Praveké božstvá v archeologických prameňoch: Božskí Blíženci I.

Blíženci v indoeurópskych tradíciách

S Božskými Blížencami sme sa už na stránkach LUMYDU viackrát stretli, najmä s ich rekonštruovanou podobou, akú mohli mať v hĺbkach času, pred tisícročiami, ešte pred expanziou kočovníckych kultúr z nadčiernomorských stepí, ktoré dnes pokladáme za praindoeurópske. Odtiaľ sa rozišli, peknou aliteráciou vyjadrené, od Iránu po Írsko, a svoje božstvá si niesli so sebou. Vo viacerých náboženských tradíciách sa zachovali mýty o Božských Blížencoch a z nich je rekonštruovaná ich pôvodná podoba. Tiež sa pozrieme, aká bola ich symbolická podoba. Poďme sa na niektoré z nich pozrieť.

[reklama]
 

Grécki, indickí a ďalší Blíženci

Najstaršie meno Blížencov, Naššatija, sa spomína už v zmluve medzi mittanským panovníkom Šattivazom a chetitským kráľom Šuppiluliumašom z roku okolo 1380 p. n. l. Pripomína ich védske meno Násatja,ale nič bližšie o nich nie je známe. V Európe je ich najstaršie meno zašifrované ako „dvaja Lakedaimónovi synovia“ ([ra-]ke-da-mo-ni-jo-u-jo) na hlinenej tabuľke z Théb, z obdobia mykénskej kultúry, datované asi do 12. st. p. n. l. O ich funkcii v tej dobe ale nevieme takmer nič, resp. sa o nej môžeme dohadovať z mytologických tradícií klasického obdobia. Tu sú známi pod menami Kastór a Polydeukés, alebo spolu pod menom Dioskúrovia (Synovia Dia). Kastór s Polydeukom sa zúčastnili všetkých dôležitých starších mýtov. Podieľali sa na hone na Kalydónskeho diviaka, plavili sa s Iásonom po zlaté rúno, zachraňovali svoju sestru Helenu, keď ju uniesol aténsky Theseus. Nezúčastnili sa však Trójskej vojny, lebo, podľa jednej z verzií mýtov, v čase, keď Helenu unášal Paris, podľahol Kastór v boji ďalším dvojčatám, Lynkeovi a Idovi. Polydeukés dostal od Dia na výber: buď bude žiť sám na Olympe, alebo spolu s bratom budú jeden deň v podsvetí a druhý strávia medzi bohmi. Vybral si druhú možnosť a z bratov, ktorí sa predtým venovali únosom dobytka a žien sa stali božskí záchrancovia ľudí v núdzi, v bojoch, či na mori. Ich úlohu, ako liečiteľov, prebrali pod bránami Tróje Machaón a Podalirius, synovia boha Asklépia.

Rimania prevzali uctievali Dioskúrov pod menami Castor a Pollux. Ako vyzerali, vieme z množstva sôch, na ktorých boli zobrazení, často s poľgulovitou čiapočkou, zvanou pilos, ktorá napodobovala škrupinu vajca, z ktorého sa vyliahli. Okrem toho bola však ich podoba zobrazená aj symbolicky, napríklad ako dve štíhle amfory okolo ktorých sa ovíja had, alebo dve klady, spojené do tvaru písmena H. Niektorí bádatelia pokladajú za Božských Blížencov aj Romula a Rema, tu však ide o inú tradíciu, súvisiacu s primordiálnymi mýtmi, súvisiacimi so stvorením sveta.

[reklama]

Z menej známych antických Božských Blížencov môžeme menovať dvojicu, nazývanú Palici, uctievanú pri Leontinoi na Sicílii, luzitánskych a astúrskych Equeunubo (dvoch synov na konskom chrbte), či etruských „Synov nebeského boha Tina“ Tinascliniiaras, zvaných Kastur a Pultuce.

Vo védskej Indii boli Božskí Blíženci známi pod menom Ášvinovia („majúci kone“ alebo „zrodení z koňa“) alebo Násatjovia („bezpečný návrat“ v zmysle záchrancovia, spasitelia). Sú synmi neba. Bývajú spájaní s jazdou na voze po oblohe, ktorý ťahajú kone, labute, či orly. Asociujú sa s bohyňou slnka a s bohyňou úsvitu. Zachraňujú ľudí v krízových situáciách, pôsobia ako liečitelia, bdejú nad dodržiavaním prísah a inštitúciou manželstva. Ich synmi, alebo skôr hypostázami mali byť dvaja bratia z pätice Pánduovcov Nakula a Sáhadéva známi záchranári svojich spolubojovníkov v epose Mahábharáta.

Podľa Upanišád mali byť Ášvinovia (ozdobení sú pri tom lotosovými vencami) nápomocní aj pri počatí. Tu sa ako metafora počatia spomína aj to, že Ášvinovia pomocou zlatých paličiek roznietili oheň, zrejme teda patrili k jeho vynálezcom.

Božskí Blíženci sú známi aj iránskej tradícii, ale bližšie podrobnosti sú kvôli Zarathuštrovej reforme iránskeho náboženstva zastreté. V staroiránskej tradícii vystupovali pod menami Haurvatát a Ameretát alebo Guštásp a Lohrasp v stredovekej epickej tradícii.

U Keltov, či skôr Galov mali byť uctievaní pod menami Divannos a Dinomogetimaros a Kelti, žijúci pri oceáne ich mali, podľa Diodóra Sicílskeho (píše o nich ako Dioskúroch), uctievať nadovšetko.

U germánskych Nahanarvalov mali byť uctievaní pod menom Alkovia, a mala by byť po nich pomenovaná runa alhiz. Oveľa známejší sú však až vďaka staroislandskej poézii, kde je uvedená trojica Vanov – Njörðr, Freyr a Freya. Sú predstavení ako otec Njörðr a jeho dve deti, ale ide o štrukturálny posun a ako vysvetľuje J. Puhvel, „jeho otcovství je podle všeho jen chabým pokusem o dodatečné uspořádání neurčitých sexuálních poměrů a krvesmilných sklonů mezi Vany.“ Podľa Ságy o Ynglingoch keď bol Ódin dlho preč, jeho dedičstvo a ženu Frigg si podelili (než sa vrátil) jeho bratia Víli a Vé. Tie neurčité pomery teda neboli len u Vanov. 

Ďalších euhemerizovaných Blížencov z germánskej tradície si uvedieme nižšie.

V lotyšskom a litovskom folklóre sú známi pod menom Dieva dēli, či Diẽvo sũnẽliai alebo Ášvienai, teda synovia nebeského božstva. Neprekvapí, že sú tu spájaní s bohyňou slnka Saulé.

U Slovanov je doložiť prítomnosť Božských Blížencov problematickejšie. Býva s nimi spájaný dvojhlavý drevený idol, nájdený na ostrove Fischerinsel v Tollensee. Zrejme boli uctievaní aj na Slovensku vo svätyni v Moste pri Bratislave. O tejto lokalite sme pred časom na stránkach LUMYDu informovali TU. Čo sa týka Blížencov, nemáme ich doložených spoľahlivo v žiadnom písomnom prameni, aj keď niekedy sa uvažuje, že východoslovenský Simargl je vlastne spojené meno Blížencov, teda Sim a Rgl. Známi sú skôr z folklóru alebo kroník neskorších autorov s antickým vzdelaním, ktorých hodnovernosť je v interpretáciách neistá. Takto sú v poľských prameňoch popísané postavy Lel a Polel. Významný slovenský národovec Ján Hollý (1785 – 1849) ich v svojom diele Bájosloví pohanskích Slovákov popísal takto: 

LEL, LELO: boh láski, sin Ládi; Amor, Cupido, Eros. Odtáď u Čechov ľelkovať, lelki pásť, obzírať sa, a u Belohorcov asnaď trúľeľek, ňetopír; odtáď pošla též prezívka na mužskích: lalo.

POĽEL: boh manželstva, Hymenaeus, sin Ládi. Ňeňí grécki Pollux, ako též brat jeho ňeňí Castor.

Zaujímavé je, že v slovanských novodobých rituáloch, kde je potrebný nový oheň, je potrebné, aby ho zapaľovali dvaja bratia pomocou driev. Problematiku Blížencov u Slovanov veľmi podrobne spracoval M. Cigán v širokých indoeurópskych súvislostiach. Snažil sa rekonštruovať mýtus o boji slovanských Blížencov s drakom. Podrobnejšie sa mu však budem venovať inokedy.

[reklama]

Celkovo je možné zhrnúť z predložených tradícií akýsi ideál, ktorý mohol byť vlastný už praindoeurópskemu prototypu Božských Blížencov: 

I. Synovia Boha Neba.

II. Bratia Slnečnej Panny.

III. Spájaní s koňmi.

IV. Dvojité otcovstvo.

V. Záchrancovia na mori.

VI. Astrálna prirodzenosť.

VII. Magickí liečitelia.

VIII. Bojovníci a poskytovatelia božskej pomoci v boji.

IX. Božstvá plodnosti.

X. Spájaní s labuťami (alebo orlami).

XI. Božstvá tanca.

XII. Blízkosť k ľudskej bytosti.

XIII. Ochrancovia prísahy.

XIV. Asistencia pri pôrode.

XV. Zakladatelia miest.

Autori K. T. Witczak a D. Zawiasa pridali ďalšie dva body:

XVI. Silné putá bratstva.

XVII. Individualizácia dvojčiat.

Posledný, mimoriadne dôležitý bod pridal fínsky indológ A. Parpola, podľa ktorého sú Blíženci aj dôležitými ochrancami nielen v liminálnych situáciách, ale aj záhrobnými božstvami. Môžeme preto pridať ďalší bod:

XVIII. Pohrebné božstvá.

Tiež je azda možné im pripísať vynález alebo krádež ohňa, ako na to poukazujú niektoré tradície. Rovnako si zaslúži prebádať aj ich drakobijcovské účinkovanie aj v iných kultúrach ako slovanskej.
 

Identifikácia v archeologických nálezoch

Toľko reč písomných prameňov. Čo by sme ale vedeli o nich bez písma? A čo s takými indoeurópskymi kultúrami, kde písomná tradícia nebola zaznamenaná? Niektoré z vyššie opísaných podôb vyexcerpovaných z písomných a orálnych prameňov a antických umeleckých zobrazení nám môžu byť čiastočne nápomocné aj pri ich identifikácii v pravekom materiáli. Sústredíme sa najmä na nálezy zo Slovenska, ale pozrieme sa aj na iné kultúrne oblasti. Resp. tam musíme začať, pretože umenie doby bronzovej v stredoeurópskom priestore sa vyznačuje mimoriadnou mierou abstrakcie, štylizácie a symbolického stvárňovania, ktorý môžeme nazvať zoomorfizáciou, resp. fytomorfizáciou.

Ako najzrejmejší sa javí zlatý nákrčník zo skýtskej mohyly Kuľ-Oba z dnešného Krymu. Na jeho koncoch sú realisticky stvárnené konské protómy, nesúce dvoch jazdcov. Aj keď z písomných prameňov nie je uctievanie Božských Blížencov u Skýtov explicitne doložené (informácia Lúkiána zo Samostaty je až z 2. st. n. l.), z viacerých nálezov zobrazení dvojíc mužských postáv môžeme o tejto skutočnosti uvažovať už v dobách rozkvetu skýtskej kultúry.

Podobne sme na tom u stredoeurópskych Keltov, o ktorých náboženstve prakticky nemáme žiadne záznamy. Jedným z dokladov uctievania Blížencov v tejto dobe by mohol byť opasok zo Slepého vrchu v katastri Dolných a Horných Orešian. Na koncoch železného reťazového opasku sú znázornené dve konské hlavičky. Keďže majú mierne rozdielnu veľkosť, autor uvažuje o zobrazení kobyly so žriebäťom. Je však rovnako možné, že ide o podobu Blížencov v konskej podobe.

V archeológii dobe bronzovej sa Božským Blížencom venovalo viac autorov. Fínsky indológ Asko Parpola (2005) interpretoval Blížencov ako typicky indoeurópske božstvá, ktorých podoba úzko súvisí so vznikom dvojkolesových vozov v kultúre Sintašta (2200-1900 pred n. l.). Blíženci sú tak spodobení ako bojovník na voze a jeho vozataj. Ako doklad uvádza hrobové nálezy s vozmi a dvojicami pochovaných mužov, ktoré porovnáva so vzťahmi kráľov s ich vozatajmi v indických a predovýchodných prameňoch.

Treba však povedať, že napriek autorovmu nespornému prínosu, dopúšťa sa niekoľkých anachronizmov a nepresností. Je naozaj pravdepodobné, že podobu Blížencov minimálne v niektorých kultúrach ovplyvnil fenomén vozataja a bojovníka na voze. Autor sa však nezaoberá tým, že napríklad do strednej a západnej Európy migrovali nositelia jamovej, šnúrovej a ďalších kultúr už v 4. a 3. tis. pred n. l. teda stáročia predtým, než sa vyvinul dvojkolesový voz so spicovými kolesami, a ktorí, ako poukazujú aj genetické štúdie, boli užívateľmi indoeurópskych dialektov a teda aj náboženských predstáv, aspoň čiastočne sa odrážajúcich v materiálnej kultúre. 

Rovnako problematická je aj špecifikácia Božských Blížencov ako typicky Indoeurópskych božstiev. Napríklad z Mezopotámie sú z tretieho tisícročia známe dve božstvá, Lugal-irra a Meslamta-ea, ktoré majú niektoré atribúty a funkcie podobné indoeurópskym Blížencom. Bývajú asociovaní ako sprievodcovia božstva smrti Nergala, strážia vstup do podsvetia a preto sa ich sošky zakopávali ako strážcovia pri vstupoch. Lugal-irra sa typicky spájal s pravou stranou a Meslamta-ea s ľavou. Bývajú označení ako Blíženci a boli spájaní so súhvezdím Blížencov.

Nie sú zobrazení na voze. Sú doložení z obdobia súčasného s kultúrou Sintašta. Náznaky zobrazovania duálnych postáv a zvierat sú v Mezopotámii a Anatólii doložené aj v predchádzajúcich tisícročiach, dokonca siahajú až do prekeramického neolitu. Je možné, že v predneolitickej Anatólii sa vyvinul prototyp, ktorý sa šíril s neolitizáciou a rozvíjal sa do rôznych tradícií aj v neolitickej Európe. To už samozrejme, presahuje možnosti tohto textu.

O rozpoznanie Blížencov v archeologickom materiáli v nordickom okruhu doby bronzovej sa snažil najmä dánsky bádateľ Kristian Kristianssen. O ich prejave v materiálnej kultúre uvažuje už v straobronzovej únětickej kultúre pri nálezoch depotov s duálnou skladbou nálezov. Jedným z takých je napríklad aj mimoriadne výnimočný set dvoch mečíkov, ktoré boli súčasťou pokladu, v ktorom bol uložený aj disk z Nebry. O nich si podrobnejšie povieme niečo nabudúce. Ďalším nálezom je hrobka v Leubingene, v ktorej sa mala nájsť dvojica mužov, preložených krížom cez seba. V ich blízkosti boli uložené dvojice zbraní, sekier a dýk, ktoré boli tiež preložené krížom cez seba. Vek pochovaných bol veľmi rozdielny a ak malo ísť o dvojčatá, tak len v symbolickej rovine. Taktiež je problematické sa k nim vyjadriť, pretože ide o nález z 19. stor. a ich kosti sa už stratili.

Zo slovenských autorov sa Božským Blížencom venoval M. Neumann, ktorý ich reflexiu v materiálnej kultúre videl v prílohách lastúr riečnych mäkkýšov ako symbolov znovuzrodenia a sekundárne rituálne otváranie hrobov, ktoré malo pochovaným zaistiť život večný na onom svete. Je treba si pripomenúť, že z niektorých hrobov únětickej kultúry bola naozaj odobraná lebka. Druhotné otváranie hrobov však často malo aj oveľa prozaickejšie dôvody – jednoducho boli vykrádané a v súčasnosti je ťažké vysvetliť, aký úmysel našich predkov k otvoreniu hrobu viedol.

Z ďalších bádateľov musím neskromne menovať seba. Jedným z prejavov kultúr staršej doby bronzovej bolo aj ukladanie dvojíc chlapcov alebo mužov do sídliskových jám. Jedna z možností je, že išlo o ľudské obete a nie hroby. Je možné, že aj tu išlo o odraz symboliky Blížencov. 

[reklama]

Bratia – Zakladatelia

Na Slovensku odraz zakladateľského mýtu spĺňa dosiaľ žiaľ ešte plne nevyhodnotená nálezová situácia z lokality Michaľany na východnom Slovensku. V blízkosti dvoch eneolitických mohýl boli objavené mladšie včasnobronzové hroby koštianskej kultúry. Vyzerá to presne ako známy vzorec, keď etnikum, ktoré kolonizovalo nejaké územie, robilo si naň nárok poukázaním na to, že ide o krajinu, ktorú už predtým osídlili ich (najlepšie mýtickí a polobožskí) predkovia. „Adoptovaním“ mŕtvych v mohylách, ktorých prijali do svojej komunity priznali práve takýto zakladateľský status. Podobná situácia je zachytená na pohrebisku únětickej kultúry vo východočeských Mikulovicích, kde boli dva najstaršie hroby ešte z predchádzajúceho protoúnětického obdobia. Nešlo síce o mohyly, ale pravdepodobne išlo hroby s povrchovým označením.

Samozrejme, hneď každému napadnú zakladatelia mesta Rím, polobožskí bratia Romulus a Remus. Treba však povedať, že práve títo dvaja do Blíženeckej schémy nezapadajú, resp. nie tak úplne. Religionista B. Licoln rekonštruoval totiž mýtus o inej bratskej dvojici o Manuovi a Yemovi, z ktorých Manu obetoval Yema a tak vznikol svet. 

Blíženeckému modelu zodpovedá aj štruktúra vlády v rímskej republike – na jej počiatku mali byť dvaja konzuli Lucius Junius Brutus a Lucius Tarquinius Collatinus, ktorí sú tiež viac mytologickými, ako historickými postavami.

Tento model presadzuje aj K. Kristiansen, ktorý od Božských Blížencov odvodzoval aj vládu náčelníkov v dobe bronzovej, podobne ako vládu dvoch kráľov v starovekej Sparte. Spartskí Dórovia mali prísť na Peloponézos vedení dvomi vodcami. Tu ale treba povedať, že si autor trochu prispôsobil realitu, i keď mytologickú. Peloponézos dobýjali traja dórski vodcovia a vládu (len nad Spartou/Lakóniou) získali dediči jedného z nich, dvojčatá Eurysthenés a Proklés. A nemali sa radi.

Ako kolonizátori/dobyvatelia prišli do Británie aj Hengist a Horsa so setrou Rowenou (Žrebec, Kôň a Hriva), do Itálie langobardskí Ibor a Ajo/Agio (Diviak a Kanec) s matkou Gambarou, alebo Raos a Raptos u vandalských Hasdingov, Ambri a Assi u ďalších Vandalov, Marcomer a Sunno u Frankov, Ariarich a Aorich u Tervingov, Alatheus a Safrak u Greutungov a ďalší... Peter Bystrický rekonštruuje, že Gótov k Čiernemu moru priviedla dvojica Gótov Berig a Filimer, ale podľa Jordana trojica Valamer, Thiudimer a Vidimer. 

V Ságe o Yngligoch to bolo naopak: Ódin nechal dvoch bratov Víliho a Véa v Ásgarde (Ázii) a odišiel na sever bez nich. O tom, či im nechal aj manželku už sága mlčí. 

U Keltov mohli byť takýmito vodcami Belovés a Sigovés, ale tí sa rozdelili a šli každý inam. Možno svedectvo o podobnom mýte, či štruktúre vládneho zriadenia, zachovali aj bratislavské keltské mince so zobrazením dvojice mužských poprsí. Čechov z pravlasti tiež viedli pôvodne bratia Čech a Lech, ale ten sa po ceste odpojil. Asi si domyslel, čo ho na hore Říp čaká. Inú indíciu zo slovanského sveta predstavuje aj pomerne neskorá povesť o meste Krakow, kde sa tiež vyskytujú dvaja Krakovia, jeden bratovrah Lech, setra Wanda a drak a celé je to pomotané s ďalšou vrstvou drakobijeckých zakladateľských mýtov. Trojica Gótskych vodcov pripomína troch bratov Kyja, Ščeka a Choriva so sestrou Libeď, zakladateľov Kyjeva. Mytologické štruktúry sú podľa Jordana viditeľné aj u Hunov. Na čele kmeňového zväzu tiež stáli traja bratia – Oktar, Ruga a Mundiuch, každý však zrejme vládol len jeho časti. Po nich vláda pripadla Mundiuchovým synom Bledovi a Attilovi. A Atilla zabil Bledu a... zvyšok by už mohla byť naozaj história.

Je vidieť, že sa tu opakujú mytologické štruktúry, najmä u Germánov počas sťahovania národov, ale nie sú typické len pre nich a sú staršie. Je zrejmé, že sa vyskytujú minimálne u západných Indoeurópanov a v dobe sťahovania národov prežívali svoju renesanciu. Je pravdepodobné, že podobné mýty, súvisiace s dvojicami a trojicami vodcov (prípadne ich setrami) boli žité aj v dobách šírenia sa indoeurópskych kultúr už počas migrácií prvých Indoeurópanov do Európy. Je to vidno aj na pohrebisku z neskorého eneolitu Alburg v Nemecku, kde najstaršie hroby patria trojici bratov-zakladateľov. Zakladateľský bratský systém vznikal v rodinných štruktúrach a dedičskom práve v Indoeurópskych kultúrach. TU ho zhrnul v článku pre LUMYD Dušan Valent.

So zakladateľskou funkciou Božských Blížencov to vôbec nie je jednoduché, pretože G. Dumézil kráľovskú dvojitú moc odvádzal od iných typov božstiev, ktorých základom boli védski Varuna a Mitra, ktorí sa dopĺňali. Jeden dbal nad vesmírnym poriadkom, druhý nad dodržiavaním prísah. Dumézil ich u Germánov paralelizoval s Ódinom a Týrom. Vyzerá to tak, že nie každú (mužskú) podvojnosť, ktorú v archeologickom materiáli nájdeme, môžeme automaticky spájať s Božskými Blížencami. Neznamená to však, že z hore uvedeného zoznamu ich funkcií môžeme vyškrtnúť, že by boli zakladateľmi. Ako mi vysvetlil religionista Michal Cigán, dvojčatá Manu a Yemo (o nich si môžete prečítať v článku TU) boli akési praveké relikty z doby kamennej, ktoré neboli ešte božstvami v pravom zmysle. Išlo o kultúrnych hrdinov, archetypálne postavy, z ktorých sa neskôr vyvíjali ostatné duálne božstvá. Prieniky sú viditeľné práve na Romulovi a Removi, ktorí podobne ako Dioskúrovia sa tiež v mladosti venovali krádežiam dobytka a podobným hrdinským výčinom, pričom zakladaniu mesta sa venovali až neskôr.

Pre indoeurópske tradície je špecifická štruktúra Blížencov s dcérou Slnka alebo bohyňou úsvitu. Za postreh ďakujem Dušanovi Valentovi. Ďalšie dvojice bohov (napr. Varuna a Mitra, Ódin a Tíwaz), Dumézil ich nazýval dvandvové, boli postavené na princípe Ying a Yang, teda boli funkčne protikladné a dopĺňali sa. V dochovaných prameňoch, písomných aj hmotných, je tieto rozdiely ťažko postrehnúť, pretože ako to v orálnych tradíciách býva, splývali a miešali sa.

Krátke zhrnutie

V tomto texte som sa snažil zhrnúť čo o Božských blížencoch vieme v jednotlivých, hlavne indoeurópskych, kultúrach a ako sa prejavovali. Cieľom bolo urobiť si prehľad ich funkcií, ale aj opis ich fyzického vzhľadu (dvaja jazdci, mladí muži, samotné kone, labutí samci, orly, či iné dravé vtáky, diviaci, alebo dva drevené stĺpy, či ohňové paličky atď.), ktorý bude potrebný pre ich identifikáciu v archeologických prejavoch a artefaktoch. Je vidno, že sa v jednej tradícii dokážu prejaviť viackrát, v rôznych mýtoch alebo eposoch, pod rôznymi menami. Akoby, keď to príbeh potrebuje, vznikajú nové dve dvojice, ktoré obsadia miesto tých, ktoré sa vytratia, ako sme videli v Homérovej Iliade.

Zaujímavé je, že mená Blížencov, či spoločný názov dvojice, alebo jednotlivcov, sú často spájané s koňmi, ale aj diviakmi, či inými živočíchmi, čo, ako som naznačil a podrobnejšie si pozrieme v druhom diele článku, pomôže rozoznávať Blížencov aj v hmotnej kultúre. Zatiaľ sa môj výskum týmto smerom ikonografického bádania zameral na dobu železnú a bronzovú, je možné, že ich prítomnosť sa potvrdí aj v starších obdobiach.

Rovnako je zaujímavé sledovať aj takmer dvetisícročnú tradíciu dvoch bratov zakladateľov, ktoré sú zachytené v písomných prameňoch, ale ktorá má svoj odraz aj v archeologických nálezoch. Je ich síce relatívne málo, ale som presvedčený, že aj táto množina nálezov sa časom zväčší najmä vďaka modernýcm genetickým analýzam eneolitických a starobronzových pohrebísk. Samozrejme, treba mať na pamäti, že zakladateľské dvojice (alebo trojice) nemusia byť vždy bratské geneticky, ale len v kultúrnej, symbolickej rovine. Ani zabíjane brata, zakladateľa nemuselo byť reálne. Zabitie Rema, nebolo historickou udalosťou, len odkazovalo hlboko do minulosti, kdesi k počiatkom vzniku sveta. V iných, mladších príbehoch, sú zas Blíženci nahradené dvojicou iných, inak samostatných bohov, kresťanských svätcov, alebo Ježiša a sv. Petra, ktorí sa inkognito túlajú svätom a naprávajú sociálnu nerovnosť. Osoby sa menia, ale funkcie ostávajú. Ide o hlboko vrytý kultúrny, či snáď aj pamäťový vzorec – engram.

O ďalších funkciách, medzi ktoré patrí aj drakobijecká a ochranná, ktoré podľa mňa nechávajú výraznejšie stopy v archeologickom materiáli, si povieme nabudúce.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, odoberajte náš newsletter.

-
 

Literatúra: 

Beťáková/Blažek 2012 – M. E. Beťáková/V. Blažek: encyklopedie beltské mytologie. Praha 2012.

Black/Green 2004 – J. Black/A. Green: Gods, Demons and Symbols of Ancient Mesopotamia .

An Illustrated Dictionary. London 2004.

Botheroydovi 1998 – S. a P. Botheroydovi: Lexikon keltské mytologie. Praha 1998.

Bottéro 2005 – J. Bottéro: Nejstarší náboženství Mezopotámie. Praha 2005.

Brisch 20016 – N. Brisch: Lugalirra and Meslamtaea (a pair of gods). [online] Ancient Mesopotamian Gods and Goddesses. Dostupné na: https://oracc.museum.upenn.edu/amgg/listofdeities/lugalirraandmeslamtaea/index.html.

Bystrický 2014 – P. Bystrický:  Kráľovská hodnosť u Germánov. Forum historiae : odborný internetový časopis pre históriu a príbuzné spoločenské vedy 2/8, 2014, 45-70.

Cigán 2006 – M. Cigán: Božské dvojičky v mýtických predstavách starých Slovanov – rekonštrukcia mýtu [práca ŠVOČ]. Katedra porovnávacej religionistiky FiF UK Bratislava. Nepublikované.

Čambal 2020 – R. Čambal: Laténske reťazové opasky z osmičkovitých článkov z Malých Karpát. In: P. Jelínek (ed.): Čriepky. Zborník Martine Kušnírovej in memoriam. 2020, 143-151.

Danka/Witczak 2010 – I. R. Danka/K. T. Witczak: Deis Equeunubo – The Divine Twins in Asturia. P. Stalmasczyk/M. Fomin (eds.): Dimensions and Categories of Celticity: Studies in Language. Proceedings of the Fourth International Colloquium of Societas Celto-Slavica held at the University of Łódź, Poland, 13-15 September 2009. Part 1. 2010, 17-26.

Dobiat 1982 – C. Dobiat: Menschdarstellungen auf ostalpiner Hallstatkeramik. Eine Bestandaufnahme. Acta Archaeologica 34, 1982, 279-322.

Dumézil 1988 – G. Dumézil: Mitra-Varuna. An Essay on Two Indo-European Representations of Sovereignty. New York 1988.

Dynda 2025 – J. Dynda: Bohové a bohyně starých Slovanů. Praha 2025.

Ernée/Langová et al. 2020 – M. Ernée/M. Langová/L. Arpe/P. Bednář/D. Berger/G. Brügmann/J. Bíšková/J. Cvrček/S. Drtikolová Kaupová/V. Fairbank/J. Frolík/V. Heyd/L. Horáčková/L. Kaňáková/J. Kmošek/P. Kočár/R. Kočárová/Š. Křížová/L. Kučera/R. Kyselý/M. Mihaljevič/K. Moravcová/E. Pernicka/P. Stránská/R. Sedláček/J. Šura/J. Švédová/L. Vargová/P. Velemínský/K. Vymazalová/E. Zazvonilová: Pohřebiště starší doby bronzové na Jantarové stezce. Památky Archeologické – Supplementum 21. Praha 2020. 

Filipský 2007 – J. Filipský: Encyklopedie indické mytologie. Postavy indických bájí a letopisů. Praha 2007.

Grissom 2000 – C. A. Grissom: Neolithic Statues from "Ain Ghazal: Construction and Form. American Journal of Archaeology 104, 2000, 25-45.

Horváthová/Jarosz/Szczepanek 2025 – E. Horváthová/P. Jarosz/A. Szczepanek: In the Shadow of the Barrows: Early Bronze Age Cemeteries at Michaľany and Hatalov in the Eastern Slovak Lowland. In: J. Bátora/P. Bobek/K. Daňová/Š. Olšav/D. Oravkinová (ed.): 29th International Conference on the Early and Middle Bronze Age in Central Europe. 13. – 16. 10. 2025, Stará Lesná. Book of Abstracts. Nitra 2025, 50.

Jelínek 2016 – P. Jelínek: Objekty s dvojicami ľudských skeletov na sídliskách staršej a strednej doby bronzovej na Slovensku. Zborník SNM 110, Archeológia 26,2016, 27-36.

Jelínek/Lepiš 2023 – P. Jelínek/J. Lepiš: Doklad kultúrnej indoeuropeizácie? Pozoruhodný neskoroeneolitický džbánok z Bratislavy-Záhorskej Bystrice. Studia Historica Nitriensia 2023/ročník 27/Supplementum 3 – V hore strom. 2023, 47-58. 

Kerényi 1998 – K. Kerényi: Mytologie Řeků II. Praha 1998.

Klochko 1997 – L. S. Klochko: Scythian Metal Neck Jewelry. Folia Praehistorica Posnaniensia 8, 1997, 99-120.

Kossack 1999 – G. Kossack: Religiöses Denken in dinglicher und bildlicher Überlieferung Alteuropas aus der Spätbronze- und frühen Eisenzeit (9.-6.Jahrhundert v. Chr. Geb.). München 1999.

Kristiansen 2011 – K. Kristiansen: e Nebra  nd and early Indo-European religion. In: H. Meller/F. Bertemes (eds.): Der Gri nach den Sternen. Wie Europas Eliten zu Macht und Reichtum kamen: Internationales Symposium in Halle (Saale) 16.–21. Februar 2005 (Tagungen des Landesmuseums für Vorgeschichte Halle). Halle 2013, 431–437.

Kristiansen/Larsson 2005 – K. Kristiansen/T. B. Larsson: The Rise of Bronze Age Society. Travels, Transmissions and Transformations. Cambridge 2005.

Lazaridis/Patterson/Anthony et al. 2025 – I. Lazaridis/N. Patterson/D. Anthony/L. Vyazov/R. Fournier/H.Ringbauer/I. Olalde/A. A. Khokhlov/E. P. Kitov/N. I. Shishlina/S. C. Ailincăi/D. S. Agapov/S. A. Agapov/E. Batieva/B. Bauyrzhan/Z. Bereczki/A. Buzhilova/P. Changmai/A. A. Chizhevsky/I. Ciobanu/M. Constantinescu/M. Csányi/J. Dani/P. K. Dashkovskiy/S. Évinger/A. Faifert/P. Flegontov/A. Frînculeasa/M. N. Frînculeasa/T. Hajdu/T. Higham/P. Jarosz/P. Jelínek/V. I. Khartanovich/E. N. Kirginekov/V. Kiss/A. Kitova/A. V. Kiyashko/J. Koledin/A. Korolev/P. Kosintsev/G. Kulcsár/P. Kuznetsov/R. Magomedov/A. M. Mamedov/E. Melis/V. Moiseyev/E. Molnár/J. Monge/O. Negrea/N. A. Nikolaeva/M. Novak/M. Ochir-Goryaeva/G. Pálfi/S. Popovici/ M. P. Rykun/T. M. Savenkova/V. P. Semibratov/N. N. Seregin/A. Šefčáková/R. S. Mussayeva/I. Shingiray/V. N. Shirokov/A. Simalcsik/K. Sirak/K. N. Solodovnikov/J. Tárnoki/A. A. Tishkin/V. Trifonov/S. Vasilyev/A. Akbari/E. S. Brielle/K. Callan/F. Candilio/O. Cheronet/E. Curtis/O. Flegontova/L. Iliev/A. Kearns/D. Keating/A. M. Lawson/M. Mah/A. Micco/M. Michel/J. Oppenheimer/L. Qiu/J. N. Workman/F. Zalzala/A. Szécsényi-Nagy/P. F. Palamara/S. Mallick/N. Rohland/R. Pinhasi/D. Reich: The genetic origin of the Indo-Europeans. Nature 2025. https://doi.org/10.1038/s41586-024-08531-5

Lewis-Williams/Pearce 2008 – D. Lewis-Williams/D. Pearce: Uvnitř meolitické mysli. Vědomí, vesmír a říše bohů. Praha 2008.

Medović et al. 2025 – I. Medović/ T. Stanković Pešterac/A. Medović/K. Furholt/M. Furholt/F. Wilkes/R. Hofmann: A Teo-Headed Figurine from the Žabalj–Nove Zemlje Neolithic Site. Rad Muzeja Vojvodine 67, 2025, 45-61.

Neumann 2020 – M. Neumann: Božské dvojičky a ich reflexia v predstavách spoločnosti doby bronzovej. Slovenská archeológia, 68, no. Suppl. 1. A. Kozubová/E. Makarová/M. Neumann (ed.): Ultra velum temporis. Venované Jozefovi Bátorovi k 70. narodeninám. Nitra 2020, 441-448. DOI: https://doi.org/10.31577/slovarch.2020.suppl.1.37

Parpola 2004-2005 – A. Parpola: The Nasatyas, the Chariot and Proto–Aryan Religion. Journal of Indological Studies 16 & 17, 2004–2005, 1-63.
Penske et al. 2024 – S.Penske/M.Küßner/A. B. Rohrlach/C. Knipper/J. Nováček/A. Childebayeva/J. Krause/W. Haak: Kinship practices at the early bronze age site of Leubingen in Central Germany. [online] Sci Rep 14, 3871 (2024). https://doi.org/10.1038/s41598-024-54462-6

Podborský 2004 – V. Podborský: Nové nálezy kovových nákrčníků v hrobech z doby bronzové na Moravě a jejich význam. In: J. Bátora/V. Furmánek/L. Veliačik (Hrsg): Einflüsse und Kontakte alteuropäische Kulturen. Festschrift für Jozef Vladár zum 70. Geburtstag. Nitra 2004, 185-198.

Profantová/Profant 2004 – N. Profantová/M. Profant: Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Praha 2004.

Puhvel 1997 – J. Puhvel: Srovnávací mythologie. Praha 1997.

Sjögren 2020 – K.-G. Sjögren/I.Olalde/S. Carver/M. E. Allentoft/T. Knowles/G. Kroonen/A.W. G. Pike/P. Schröter/K. A. Brown/K. Robson Brown/R. J. Harrison/F. Bertemes/D. Reich/K. Kristiansen/V. Heyd: Kinship and social organization in Copper Age Europe. A cross-disciplinary analysis of archaeology, DNA, isotopes, and anthropology from two Bell Beaker cemeteries. [online] PLoS ONE 15(11): e0241278. https://journals.plos.org/plosone/article?id=10.1371/journal.pone.0241278

https://doi.org/10.1371/journal.pone.0241278

Turčan 2001 – V. Turčan: Old-Slavonic Sanctuaries in Czechia and Slowakia. Mythologica Slavica 4, 2001, 97-116.

Turčan 2023 – V. Turčan: Staroslovanská svätyňa v Moste pri Bratislave. [online] Ľudia, mýty & dejiny: Dávne tisícročia, mýty a záhady pod lupou. Dostupné na: https://lumyd.eu/article/staroslovanska-svatyna-v-moste-pri-bratislave/168

Valent 2023 – D. Valent: Prísny otec, vrúcny matkin brat: Poháňala šírenie Indoeurópanov špecifická rodinná štruktúra? [online] Ľudia, mýty & dejiny: Dávne tisícročia, mýty a záhady pod lupou. Dostupné na: https://lumyd.eu/article/prisny-otec-vrucny-matkin-brat-pohanala-sirenie-indoeuropanov-specificka-rodinna-struktura/176

Vlčková 1999 – J. Vlčková: Encyklopedie mytologie germánských a severských národů. Praha 1999.

Witczak 2005 – K. T. Witczak: Język i religia luzytanów. Studium historyczno-porównawcze. Łódź 2005.

Witczak 2011 – K. Witczak: Dioscuri in the Mycenean Times. Do-so-mo 9, 2011, 57-68.

Witczak/Zawiasa 2004 – K. T. Witczak/D. Zawiasa: Palici – the sicilian Twin Brothers and the Indo-European Myth About Divine Twins. Živa Antika 54, 2004, 45-60.

Zbavitel prekl. 2004 – D. Zbavitel: Upanišady. Praha 2004.

Zbavitel et al. 1986 – D. Zbavitel/E. Merhautová/J. Filipský/H. Knížková: Bohové s lotosovýma očima. Hinduistické mýty v indické kultuře tří tisíciletí. Praha 1986.

Zíbrt 1995 – Č. Zíbrt: Seznam pověr a zvyklostí pohanských z VIII. věku. Praha 1995.

Ziffer 2007 – I. Ziffer: The First Adam, Androgyny, and the cAin Ghazal Two-headed Busts in Context.Israel Exploration Journal 57-2, 2007, 129-152.