Záhada pôvodu Keltov: Pochádzajú zo západnej alebo strednej Európy?

Tam, kde nesiahal zrak egejskej civilizácie, sa odvíjali neznáme osudy desiatok či azda stoviek dávno zabudnutých, bezmenných etník pravekej Európy. Vznikali a zanikali, expandovali a ustupovali, štiepili sa a splývali, migrovali a preberali identitu svojich susedov. 

V 5. storočí pred n. l. vystúpilo z pravekej anonymity etnikum, ktoré v období rozmachu obývalo takmer polovicu Európy a radilo sa medzi najväčšie „barbarské národy“ starovekého sveta: Kelti.

Na stránky starovekých dejín prenikli ako prvé etnikum, ktorého areál eventuálne zasiahol územie dnešného Slovenska. V Dejinách Herodota sa dozvedáme, že sídlili kdesi pri prameni Dunaja. Táto poznámka ovplyvňuje uvažovanie o pôvode Keltov do dnešných čias. 

[reklama] 

Kelti zo Západu?

Väčšina archeológov a historikov donedávna odvodzovala Keltov z pravlasti na území dnešného južného Nemecka a Rakúska, prípadne širšieho územia zahrňujúceho aj východné Francúzsko a Čechy. Nepochybovali, že tu prebiehal ich raný vývoj v rámci halštatskej kultúry staršej doby železnej (800 - 450 pred n. l.) a že práve tu sa následne začala keltská expanzia v podobe jej dcérskej, laténskej kultúry. 

Týmto tradičným pohľadom na vznik Keltov v roku 2009 otriasol americko-britský historický jazykovedec a historik John Koch. Argumentoval, že záhadná tartézština, ktorej nápisy datované do staršej doby železnej (8. storočie pred n. l.) poznáme z juhozápadu Pyrenejského polostrova, v skutočnosti predstavuje raný keltský jazyk. Ak má Koch pravdu, išlo by nielen o najstarší doložený keltský jazyk (s časovým odstupom dvoch storočí), ale aj najstaršiu indíciu existencie Keltov.

Koch neskôr v sérii štúdií argumentoval, že západ Európy, konkrétne oblasti lemujúce pobrežie Atlantického oceánu, predstavujú pravlasť Keltov. Vraj tu, nie v strednej Európe, vznikli keltské jazyky (a s nimi Kelti), a to nie v dobe železnej, ale podľa súčasnej podoby jeho hypotézy koncom doby bronzovej (13. - 9. storočie pred n. l.). Koch zároveň argumentuje, že prakeltčina vznikla ako akási lingua franca uľahčujúca komunikáciu intenzívne obchodujúcich pobrežných komunít. 

Populárna, ale problematická 

Kochova hypotéza nadviazala na sklony bádateľov z Britských ostrovov považovať Keltov za prakticky „domáce“, autochtónne etnikum. Viacerí už v minulosti odvodzovali pôvod Keltov z miestnych komunít široko rozšírenej kultúry zvoncovitých pohárov (druhá polovica 3. tisícročia pred n. l.), prípadne nositeľov tejto kultúry považovali už za Prakeltov. Kochove argumenty medzičasom presvedčili mnohých archeológov, ako popredného britského experta na keltskú archeológiu Barryho Cunliffeho. Hypotéza si vďaka nekritickému zobrazeniu v dokumentárnych filmoch získala popularitu aj v radoch britskej laickej verejnosti. 

Lenže kľúčový argument, na ktorom stojí „atlantická hypotéza“, je jazykovedný, a ten nepresvedčil prakticky žiadneho relevantného jazykovedca. John Koch zostáva jediným špecialistom na staré keltské jazyky, ktorý argumentuje, že tartézština predstavuje keltský jazyk.[1]  Historická jazykovedkyňa Barbora Machajdíková z Katedry klasickej a semitskej filológie UK v Bratislave pripomína, že v prestížnom vedeckom časopise Journal of Indo-European Studies nedávno prebiehala intenzívna debata o charaktere tartézskeho jazyka. „Preukázalo sa, že pri súčasnej dokumentácii tohto jazyka nie je možné dokázať, že ide o keltský jazyk. A rovnako nemožno podporiť historické dôsledky s tým súvisiace,“ hovorí Machajdíková. „To je aj názor, ktorý panuje medzi väčšinou historických jazykovedcov.“

Historik Martín Almagro-Gorbea poukazuje, že Koch a jeho britskí stúpenci vo svojich prácach prakticky ignorujú Keltov Pyrenejského ostrova a ďalších oblastí kontinentu: „Nevšímajú si kontinentálnych Keltov, bez ktorých etnogenéze Keltov neporozumieme. Keltov nemožno chápať len na základe analýzy z britskej strany Lamanšského prielivu.“ 

[reklama] 

V neposlednom rade, jazykovedec Paul Heggarty upozorňuje, že obchodné lingua franca nepredstavujú účinný motor jazykovej expanzie: „Obchodné jazyky často zostávajú druhým jazykom hovoriacich a nedokážu nahradiť domáce jazyky. Kvôli tomu sú veľmi náchylné na zdanlivú expanziu, ale iba v podobe druhého jazyka, a náhly kolaps, keď sa podmienky zmenia. Stačí sa pozrieť na úpadok kedysi široko rozšírených obchodných jazykov v Stredomorí, ako bola féničtina, gréčtina, sabirčina, alebo na východnom pobreží Afriky arabčina, portugalčina a svahilčina, z ktorých sa ani jeden neuchytil ako prvý jazyk ľudí v tomto regióne.“

Kelti =/= laténska ani halštatská kultúra

Je teda pravdivá tradičná hypotéza, spájajúca pôvod Keltov s halštatskou kultúrou (800 - 450 pred n. l.; presnejšie jej západným okruhom) dnešného Rakúska, južného Nemecka a expanziu Keltov s jej dcérskou laténskou kultúrou? 

Podľa všetkého nie. 

Expanziu Keltov v západnej Európe nemožno spájať ani s laténskou, ani s halštatskou kultúrou. Napríklad z Pyrenejského polostrova napriek keltskému osídleniu a pomerne hustej sieti keltských miestnych názvov nepoznáme prakticky žiadne prvky hmotnej kultúry spoločné s laténskou kultúrou, a to isté platí o južnom Írsku, odkiaľ pochádzajú najstaršie keltské nápisy ostrova. Predchádzajúcu halštatskú kultúru síce v týchto oblastiach zastupuje niekoľko nálezov, nemôžeme však hovoriť o osídlení nositeľmi halštatskej kultúry. 

Na stredoeurópsku pravlasť nepoukazujú ani doklady „najstarobylejších Keltov“. Tie pochádzajú zo severného Talianska a Pyrenejského polostrova, teda oblastí, ktoré sa z diskusií o pôvode Keltov typicky vynechávajú.

„Archaickí Kelti“ a indície pôvodu

Najstaršie doklady keltských jazykov pochádzajú – prekvapivo – zo severného Talianska. Označujú sa ako lepontské nápisy, pretože pochádzajú z územia, kam antickí autori kládli areál Lepontov, a sú datované do 6. až 2. storočia pred n. l. 

Územie osídlené Lepontmi sa takmer dokonale zhoduje s areálom kultúry Golasecca (9. - 4. storočie pred n. l.), ktorá sa v oblasti kontinuálne vyvíjala z kultúry Canegrate (14./13. - 10. storočia pred n. l.). Väčšinou sa považujú sa lokálne varianty široko rozšíreného kultúrneho komplexu popolnicových polí. 

Hoci je lepontčina doložená najdávnejšie, podľa špecialistu na keltské jazyky Josepha Esku poznáme ešte archaickejšiu vetvu keltských jazykov (lepontčina podľa neho predstavuje druhú najstarobylejšiu vetvu). Tou je keltiberčina (hispanokeltčina) doložená z Pyrenejského polostrova.

Situácia na Pyrenejskom polostrove je podobná ako v prípade Keltov hovoriacich lepontčinou: korene Keltiberov (Keltov Pyrenejského polostrova) siahajú do obdobia, ktoré predchádza vzniku halštatskej kultúry a vychádzajú priamo z komunít kultúry popolnicových polí. Tá sa na severovýchode Pyrenejského polostrova objavuje počas 11. storočia pred n. l., pričom v nasledovných stáročiach výrazne ovplyvnila miestne komunity.

„Naše hlbšie poznatky o neskorej dobe bronzovej a dobe železnej na Pyrenejskom polostrove umožnili odhaliť nezanedbateľný vplyv kultúry popolnicových polí na utváranie keltiberského sveta,“ píše španielsky archeológ Alberto J. Lorrio. Výskumník vysvetľuje, že intenzívne kontakty medzi „budúcou Keltibériou“ a komunitami kultúry popolnicových polí z okolia Pyrenejí počas 9. a 8. storočia viedli k vzniku výrazných kultúrnych, spoločensko-ekonomických a ideologických podobností. „Tento vplyv pozorujeme v pohrebných rituáloch, výzdobe keramiky a metalurgii, ako aj na niektorých opevnených sídliskách,“ hovorí. 

[reklama] 

„Je veľmi pravdepodobné, že prinajmenšom niektoré komunity kultúry popolnicových polí hovorili indoeurópskym jazykom prakeltského typu,“ konštatuje Lorrio. „Podobný záver naznačuje prípad lepontčiny, ktorou sa v severnom Taliansku hovorilo prinajmenšom od šiesteho storočia pred n. l., a to na území kultúry Golasecca, ktorá vychádza z varianty kultúry popolnicových polí zvanej kultúra Canegrate.“ 

Keltizácia Pyrenejského polostrova podľa Alberta Lorria predstavovala zložitý a kumulatívny, mozaikovito postupujúci proces, ktorý pokračoval do staroveku a prebiehal predovšetkým akulturáciou. Nedávna archeogenetická štúdia Olaldeho a kolegov však zistila[2], že v predmetnom období (prelom doby bronzovej a železnej) skutočne došlo k príchodu väčšieho počtu ľudí z východu, čo autori spájajú s expanziou kultúry popolnicových polí.  

Čo naozaj hovorí toponýmia?

Pôvod Keltov v okolí pobrežia Atlantiku sa zástancovia tejto hypotézy snažia podporiť argumentom o koncentrácii „keltsky pôsobiacich“ miestnych názvov na území dnešného južného Írska, Veľkej Británie, severozápadného Francúzska a Pyrenejského polostrova. Zo strepdnej Európy naproti tomu poznáme oveľa menej keltských názvov. 

„Priamočiara interpretácia vedie k záveru, že jadrom keltsky hovoriacej Európy bol západ Európy v oblasti pobrežia Atlantického oceánu,“ hovorí britský expert na keltské jazyky Patrick Sims-Williams. Práve on vytvoril mapu keltskej toponýmie, na ktorej stavajú vyššie uvedené tvrdenia. „S týmito závermi však nesúhlasím,“ namieta. Výskumník upozorňuje na viaceré skresľujúce faktory, predovšetkým skutočnosť, že niektoré keltské miestne názvy v mape sú doložené až zo siedmeho storočia n. l. alebo neskôr. „Treba pamätať, že tieto dáta sú bez časového rozmeru a reflektujú situáciu naprieč mnohými storočiami a obsahujú iba mená, ktoré sa zachovali až do ich písomného zaznamenania.“

Sims-Williams vyzdvihuje, že na Pyrenejskom polostrove sa nachádzajú rozsiahle územia bez akejkoľvek keltskej toponýmie. Keby sa Kelti skutočne šírili z oblasti pobrežia Atlantiku, rozsiahle areály bez keltských názvov by sa tu nemali nachádzať. A dodáva, že až polovica „keltsky pôsobiacich“ miestnych názvov polostrova je odvodená od výrazu *brig- „vrch, vyvýšené miesto“: „Keltská toponýmia je oveľa menej rozmanitá než vo Francúzsku a Británii. Táto monotónnosť naznačuje, že jej chýba chronologická hĺbka.“ 

Jazykové indície potvrdzuje archeologický záznam: lokality s keltskými názvami nesiahajú do 2. tisícročia pred n. l., ako by sme očakávali, keby išlo o súčasť keltskej pravlasti z doby bronzovej. Naopak, „mladší“ vek miestnych keltských názvov sa zhoduje s interpretáciami španielskych archeológov, podľa ktorých keltizácia budúcej Keltibérie prebiehala počas 9. až 6. storočia pred n. l.

Kedy vznikli Kelti?

Kelti nikdy nevystupovali ako jednotný národ. „Pojem Kelti respektíve Galovia pochádza od gréckych a rímskych historikov,“ upozorňuje Branislav Kovár z Archeologického ústavu SAV v Nitre. „Označovali tak široké spektrum etník, ktoré žili od západnej Európy až po Anatóliu. Často týmto pojmom označovali aj iné etniká, napríklad Germánov.“

Archeológovia a historici podľa Kovára v odborných prácach už dávnejšie uprednostňujú používanie pojmov ako sú halštatská kultúra alebo laténska kultúra. „Nepredpokladáme, že tieto kmene vystupovali pod nejakým spoločným názvom,“ hovorí. „Vieme, že vytvárali pomerne voľné koalície, ktoré sa často skladali len z bojaschopných mužov. Okrem Galie a Británie nemáme ani správy o nejakých celokeltských inštitúciách, aj keď niektoré kmene mohli mať vzájomné kontakty, napríklad Bójovia v strednej Európe a v Galii.“ 

Keďže veľké etnické skupiny (ako sú o. i. aj Slovania) často nespája jednotná kultúra, čoraz častejšie sa definujú na základe jazyka. A taký je aj moderný prístup ku Keltom. „Nespochybniteľný status hispánskych Keltiberov ako Keltov a ich jednoznačné rozdiely od laténskej kultúry pomohli definovať termín Kelti v podstate v jazykovej rovine,“ konštatujú španielski jazykovedci Lloris Beltrán a Cólera Jordán. 

Hovoriť o Keltoch teda nemá zmysel v období, ktoré predchádzalo vzniku najstaršieho z keltských jazykov – prakeltčiny. Kedy sa konštituovala?

[reklama] 

Výpočtová lingvistika sa asi dve dekády snaží datovať vznik jazykových vetiev na základe pozorovaného tempa jazykových zmien. Keďže rýchlosť týchto zmien z rôznych príčin výrazne kolíše, tieto postupy spočiatku prinášali rozpačité výsledky, situujúce vznik mnohých jazykových vetiev do absurdnej minulosti (v prípade prakeltčiny až do r. 3500 pred n. l.). V posledných rokoch však výskumníci pristúpili k výberu dát oveľa dôslednejšie a zároveň zvolili rôzne metódy kalibrácie. Dve najnovšie štúdie tohto typu (Chang a kol., Kassian) zhodne datujú odčlenenie dialektov, ktoré neskôr viedli k prakeltčine na prelom 3. a 2. tisícročia pred n. l.

Historická jazykoveda zistila, že rekonštruovaná prakeltčina obsahuje výraz pre železo *isarno. Pokiaľ by sa prakeltčina rozpadla hlboko v dobe bronzovej alebo skôr, prajazyk Keltov by tento výraz neobsahoval. 

Podobným smerom ukazuje vzájomná podobnosť historicky doložených keltských jazykov. 

„Keltské jazyky doložené medzi rokmi 100 pred n. l. až 700 n. l., sú si vzájomne tak podobné, že je veľmi málo pravdepodobné, aby jazyky, z ktorých vznikla írčina, welština, galčina boli oddelené 2500 rokov pred ich prvým písomným zaznamenaním,“ hovorí archeológ a jazykovedec James P. Mallory. „Ak porovnáme rekonštruovanú prakeltčinu s najstaršími písomnými záznamami z Írska a Galie, ich podobnosť je pozoruhodná a sotva odráža 2500 až 3000 rokov samostatnej histórie.“

Juhovýchodné Francúzsko?

Jeden spôsob interpretácie keltskej toponýmie predpokladá pravlasť tam, kde je keltských riečnych názvov najviac. Riziko tohto postupu je, ako správne podotkol Patrick Sims-Williams, zanedbanie časového faktora. Odlišný postup zvolil popredný expert na európsku hydronýmiu (názvy riek) Jürgen Udolph. Zohľadnil aj faktor času tak, že mapoval rozšírenie nie všetkých, ale najstarobylejších keltských riečnych názvov. Jeho výsledok nepodporil ani jednu z dominantných hypotéz o pravlasti Keltov. Namiesto toho vytýčil oblasť južného Francúzska. 

Nezávisle na Udolphovi dospel k obdobnému záveru aj Patrick Sims-Williams. Prakeltčina sa podľa neho utvorila počas druhého tisícročia pred n. l. niekde v oblasti Galie. A odtiaľ sa šírila rôznymi smermi a rôznou rýchlosťou počas prvého tisícročia pred n. l. Galiu uprednostňuje vďaka jej centrálnej polohe v rámci keltského areálu, ako aj pre relatívnu blízkosť k Taliansku, kde máme najstaršie doklady keltských jazykov – lepontské nápisy asociované s kultúrami Golasecca a Canegrate.

Kultúra Canegrate nielenže predstavuje súčasť kultúrneho komplexu popolnicových polí, ale vykazuje styky s jeho ďalšími komunitami v severozápadnom Taliansku, juhovýchodnom Francúzsku aj severozápadnom Švajčiarsku. Naopak, od svojich južných a východných susedov bola až do 10. storočia pred n. l. pomerne izolovaná. 

Dôležitú dodatočnú indíciu nedávno poskytol historický jazykovedec Peter Schrijver. Upriamil pozornosť na zásadný problém lepontčiny: okolo roku 400 pred n. l. poľahky splynula s galčinou prichádzajúcich keltských komunít. To znamená, že sa od ich jazyka, tzv. cisalpínskej galčiny, nemohla výrazne líšiť. Ak by kultúra Canegrate predstavovala izolovanú keltskú enklávu, lepontčina by bola pred kontaktom s prichádzajúcimi Galmi od ostatných keltských jazykov izolovaná 800 rokov, kvôli čomu by si vyvinula značné osobitosti. Keďže ku vzniku výraznejších osobitostí nedošlo, podľa Schrijvera to indikuje, že lepontčina nikdy nebola keltskou enklávou, ale okrajovou súčasťou areálu prvotných Keltov.

„Kontakt so západnými keltskými susedmi mohol spomaliť vznik jazykových odlišností medzi lepontčinou a ostatnými keltskými jazykmi,“ píše Schrijver. „Jazyk kultúry Canegrate zrejme ležal na juhovýchodnom okraji raného keltského kontinua, ktorý siahal západne cez Piemont do Francúzska a na severozápad po Helvétsku nížinu.“ Peter Schrijver teda predpokladá, že pravlasť alebo prinajmenšom raný vývoj Keltov prebiehal nielen v juhovýchodnom Francúzsku ale aj v okrajových oblastiach Talianska a Švajčiarska.

Tretia, lepšia cesta?

„Hypotézu o „atlantickom“ pôvode Keltov zastáva marginálny počet bádateľov,“ hovorí Branislav Kovár. „Napriek tomu, že sa aj medzi nimi nájdu odborníci, ich argumenty nepresvedčili ani jazykovedcov a už vôbec nie archeológov.“

Namiesto súperiacich hypotéz „Kelti zo západu“ vs. „Kelti z východu“ sa v posledných rokoch vynára tretí názorový prúd, ktorý Patrick Sims-Williams označuje „Kelti zo stredu“.

Najstarobylejšie keltské riečne názvy ako aj najstarobylejšie keltské jazyky totiž Keltov nespájajú s halštatskou a rozhodne nie s laténskou kultúrou, ale s kultúrnym komplexom popolnicových polí sklonku doby bronzovej. A v rámci obrovského areálu tejto zrejme multietnickej a mnohojazyčnej kultúry situujú Keltov nie do strednej Európy, ale do oblasti dnešného južného či juhovýchodného Francúzska.

V tejto oblasti vznikla a vyvíjala sa prakeltčina a existovala ako súdržný jazykový areál dosť dlho, aby sa u všetkých jej dialektov rozšíril rovnaký keltský výraz pre železo. To znamená, že sa rozpadla začiatkom doby železnej alebo krátko predtým, nakoľko sa železo vzácne vyskytovalo už koncom doby bronzovej. Pohybujeme sa teda približne na prelome 1. a 2. tisícročia pred n. l.

Tento scenár nie je v rozpore s Herodotom. Ten v 5. storočí pred n. l. síce situoval Keltov k prameňu rieky Dunaj, čo mnohí bádatelia interpretovali ako odkaz na strednú Európu. Máme však dobré dôvody predpokladať, že staroveký historik nevedel, kde Dunaj pramení. Napokon, až do prelomu letopočtov to nevedeli ani Rimania. Patrick Sims-Williams argumentuje, že Herodotos sa chybne nazdával, že Dunaj pramení neďaleko Pyrenejí. Vyplýva to zo skutočnosti, že v iných pasážach Keltov explicitne situoval na ďaleký západ Európy až za Gibraltársky prieliv (azda myslel Keltiberov) a tvrdil, že Dunaj preteká celou Európou: 

Istros [Dunaj] pramení v zemi Keltů u města Paréné a svým tokem dělí Evropu na dvě části. Keltové sídlí za Sloupy Héraklovými [Gibraltársky prieliv] a sousedí s Kynésii, kteří jsou ze všech evropských obyvatel nejdále na západ. (Dejiny II, 33)

Istros totiž protéká celou Evropou, neboť začíná na území Keltů, kteří sídlí za Kynéty nejdále na západ ze všech evropských obyvatel. Istros tedy teče přes celou Evropu až do končin skythských. (Dejiny IV:49)

-

Za odborný dozor a cenné pripomienky autor ďakuje historickej jazykovedkyni Barbore Machajdíkovej a archeológovi Branislavovi Kovárovi.

Poznámky

1 Naopak, za nepodloženú považujú túto interpretáciu, okrem iného, James Clackson, Javier de Hoz, Jürgen Zeidler, Oliver Simkin, Alberto Nocentini, Joaquín Gorrochategui, Eugenio Luján, Joseph Eska, Blanca Prósper, Peter Schrijver, Tatyana Mikhailova, Jesús Rodríguez Ramos, Joan Ferrer, Noemí Moncunill, Javier Velaza, Sebastián Celestino a Carolina López-Ruíz.

2 Štúdia zistila, že počas doby železnej sa v populácii Pyrenejského polostrova oproti predchádzajúcej dobe bronzovej zvýšilo zastúpenie „genetického pôvodu blízkeho populáciám severnej a strednej Európy“, a to najvýraznejšie v areáli Keltiberov. Hoci archeogenetika podporila scenár šírenia raných keltských jazykov západným smerom počas  prelomu doby bronzovej a železnej, sama o sebe nepomáha presne stanoviť, odkiaľ pochádzal prílev  nových obyvateľov: podobný genetický profil môžeme očakávať ako na západe strednej Európy, tak na území dnešného južného Francúzska.

Literatúra

Almagro-Gorbea, M. (2020). Barry Cunliffe and John T. Koch. Exploring Celtic Origins: New Ways Forward in Archaeology, Linguistics, and Genetics (Celtic Studies Publications 22. Oxford & Philadelphia: Oxbow Books, 2019, ix and 214pp., several illustrations and tables, hbk, ISBN: 978-1-78925-088-6). European Journal of Archaeology, 23(2), 308-311.

Beltrán, F. & Jordán, C. (2019). Writing and language in Celtiberia, in Palaeohispanic Languages and Epigraphies, eds A.G. Sinner & J. Velaza. Oxford:Oxford University Press, 240–303.

Eska, J. F. (2017). The dialectology of Celtic. In J. Klein, B. Joseph, & M. Fritz (Eds.), Handbook of Comparative and Historical Indo-European Linguistics (Vol. 2; pp. 1264–1274). Berlin – Boston: De Gruyter.

Heggarty, P., (2017): Towards a (pre)history of linguistic convergence areas: correlates in genetics, archaeology, history and geography. Bulletin de la Société de Linguistique de Paris 24, 135

Chang, W. a kol. (2015). Ancestry-Constrained Phylogenetic Analysis Supports the Indo-European Steppe Hypothesis. Language 91(1):1–51

Kassian, A. a kol. (v tlači): Rapid radiation of the Inner Indo-European languages: an advanced approach to Indo- European lexicostatistics.

Koch, T. J. (2019): Formation of the Indo-European branches in Draft [13-ii-2019] of paper read at the conference ‘Genes, Isotopes and Artefacts. How should we interpret the movement of people throughout Bronze Age Europe?’ Austrian Academy of Sciences, Vienna, 13–14 December 2018.

Lorrio, A.J., Ruiz-Zapatero, G. (2005): The Celts in Iberia: an overview. Journal of Interdisciplinary Celtic Studies 6, 1-88.

Mallory, J.P.; Adams, D. Q. (1997): Encyclopedia of Indo-European Culture. Fitzroy Dearborn Publishers.

Olalde, I. et al. (2019): The genomic history of the Iberian Peninsula over the past 8000 years. Science. American Association for the Advancement of Science. 363 (6432): 1230–1234.

Schrijver, Peter (2016). Sound Change, the Italo-Celtic Linguistic Unity, and the Italian Homeland of Celtic. In Koch, John T.; Cunliffe, Barry (eds.). Celtic from the West 3: Atlantic Europe in the Metal Ages – Questions of Shared Language. Oxford, UK: Oxbow Books. pp. 489–502.

Sims-Williams, P. (2012). Bronze- and Iron-Age Celtic-speakers: what don’t we know, what can’t we know, and what could we know? Language, genetics and archaeology in the twenty-first century. The Antiquaries Journal, 92, 427–449.

Sims-Williams, P. (2020) An Alternative to ‘Celtic from the East’ and ‘Celtic from the West’.  Cambridge Archaeological Journal, 1-19.

Udolph, J. (2017): Heimat und Ausbreitung indogermanischer Stämme im Lichte der Namenforschung, Acta Linguistica Lithuanica 76, 173-249.