Kto boli pravekí „bronzoví bojovníci“ spod monumentálnych mohýl Slovenska?

Na rozdiel od Achilla a ostatných vojvodcov, ktorí mali zhruba v rovnakom období skrížiť meče a kopije pod hradbami Tróje, po stredoeurópskych „bronzových bojovníkoch“ nezostali hrdinské eposy. Pamätníkmi ich slávy sa stali len monumentálne mohyly. Najväčšie na území dnešného Slovenska dosahovali priemer vyše 50 metrov a výšku trojposchodového domu. Všetky vyrástli v priebehu jediného storočia pred asi 3300 až 3200 rokmi. Potom sa ľud, ktorý ich navŕšil, zo záhadných príčin zdanlivo vytratil. 

[reklama]

Európa v ohni?

V tomto období, archeológovia hovoria o začiatku mladšej doby bronzovej, sa v Európe bojovalo tak, ako nikdy predtým, a to dovtedy nevídaným spôsobom: v archeologickom zázname sa objavujú bronzové panciere a najstaršie meče, účinné používanie ktorých na rozdiel od kopijí vyžaduje systematický výcvik. Zároveň výrazne stúpa početnosť ďalších zbraní, ako boli sekery, sekeromlaty, dýky.

Bronzové panciere, prilby a meče predstavovali nádherne zdobené a zároveň vzácne, prestížne predmety. Ale stopy po opotrebovaní, poškodení, opravách a dokonca opätovných poškodeniach po oprave jasne svedčia, že sa využívali bojoch, a to opakovane. Hoci bronz sám o sebe je pomerne krehký, v súčinnosti s koženým či iným organickým podkladom predstavoval účinnú ochranu.

Nedávny objav 3300 rokov starého bojiska na brehoch severonemeckej rieky Tollense potvrdil, že počas mladšej doby bronzovej sa v Európe odohrávali konflikty, ktorých sa zúčastňovali tisíce bojovníkov. Našli sa tu kosti mužov, ktorí zahynuli pri bojovom strete možno až 5000 bojovníkov. Kostry často niesli staršie, zahojené bojové zranenia, čo podľa archeológov naznačuje, že šlo o profesionálnych bojovníkov. Izotopové analýzy nájdených ľudských zvyškov navyše ukázali, že časť bojujúcich pochádzala až z oblasti dnešnej Českej republiky.
 

Búrlivý začiatok mladšej doby bronzovej podčiarkujú dramatické zmeny v náboženských predstavách. V širokej oblasti od dnešného Talianska po severné Nemecko sa na zbraniach, kovových ozdobách a hrobových milodaroch rozšírila jednotná symbolika slnka a vodných vtákov (ich štylizované zobrazenia sa často chybne interpretujú ako slnečná loďka, ktorú poznáme z nordickej oblasti). Pohľad do indoeurópskych mýtov naznačuje, že najdôležitejšími božstvami sa prinajmenšom pre elitu stala akási slnečná bohyňa záhrobia a ochrancovia bojovníkov – božskí blíženci.

[reklama]
 

V širokej oblasti strednej Európe sa zároveň ustálil univerzálny prístup k mŕtvym. Nebožtíka spálili a jeho popol pochovali do zeme v nádobe, obvykle malej popolnici (urne). Vznikali takto pohrebiská, takzvané popolnicové polia, tvorené niekedy 10-tisícami popolníc. Takéto zjednotenie bolo čosi mimoriadne, keďže predchádzajúce stáročia charakterizovala nestálosť pohrebných zvyklostí: niekedy sa na tom istom pohrebisku pochovávalo viacerými spôsobmi. 

Chudoba končila jamkách v zemi

Komunity zjednotené slnečnou symbolikou a spopolňovaním nebohých archeológovia označujú ako kultúrny komplex popolnicových polí. Práve pre turbulentné obdobie jeho zrodu je charakteristický fenomén veľkolepých „náčelníckych“ mohýl . Okrem tých zo Slovenska, nachádzame úzko súvisiace mohyly z okolia Neziderského jazera, Moravy, v severnom Zadunajsku aj v povodí Dunaja severne od Álp či v povodí Rýna. 

Mohyly sa nenavršovali na pohrebiskách bežných ľudí. Pôsobí to, ako keby sa dobové elity dištancovali od plebsu, ktorý v komunitách s náčelníckymi mohylami obvykle pochovali bez popolníc. Spálené zvyšky jednoducho nasypali do jamiek v zemi (tzv. jamkové hroby). 

Menšie mohyly niekedy nachádzame v zoskupeniach – mohylníkoch. Monumentálne mohyly však stáli samostatne. Výskumníci predovšetkým pričinením archeológa Jozefa Paulíka na našom území objavili a čiastočne alebo úplne preskúmali 14, všetky na západnom Slovensku. Jedna obzvlášť impozantná stála v Čake (okr. Levice). Počas výskumu v 50. rokoch mala priemer vyše 50 metrov a výšku 5 metrov. Podobne rozsiahlu mohylu sa podarilo objaviť v Kolte pri Nových Zámkoch. Podľa odhadov dosahovala pôvodne výšku až 14 metrov. Medzi najlepšie preskúmané patrí pôvodne 25 m široká mohyla pri Očkove (okr. Nové Mesto nad Váhom). Archeológovia tu zistili drevenú pohrebnú komoru vyhĺbenú až 5 m pod úroveň povrchu terénu. Bojovník v centrálnom hrobe niesol rúcho pretkávané zlatom! Žiaľ, každá z týchto mohýl bola ešte v praveku vykradnutá. Môžeme len hádať, o aké poklady nás dávni zlodeji pripravili.

[reklama]
 

Našťastie, vykrádači nevzali všetko a mnohé predmety v hroboch ponechali alebo prehliadli (možno išlo o rituálne vykrádanie, takže jeho cieľom nebolo obohatiť sa): prestížnu keramiku, bronzové šperky, zvyšky zbraní a pancierov, dokonca zlaté predmety. 

Jozef Paulík na základe tvarov a výzdoby pohrebnej keramiky vytýčil dve archeologické kultúry [1]: čakanskú (12 mohýl) a velatickú kultúru (2 mohyly). Novšie sa tieto rozdiely nepovažujú za smerodajné. Uprednostňuje sa širší pojem kultúra stredodunajských popolnicových polí do ktorej sa radia nálezy od bývalej Juhoslávie po Rakúsko a Českú republiku. 

Vodcovia bojových družín

Čo boli zač ľudia, ktorí spočinuli v monumentálnych mohylách? V monumentálnych mohylách často nachádzame bronzové nádoby spájané s rituálnym pitím alkoholických nápojov, aké charakterizovalo bojové družiny rôznych indoeurópskych etník. Viacerí archeológovia ich považujú za sprievodný jav vzostupu bojovníckych elít, čiže náčelníkov-bojovníkov s bojovníckymi družinami. Západoslovenské „náčelnícke“ mohyly ďaleko presahujú mohyly navršované susednými komunitami slávnej lužickej kultúry, kde merajú menej ako 6 metrov. To podľa niektorých bádateľov naznačuje, že ich budovala spoločnosť, ktorej organizácia presiahla úroveň kmeňových vodcov: hovorí sa o pravekých „kniežatách“.

Odborník na mohylové kultúry Pavol Bobek však upozorňuje, že „kniežacie mohyly“ vznikali postupne. „Takto rozmerné mohyly nie sú výsledkom jednorazovej akcie,“ hovorí. „Pridávaním ďalších, tzv. sekundárnych hrobov dochádzalo aj k zväčšeniu násypu, čoho výsledkom sú mohyly obrovských rozmerov.“ V monumentálnych mohylách teda okrem centrálneho, zrejme hlavného hrobu, eventuálne spočinulo viacero ľudí. Interpretujú sa ako hroby poddaných alebo príbuzných. Azda sú tieto praveké monumenty svedectvom o mocných rodoch? Podľa Pavla Bobeka prinajmenšom naznačujú stratifikáciu spoločnosti, teda dedenie spoločenského postavenia.

Ľudské obety?

V násype náčelníckych mohýl si Jozef Paulík okrem centrálnych a bohatých hrobov všimol aj postranné chudobné hroby, dokonca detské kosti. Archeológ sa inšpiroval popismi pohrebov Homérových hrdinov a uvažoval o ľudských obetách. „Môžu to byť sekundárne pohreby, bez priameho súvisu s primárnym hrobom. Vyzerá to, že ich nespálili v rovnakom čase,“ namieta popredný odborník na kult doby bronzovej Pavol Jelínek. 

Paulíkovu interpretáciu spochybňuje aj Pavol Bobek. „Posudzovanie takýchto hrobov ako "chudobných" je sporné,“ pripomína. „Hroby bez výbavy nie sú výnimočné. V prípade Slovenska sa navyše bavíme o období, z ktorého máme extrémne málo hrobových celkov, hoci sídelná štruktúra naznačuje pomerne husté osídlenie. Takže vlastne nie je isté, čo je "štandardná" hrobová výbava a dokonca ani ako vyzerá v tejto oblasti štandardné pohrebisko.“

Tieto sekundárne hroby, Paulíkom považované za pozostatky ľudských obiet, sú podľa Bobeka navyše umiestnené práve v masívnych mohylách (aj keď „iba“ v plášti) a je pravdepodobné, že v niektorých prípadoch ich uloženie viedlo k zväčšeniu mohyly dosypaním plášťa. „Osobne predpokladám, že ide o rodinných príslušníkov [nebožtíka v centrálnom hrobe], podobne ako sa to zdá byť pravdepodobné v strednej dobe bronzovej: mohyla vzniká na hrobe výnimočného, azda prvého, zakladajúceho či najstaršieho člena rodiny, a postupne sa do nej ukladajú ďalší zomrelí členovia rodiny. Takto sa mohyla v niektorých prípadoch zároveň postupne zväčšovala. Toto sa opakuje niekoľko generácií,“ vysvetľuje Bobek. V prípadne náčelníckych mohýl mladšej doby bronzovej išlo podľa neho o pomerne krátky časový úsek, takže sekundárnych hrobov nie je veľa. „Navyše nevieme s istotou, či im hrobová výbava nebola odobratá po istej dobe. Prípadne ukradnutá?“ uzatvára.

[reklama]

Roľníci aj významné ženy

Zdá sa, že stavitelia monumentálnych mohýl mladšej doby bronzovej nežili v žiadnej radikálne patriarchálnej až mačistickej bojovníckej spoločnosti. V troch monumentálnych mohylách (Dedinka, Bratislava-Rusovce, Veľké Ripňany) sa v centrálnej, najdôležitejšej pozícii našli ženské hroby. Išlo snáď o praveké kráľovné či princezné, alebo ako uvažoval archeológ Jozef Paulík, veľkňažky, ktorých moc bola náboženská, nie politická, vychádzala zo spoločenskej funkcie?

Pavol Jelínek upozorňuje, že prvá možnosť nevylučuje druhú. „U Churritov a Akkadčanov boli kňažkami v chrámoch kráľovské dcéry,“ hovorí. Postavenie žien v stredoeurópskej dobe bronzovej je však podľa neho nezodpovedaný problém: staroveké pramene, o ktoré by sme sa mohli oprieť, sú protichodné. „Napríklad v starovekých demokratických Aténach žili ženy asi ako dnes v Afganistane, zahalené a iba doma, na ulicu mohli len v sprievode. Naopak na Kréte v tej dobe mohli ženy disponovať majetkom a boli oveľa slobodnejšie,“ hovorí výskumník. 

Čo vieme o ľuďoch, ktorí mohyly navŕšili pre svojich vodcov? Podľa Pavla Bobeka nositelia kultúry stredodunajských popolnicových pripomínali o 1000 rokov neskorších Keltov a Germánov. „S prihliadnutím k poznatkom z tohto obdobia u nás a v susedných krajinách sa zdá, že išlo o spoločnosť žijúcu prevažne roľníckym spôsobom života, v menších aj väčších rozptýlených usadlostiach, ktoré boli vo veľkej miere sebestačné,“ hovorí archeológ. „Bohaté hroby, rozmerné mohyly a opevnené hradiská odrážajú svet elity, združujúcej a určite aj ovládajúcej tieto menšie usadlosti.“

Boli to Dórovia?

Krátko po roku 1200 pred n. l. sa monumentálne mohyly prestávajú budovať a vytrácajú sa aj artefakty s nimi spájané... Ba čo viac, rozsiahle územia Podunajskej nížiny zostali vyľudnené, a to nielen na západnom Slovensku, ale do menšej miery aj v západnom Rakúsku. Čo sa stalo?

Jozef Paulík argumentoval, že ľud stredodunajských popolnicových obývajúci dnešné západné Slovensko vtrhol na územie dnešného Grécka, kde spôsobil kolaps mykénskej kultúry. Áno, naši „bronzoví bojovníci“ vraj v skutočnosti boli grécki Dórovia. Novšie bádanie však zistilo, že žiadna dórska invázia sa neodohrala, príchod Dórov na územie dnešného Grécka nevychádzal z nášho ani blízkeho územia, a predovšetkým nastal dávno po kolapse mykénskej kultúry.

Faktom je, že vyľudnenie dnešného západného Slovenska (12. storočie pred n. l.) nastalo počas dlhšieho obdobia chladu a zvýšených zrážok. „Dôsledkom, predovšetkým pre farmárske komunity s vysokou hustotou populácie, by mohol byť kolaps základu ich živobytia, čo by tieto skupiny – alebo ich časti – prinútilo, aby začali migrovať,“ píše archeológ Marcin Przybyła. Avšak kam migrovali? To, aspoň zatiaľ, zostáva záhadou. 

Ak ide o ľud popolnicových polí ako taký, máme predstavu o jeho šírení. Archeogenetické dáta spojili časť nositeľov tohto kultúrneho komplexu s ranými Keltmi („Prakeltmi) a ich eventuálnou expanziou na Britské ostrovy a na Pyrenejský polostrov [2]. Ďalšie komunity tohto kultúrneho komplexu pravdepodobne hovorili ranými italickými jazykmi (jazyková rodina, kam patrí o. i. latinčina) [3], ktorých pôvod väčšina historických jazykovedcov situuje severne od Álp, pričom existujú dôkazy (osobné mená), že sa nimi hovorilo v predrímskej Panónii. Môžeme teda predpokladať, že ľud popolnicových polí sa podieľal na ich šírení na Apeninskom polostrove [4]. 

Dekády stagnujeme

Éra náčelníckych mohýl mladšej doby bronzovej je nesmierne fascinujúcim obdobím pravekej histórie nášho územia. V posledných rokoch sa síce podarilo objaviť sídlisko a pohrebisko kultúry stredodunajských popolnicových polí, inak však jej výskum stagnuje už takmer tridsať rokov, čiže od čias Jozefa Paulíka „Je to smutné, ale týmto obdobím a jeho mohylami sa momentálne nikto intenzívnejšie nezaoberá,“ konštatuje Pavol Bobek. 

-

Za opakované odborné konzultácie autor ďakuje archeolológom Pavlovi Jelínkovi PhD a Pavlovi Bobekovi PhD.
 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Poznámky

1 Jozef Paulík vyčlenil čakanskú kultúru prevažne na základe hrobových nálezov, archeológ Pavol Bobek ale upozorňuje, že takýto prístup je problematický. Velatická kultúra je nielen susedná, chronologicky a v pohrebnom ríte zhodná s čakanskou, existujú nepublikované náleziská, ktoré nemožno priradiť ani jednej z nich, pričom na sídliskových náleziskách je bežný spoluvýskyt velatických a čakanskych keramických tvarov, ktorých chronologický vzťah však nie je jasný. Nie je preto prekvapujúce, že hoci Jozef Paulík rozoznával jej rozšírenie v Zadunajsku, maďarskí archeológovia spojenie maďarských nálezov s čakanskou kultúrou neuznávajú, často napríklad hovoria o špecifických skupinách „neskorých mohylových kultúr“. Rakúski archeológovia spájajú čakanskú a blízko príbuznú velatickú kultúru do jedinej - kultúry stredonunajských popolnicových polí (čakanská a velatická tvoria jej skupiny). Tento postup vyzdvihuje aj maďarská archeologička Rozália Kustár a ujal sa aj v českom bádaní.

2 Zatiaľ čo šírenie Prakeltov na Britské ostrovy prebiehalo masívnou migráciou, ich šírenie na Pyrenejský polostrov prebiehalo spočiatku akulturáciou, ktorú sprevádzal len obmedzený presun ľudí (elít?). Výraznejšie populačné pohyby ľudí stredoeurópskeho pôvodu sú zachytené až v polovici 1. tisícročia pred n. l.

3 Rané italické a keltské jazyky si boli v mladšej dobe bronzovej pravdepodobne ešte tak podobné, že mohli byť navzájom zrozumiteľné. 

4 Expanzia italických jazykov na Apeninský polostrov prebiehala pravdepodobne akulturáciou s migráciou nanajvýš menších skupín. Odohrala sa v rámci populácie, ktorej genetické zloženie bolo stabilné od šírenia nositeľov kultúry zvoncovitých pohárov začiatkom 2. tisícročia pred n. l. Keďže šírenie tejto populácie výborne koreluje so šírením italoketlstkých jazykov (nadradená skupina, združujúca blízko príbuzné keltské, italické jazyky a vymretú luzitánčinu z územia dnešného Portugalska), možno predpokladať, že italické jazyky na Apeninskom ostrove nahrádzali prevažne iné, blízkopríbuzné jazyky italokeltskej skupiny.

Literatúra

Benkovsky-Pivovarova, Z.: Zum Vorčaka-Horizont in der Südwestslowakei. Študijné zvesti 65, 2019, 7–18.

Cline, E. H. : 1177 B.C.: The Year Civilization Collapsed. Princeton, 2015 (9. vydanie)

Dzięgielewski K., Przybyła M.S., Gawlik A.: Reconsidering Migration in Bronze and Early Iron Age Europe: Bridging a Gap in European Mobility? IN: Dzięgielewski K., Przybyła M.S., Gawlik A. (eds.) Migration in Bronze and Early Iron Age Europe. Ksiegarnia Akademicka, 2010.

Furmánek, V. (ed.): Staré Slovensko 4: Doba Bronzová. Archeologický ústav SAV, 2015.

Kustár, R.: Podobnosti a odlišnosti kultúrneho vývoja na území juhozápadného Slovenska a severného Zadunajska na počiatku mladšej bronzovej doby - rozšírenie čakanskej kultúry. Pravěk NR 10, 2000, 421-433.

Majerová, A.: K otázke pôvodu „barbarskej“ keramiky v Egeide na konci doby bronzovej a jej vzťahu k čakanskej kultúre. Musaica 25, 2007, 23 – 44. 

Mehofer, M., Jung, R.: Mycenaean Greece and Bronze Age Italy: cooperation, trade or war? Archäologisches Korrespondenzblatt 43, 2013, 175–193.

Mödlinger M.: European Bronze Age cuirasses. aspects of chronology, typology, manufacture and usage. Jahrbuch des Römisch-Germanischen Zentralmuseum Mainz 59 (2012), 1-50.

Paulík, J.: Panzer der jüngeren Bronzezeit aus der Slowakei. Ber. RGK 49, 1968 (1970), 41-61.

Paulík, J.: K bojovníckemu výstroju v mladšej dobe bronzovej. Zbor. SNM 82 Hist. 28, 1988, 11-25.

Paulík, J.: Bronzom kované dejiny. Cart Card, 1993.

Plachá, V., Paulík, J.: Počiatky osídlenia devínskeho hradiska v mladšej dobe bronzovej Slov. Arch. 48, 2000, 37-86.

Przybyła, M. S.: Pottery Analyses as the Basis for Studying Migrations The Case of Danubian Pottery Groupsfrom the End of 2nd Millennium BC IN: Dzięgielewski K., Przybyła M.S., Gawlik A. (eds.) Migration in Bronze and Early Iron Age Europe. Ksiegarnia Akademicka, 2010.

Przybyła, Marcin S. Intercultural Contacts in the Western Carpathian Area at the Turn of the 2nd and 1st Millennia Bc. Warszawa: Narodowe Centrum Kultury, 2009. Print.