Identifikácia pravekých božstiev v archeologických prameňoch: Božskí Blíženci II.

Duálne depoty

Ďalšou možnosťou, kde hľadať doklady viery v dvojicu Božských Blížencov sú hromadné bronzových predmetov, tzv. depotov, ktorých skladba vykazuje zámernú podvojnosť. V susednom Maďarsku sa takouto duálnou skladbou depotov zaoberal archeológ J. G. Tarbay. 

Vo vybraných depotoch zistil, že majú svoju mužskú (prítomnosť zbraní a nástrojov) a ženskú (šperky) zložku, ale aj zdvojenú skladbu vybraných súprav. Jednu z interpretačných možností vidí v tom, že mohlo ísť o obetný dar Božským Blížencom. Zo Slovenska by takémuto votívnemu depotu zodpovedal nález z Trhovišťa v okrese Michalovce, kde vidíme istú triadickú zložku – dve špirálové náramenice a dve prilby s lícnicami. Navyše prilby sú tvarované tak, aby pripomínali vtákov (podrobnejšie si o nich povieme na budúce), takže celok evokuje, že nálezy boli darmi pre jednu ženu/bohyňu a dvoch mužov/bohov. Je aj možné, že išlo o nálezy, ktoré boli rituálne používané pri zobrazovaní mytologickej scény, ktorá aj podľa nižšie uvedených nálezov bola najmä v mladšej dobe bronzovej veľmi populárna – dvaja Blíženci zachraňujú Slnečnú pannu.

[reklama]

Zobrazenia Blížencov v pravekom umení

V dobe bronzovej na Slovensku takmer absentujú dvojrozmerné, či nebodaj trojrozmerné zobrazenia ľudských postáv, ktoré by sme sa mohli pokúšať podľa nejakých atribútov, alebo dokonca nápisov, stotožniť s božstvami alebo mýtickými hrdinami, ako to je v klasickej archeológii. Napriek tomu sa tu vyskytujú. V stredoeurópskom umení však sú dvojrozmerne zobrazované antropomorfné postavy, rovnako ako v ľudovom umení silne štylizované geometrizované na hranicu rozpoznania, takmer vždy en face, často sa nedá rozpoznať pohlavie, spravidla tu chýba kompozícia.

Pri bádaní v geometrickom umení doby bronzovej som našťastie nemusel začínať úplne od nuly. Rôzne formy antropomorfných ľudských postáv rozpoznali v geometrizme staršej doby železnej bádatelia Christoph Dobiat a Georg Kossack. Halštatské kultúry vychádzajú z kultúr popolnicových polí a ich geometrická výzdoba vychádza zo starších predlôh, takže je možné na ňu nadviazať. Veľmi nápomocná mi bola aj maďarská bádateľka Katalin Jankovits, ktorá zhromaždila a vyhodnotila tisíce záveskov z doby bronzovej v Maďarsku. Medzi mnohými z nich sa nachádzajú aj také, ktoré sú stvárnené realistickejšie než iné, viac štylizované, takže sa dá odvodiť, čo predstavujú. Takáto metóda sa používa aj vo výskume paleolitického umenia, kde je jaskynné maľby zoradené od realistických po štylizované, možné identifikovať veľmi presne.

Čelenky

Medzi najvýznamnejšie doklady Božských Blížencov považujem zobrazenia na plechových bronzových čelenkách únětickej a ďalších súdobých kultúr staršej doby bronzovej. Po prvé preto, že patria medzi najstaršie a za druhé preto, že sú oproti ostatným, ktoré opíšem nižšie, antropomorfné. Teda sú v tvare človeka. Teda... Je to napísané s istým optimizmom, pretože som mal pomerne dlho problém rozpoznať, že ide o tento tvar. Ide o to, že umelecké kovotepectvo v stredoeurópskej dobe bronzovej u nás bolo veľmi primitívne a výrobcovia čeleniek sa uspokojovali s tým, že do plechu len vytepávali veľmi jednoduché vzory, zložené zo sústavy bodov. Navyše ich predstava o ľudskej postave bola taká, že stačilo vytepať niekoľko riadkov a k nim po stranách dať dve ďalšie, zobrazujúce ruky. Niekedy ich ale urobili viac a ruky sa natiahli. Rozpoznaniu nepomáhalo ani to, že čelenky sa často nájdu polámané na drobné zlomky, z ktorých sa ani nedochovajú všetky. Preto bolo pre mňa veľké šťastie, že sa mi dostali do rúk čelenky z depotu v Prašníku (jeho kompletné vedecké vyhodnotenie práve pripravujeme), kde sa nachádzali aj dve úzke pásikové čelenky v pomerne dobrom stave, už len to, že sa dalo rozoznať, že boli dve považujem za úspech. Vďaka doc. Mariánovi Marčišovi a jeho kolegom z STU Bratislava, ktorí čelenky fotogrametricky rekonštruovali, som zistil, že na každej sú po dve antropomorfné zobrazenia. To ma zmiatlo, pretože z istých dôvodov som očakával, že budú tri – v tej dobe som riešil triadické zobrazenia v dobe bronzovej. Istú indíciu mi ponúkali triadické zobrazenia práve v tom, že v niektorých prípadoch malo ísť o bohyňu, najčastejšie slnečnú dcéru, ktorú chránili dvaja Božskí Blíženci. Neskôr, pri štúdiu ďalších artefaktov som prišiel na to, že skutočne ide o triádu, len bohyňu v istom zmysle predstavuje sama nositeľka čelenky. Nápomocná mi tu bola teória významného religionistu Mirceu Eliadeho, podľa ktorej sa archaickí ľudia vždy vracajú k nejakej mytologickej udalosti, ktorá sa kedysi mala stať a opakujú ju. Preto žena, ktorá má na sebe zobrazenie Božských Blížencov, sama sa stáva symbolicky bohyňou, ktorej v prípade ťažkostí (napr. únosu) prídu Blíženci na pomoc. Bol to veľmi zaujímavý vhľad do mentality našich predkov. 

V mladšej dobe bronzovej už sa s antropomorfným zobrazením Blížencov na čelenke nestretávame. Jedným z možných nálezov je fragment plechového diadému alebo opaska zo Szomathely v Maďarsku, kde sú zobrazené protómy vodných vtákov. Ornament pripomína symboly solárnej triády z plechových vedier, o ktorých píšem nižšie.

[reklama]
 

Nákrčníky

Dôležité v hľadaní zobrazení Blížencov v dobe bronzovej sú kovové nákrčníky. Inšpiráciou v bádaní mi bol slovenský bádateľ Jozef Paulík, ktorý identifikoval špirály na nákrčníku zobrazené na tzv. idole z Kličevacu ako kone. Nákrčníky rôznych tvarov sa v stredoeurópskom praveku objavujú už od neskorého eneolitu. V dobe bronzovej ide o ženský šperk a podľa V. Podborského je možné mu priznať mimoriadny sociálny, prípadne aj sakrálny význam. Neskôr, v dobe laténskej sa stal náboženským symbolom, tzv. torques, spojeným so svetom bohov, čo ho umožňuje takto interpretovať aj retrospektívne. Okrem keltských torquesov, z nich najznámejší je zlatý nákrčník z francúzskeho Vix, kde sú na koncoch drobné figúrky dvochokrídlených koní – pegasov., na túto interpretáciu poukazujú aj zobrazenia nákrčníkov z doby železnej z ďalších indoeurópskych kultúr, kde vidíme párové zobrazenia jazdcov na koňoch, hippokampoch, alebo ako mužské hlavy. Je teda možné predstaviť si, že nositeľ, či nositeľka, ich mali na krku ako symbolických ochrancov, akýchsi anjelov strážnych, ktorí sú vždy na pomoci.

Závesky a ďalšie súčasti bronzových garnitúr

Za doklad uctievania Božských Blížencov u nás je možné považovať drobné závesky rôznych tvarov, nazývané antropomorfné, kopijovité, mečovité apod., ktoré bývali súčasťou honosných ženských garnitúr, spôn, vešali ich na plechové vedrá, súčasti konských postrojov, prípadne ďalšie artefakty. Dôležité je, že prakticky vždy bývali na jednom očku zavesené dva kusy. Jozef Paulík ich pokladal za vieru v dve duše, ako ka a ba v Starom Egypte, v čom mi teda inšpiráciou nebol. Pokladám ich za hmotné znázornenie Božských Blížencov, ktorých úlohou bolo, najmä pri honosných ženských garnitúrach, magicky chrániť nositeľku a byť jej stále na pomoci. Znásobovanie dvojíc záveskov zrejme malo umocniť magickú funkciu závesov a jemné cinkanie záveskov malo magicky očisťovať vzduch od zlých síl. Závesky plnili funkciu ochranných, apotropajných, amuletov a zároveň náboženských reprezentácií podobne, ako sa dnes na krku nosí krížik s Kristom, alebo iný náboženský symbol, ktorý zároveň reprezentuje vieru nositeľa a poskytuje mu nadprirodzenú ochranu. Doklad, že išlo o takéto spodobnenie a konkrétne spodobnenie Blížencov mi poskytli nálezy foriem, v ktorých boli závesky odlievané tiež vždy po dvoch. Akoby mali každý svoju vlastnú identitu. Poznáme ich z maďarského Pécsu a Szőregu a z Moyzesova a najnovšie Tekovských Lužian na Slovensku. 
Mimoriadnym nálezom je veľká prelamovaná závesná ozdoba z Rimavskej Soboty. Sú na nej segmenty zložené z dvojíc štvorspicových koliesok, aplikácií v tvare mykénskeho štítu a dvojíc vtáčích protómov. Táto kompozícia sa opakuje dvakrát a je ukončená dvomi gynekomorfnými lunicami. Dvojitá kompozícia zrejme mala násobiť magickú ochrannú silu šperku-amuletu. Zrejme ide o symbolické znázornenie mýtu o záchrane Slnečnej panny Blížencami, ktoré sme viackrát na stránkach LUMYDU spomínali a určite sa k nemu ešte niekedy vrátim.

Podobne je interpretovaný aj závesná garnitúra z depotu v Blatnici, v ktorej výzdobe dominuje závesok tvorený z dvoch spojených, pomerne realisticky stvárnených vtáčích protómov. K blíženeckej symbolike patria aj tzv. loďkovité závesky. Ide o ploché platničky s rytou vlnovkovou výzdobou a s niekoľkými zvislými otvormi a na krajoch dvomi dohora vytočenými ramienkami, ktoré sú na koncoch zahnuté a predstavujú podľa rôznych bádateľov vtáčie alebo konské hlavičky. Nech je ich podoba akákoľvek, autori sa zhodujú, že ide o napodobeniny člnov alebo lodí a dokonca sú prirovnávané k zobrazeniam lodí morských národov z Medinet Habu v Egypte. Táto vizuálna podobnosť niekedy bývala podávaná za doklad toho, že Morské národy pochádzajú (aj) z územia Slovenska, ale to momentálne nie je dôležité. Či loďkovité závesky zobrazovali lode, pokladám za otázne. Zo štúdia materiálnej kultúry doby bronzovej, a vidno to aj na predvedených slovenských nálezoch vyplýva, že zobrazenie dvoch antiteticky umiestnených vtáčích hlavičiek nemuselo predstavovať vždy loďku, ale jednoducho išlo o ochrannú, apotropajnú symboliku Blížencov. Na druhú stranu dvojice vtáčích hláv sa minimálne vo výtvarnom umení (naozajstný vrak takejto lode sa dosiaľ nenašiel) sa umiestňovali na člny a lode, pretože Blíženci ochraňovali aj námorníkov. Pripisoval sa im aj svetelný úkaz, objavujúci sa počas búrok na lodiach, tzv. Eliášove ohne. Snáď prvý raz sa opisuje v Argonautike a pripisuje sa Dioskúrom, ktorí sa vtedy plavili s Iásonom do Kolchidy. Či teda loďkovité závesky zobrazujú lode, alebo nie (myslím si, že nie), predstavujú ďalší ochranný prvok ženských bronzových garnitúr. 

Ihlice

Ihlice predstavujú súčasť odevu, ktorú je možné tiež spájať s ochrannou funkciou Blížencov. V dobe bronzovej bolo typické, že ženy ich nosili v pároch. Od strednej doby bronzovej sa na hlaviciach niektorých typov ihlíc vyskytuje rytý výzdoba, ktorá pripomína kvety, slniečka alebo hviezdy. Tu by som mohol začať špekulovať, že v prípade ak ide o astronomické telesá, tak aj antickí Castor a Pollux sa občas zobrazovali s polmesiacom a hviezdičkou alebo slniečkom na vajčitej čiapke (symbolizovala škrupinu vajca, z ktorej sa vyliahli). Alebo im bol zasvätený niektorý kvet, tak ako v dnešnej ezoterike, keď je vášmu znameniu prisudzovaná planéta, kov, farba, drahokam alebo dokonca typické zamestnanie alebo choroba. Prepájaniu zdanlivo neprepojiteľného sa ľudia venovali vždy. Ide však len o dohady. Viac interpretačnej istoty predstavujú odlievacie formy, podobne ako pri vyššie spomínaných záveskoch, kde boli odlievané ihlice vo forme páru vodných vtákov. Takéto formy poznáme z lokalít Șimleu Silvaniei s severovýchodnom Sedmohradsku (súčasť dnešného Rumunska) alebo v Rifniku pri Šentjurju v dnešnom Slovinsku. Jedna z takýchto ihlíc pochádza z Devína.

Nádoby – mýty o medovine

Božskí blíženci sa objavujú zobrazení aj na keramických nádobách mladšej a neskorej doby bronzovej. Niekedy v antropomorfnej podobe, ale to je veľmi vzácne, ako napr. na nádobe z Novej Zagory v Bulharsku. U nás by to mohli byť dvojice rytých trojuholníčkov, aké sa našli s ďalšími znakmi vyryté na nádobe z Klížskej Nemej a sem tam sa objavujú aj na iných nádobkách, musím však priznať, že tu s ich identifikáciou nemám nijakú istotu. Jediný nález, kde môžeme hovoriť o súvislosti s Blížencami je črep s dvojicou spojených protómov vodných vtákov z Dvorov nad Žitavou, ktorý neobjavil nik iný, ako neúnavný bádateľ zaoberajúci sa náboženstvom doby bronzovej, J. Paulík. Predmetný črep je pomerne hrubý a pochádza z veľkej zásobnicovej nádoby. Pravdepodobne išlo o keramickú napodobneninu luxusných bronzových vedier s bohatou tepanou výzdobou, na ktorých hlavným motívom bývajú spojené protómy dvoch vodných vtákov a medzi nimi solárny disk. Tento symbol bol považovaný za jeden z najdôležitejších náboženských symbolov doby bronzovej a interpretoval sa ako Slnečná bárka – loďka, ktorá vezie nebo po nebi, alebo naopak v noci podsvetím. V súčasnosti ho interpretujeme ako dvoch vodných vtákov, ťahajúcich slnko, čo korešponduje s indoeurópskou solárnou triádou – Bohyňa Slnka a dvaja Božskí Blíženci. 

Iné, tentoraz štylizované antropomorfné, zobrazenia Blížencov predstavujú krížovité ataše na bronzových kotlíkoch. Niekedy sú dve samostatné, inokedy sú spojené. Podobajú sa egyptskému krížu Ankh (☥). Čo však znamenajú a prečo sú umiestnené na nádobách je skôr potrebné hľadať v indoeurópskych mýtoch. Do úvahy prichádza najmä germánska staroislandská a staroindická tradícia. V staroislandskej sa uvádza, že božstvá Ásov a Vanov spolu bojovali, nakoniec však uzavreli mier a dohodu stvrdili tým, že napľuli do súdka a z jeho obsahu stvorili Kvasiho. Neskôr ho zabili dvaja a trpaslíci atakďalej, atakďalej... Zaujímavé je pre nás to, že, ako sme uviedli v prvej časti článku, že k Ásom vtedy ako rukojemníci prišli Njörðr, Freyr a Freya, teda nám známa triáda bohyne a dvoch blížencov. 

V indickej verzii sa v epose Mahábharáta istý mudrc Čjavana rozhodol obetovať Ášvinom sómu za to, že ho omladili. To však popudilo boha Indru, ktorému Ášvinovia neboli dosť dobrí na to aby mohli požívať posvätný nápoj. Podľa jeho názoru boli len lekármi bohov a ľudí, a teda len akýmysi služobníkmi, nehodnými božských pôct. Čjavana jeho názory a vyhrážky s úsmevom ignoroval a keď išiel naňho Indra vrhnúť blesk, dokonca mu paralyzoval ruku a recitáciou posvätných hymnov vyvolal obrovského démona Madu (opojenie), aby pohltil Indru. Ten v strachu ustúpil a privolil, aby Ášvinom mohla byť obetovaná sóma a teda ich uznal za plnohodnotné božstvá. Čjavana potom prepustil Indru a Madu rozpustil po častiach do nápojov, žien, hazardných hier a športov. Oba mýty majú niekoľko spoločných prvkov, ktoré majú odrážať vojnu a zmierenie božských stavov, resp. funkcií. Malo by ísť o akýsi prvý akt spoločenskej zmluvy, ktorý ustanovil sociálnu štruktúru nielen božskej, ale aj ľudskej spoločnosti. Táto udalosť bola pripomínaná a oslavovaná zrejme aj v dobe bronzovej a Blíženci, ako „zástupcovia ľudu“ boli zobrazovaní na nádobách so slávnostným nápojom.

Zbrane a zbroje

Blíženci boli nápomocní aj ako záchrancovia v boji. V indickej Mahábharáte sa Blíženci skrývajú za postavami dvoch Pánduovcov Nakulu a Sáhadévu. Nepôsobia tu ani tak ako veľkí bojovníci, ale zachraňujú zranených z bojiska a liečia ich tak, že sa onedlho zapájajú zasa do boja. Homérski synovia boha Asklépia Machaón a Podalirius sú proti ich akčným zákrokom vylíčení pomerne nevýrazne. Účasťou Blížencov na bojiskách doby bronzovej teda tiež spočívala v tom, aby sa bojovníci dostali z boja celí a pokiaľ možno nezranení. K tomu malo pomôcť ich zobrazenie na zbrani alebo súčasti zbroje. 

K naj výraznejším typom dvojramennný mlat, na ktorom sú na ramenách zobrazení dvaja vodní vtáci. Hlavica je zdobená solárnym symbolom. Celok tak ikonograficky pôsobí rovnako ako zobrazenia na súdobých honosných vedrách. Mlat sa údajne našiel v Bratislave alebo jej blízkom okolí. Nie sú však k nemu žiadne ďalšie nálezové okolnosti, pretože bol nájdený v 19. storočí, keď sa na také maličkosti príliš nehľadelo. Nejde však o úplný unikát, lebo z východného Maďarska zo Sabolcz-Szatmárskej župy pochádza zlomok ramienka s plastikou vtáčika. Pravdepodobne však išlo skôr o symbolické, ako reálne používané zbrane.

Blíženecká, resp. vtáčia symbolika sa objavuje aj na mečoch a dýkach v dobe bronzovej. Nemecká bádateľka Mirjam Kaiser si pri výskume výzdoby a najmä vtáčích ornamentoch na nich všimla, že keď sa na meč pozeráme zboku, priečka je formovaná do tvaru labutej hlavy. Priečku tak akoby tvorili dve spojené labutie hlavy. Hlavica meča je plochá a často zdobená solárnym symbolom. Keď sa teda na ňu pozrieme očami kubistického maliara, teda z akoby z rôznych strán súčasne, je tu zasa viditeľný motív dvoch labutí ťahajúcich Slnko. 

Veľmi podobný je motív, ktorý sa našiel v riečnom obetisku v Berlíne, v časti Spandau. Priečku tvoria dve pomerne realistické vtáčie hlavy. Na hlavici zbrane však chýba solárny ornament. Zato na rukoväti sú pri vtáčích hlavách umiestnené dva prsovité výčnelky. Rukoväť teda zobrazuje ženu/bohyňu chránenú dvomi Blížencami v labutej podobe. Tento motív je vo viac štylizovanej podobe viditeľný aj na iných mečoch doby bronzovej. Najstaršie takéto motívy sa vyskytujú už v staršej dobe bronzovej v únětickej kultúre na dýkach s liatou rukoväťou. Hlbšie do minulosti ho však nie je možné sledovať, pretože organické rukoväte dýk zo starších období sa nezachovali. 

Zo západnej a južnej Európy sa so zobrazením Blížencov v podobe labutí, resp. vodných vtákov a solárnych symbolov stretávame aj na plechových súčastiach zbroje, ako sú panciere, prilby a náholeníky. Jeden z najbližších nálezov je nález náholenice z Rinyaszentkirály z juhozápadného Maďarska. Sú na nej zrkadlovo zobrazené dvojice vodných vtákov a solárnych diskov.

Uvedené ikonografie plne korešpondujú s indoeurópskymi mýtmi o Božských Blížencoch zachraňujúcich Slnečnú pannu. Je zrejmé, že tieto mýty boli v dobe bronzovej, najmä mladšej, mimoriadne populárne a formovali étos bojovníckej sociálnej vrstvy. 

Záhadná stéla

Výnimočný nález, ktorý odkazuje na duálny princíp indoeurópskych božstiev doby bronzovej, pochádza z moravskej lokality Krumlovský les. Ide o rozsiahly ťažobný areál na rohovce, v ktorom je doložená ťažba rohovcov z viacerých období v praveku. Archeológ Martin Oliva, ktorý lokalitu dlhé roky skúma, ju pokladal v období doby bronzovej za zvláštny rituálny areál, kde sa surovina vo veľkom ťažila, ale nemala väčšinou praktické využitie. Ojedinelé čepieľky sa podľa Olivu objavujú v rituálnych kontextoch.

Súčasťou areálu bol balvan, ktorý stál pôvodne vo zvislej polohe. Na hornom konci boli umelo vytvorené dva kruhovité útvary, ktoré pripomínajú ľudské hlavy.

Je možné uvažovať, že išlo o znázornenie dvojhlavého božstva, ktoré bolo v areáli uctievané. Z indoeurópskej perspektívy môžeme uvažovať, že mohlo ísť o Božských Blížencov, ktorí zo svojej podstaty chránili ťažiarov pri banskej činnosti, alebo možno primordiálne Dvojča z počiatku vekov. Ekonomicky nezaujímavú činnosť Oliva interpretuje ako tradíciu, súvisiacu s odkazom predkov. Ktorá z možností je správna, a možno ani jedna, ostáva za súčasného stavu bádania otvorené. 

Záver

Uvedená pestrosť nálezov, ktoré je možné spojiť s Blížencami je dokladom ich kompetencií, ktoré som prezentoval v prvom článku o nich. Hovorí o ich popularite. Ich výrazná frekvencia zobrazení v hmotnej kultúre, môžeme bez preháňania napísať, že v dobe bronzovej ide o najzobrazovanejšie božstvá. Ťažko ich ale vo všeobecnosti pokladať za najdôležitejšie, alebo najvyššie božstvá indoeurópskych panteónov, ako predpokladajú niektorí bádatelia (Kristiansen a Parpola cit). Prečo teda ale najvyššie božstvá prakticky zobrazované neboli? Toto predstavuje záhadu, ktorú som kedysi nazval pascou pozitivizmu materiálnej kultúry. To znamená že, v archeologických nálezoch musíme rátať aj s takými nálezmi a javmi, ktoré sa v dochovaných nálezoch jednoducho nemôžu nájsť. Keďže ich však nemáme doslova vykopané, vypadávajú nám zo zreteľa a vo svojom bádaní s nimi nepracujeme, aj keď praveká realita bola zrejme iná. Popredný český archeológ S. Vencl, o ktorého teóriu sa opieram ju nazýval „archeologií nenalézaného“ (dalo by sa to preložiť ako archeológia nenachádzaného). Ten sa však zaoberal najmä artefaktami organického pôvodu a nie náboženskými ideami. Každopádne táto metóda poukazuje na rozpor medzi hmotnou kultúrou a písomnými (sem môžeme zahrnúť aj mytologické prvky a orálnu tradíciu a ich rekonštrukčné komparácie) prameňmi. Najlepšie vysvetlenie ilustruje mýtus, keď boh Indra nechcel pripustiť Ášvinov k sómovému rituálu. Dôvodom bolo, že mali príliš blízko k ľuďom. Tým, že liečili ľudí, prichádzali do kontaktu s rituálne nečistými osobami a to ich oberalo o ich božskú podstatu a odsúvalo niekam do druhej kategórie nižších bohov.

Každodenná potreba ľudí mať nablízku svojich ochrancov je výborným vysvetlením, prečo sa v takom množstve, či už v antropomorfnej, zoomorfnej, prípadne inej podobe, Blížencov zobrazovali na šperkoch, nástrojoch a ďalších artefaktoch. Možno ich to robilo v očiach teológov menej dôležitými, ale v praktickom živote o to potrebnejšími ochrannými božstvami. Evokuje mi to anjelov strážnych v kresťanskej tradícii, ktorí sú hierarchii anjelov na najnižšej pozícii, ale každý človek má mať svojho vlastného nadprirodzeného ochrancu a pomocníka v každodennom živote. 

Zaujímavé je isté genderové rozdelenie blíženeckej symboliky z pohľadu teórie mýtu o večnom návrate rumunského religionistu Mirceu Eliadeho, t. j. že každá udalosť má svoj predobraz v mýtickej minulosti in illo tempore, teda ľudia sa cyklicky vždy rituálne vracajú opakovaním udalosti do času, keď sa stala prvý raz. Zatiaľ čo ženy si zobrazeniami Blížencov na šatách a súčastiach odevu privolávali ich ochranu, a symbolicky sa tak stávali Slnečnými pannami, u mužov sledujeme istú dvojakosť. Jednak sa sami dovolávajú ochrany Blížencov v boji a zároveň sa sami stávajú hrdinskými ochrancami. Táto dichotómia ako som spomenul vyššie mohla viesť aj k formovaniu istej bojovníckej etiky, ktorej ohlasy vidíme napr. v Homérovom Hektórovi.

Tento výklad pomáha hlbšie preniknúť do mentality ľudí doby bronzovej. Najmä pomáha pochopiť odraz náboženských predstáv v hmotnej kultúre. Nabudúce si ukážeme Božských Blížencoch v inej tradícii a čo sa o nich môžeme dozvedieť viac.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, odoberajte náš newsletter.

-
 

Literatúra

Dobiat 1982 – C. Dobiat: Menschdarstellungen auf ostalpiner Hallstatkeramik. Eine Bestandaufnahme. Acta Archaeologica 34, 1982, 279-322.

Furmánek 1982 – V. Furmánek: Bronzové závěsky z doby bronzové ze Slovenska. Slov. Archeológia 30-2, 1982, 315-346. 

Honti/Jankovits 2015-2016 – Sz. Honti/K. Jankovits: Anew Greave from the Late Bronze Age Hoard found at Lengyeltóti in Southern Transdanubia. Communicationes Archæologicæ Hungariæ 2015-2016, 71-86. https://doi.org/10.54640/CAH.2016.71

Hvala-Tecco 1987 – S. Hvala-Tecco: Sledovi metalurške dejavnosti: In: B. Gombač/N. Trampuž-Orel/B. Teržan/D. Svoljšak (eds.): Bronasta doba na Slovenskem. Ljubljana 1987, 30-36.

Kaiser 2014 – M. Kaiser: Vogelbarken auf urnenfelderzeitlichen Vollgriffschwertern. In: L. 

Deutscher/M. Kaiser/S. Wetzler (eds.): Das Schwert – Symbol und Waffe. Beiträge zur 

geisteswissenschaſtlichen Nachwuchstagung vom 19.–20. Oktober 2012 in Freiburg/Breisgau. Rahden 2014, 33–49.

Kossack 1999 – G. Kossack: Religiöses Denken in dinglicher und bildlicher Überlieferung Alteuropas aus der Spätbronze- und frühen Eisenzeit (9.-6.Jahrhundert v. Chr. Geb.). München 1999.

Marčiš et al. 2021 – M. Marčiš/M. Fraštia/T. Lieskovský/P. Jelínek/P. Brunčák: Photogrammetric unfolding of rolled tin headbands from the Early Bronze Age. Digital Applications in Archaeology and Cultural Heritage 20, 2021, 1-10. https://doi.org/10.1016/j.daach.2020.e00171.

Novotný 1987 – B. Novotný: Náhodný nýlez keramiky v Klížskej Nemej. AVANS 1986, 1987, 80.

Oliva 2021 – M. Oliva: Upravené skalní výchozy a otázka megalitizmu v těžební oblasti Krumlovského lesa. Studia Archaeologica Brunensia 26-1, 2021, 83-98. https://doi.org/10.5817/SAB2021-1-4

Podborský 2004 – V. Podborský: Nové nálezy kovových nákrčníků v hrobech z doby bronzové na Moravě a jejich význam. In: J. Bátora/V. Furmánek/L. Veliačik (Hrsg): Einflüsse und Kontakte alteuropäische Kulturen. Festschrift für Jozef Vladár zum 70. Geburtstag. Nitra 2004, 185-198.

Puhvel 1997 – J. Puhvel: Srovnávací mythologie. Praha 1997.

Valent/Jelínek/Lábaj 2021 – D. Valent/P. Jelínek/I. Lábaj. 2021: The Death-Sun and the Misidentified Bird-Barge: A Reappraisal of Bronze Age Solar Iconography and Indo-European Mythology. Zborník SNM 115, Archeológia 31, 2021, 5-43.

Vlčková 1999 – J. Vlčková: Encyklopedie mytologie germánských a severských národů. Praha 1999.

Zbavitel prekl. 2004 – D. Zbavitel: Upanišady. Praha 2004.

Zbavitel et al. 1986 – D. Zbavitel/E. Merhautová/J. Filipský/H. Knížková: Bohové s lotosovýma očima. Hinduistické mýty v indické kultuře tří tisíciletí. Praha 1986.