„Stratení“ Slovania Panónie: Mali bližšie k Čechom a Slovákom alebo Srbom a Chorvátom?

Podľa niektorých bádateľov išlo o obyvateľstvo blízke predkom Čechov, Moravanov a Slovákov. Podľa iných v Panónii sídlili Slovania blízki predkom Srbov a Chorvátov, prípadne Slovincov. 

V literatúre sa vyskytujú aj názory hovoriace o panónskych „Praslovákoch“, či dokonca úvahy, že tu vzniklo alebo sa utváralo osobité slovanské etnikum.

Ktorá z uvedených hypotéz je najpravdepodobnejšia?

Aby sme túto otázku zodpovedali, musíme sa obrátiť na jazyk. Napokon, práve na základe neho delíme Slovanov na tri základné skupiny: západných (Slováci, Česi, Poliaci, Lužickí Srbi), východných (Rusi, Bielorusi, Ukrajinci, Rusíni) a južných (Srbi, Chorváti, Slovinci, Macedónci, Bulhari a ďalší). 

[reklama]

Žiaľ, z Panónie sa nezachovali žiadne písomnosti v miestnych slovanských dialektoch. Jazyk panónskych Slovanov teda nepoznáme. 

To ale neznamená, že o ňom nič nevieme. 

Jazykovedci dokážu odhadnúť vlastnosti panónskej slovančiny hneď dvomi spôsobmi: analýzou slovnej zásoby, ktorú Maďari prevzali od panónskych Slovanov počas ich postupnej asimilácie, alebo hľadaním vzťahov medzi slovanskými dialektmi, ktorými sa hovorí v okolí niekdajšieho areálu panónskych Slovanov. 

Pozrime, k čomu dospelo bádanie uberajúce sa týmito smermi.

Slovanské výpožičky v maďarčine

Maďarčina priam oplýva slovami slovanského pôvodu. Podľa odhadov tvoria až 21 % maďarskej slovnej zásoby. Ide napríklad o slová:

ábráz - obraz, abrosz - obrus, asztal - stôl, bárány - ovca (z *baranъ - baran) , csalad - rodina (z *čeľadь - domácnosť), csorda - črieda, ebéd - obed, kocsma - krčma, macska - mačka, patak - potok, pokol - peklo, szikra - iskra, szilva - slivka, szomszéd - sused, széna - seno, tiszta - čisto, tömlöc - temnica, udvar - dvor 

Systematicky ich skúmal napríklad slavista Ronald O. Richards z Kalifornskej univerzity v Los Angeles. Zaujímali ho predovšetkým staré slovanské výpožičky. Z ich charakteru sa snažil poodhaliť jazykové areály, ktoré sa pred viac ako tisíc rokmi nachádzali v Panónii.

Richards dospel k niekoľkým záverom. V prvom rade vyvrátil populárnu hypotézu, že v Panónii sa hovorilo dialektmi blízkymi slovinčine – staré slovanské výpožičky v maďarčine nejavia blízky vzťah k tomuto južnoslovanskému jazyku. Opačný výsledok zistil v prípade srbčiny a chorvátčiny (v autorovom chápanísrbochorvátčiny) [1] . Analyzované jazykové dáta však neboli úplne jednoznačné.

Richards konštatoval, že ich možno rovnako dobre vysvetliť dvomi odlišnými scenármi: 

1. 1. ak bola Panónia jazykovo jednoliata, potom sa na jej území hovorilo dialektmi blízkymi neskoršej srbochorvátčine

• 2. ak bola Panónia jazykovo rôznorodá, potom sa na jej území hovorilo dialektmi, ktoré mali blízko k srbochorvátčine, ale taktiež dialektmi, ktoré mali blízko k neskoršej češtine a slovenčine, a podľa Richardsa nadväzovali na dialekty Veľkomoravskej ríše [2].
•  

[reklama]

Dielik, ktorý nezapadá do skladačky

Hoci sa slovanské jazyky tradične delia na východné, západné a južné, stredoslovenčina do tejto schémy akosi nezapadá. Vykazuje totiž početné a zásadné podobnosti s južnoslovanskými jazykmi. Obzvlášť výrazné sú predovšetkým jej podobnosti so štokavčinou, čo je dominantné nárečie v Chorvátsku, a podľa nových zistení aj s kajkavčinou, čo je dialekt, ktorým sa hovorí na severozápade Chorvátska. 

Keďže spisovná slovenčina vychádza práve zo stredoslovenčiny, tieto južnoslovanské jazyky evokujúce rysy (označujú sa ako nezápadoslovanské prvky, po starom aj južnoslavizmy) sa pretavili aj do nášho spisovného jazyka.

Spomeňme aspoň niektoré z nich. Napríklad tvary rat-, lat- namiesto praslovanských ort-, olt- v slovách ako rakyta, ražeň, rásť, lakeť, aké nachádzame aj v štokavčine (rakita, ražanj, lakat). V západoslovenskom respektíve východoslovenskom nárečí pozorujeme odlišné tvary ako rožen/rožeň, loket/lokec. Alebo l namiesto praslovanských dl, tl, ako v slovách šilo, omelo, salo, čo opäť zodpovedá štokavčine (šilo, salo), zatiaľ čo v západoslovenčine nachádzame tvary šidlo, sadlo. A napokon, v stredoslovenskom nárečí sa stretávame s príponou -mo [3] v 1. osobe plurálu, napríklad robímo, kosímo, tak ako v štokavčine (radimo, kosimo), ale nie vo východo- respektíve západoslovenskom nárečí. 

Má stredoslovenčina južnoslovanský pôvod?

Nezápadoslovanské prvky v stredoslovenčine sa v literatúre najčastejšie vysvetľujú jej pôvodom: pôvodne vraj nešlo o západoslovenský dialekt, ale južnoslovanský. Až potom, ako stratil kontakt s južnoslovanským jazykovým areálom, nadobudol vplyvom okolitých dialektov západoslovanský ráz. 

Medzi slovenskými slavistami sa zvláštnosti stredoslovenčiny v súčasnosti najčastejšie vysvetľujú tzv. migračno-integračnou teóriou jazykovedca a slavistu Rudolfa Krajčoviča, podľa ktorého bol západ a východ dnešného Slovenska osídľovaný zo severu a severovýchodu, zatiaľ čo územie stredného Slovenska z juhu a juhovýchodu. 

Aj Ronald Richards si vo svojej štúdii starých slovanských výpožičiek v Maďarčine všimol „významné a výrazné podobnosti“, ktoré spájajú stredoslovenčinu s južnoslovanskými jazykmi. Tieto podobnosti však podľa neho nesúvisia s pôvodným slovanským osídlením nášho územia, ale s dodatočnými vlnami osídlenia. Konkrétne, podľa Richardsa došlo k presídleniu južnoslovanským dialektom hovoriacich panónskych Slovanov severne, na územie dnešného stredného Slovenska, pod tlakom Avarov a/alebo starých Maďarov. 

„Richardsov predpoklad presídlenia panónskych Slovanov je v rozpore so súčasným pohľadom, podľa ktorého slovansko-maďarské vzťahy pripomínali symbiózu,“ upozorňuje slavista Kansaskej univerzity Marc Greenberg. Túto interpretáciu podľa výskumníka podporuje archeológia: spoločné pohrebné rituály a pohrebiská implikujú intenzívnu a úzku etnickú interakciu medzi Slovanmi a Maďarmi, prebiehajúcu v priebehu niekoľkých storočí. 

[reklama]

Greenberg upozorňuje, že paralelný vývoj medzi stredoslovenčinou a južnoslovanskými jazykmi prebiehal aj po príchode starých Maďarov. To môže znamenať, že k zániku slovanského jazykového areálu v Panónii došlo až o niekoľko storočí neskôr. „Ak aj maďarská prítomnosť viedla k presídleniu časti populácie, vo svojej domovine očividne zostalo veľa Slovanov,“ píše výskumník. „Potvrdzuje to vysoký počet slovanských výpožičiek v maďarčine, ktorý možno najlepšie vysvetliť rozsiahlym, intenzívnym a dlhotrvajúcim kontaktom [medzi Maďarmi a Slovanmi].“ 

S hypotézou o dodatočnom jazykovom vplyve presídlených panónskych Slovanov na utvárajúcu sa stredoslovenčinu nesúhlasí ani slovakista a spisovateľ Peter Karpinský z Prešovskej univerzity v Prešove. „Podľa mňa je oveľa presvedčivejšia migračno-integračná teória, ktorá vysvetľuje, že už v období migrácie územie dnešného Slovenska osídľujú dva kmene, ktoré dali základ trom nárečovým makroareálom,“ konštatuje jazykovedec a spisovateľ Peter Karpinský z Prešovskej univerzity v Prešove. Docent Karpinský pripomína, že vzájomný vplyv stredo- a západoslovenských jazykových javov je zrejme badateľný už v moravsko-panónskom dialekte, ktorý predstavoval základ neskoršej slovenčiny [4].

Kde sa nachádzala hranica?

Dokážeme odhadnúť, ako prebiehala hranica medzi západnými a východnými Slovanmi pred príchodom starých Maďarov? 

Slavista Martin Pukanec z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre však nesúhlasí. „Hranica západoslovanských a južnoslovanských jazykov sa nenachádzala na dnešnom Slovensku, lež v Panónii,“ napísal nám slavista Martin Pukanec [4]  z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre . Túto hranicu možno podľa neho situovať na základe štúdií miestnych názvov a slovanských výpožičiek v maďarčine.

Zdá sa teda – v zhode s výsledkami štúdie starých slovanských výpožičiek v maďarčine Ronalda Richardsa – že v Panónii sa hovorilo ako západoslovanskými, tak južnoslovanskými dialektmi. Západoslovanskými dialektmi, ktoré mali s najväčšou pravdepodobnosťou blízko k dialektom obyvateľstva Veľkej Moravy, sa hovorilo prinajmenšom na severe Panónie. A južnoslovanskými dialektmi, ktoré mali blízko k dialektom vedúcim k neskoršej srbčine a chorvátčine, sa pred príchodom starých Maďarov hovorilo prinajmenšom v južnej Panónii.

Podobná situácia podľa všetkého panovala v susednom Potisí. Lingvistické výskymy slovenských (predovšetkým Ján Stanislav), ale aj maďarských a rumunských slavistov dokázali jednoznacnü zäpadoslovanskost' obyvatelstva na hornej a strednej Tise, ako aj v Sedmohradsku.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za odborný dozor a cenné pripomienky k textu autor ďakuje doc. Petrovi Karpinskému PhD. Za dodatočné vyjadrenie ďakuje doc. Martinovi Pukancovi PhD.

Poznámky

1 „Pomenovanie srbochorvátčina je problematické,“ upozorňuje Peter Karpinský. „Vzniklo ako politický produkt Juhoslávie.“

2 Richards hovorí o „pračechoslovenčine“. „Dnes sa už predpokladá, že aj v moravsko-panónskom praslovanskom základe boli badateľné stopy samostatnej češtiny a slovenčiny,“ upozorňuje Peter Karpinský.

3 -mo je typické len pre južné stredoslovenské nárečia, nie pre celú stredoslovenskú oblasť.

4 Keďže podľa Karpinského v ranostredovekých písomných prameňoch (Cividalský evanjeliár, 6. storočie) existujú jazykové indície dialektu s prkvami slovenčiny, možno dokonca hovoriť o „moravsko-panónskom slovenskom dialekte“.

Literatúra

Adam, J. (2003): Náčrt etnického vývoja horného Potisia v stredoveku. Archaeologia historica, 18, 1, 75-79.

Greenberg, M. L. (2004): Sifting the Evidence for the Reconstruction of Pannonian Slavic. Canadian Slavonic Papers / Revue Canadienne des Slavistes 46(1/2): 213–220. 

Krajčovič, R. (1986): Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Slovenské pedagogické nakladateľstvo.

Nuorluoto, J. (2010): Central Slovak and Kajkavian Structural Convergences: A Tentative Survey. Slovo, No. 50, pp. 37-45.

Pukanec, M. (2013): Svätoplukovo kniežatstvo a stará slovenčina. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.

Richards, R. O. (2003): Tha Pannonian Slavic Dialect of the Common Slavic Proto-Language: The View from Old Hungarian. University of California.