praslovančinu možno odvodiť z baltského prajazyka, naopak však nie.“

Prabaltoslovanská kultúra a spoločnosť

Prečo sa vôbec zaoberať mŕtvym jazykom z praveku? Rekonštrukcia prajazyka nie je len „teoretickým cvičením“ alebo nástrojom na riešenie špecifických jazykovedných otázok. Je tiež okienkom do dávnej minulosti. Prezrádza, čo nezachytili písomné záznamy, a nezriedka vypovie viac ako archeológia či archeogenetika. Dokáže napríklad poodhaliť cenné detaily o charaktere spoločnosti a kultúry ľudí, ktorí predmetným prajazykom rozprávali. 

Vieme tak, že Prabaltoslovania verili v démonov (*boiHsós, z čoho vznikol slovenský výraz ‘bes’) a čary (*ker), bohov prosili v modlitbách (*mold-), uctievali modly (*moldaH) a posvätné (*śwentos) miesta. Chovali prinajmenšom dobytok (*kórHveH - ‘krava’), ovce (*owis) a prasatá (*swiHnos). V ich jedálničku nechýbalo maslo (*moHźslo), ovos (*awiś-), med (*medú) a syr (*súHrios), no víno im bolo cudzie. Poznali mučenie (*monHk-), more (*morjo) a taktiež mor (*moros) či pôst (*burdz-). Používali kožené mechy (*moisós), plte (*plútom) a kovali (*kouH-) nástroje, niektoré už zo železa (*gelēź-). Odovzdávali tribút/daň (*doHnis) a žili v osadách (*wiś-, z čoho vznikol zastaraný slovenský výraz ‘ves’), bývali v domoch (*domus) s dverami (*dvir) a sedeli na kreslách (*kréHslo); niekedy stavali kúpeľné domy (*pirtis) alebo opevnenia (*gordos, z čoho vzniklo slovenské ‘hrad’). 

Vo všeobecnosti prabaltoslovnčina obsahuje veľa pojmov, ktoré sa týkajú riek, divorastúcich rastlín a divokej zvery. Čo však poľnohospodárstvo? Boli Prabaltoslovania roľníci? Túto otázku skúmali historickí jazykovedci Timjen Pronk a Saskia Pronk-Tiethoffová. 

„Ako je dobre známe, zdedená slovná zásoba indoeurópskych jazykov indikuje, že Praindoeurópania žili ako kočovní pastieri s množstvom výrazov týkajúcich sa chovu koní a dobytka a bohatou terminológiou súvisiacou s vozmi, ale len s veľmi nízkym počtom výrazov súvisiacich s poľnohospodárstvom,“ píšu vo svojej práci. 

Medzi tieto prabaltoslovanské slová zdedené z praindoeurópčiny patrí napríklad orať ( bsl. *arH-), seno (*śóino), zrno (*źirHn-), jarmo (*júHgo) a žarnov (*girHnuH).

„Prabaltoslovančina nemala početnú slovnú zásobu týkajúcu sa poľnohospodárstva. S výnimkou hŕstky pojmov asociovaných so spracovaním (drhnutím) ľanu bola zdedená z praindoeurópčiny,“ konštatujú jazykovedci. „To naznačuje, že ľudia hovoriaci baltoslovančinou sa poľnohospodárstvu nevenovali o nič viac ako ich praindoeuópski predkovia, ktorí boli kočovnými pastiermi.“

[reklama] 

V tomto smere sa podľa Pronka a Pronk-Tiethoffovej predkovia Baltov a Slovanov líšia od predkov Italikov, Keltov, Grékov a Germánov, ktorí sa počas indoeurópskej expanzie ocitli v kontakte s domácimi komunitami neolitických farmárov. V germánskych jazykoch z tohto dôvodu nachádzame pomerne veľa prevzatých neindoeurópskych poľnohospodárskych výrazov. „V baltských a slovanských jazykoch ich je menej. Navyše, väčšinu týchto výrazov prevzali baltské a slovanské jazyky nezávisle od seba. To potvrdzuje, že Baltoslovania neboli v čase prabaltoslovančiny v priamom kontakte s neolitickými farmármi Európy.“

Ak by prabaltoslovanská spoločnosť praktizovala plne rozvinuté poľnohospodárstvo, podľa Pronka a Pronk-Tiethoffovej by sme v prabaltoslovančine zistili oveľa viac poľnohospodárskych výrazov: „Na základe jazykovedných dôkazov teda môžeme konštatovať, že prechod k spôsobu obživy založenom na poľnohospodárstve sa odohral po rozpade prabaltoslovančiny.“

Kedy a kde?

1. Široký rámec: 3000 - 500 pred n. l., ukrajinská a západoruská lesostep

Dokážeme prabaltoslovančinu ohraničiť v čase a priestore, či dokonca stotožniť Prabaltoslovanov s nositeľmi konkrétnych archeologických kultúr podobne, ako sa to podarilo pri Praindoiráncoch? Pokúsme sa o to.

Doposiaľ uvedené zistenia prabaltoslovančinu situujú do rozmedzia začiatku 3. tisícročia pred n. l., keď sa predpokladá rozpad praindoeurópčiny, a druhej polovice 1. tisícročia pred n. l., keď prebiehal kontakt s iránskymi jazykmi[3] , ktorého vplyvy sa zachovali v slovanských, ale nie baltských jazykoch. To naznačuje, že jednotný prabaltoslovanský jazykový areál viac neexistoval: inovácie a vonkajšie vplyvy sa už nedostali k všetkým baltoslovanským komunitám. 

V tomto článku uvedené skutočnosti zároveň znamenajú, že nemôžeme uvažovať o strednej Európe, kde boli rané indoeurópske kultúry od expanzie zo stepi začiatkom 3. tisícročia pred n. l. v kontakte s domácim poľnohospodárskym obyvateľstvom a kde si zakrátko do menšej či väčšej miery osvojili jeho spôsob života. 

Vyškrtnúť môžeme aj pontsko-kaspickú step. Od začiatku druhého tisícročia pred n. l. ju obývala zrubová kultúra, ktorej nositelia boli geneticky úzko spätí s praindoiránskymi komunitami kultúry sintašta a andronovo. Protirečí aj historická jazykoveda. „Prabaltoslovanská slovná zásoba obsahuje množstvo výrazov zo sémantických okruhov ako je chov dobytka, lesné zvieratá, ovocné stromy, lesné včelárstvo a lov riečnych rýb, upozorňujú Pronk a Pronk-Tiethoffová. Prabaltoslovanov preto ju situujú do oblasti ukrajinskej a západoruskej lesostepi alebo jej blízkosti. 

2. Úzky rámec: 2000 - 1000 pred n. l., juhovýchodné komunity trczinieckej kultúry

Vo vedeckej literatúre prevažujú dve hypotézy snažiace sa spojiť Prabaltoslovanov s nositeľmi konkrétnych archeologických kultúr.

Mnohí archeológovia a historickí jazykovedci (Anthony, Gimbutasová, Kortlandt, Pronk & Pronk-Tiethoffová) spájajú Prabaltoslovanov s pastierskymi, na chove dobytka založenými komunitami stredodneperskej kultúry (2800/2600 až 1900/1800 pred n. l.) severnej Ukrajiny a Bieloruska. Odčlenenie faťjanovskej kultúry (2800 - 1900 pred n. l.) západného Ruska dávajú do súvisu s odštiepením baltskej vetvy - okrem iného preto, že areál faťjanovskej kultúry sa prekrýva s rozšírením neskorších starobaltských riečnych názvov. Vývoj predkov Slovanov podľa týchto bádateľov pokračoval v areáli stredodneperskej kultúry.

Túto hypotézu možno považovať za zastaranú. Faťjanovská kultúra je archeologicky aj archeogeneticky[4] naviazaná na neskoršie praindoiránske komunity kultúr sintašta a andronovo, takže jej nositelia hovorili najskôr dialektmi vedúcimi k indoiránskym jazykom („predindoiránčina“)[5] . V neposlednom rade, faťjanovská kultúra vznikla krátko po predpokladanom rozpade praindoeurópčiny, čo nenecháva priestor pre vývoj prabaltoslovančiny, ktorý podľa Pronka a Pronk-Tiethoffovej trval pomerne dlho. 

Protirečí aj datovanie rozpadu prabaltoslovančiny, ku ktorému sa jazykovedci dopracovali rôznymi kalibrovanými metódami výpočtovej lingvistiky (vychádzajú z počtu rozdielov medzi baltskými a slovanskými jazykmi a z tempa jazykového vývoja). Českí historickí jazykovedci Petra Novotná a Václav Blažek dospeli k záveru, že rozpad baltoslovanskej jednoty nastal okolo roku 1400 pred n. l. Podľa sofistikovanej štúdie Kassiana a kolegov okolo roku 1300 pred n. l.  Podľa Changa a kolegov nastal koncom prvej polovice 1. tisícročia pred n. l. To je zhruba o 1000 respektíve 1500 rokov neskôr, ako by potrebovala stredodneperská-faťjanovská hypotéza.

[reklama] 

Aj ďalšie indície hovoria v prospech „mladšieho“ dáta. Historickí jazykovedci zistili prastaré výpožičky z prabaltoslovančiny alebo blízkych dialektov v strednej prabaltofínčine[6][7], ktorú dokážeme datovať (na základe stupňa vývoja výpožičiek z germánskych jazykov písomne doložených od 2. storočia n. l.) do 5. storočia pred n. l. až 3. storočia n. l. Nech už je presné zaradenie týchto starobylých výpožičiek akékoľvek (pozri dodatok), vyplýva z nich, že prabaltoslovančina existovala ešte v závere 2. tisícročia pred n. l. a možno dlhšie.

Geografické a časové ohraničenie, ktoré dostávame, nás vedie k rovnakému záveru, aký vo svojej štúdii prezentujú Novotná a Blažek: Prabaltoslovanmi boli komunity archeologicky označované ako trzciniecky kultúrny okruh (1800 - 1000 pred n. l.), ktorého areál pokrýval veľkú časť Poľska, Bieloruska, Ukrajiny a Moldavska a ktorý mnohí autori spájali s predkami Slovanov. 

Tým nechceme tvrdiť, že všetci nositelia tohto kultúrneho označenia boli Prabaltoslovania: to takmer určite nie. Mnohé komunity tejto kultúry (predovšetkým) na území dnešného Poľska boli silne roľnícke. V ukrajinskej lesostepi však dominoval chov dobytka. Práve tu trzciniecke komunity pravdepodobne hovorili dialektmi, ktoré by nám možno zneli tak trochu povedome a tak trochu zrozumiteľne....

-

Ak sa vám príspevky našej stránky páčia, prosíme, podporte jej chod na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za odborný dozor článku autor ďakuje slavistovi doc. Martinovi Pukancovi PhD. Za zodpovedanie otázok k téme ďakuje historickým jazykovedcom Frederikovi Kortltandtovi a Václavovi Blažekovi. Za dodatočné konzultácie ďakuje historickej jazykovedkyni Barbore Machajdíkovej.

Dodatok: Prabaltoslovanské výpožičky v prabaltofínčine?

Viacerí historickí jazykovedci (Koivulehto, Liukkonen) už dávnejšie upozorňovali, že niektoré „baltské“ výpožičky v baltofínčine sú takmer neodlíšiteľné alebo totožné s baltoslovančinou, iní (Kallio, Junttila) explicitne obhajovali ich baltoslovanskú identitu. „Tento zistený vymretý dialekt fonologicky blízky prabaltoslovančine je podľa môjho názoru ranou pravýchodobaltčinou,“ napísal nám indoeuropeista Frederik Kortlandt. „Treba si uvedomiť, že najstaršie písomné doklady východobaltských jazykov sú z indoeuróspkeho hľadiska extrémne mladé. Za prehistorických čias museli dialekty tejto vetvy oveľa viac pripomínať západnú baltčinu a slovančinu.“

Poznámky

1 Menšina výskumníkov tieto podobnosti naďalej vysvetľuje dlhodobým intenzívnym kontaktom. Podľa slovenského slavistu Martina Pukanca však baltoslovanská hypotéza v posledných rokoch našla dodatočnú podporu vďaka pokroku vo výskume prízvuku baltských a slovanských jazykov.

2 Výrazy pre lipu a železo predstavujú neindoeurópske výpožičky.

3 Podľa Václava Blažeka niektoré veľmi archaické iránske výpožičky naznačujú, že tento kontakt začal už koncom 2. tisícročia pred n. l. Loma píše o "predskýtskych" výpožičkách a datuje ich najneskôr do 8. storočia pred n. l.

4 Všetky známe vzorky Y-DNA patria haploskupine R1a2-Z93, ktorá v súčasnosti predstavuje hlavnú ázijskú vetvu R1a (najhojnejšie sa vyskytuje v centrálnej, južnej a juhozápadnej Ázii). Väčšina vzoriek Y-DNA praindoiránskej andronovskej kultúry patrí dcérskym haploskupinám, predovšetkým R1a1a1b2a.

5 Výpožičky z takejto „predindoiránčiny“ sa zachovali v uralských jazykoch, čo korešponduje so skutočnosťou, že faťjanovská kultúra udržiavala intenzívne kontakty s volosovskou kultúrou, ktorej nositelia boli lesní lovci a zberači žijúci neďaleko Uralu, tak ako sa to predpokladá pre ľudí hovoriacich prauralčinou. Naopak, podľa Petriho Kallia aj Ranka Matasovića prabaltoslovančine chýbajú prevzaté slová uralských jazykov – prevzali ich až dcérske baltské resp. slovanské vetvy. Absencia uralských výpožičiek v prabaltoslovančine je ďalším argumentom proti stotožneniu faťjanovskej kultúry s Prabaltoslovanmi.

6 Je zaujímavé, že v skoršej fáze, teda ranej prabaltofínčine, Junttila identifikoval výpožičky „prabaltského“ charakteru. Autor na základe toho argumentuje, že baltofínčina sa vyvinula z baltčiny, rovnako to však môže znamenať prežívanie archaickejšieho dialektu (baltofínčina) po boku pokročilejšieho (prabaltčina). Chronológia Kallia (2006) je obrátená: ako staršiu datuje vrstvu "prabaltoslovanských" výpožičiek, ako mladšiu vrstvu "neznámeho baltského jazyka" s prvkami rekonštruovanej prabaltčiny.

7 Predok baltofínskych jazykov ako je fínčina, estónčina, karelčna a mnohé ďalšie.

Literatúra

Anthony, D. (2007). The Horse, the Wheel, and Language: How Bronze Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World. Princeton University Press. 

Boček, V. (2014): Praslovanština a jazykový kontakt. Prague: Nakladatelství Lidové noviny.

Blažek, V. (2017): Íránismy v českém lexiku. In: Petr Karlík, Marek Nekula, Jana Pleskalová (eds.), CzechEncy - Nový encyklopedický slovník češtiny.

Derksen, R. (2008): Etymological Dictionary of the Slavic Inherited Lexicon. Brill.

Dini, P. U. (2017): The lexicon of Balto-Slavic In: Klein, M. W. (ed.) Handbook of Comparative and Historical Indo-European Linguistics vol. II. De Gruyter Mouton.

Gimbutas , M. (1963): The Balts. Thames and Hudson.

Chang, W. a kol. (2015). Ancestry-Constrained Phylogenetic Analysis Supports the Indo-European Steppe Hypothesis. Language 91(1):1–51.

Junttila, S. (2016): Die baltisch-slawische Frage im Lichte der alten baltischen Lehnwörter des Ostseefinnischen. Baltistica T. 51, Nr. 2, 217-238.

Kassian, Al. a kol. (v tlači): Rapid radiation of the Inner Indo-European languages: an advanced approach to Indo- European lexicostatistics.

Kallio, P. (2005). ‘A Uralic Substratum in Balto-Slavic Revisited’, in: Meiser, G., Hackstein, O. (eds.), Sprachkontakt und Sprachwandel: Akten der XI. Fachtagung der Indogermanischen.

Kallio, P. (2006): On the Earliest Slavic Loanwords in Finnic. Slavica Helsingiensia 27, 154–166. 

Kallio, P. (2008): On the “Early Baltic” loanwords in common Finnic. Studies in Slavic and General Linguistics 32, 265–277.

Kim, R. R. (2017) The phonology of Balto-Slavic In: Klein, M. W. (ed.) Handbook of Comparative and Historical Indo-European Linguistics vol. II. De Gruyter Mouton

Kortlandt, F. (2010): Studies in Germanic, Indo-European and Indo-Uralic. Rodopi.
Kortlandt, F. (2016): Baltic, Slavic, Germanic. Baltistica 51 (1):81-86.

Kortlandt, F. (2016): Balto-Slavic and Indo-Iranian. Baltistica 51 (2):355-364
Kotlandt, F. (2018): (Proto-Baltic? Baltistica LIII (2), 175–185 

Kortlandt, F. (2018): The Expansion of the Indo-European Languages. JIES 46 (1 & 2):219-231

Lindstedt, J. S., & Salmela, E. (2019). Migrations and language shifts as components of the Slavic spread. In T. Klír, & V. Boček (Eds.), Language contact and the early Slavs (Empirie und Theorie der Sprachwissenschaft). Heidelberg: Universitätsverlag Winter GmbH.

Makarowicz P. (2010). Trzciniecki krąg kulturowy – wspólnota pogranicza Wschodu i Zachodu Europy. Archaeologia Bimaris. Monografie 3.

Mallory JP, Adams D.Q. (2006): The Oxford Introduction to Proto-Indo-European and the Proto-Indo-European World. Oxford University Press.

Novotná P., Blažek V. (2007) Glottochronology and its application to the Balto-Slavic languages. Baltistica, vol. 42, No 2, p. 185-210

Pronk T.C. & Pronk-Tiethoff S. (2018), Balto-Slavic agricultural terminology. In: Kroonen G., Mallory J.P., Comrie B. (red.) Talking Neolithic. Proceedings of the workshop on Indo-European origins held at the Max Planck Institute for Evolutionary Anthropology, Leipzig, December 2-3, 2013. Washington: Institute for the Study of Man.

Pukanec, M. (2010): Od indoeurópčiny k praslovančine: prehľad jazykových zmien s príkladmi v etymologickom slovníčku. Tribun EU. 

Saag, L. et al. (2020): Genetic ancestry changes in Stone to Bronze Age transition in the East European plain. bioRxiv.

Večerka R., Karlíková H. (2017): Glottogeneze Slovanů. In: Petr Karlík, Marek Nekula, Jana Pleskalová (eds.), CzechEncy - Nový encyklopedický slovník češtiny.

(Doplnené 24. 11. 2020)