Kto obýval strednú Európu pred Keltmi, Germánmi a Slovanmi? Indície zabudnutých etník praveku

Historickí jazykovedci rekonštruujú podobu slov a jazykov spred stáročí a dokonca tisícročí. Dokážu to vďaka poznaniu hláskových zákonov, čo sú zákonitostí procesov, ktorými prebieha vývoj jazykov. 

Ak v niektorom jazyku rozpoznajú výrazy, ktoré absolvovali odlišný vývoj než ostatné, dokážu získať cenné  a nezriedka prekvapivé informácie o dávnych etnojazykových kontaktoch a areáloch. 

Napríklad sa ukazuje, že hoci sa vymretou frýgičtinou napokon hovorilo Malej Ázii, arménčinou na Kaukaze, gréčtinou na južnom Balkáne, indičtinou v južnej a iránčinou v juhozápadnej Ázii, predkovia Frýgov, Grékov, Arméncov, Indov a Iráncov kedysi, zrejme počas doby bronzovej, susedili.

Čo však dokážeme na základe historickej jazykovedy dedukovať o etnojazykovej prehistórii nášho regiónu, strednej Európy?

[reklama]

Východisko            

Pri našich úvahách sa odrazíme od ustáleného a širokého konsenzu jazykovedcov, ale tiež archeológov a archeogenetikov, podľa ktorého sa rané indoeurópske jazyky z ich pravlasti v pontsko-kaspickej stepi šírili do strednej a západnej Európy počas 3. tisícročia pred n. l. Vektormi tohto šírenia boli na jednej strane nositelia jamovej kultúry, ktorej komunity expandovali smerom do Karpatskej kotliny a na Balkán. A na strane druhej geneticky veľmi blízke komunity kultúry so šnúrovou keramikou, migrujúce zo severovýchodnej Európy smerom na západ. V strednej Európe si časť nositeľov tejto kultúry osvojila „balík tradícií“ šíriaci sa z Pyrenejského polostrova [2] – kultúru zvoncovitých pohárov [3] a následne sa šírila až na Britské ostrovy a Pyrenejský polostrov.

3. tisícročie pred n. l.

Nositelia týchto troch kultúr spôsobili genetickú transformáciu strednej i západnej Európy, ktorá je obzvlášť výrazná v zložení mužských línií. Ak skutočne hovorili veľmi ranými indoeurópskymi jazykmi, mohli by sme očakávať, že pred 4500 rokmi sa vo väčšine Európy, vrátane tej strednej, hovorilo dialektmi veľmi podobnými rekonštruovanej praindoeurópčine.

A skutočne, od Pyrenejského polostrova po západné Rusko nachádzame v riečnych názvoch podobné prípony a slovné korene, ako  *var-/*ver-, *al-/*alm-, a *sal-/*salm-. Indikujú, že rieky sa naprieč takmer celou Európou pomenovávali použitím podobných indoeurópskych výrazov. Tie síce neboli totožné s praindoeurópčinou, ale mali k nej veľmi blízko. Do tejto takzvanej starej európskej hydronýmie (nem. Alteuropäische Hydronymie) patria v strednej Európe napríklad rieky Dunaj (z praindoeurópskeho * déh₂nu „voda, prúd, rieka“) alebo Labe (z praindoeurópskeho *albʰós „biela“).

Na rozdiel od minulosti, moderné bádanie upozorňuje, že táto jazyková vrstva nebola jednotná, ale rozdelená na dialekty. Napríklad severne od Álp sa často vyskytuje prípona –a, zatiaľ čo v okolí Stredomoria prevažuje starobylejšia prípona –ós. Rozdiely pozorujeme aj vo výskyte slovných koreňov – niektoré sú častejšie vo východnej Európe, zatiaľ čo v západnej dominujú iné. Ako ostro odlíšený jazykový areál sa črtá Škandinávia. 

Výskum najstarších riečnych názvov Európy priniesol viacero pozoruhodných zistení. V prvom rade demonštroval, že indoeurópske riečne názvy sú typické aj pre regióny, ktoré počas historických čias obývali neindoeurópske národy ako Iberi, Baskovia a Etruskovia. To spochybňuje, že ide o zvyšky pôvodného, predindoeurópskeho obyvateľstva, obývajúceho to isté územie od hlbokého praveku. Harald Bichlmeier, ktorý sa venuje kritickému prehodnoteniu starej európskej hydronýmie, navyše upozorňuje že jazyky či dialekty starej európskej hydronýmie priamo nepokračovali žiadnym indoeurópskym jazykom, ktorým sa v Európe hovorilo neskôr. To podľa neho vyžaduje postulovať dodatočne indoeurópske jazykové expanzie. Najnovšie archeogenetické štúdie odhalili populačné pohyby, ktoré mohli byť ich vektormi, napríklad výraznú migráciu z Pobaltia zachytenú na území Čiech na pozostatkoch najstarších nositeľov únětickej kultúry (začiatok doby bronzovej, 20. až 22. storočie pred n. l.).

Medzi predkami Germánov a Slovanov?

Hoci areál germánskych a slovanských jazykov dnes susedí, v prípade dialektov, ktoré k týmto jazykom eventuálne viedli, to bolo inak. 

Výskumy historickej jazykovedkyne Saskie Pronk-Tiethoffovej ukázali, že ku prvému prenikaniu výrazov medzi germánskou a slovanskou vetvou došlo až pri gótskej migrácií (3. storočie n. l.). S tým súhlasí skutočnosť, že baltské a slovanské jazyky sa pomerne dlho vyvíjali v rámci spoločného prajazyka, baltoslovančiny, ktorej slovná zásoba svedčí, že ním hovorili pastieri a nie roľníci. To podľa jazykovedcov naznačuje, že spoloční predkovia Baltov a Slovanov v dobe bronzovej zostávali v stepnej indoeurópskej pravlasti. Naproti tomu areál dialektov vedúcich ku germánčine ležal v rovnakom čase na severe Európy. K tomuto záveru vedie poznatok, že v ugrofínskych jazykoch sa zachovali výpožičky z ešte skorších fáz jazykového vývoja ako je germánčina (tzv. predgermánčina) [4], a spájajú sa s expanziou kultúry nordickej doby bronzovej do Pobaltia.

Napriek tomu, že podľa Pronk-Tiethoffovej delili predkov Slovanov a predkov Germánov prakticky tisíce kilometrov, obe vetvy zdieľajú početné slová, ktoré iným jazykovým vetvám chýbajú. Táto tzv. severozápadoindoeurópska slovná zásoba vykazuje niekoľko zvláštností. Úplne jej chýbajú zámená a častice, takmer úplne absentujú náboženské alebo abstraktné koncepty a výrazy pre príbuzných. Naopak, obsahuje množstvo výrazov pre zvieratá, rastliny, prírodné javy, poľnohospodárstvo ako aj pre drevené nástroje a domáce potreby. Indoeuropeista Frederik Kortlandt tak dospel k záveru, že tieto výrazy raní Germáni a raní Slovania a Balti prevzali od vonkajšieho, spoločného zdroja.

Sémantika severozápadoindoeurópskej slovnej zásoby naznačuje, že prijímateľom výpožičiek bola stepná (pastierska) komunita, ktorá sa prispôsobila poľnohospodárskemu životu v lesnatom prostredí. A hoci mnohé výrazy sú po formálnej stránke neodlíšiteľné od indoeurópskych, ich morfológia podľa Kortlandta prezrádza neindoeurópsky pôvod. To je podľa bádateľa dôkazom, že ich predkovia Slovanov a Germánov neprevzali priamo od zdroja, čiže od neindoeurópskeho praobyvateľstva, ale sprostredkovane – už „spracované“ cez iný indoeurópsky jazyk. Vysoké zastúpenie slov neindoeurópskeho pôvodu zároveň naznačuje, že týmto prostredníkom bol jazyk prvých Indoeurópanov prenikajúcich na územie pôvodného neolitického obyvateľstva, s ktorým boli v dlhodobom kontakte. Podľa Kortlandta to zodpovedá ľuďom kultúry so šnúrovou keramikou. 

[reklama]

Medzi predkami Germánov a Slovanov II

Za ďalšieho kandidáta na jazyk, ktorého areál bol lokalizovaný medzi predkami Germánov a Slovanov, považuje Pronk-Tiethoffová takzvanú temematčinu. Jej stopy v 80. rokoch minulého storočia identifikoval rakúsky slavista a indoeuropeista Georg Holzer. Všimol si, že niektoré slovanské a baltské slová sa vyvinuli z pôvodných indoeurópskych tvarov hláskovými zákonmi, ktoré dnes neplatia v žiadnom známom jazyku. Navyše si všimol, že vytvárajú uzavretý systém. Ako keby pochádzali z jedného jazyka.

Holzer nazval tento predpokladaný vymretý indoeurópsky jazyk temematčina na základe hláskových zákonov, ktoré ho charakterizujú: neznelé záverové spoluhlásky (angl. tenues) praindoeurópčiny *p, *t, *k sa zmenili na znelé spoluhlásky (angl. mediae) *b, *d, *g a znelé aspirované (vyslovované s prídychom) spoluhlásky (angl. mediae aspiratae) *bh, *dh, *gh sa stali neznelými.

Temematčina podľa Holzera predstavovala samostatnú vetvu indoeurópskych jazykov. Fonologicky a lexikálne najviac pripomínala germánčinu a gréčtinu, čo naznačuje, že jej areál v niektorej fáze vývoja susedil s dialektmi vedúcimi k týmto jazykom.

Holzer identifikoval 62 slovanských slov „temematského pôvodu“ a podrobne analyzoval 45 (11 z nich sa vyskytuje aj v baltských jazykoch). Ide napr. o výrazy teľa, cesto, brázda, proso, ovos, zásoba, krotiť, divý/neskrotený, pomsta, sloboda, pokoj, družina, hviezda, koleno, dlaň, trúd, alebo plást medu. 

Niektorí slavisti a indoeuropeisti hypotézu temematčiny odmietli (Ehart), oveľa viac ju však prijalo (Moszyński, Brozović, Kortlandt, Pronk-Tiethoffová). Čo je dôležité, závery Georga Holzera v posledných rokoch podporili viacerí mladí historickí jazykovedci a zároveň identifikovali ďalšie výpožičky z temematčiny. Napríklad Adam Hyllested staroslovienske plodŭ „ovocie“ a grozdъ „hrozno“ a Vincent van der Heijden homonymá *bhoru- „kastrovaný diviak“ resp. „typ stromu/les.“ Keďže sa táto výpožička z temematčiny dostala taktiež do germánčiny, Heijden odporúča hľadať z tememamčiny prevzaté slová aj v germánskych jazykoch. Ak jeho odporúčanie padne na úrodnú pôdu, môžeme sa dočkať značného rozšírenia našich poznatkov o tomto záhadnom jazyku a azda aj o ľuďoch, ktorí ním hovorili.

Medzi predkami Germánov a Keltov

Hoci Kelti a Germáni okolo prelomu letopočtov mnohé stáročia susedili, spoločné výrazy, ktoré jeden jazyk prebral od druhého, spravidla nevieme datovať do najstarších fáz vývoja týchto vetiev. Morfológia týchto výpožičiek svedčí o pomerne neskorom prevzatí, a rovnako význam, ktorý zodpovedá dobe železnej, ale nie dobe bronzovej. V keltčine a germánčine napríklad nájdeme spoločný výraz pre železo (prakeltsky *īsarno-, pragermánsky *īsarną), ale nie pre medenú rudu. 

Aká etnojazyková skupina mohla v dobe bronzovej sídliť medzi Keltmi a Germánmi? Za najhorúcejších kandidátov sa považujú Italikovia.

[reklama]

Ako je široko známe, výrazné jazykové podobnosti indikujú, že komunity hovoriace italickými jazykmi (medzi ktoré patrí latinčina a jej dcérske resp. sesterské jazyky) od najstarších čias susedili a boli v intenzívnom kontakte s ľuďmi hovoriacimi keltčinou. Jazykovedci si ale všimli aj viacero zdanlivo starobylých podobností italických jazykov s germánskymi jazykmi. Napríklad fakt, že germánčina zdieľa s italickými jazykmi výraz pre medenú rudu (praitalicky *aos, pragermánsky *aiz), ale už nie pre železo. Väčšiny odborníkov na italické jazyky tak konštatuje, že raní Italikovia susedili s predkami Germánov, ibaže svoj pôvodný areál opustili pred dobou železnou, čiže najneskôr začiatkom 1. tisícročia pred n. l., aby eventuálne prenikli na územie dnešného Talianska. „Zdá sa jednoznačné, že predtým, než italické kmene osídli Apeninský polostrov, sa praitalickými jazykmi hovorilo severne od Álp,“ konštatuje nemecký historický jazykovedec a expert na románske jazyky Georg Bossong. 

Migrácia či expanzia Italikov mala podľa bádateľov prebiehať cez región Álp, ako aj cez východnejšie oblasti strednej Európy. Naznačujú to viaceré jazykovedné dôkazy, napríklad archaické miestne názvy v Tirolsku, ktoré nasvedčujú, že počas 1. tisícročia pred n. l. tu okrem Rétov a Keltov prežívali aj komunity hovoriace dvomi vymretými indoeurópskymi jazykmi. Rakúsky jazykovedec Cristian Kollmann ich označil ako východoalpská indoeurópčina A a B (Ostalpenindogermanisch A a B). Prvý z menovaných jazykov podľa Kollmanna predstavuje bližšie neurčený, archaický jazyk italickej vetvy. 

Objav východoalpskej indoeurópčiny A bol len začiatkom. Keď rakúsky jazykovedec Peter Anreiter skúmal miestne názvy a osobné mená z predrímskych čias niekdajšej rímskej provincie Panónia, okrem materiálu keltského pôvodu identifikoval aj relikty ďalšieho, bližšie neznámeho indoeurópskeho jazyka, ktorý nazval panónčina. Podľa Anreitera panónčinou hovorili komunity, ktoré osídlili areál provincie a jej okolie niekedy pred expanziou Keltov, čiže pred 5. storočím pred n. l. Panónčinu považuje za príbuznú východoalpskej indoeurópčiny (tú označuje ako Ostalpenblock). Dokonca konštatuje, že od západného Švajčiarska, nemecko-rakúskeho a švajčiarsko-talianskeho pohraničia sa až po Maďarsko tiahne oblasť, v ktorej fonológia a tvaroslovie toponýmie a starovekých osobných mien naznačuje existenciu starodávneho kontinua dialektov, ktorými hovorili „Indoeurópania, ale nie Kelti“.

Podobnú analýzu vykonala uznávaná španielska historická jazykovedkyňa Blanca María Prósper. Skúmala staroveké osobné mená nielen Panónie, ale aj susediacej provincie Noricum (väčšina dnešného Rakúska a časť Slovinska) a severného Talianska. V Noricu identifikovala „italický materiál“, pričom konštatuje, že viaceré skúmané osobné mená pôsobia mimoriadne archaicky a izolovane, z čoho podľa nej vyplýva, že ide o „posledné zvyšky rozsiahleho kontinua italických jazykov“, ktoré v tejto oblasti existovalo v praveku. Popredný expert na raných Keltov a keltské jazyky Patrick Sims-Williams na základe týchto jazykovedných argumentov dospel k záveru, že práve „východoalpskú indoeurópčinu“, tj. archaické italické jazyky, a nie keltské a už vôbec nie germánske jazyky, by sme mali spájať s komunitami východohalštatskej kultúry staršej doby železnej, do areálu ktorej spadala aj Česká republika a Slovensko. 

[reklama]

Záver: Pár poučení pre pohľad na stredoeurópsky pravek

V staršej literatúre sa dnešné hranice etnojazykových skupín často viac- menej projektujú do hlbokého praveku. Tieto predstavy sú naivné.

Vieme, že po etnojazykových expanziách často nasledujú kolapsy. Vidíme to okrem iného na príklade Keltov a Baltov. Baltskými jazykmi sa dnes hovorí na maličkom území Litvy a Lotyšska, no rozšírenie baltských riečnych názvov naznačuje, že areál starých Baltov sa pred expanziou Slovanov rozprestieral medzi dolným tokom Visly na západe, dnešným územím Moskvy na východe, horným tokom Volgy na severe a Kyjevom na juhu. Kelti pre zmenu pred 2300 rokmi osídľovali prakticky „polovicu Európy“, no už o tisícročie neskôr sa keltskými jazykmi hovorilo iba na území dnešného Bretónska, Walesu, Írska a Cornwallu.

Bádanie historickej jazykovedy navyše naznačuje, že dnešné areály etnojazykových skupín niekedy vôbec nezodpovedajú situácií pred tisícročiami. Takže podobne, ako sa frygičtina a arménčina pôvodne vyvíjali kdesi na Balkáne, aj italické jazyky absolvovali raný vývoj ďaleko od ich konečnej destinácie, a to zrejme niekde v strednej Európe. Spočiatku pravdepodobne kdesi na jej severe, v susedstve predkov Germánov. Neskôr počas doby železnej však už italický jazykový areál ležal v oblasti východne od Álp a siahal prinajmenšom po územie dnešného Maďarska. 

Pri úvahách o prehistorickej etnojazykovej situácii v strednej Európe taktiež treba pamätať na skutočnosť, že mnohé indoeurópske vetvy eventuálne zanikli. V Anatólii počas staroveku vymreli už spomenutí Frýgovia, ale okrem nich taktiež Chetiti, Luvijci a mnohé príbuzné etniká. Na Balkáne okrem iného Ilýri, Paióni a Tráci. Podobne tomu bolo nepochybne v strednej Európe. Z nášho územia pochádzajú indície prinajmenšom dvoch vymretých indoeurópskych etnojazykových skupín, od ktorých prebrali slová predkovia Germánov a Slovanov potom. Zdá sa, že nimi hovorili prví indoeurópski roľníci v strednej Európy, pričom výrazy súvisiace s poľnohospodárstvom od nich neskôr prebrali Germáni a (Balto)Slovania, keď opustili step a presedlali na roľnícky spôsob života. 

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Poďakovanie

Za opakované nesmierne cenné konzultácie k článku autor ďakuje historickým jazykovedcom Barbore Machajdíkovej PhD., Saskii Pronk-Tiethoffovej PhD. a profesorovi Frederikovi Kortlandtovi PhD.

Poznámky

1 Pre praveké skupiny obyvateľstva nemá zmysel hovoriť o národoch, nakoľko etnická identita je do veľkej miery daná subjektívnym sebaurčením. Uprednostňujeme preto pojem etnojazyková skupina, ktorý vychádza z poznatku, že veľké etnické skupiny, ako sú Kelti, Germáni či Slovania, najlepšie korelujú práve s jazykmi týchto komunít, o čosi menej s náboženstvom a najmenej s hmotnou kultúrou a genetikou jednotlivých populácií.

2 Nové archeogenetické zistenia vyvrátili hypotézu, ktorá odvodzovala populačný pôvod stredoeurópskych nositeľov kultúry zvoncovitých pohárov od nositeľov jamovej kultúry.

3 Napriek odlišnostiam v keramike, nositeľov obidvoch kultúr spája vysoké zastúpenie „stepnej DNA“ a individualistická, až militantná ideológia, výrazne sa prejavujúca predovšetkým v pozadí charakteristických pohrebných zvyklostí. Gény aj ideológia týchto ľudí odlišovala od pôvodného obyvateľstva strednej a západnej Európy. V najnovšej vedeckej literatúre im vyslúžila spoločný názov „komplex pohrebných rituálov individuálnych hrobov neskorého neolitu a staršej doby bronzovej“ – „Late Neolithic and Early Bronze Age Single Grave Burial Ritual Complex“, SGBR.

4 Pragermánčinou sa hovorilo okolo r. 500 pred n. l. na území dnešného severného Nemecka (ako naznačujú riečne názvy) alebo južnej Škandinávie (ako naznačuje slovná zásoba pragermánčiny).

Výber z použitej literatúry

Anreiter, P. (2001): Die vorrömischen Namen Pannoniens. Archaeo lingua.

Bichlmeier, H. (2015). Ein neuer Blick auf die ältesten Orts-und Gewässernamen in (Mittel-) Europa.

Bossong, G. (2017): Italic. In: Klein, M. W. (ed.) Handbook of Comparative and Historical Indo-European Linguistics vol. II. De Gruyter Mouton, s. 733-874.
Euler, W., Badenheuer, K. (2009): Sprache und Herkunft der Germanen. Inspiration Un Limited..

Hyllested, A. (2014). Word Exchange at the Gates of Europe: Five Millennia of Language Contact, PhD Thesis, Københavns Universitet, Det Humanistiske Fakultet, Copenhagen.
Erhart, A. (1992): Recenze: Holzer 1989. Sborník prací filosofi cké fakulty brněnské univer-sityA 40, 152–154
Furmánek, V. et al. (2015): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Archeologický ústav SAV.
Van der Heijden, V. F.: The Shared Lexicon of Baltic, Slavic and Germanic. Universiteit Leiden, 2018
Holzer, Georg. 1989. Entlehnungen aus einer bisher unbekannten indogermanischen Sprache im Urslavischen und Urbaltischen. Vienna : Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften.
Holzer, G. 2014: Vorgeschichte der slavischen Sprachen und Sprachkontakt. In: Gutschmidt, K. et al. (eds.) Die slavischen Sprachen Band 2, De Gruyter Mouton
Holzer, G. 2018: Kritisches und Antikritisches zum „Temematischen“. Filologija 71, 61—73.
Junttila, S. (2016): Die baltisch-slawische Frage im Lichte der alten baltischen Lehnwörter des Ostseefinnischen. Baltistica T. 51, Nr. 2, 217-238.

Kollmann, C. (2008): „So spannend können Familiennamen sein!" Prednáška z 23. 8. 2008, text dostupný https://www.scribd.com/document/3298143/Vortrag)
Kortlandt, F.H.H. (2003). ‘An Indo-European Substratum in Slavic?’, in: Bammesberger, A., Vennemann, T. (eds.), Languages in Prehistoric Europe, 253-260, Winter, Heidelberg.
Kortlandt, F.H.H. (2018). ‘The Expansion of Indo-European Languages’, The Journal of Indo-European Studies 46, 219-231.
Mallory JP, Adams D.Q. (2006): The Oxford Introduction to Proto-Indo-European and the Proto-Indo-European World. Oxford University Press.
Martirosyan, H. K. (2013): The place of Armenian in the Indo-European language family. The relationship with Greekand Indo-Iranian. Journal of Language Relationship 10, 85–138. 

Matasović, R. 2013: Substratum words in Balto-Slavic. Filologija 60, 75—102

Meier-Brügger, M. (2010): Indogermanische Sprachwissenschaft (9. vydanie). De Gruyter.
Nørtoft, M. (2017): Shaving the Warrior: Archaeo-linguistic investigation of Indo-European warrior identity from the Eneolithic to the Bronze Age - prestige razors and ideology. Diplomová práca, University of Copenhagen.
Oettinger, N. (1997): Grundsätzliche Überlegungen zum Nordwest-Indo-germanischen. Incontri linguistici 20, 93-110.
Oettinger, N. (2003): Neuerungen in Lexikon und Wortbildung des Nordwest-Indogermanischen. In: Bammesberger A. (ed.) Languages in Prehistoric Europe. Winter. 183—194.
Polome, E. C. (1995): Diachronic stratification of the Germanic Vocabulary. In: Rauch, I. & Carr, G. F. (eds.), Insights in Germanic linguistics I: methodology in transition. De Gruyter Mouton, pp. 243-264.
Pronk-Tiethoff, S.E. (2012). The Germanic loanwords in Proto-Slavic: origin and accentuation, PhD Thesis, Universiteit Leiden, Leiden

Prósper Pérez, B. M. (2013). Sifting the evidence: new interpretations on celtic and non-celtic personal names of western Hispania in the light of phonetics, composition and suffixation. Sifting the Evidence: New Interpretations on Celtic and Non-Celtic Personal Names of Western Hispania in the light of Phonetics, Composition and Suffixation, 181-200.

Rix, H. (2003): Ausgliederung und Aufgliederung der italischen Sprachen. In: Bammesberger, A., Venneman, T. (eds.) Languages in Prehistorie Europe. Winter, s. 147-172.
Roberge, P. (2010): Contact and the History of the Germanic Languages. In: Raymond Hickey (ed.): The Handbook of Language Contact. John Wiley & Sons, 406-431.

Sims-Williams, P. (2020). An Alternative to ‘Celtic from the East’and ‘Celtic from the West’. Cambridge Archaeological Journal, 30(3), 511-529.

Schmid, W. P. (2001): Was Gewassernamen in Europa besagen. Akademie-Journal, 2, 42-45.
Udolph, J. (2010): Sprachen die Nutzer der Scheibe von Nebra keltisch? Eurasisches Magazin 04-10.
Udolph, J. (2017): Heimat und Ausbreitung indogermanischer Stämme im Lichte der Namenforschung, Acta Linguistica Lithuanica 76, S. 173-249.

Van der Heijden, V. F.: The Shared Lexicon of Baltic, Slavic and Germanic. Universiteit Leiden, 2018