Skýti: História a genetický pôvod obávaných stepných kočovníkov

Andrea Námerová, Pavel Horký, 2021-08-18 19:18:00

Každý pozná Keltov, Rimanov, starovekých Grékov či Peržanov. O Skýtoch sa však nenatočili filmy, ani seriály, hoci boli v staroveku nemenej významným kmeňovým zoskupením.
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

Skythské pokolení velmi důmyslně vyřešilo nejdůležitější ze všech lidských záležitostí, které známe. Jiné věci u nich ovšem neobdivuji. Onu nejdůležitější věc si vymysleli tak, že jim nemůže uniknout žádný útočník, a pokud nechtějí být nalezeni, nemůže je ani dostihnout. Nemají ani měst, ani hradeb; vozí si své domovy s sebou a všichni jsou jízdními lukostřelci. Neživí se orbou, nýbrž chovem dobytka. Obydlí mají na vozech a není tedy divu, že je nemožné je přemoci a že je nemožné se k nim přiblížit.

Hérodotos, Dějiny, Kniha 4, 46, Preložil Jaroslav Šonka

 

Skupiny veľkých i menších skýtskych mohýl – kurhanov sa týčia na území dnešnej Ukrajiny, ale aj na iných miestach, ako je step Kaukazu, Sibíri, Altaja, Kazachstanu a Rumunska. Niekedy sa im na základe impozantných rozmerov hovorí aj „stepné pyramidy“. 

 

Skýti však zanechali po sebe aj iné obdivuhodné pamiatky – predmety zo zlata či elektrónu, ktoré zdobia múzeá po celom svete.

 

Napriek tomu, a napriek skutočnosti, že im Hérodotos venoval celú jednu knihu vo svojich „Dejinách“, ich antickí autori spomínajú len okrajovo.

 

[reklama]

 

Skýtska zlatá spona (7. storočie pred n. l., autor: Joanbanjo/Wikimedia)

 

Hérodotos a tí druhí

Písomné správy referujúce o Skýtoch môžeme rozdeliť do troch skupín. Sú to klinopisom písané tabuľky z Predného východu, svedectvá antických autorov a epigrafické pamiatky z gréckych kolónií na pobreží Čierneho mora. 

 

Samotní Skýti písmo nepoznali. Ich indoiránsku, konkrétne východoiránsku jazykovú príslušnosť dokladajú len mená panovníkov v dielach antických autorov a mená úradníkov nachádzajúce sa na dekrétoch zo Skýtmi osídlených antických čiernomorských miest.

 

Množstvo informácií o Skýtoch zaznamenali práve antickí autori. Po prvýkrát sa spomínajú v antickej spisbe u Hesioda (Hesiod. Frag.55.232) ako Skýti, ktorí pijú konské mlieko. Za najdôležitejší a najvýznamnejší prameň považujeme štvrtú knihu z Hérodotovho diela Dejiny. Hoci sa o Skýtoch zmienili mnohí neskorší autori, väčšina z nich (Strabón, Diodóros Sicílsky, Lukiános, Arriános, Plínius Starší ) čerpala do veľkej miery z Hérodota.

 

Hérodotos uvádza najprv stručnú históriu Skýtov, opisuje tri rôzne genealogické legendy, uvádza geografickú polohu Skýtie a rôznorodé skýtske a neskýtske kmene. Skýti sa do Hérodotovej knihy dostávajú predovšetkým kvôli výprave perzského kráľa Dareia proti Skýtom v rokoch 513–512 pred n. l. Podáva však aj charakteristiku skýtskych náboženských rituálov a ich panteónu v porovnaní s gréckym – tejto téme sa budeme podrobnejšie venovať v pripravovanom článku. 

 

Čo nezachytil Hérodotos, to doplnil známy antický lekár Hippokratés v diele O pôvode Periaeron, hydaton, topon (O vzduchu, vode a miestach). Píše napríklad, že bohaté skýtske ženy často trpeli obezitou, muži neplodnosťou a pod. (Hipp. 22).

 

Po úpadku Veľkej Skýtie (obdobie od 6.–4. storočia pred n. l.), začína v literatúre do popredia vystupovať nový fenomén. Výraz Skýti sa používa na označenie akéhokoľvek nomádskeho kmeňa v oblasti Pričiernomoria. Mnohokrát nedokážeme určiť, či autor skutočne myslí historických Skýtov, alebo iné súdobé nomádske etnikum.

 

Areál iránskych etník okolo r. 200 pred n. l. (Autor: Dbachmann/Wikimedia)

 

Pôvod skýtskych populácií

Skýtom sa v posledných rokoch venovalo viacero archeogenetických výskumov. Tieto štúdie potvrdili, že Skýti nepochádzajú zo stepí pri Čiernom mori, a nepredstavovali geneticky jednotné etnikum.

 

V porovnaní so staršími populáciami severného Pričiernomoria, Skýtov až na ojedinelé výnimky charakterizuje genetická prímes východoázijských populácií. Tento genetický komponent predchádzajúcim tamojším komunitám chýba, čo naznačuje, že šírenie Skýtov prebiehalo prinajmenšom do istej miery formou migrácie. 

 

Na druhej strane, analýza haploskupín po matke dedenej mitochondriálnej DNA potvrdzuje, že súčasťou expandujúcich skýtskych populácií sa v hojnej miere stávali miestne ženy. Napríklad kým na východe skýtskeho areálu sa zistil častý výskyt východoázijských mitochondriálnych haploskupín, v severnom Pričiernomorí prevažujú mitochondriálne haploskupiny staršej miestnej zrubovej kultúry. 

 

„Východoázijská“ či „altajská“ genetická prímes skýtskych populácií výrazne kolísala. 

 

U východných Skýtov mohla presiahnuť viac ako 50 %. Podobne vysoké zastúpenie pozorujeme o čosi západnejšie, u skýtskych Sakov, obývajúcich územie medzi Čiernym morom a západnou Čínou. U západných Skýtov v severnom Pričienromorí bol podiel „altajského genetického pôvodu“ obvykle niekoľkonásobne nižší. A v niektorých vzorkách, známych napríklad z Maďarska, dokonca úplne chýbal. 

 

Je zaujímavé, že „klasickí“ Skýti severného Pričiernomoria vykazujú zastúpenie rôznych otcovských genetických línií. To podľa niektorých bádateľov podporuje predpoklad, že títo Skýti predstavovali konfederáciu pomerne rôznorodých kmeňov.

 

Ukazuje sa, že skýtske populácie sa utvorili koncom 2. tisícročia pred n. l. v Kazašskej stepi miešaním starších, geneticky pomerne jednoliatych nositeľov stepných kultúr (zrubová kultúra, andronovská kultúra, kultúra sintašta) a okolitých populácií. Skýti pritom nevznikli ako geneticky jednotná komunita, ale ako prinajmenšom dve geneticky odlišné populácie, ktoré následne expandovali a do väčšej alebo menšej miery sa miešali. 

 

Východné skupiny javia výrazný východoeurázijský vplyv zo strany populácie, ktorá je v predchádzajúcej dobe bronzovej doložená v oblasti severného Mongolska. Naopak, západné komunity vykazujú prímes stredoázisjských populácií asociovaných s baktrijsko-margiánskym archeologickým komplexom dnešného Turkmenistanu.

 

Možno teda konštatovať, že Skýtov nedefinoval spoločný genetický pôvod, ale spoločná materiálna kultúra a azda väčšie či menšie podobnosti vo zvyklostiach a náboženstve. Zároveň možno predpokladať, že zväčša hovorili spoločným jazykom ale prinajmenšom príbuznými jazykmi, nakoľko základom populácií ako západných, tak východných Skýtov boli stepné komunity, ktoré prevažná väčšina odborníkov spája s ranými indoiránskymi jazykmi.

 

Skýtske kurhany na Ukrajine. (Autor: Валерий Дед/Wikimedia)

 

V Prednej Ázii ich porazili ľsťou 

Elementy skýtskej kultúry sa v dneperskej oblasti a v lesostepi prvýkrát objavujú v 8. storočí pred n. l. Predpokladá sa, že samotní Skýti prenikli do pričiernomorských stepí z Ázie najneskôr v 7. storočí pred n. l. V literatúre sa často spomína, že v Pričiernomorí došlo k ich konfliktu s Kimermi. Tieto úvahy podnietil do veľkej miery nekritický prístup k zmienkam v Hérodotovi.

 

Je však ještě jiná pověst, ke které se přikláním, protože je nejrozšířenější, a zní takto:  Kočovní Skythové sídlívali v Asii, a když je Massagetové stísnili válkou, přešli přes řeku Araxés do země kimmerské (země, ve které dnes Skythové sídlí, patřívala v dávných časech Kimmeriům). Když Skythové přicházeli, radili se Kimmeriové, neboť vojsko, které přicházelo, bylo veliké. Mínění se rozdělila dvojím směrem a obě strany svůj názor neústupně hájily; mínění králů prý však bylo lepší. 

Hérodotos, Dějiny, Preložil Jaroslav Šonka

 

Z moderného, kritického bádania však vyplýva, že spájanie kočovníckych kultúr ukrajinskej stepi prelomu doby bronzovej a železnej s historickými Kimermi nemá opodstatnenie. Na základe jazykovedných a archeogenetických výskumov možno každopádne konštatovať, že pred príchodom Skýtov v severnom Pričiernomorí sídlili Skýtom geneticky aj jazykovo (hovoriace ranými iránskymi jazykmi) blízke komunity, ktorých etnická identita je však neznáma.

 

Ešte predtým, ako Skýti upevnili svoju dominanciu na rozľahlých stepných a lesostepných územiach Pričiernomoria, zasiahli do dejinného vývoja v Prednej Ázii.

 

Prvé nájazdy Skýtov na územia Blízkeho východu nastali za vlády asýrskeho kráľa Assarhadona (680–669 pred n. l.). Záznamy o udalostiach s nimi spojenými našli bádatelia aj v klinopisných tabuľkách. V rokoch 675–672 pred n. l. sa podľa niekoľkých zdrojov uskutočnil sobáš skýtskeho kráľa Partatua (uvádzaný aj ako Bartatua) s dcérou kráľa Assarhadona. 

 

Od roku 650 pred n. l. dokážeme Skýtov v Prednej Ázii zachytiť aj prostredníctvom archeológie. Nálezy tzv. skýtskeho typu sa našli napríklad v komplexoch z Norşuntepe, Karmir-Blur, Ziwije a inde. K úspešným ťaženiam Skýtov patrilo aj ohrozovanie Egypta v rokoch 630–625 pred n. l. Faraón Psammetich I. (663–610 pred n. l.) im vyšiel v ústrety a darmi a prosbami ich primäl, aby ďalej nepokračovali.

 

 Po úspešnom ťažení na Egypt sa Skýti obrátili späť a počas vlády Rusa II. (625–585 pred n. l.) zničili ríšu Urartu. Koniec nadvlády Skýtov v Prednej Ázii dosiahol médsky kráľ Kyaxares v roku 594 pred n. l. Nezvíťazil v priamom boji, ale ľsťou. Pozval na hostinu popredných skýtskych veliteľov, opil ich, pobil a ostatných vyhnal z krajiny. Tak skončila vyše dvadsaťosemročná nadvláda Skýtov v Oriente.

 

Altajský Skýt. (Dmitry Pozdniakov/Wikimedia)

 

V stepi ako neporaziteľný ľud

Po porážke v Prednej Ázii sa časť Skýtov presunula do severného Čiernomoria. Časť z nich sa do 6. storočia pred n. l. zdržiavala na Kubáni a severnom Kaukaze. Ich vtedajšiu prítomnosť možno doložiť aj archeologickým materiálom z kurhanov akým je napr. Kelermes, Kostromskaja a iné.

 

Skýti v oblasti severného Čiernomoria si medzitým upevnili nadvládu nad územím. Čoraz častejšie sa dostávali do kontaktu s gréckymi kolóniami. V ich blízkosti sa nachádzal aj kmeň Taurov na Kryme či trácki Géti. Vzťahy Skýtov s okolitými komunitami boli zväčša mierové. 

 

Dôležitou historickou udalosťou sa stalo až ťaženie perzského kráľa Dareia I. proti Skýtom v rokoch 515–513/512 pred n. l. Dareiovu epizódu opísal vo svojej štvrtej knihe Hérodotos a vykreslil ju pomerne detailne. Napriek tomu niektorí bádatelia o pravdivosti výpravy pochybujú. Podľa Hérodota sa ťaženie skončilo víťazne práve pre Skýtov. V antickom svete si tak na istý čas vyslúžili reputáciu neporaziteľného národa. 

 

Po tejto udalosti nasledovalo niekoľko ďalších menších pohybov Skýtov smerom na západ ku kmeňu Odrysov. Niekedy v rokoch 480–470 pred n. l. dokonca skýtsky kráľ Ariapith uzatvoril manželstvo s dcérou kráľa Odrysov. Počas nasledujúcich storočí sa Skýti dostávali zväčša len do menších, regionálnych roztržiek. 

 

V 5.–4. storočí pred n. l. došlo aj k najväčšiemu rozkvetu Skýtie. Rozvíjali sa obchodné vzťahy s tunajšími Grékmi, objavujú sa tzv. bohaté kráľovské kurhany, z ktorých pochádzajú mnohé známe predmety z drahých kovov. Pomalý úpadok však na seba nenechal dlho čakať.

 

Skýtsky zlatý hrebeň (4stororid pred n. l.)

Na bojisku aj 90-ročný kráľ 

V roku 339 pred n. l. došlo v blízkosti Dunaja k boju medzi Filipom II. Macedónskym a skýtskym kráľom Ateom. Bitka dopadla v neprospech Skýtov, pretože v boji padol aj vraj 90-ročný kráľ Ateas. Na príčiny konfliktu bádatelia nahliadajú rôzne. Bitka však mala niekoľko neblahých dôsledkov. Skýti prišli o viaceré územia v okolí Dunaja. A časť skýtskej populácie, ktorá sa zdržiavala toho času v tzv. Malej Skýtii v oblasti Dobrudže (historické územie medzi dolným tokom Dunaja a Čiernym morom na území dnešného rumunsko-bulharského pohraničia), zostala odrezaná od zvyšku svojich „súkmeňovcov“. 

 

Po páde Atea nastala celková aj politická destabilizácia. Od roku 339 pred n. l. nedokážeme doložiť žiadneho istého a prameňmi (či už literárnymi, alebo archeologickými) doloženého kráľa. Až v poslednej štvrtine 4. storočia pred n. l. zaznamenal antický autor Diodoros Sicílsky  panovníka menom Agar. Roky jeho vlády a územie, ktoré spravoval, však nedokážeme presne doložiť. Isté je, že práve on uzatvára tzv. dynastiu kráľovských Skýtov.

 

Pseudoskýti?

V 3. storočí pred n. l. došlo k formovaniu tzv. neskoroskýtskej kultúry. Skýti postupne prechádzali na usadlý spôsob života, zakladali sídliská a mestá. Celé toto nové zoskupenie je však poznačené silným etnickým premiešaním. Väčšina Skýtov sa presunula do údolia rieky Dneper, na Krym a časť zostala v už spomínanej Dobrudži. 

 

V Malej Skýtii môžeme posledný výdych Skýtov zaznamenať okolo 1. storočia pred n. l. Na Kryme sa udržiavala neskoroskýtska kultúra podľa niektorých bádateľov až do 3. storočia n. l. Na príčiny jej vzniku sú dva pohľady. 

 

Starší názor v nej vidí genetické pokračovanie predchádzajúcej kultúry Skýtov. V tejto súvislosti sa stretávame s rozličnými vysvetleniami, prečo dochádza k usadlému spôsobu života a prečo prestala existovať Veľká Skýtia. Mnohé z týchto hypotéz rátajú s tlakom Skýtom blízkych iránskych Sarmatov. Čoraz častejší výskyt materiálnej kultúry Sarmatov na území predtým osídlenom Skýtmi tomu nasvedčuje. Istá časť bádateľov sa domnieva, že k usadlému spôsobu života viedla klimatická zmena. 

 

Podľa druhého názoru neskoroskýtska kultúra nijakým spôsobom nenadväzuje na kultúru Veľkej Skýtie. Neobsahuje totiž charakteristické znaky a rysy klasickej skýtskej kultúry. Táto hypotéza vychádza z najnovších výskumov v oblasti Krymu, pričom rady jej zástancov sa v posledných rokoch rozširujú. 

 

Faktom zostáva, od Skýti od tretieho storočia pred n. l. strácajú svoju moc a postupne dochádza k ich asimilácii.

 

-

 

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Literatúra

Ju. Alekseev: Chronografia Evropeiskoj Skifii VII-IV vekov do n.e. Sankt – Peterburg 2003.

D. Braund: Scythians and Greeks. Exeter 2005.

O. Dashevskaya: Pozdnie skify v Krymu: Svod arkheologicheskikh istochnikov D1-7 (The Late Scythians in the Crimea, Corpus of archeological sources D1-7). Moscow 1991.

G. K. Galanina: Die Kurgane von Kelermes. Steppen- völker Eurasiens, Bd.1, Moskau – Berlin 1997.

B.N. Grakov: Die Skythen. Berlin 1978

R. Ghirshmann: The Scythians and the Royal Tomb of Ziwiyeh. In: Art of Ancient Iran. New York 1964, 98-125.

J. Harmatta: Hérodotus, historian of the Cimmerians and the Scythians. In: Hérodote et les peuples non Grecs. Neuf exposés suivis de discussions. Entretiens sur l’ Antiquité classique, Tom XXV. 1990, Genève, 115-130.

J. Chochorowski : Kimmerowie. Scytowie. Sarmaci. Księga poświęcona pamięci profesora Tadeusza Sulimirskiego. Kraków 2004.

A. I. Ivantchik: Eine griechische Pseudo-Historie. Der Pharao Sesostris und der skytho-ägyptische Krieg: In: Historia: Zeitschrift für Alte Geschichte. Bd. 48, H. 4/4, 1999, 395-441.

E. Jacobson : The Art of the Scythians. The inter- pretation of cultures at the edge of the Hellenistic World. Leiden - New York – Kőln - Brill 1995.

K. Jettmar : Art of the Steppes: The Eurasian Animal Style. London 1967.

J. Jouroukova: Nouvelles donnees sur la chronologie des rois scythes en Dobrudza. Thracia IV, 1977, 105-121. Mayrhoffer 2006 – M. Mayrhof fer: Einiges zu den Skythen, ihrer Sprache, ihrem Nachleber. Wien 2006.

A. I. Meľjukova/B. N. Grakov: Od etničejskych i kuľturnych različiach v stepnych i lesostepnych oblas tiach Evropejskoj časti v Skyf skoe vremya. Voprosy skifo-sarmatskoi arkheologii (Questions of Scytho-Sarmatian Archaeology), Moskva 1954, 39-93.

W. Menghin: Im Zeichen des Goldenen Greifen. Königsgräber der Skythen. München 2007.

M. Novot ná /B. Novotný: Pravek Európy III. Skýti. Bratislava 1995.

H. Parzinger: Die Skythen. Műnchen 2004.

I. Piotrovsky/L. Galanina/N. Grach: Scythian Art. Oxford - Leningrad 1987.

S.V. Polin: Ot Skifii k Sarmatii. Akademia Nauk Ukrainy. Kiev 1992.

R. Rolle: Totenkult der Skythen. Steppengebiet. Bd. 1, 2.Berlin - New York 1979.

R. Rolle et al (eds): Gold der Steppe: Archäologie der Ukraine. Schleswig 1991.

M. I. Rostovtzeff The animal style in South Russia and China. Princeton 1925.

O.Szemerényi: Four old Iranian ethnic names: Scythian – Skudra – Sogdian – Saka. Veröffentlichungen der iranischen Kommission Band 9. Wien1980.

Ch. Tuplin: Revisiting Dareios’ Scythian Expeditions.In: J. Nieling/E. Rehm (ed.): Achaemenid Impact in the Black Sea. Commu- nication of Powers. Aarhus 2010, 281-312.

L. T. Yablon ovsky: Scythian Triad” and “Scythian World”. In: J. Davis-Kimball (ed.): Kurgans, Ritual Sites, and Settlements: Eurasian Bronze and Iron Age. Oxford 2000, 3-8.

Ju. P. Zaytcev: Neapoľ Skifskij vo II. v.do.n.e. – III v.n.e. Avtoref. Diss. Kand. Inst. Nauk. Kiev 1996.

Ju. P. Zaytcev: Skilur i jevo carstvo (Novie otkrytija i novie problemy). VDI 2, 1999,127-147.

Ju. P. Zaycev: Chronologija Neapola Skifskovo. Drevnosti Stepnovo Pričernomorja i Krima 5, 1995, 67-90.

L. T. Yablon-ovsky: Scythian Triad” and “Scythian World” 3-8.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri