Výpoveď výnimočného pravekého „pokladu“: Ochranná mágia a ochranný mýtus doby bronzovej?

Slovo „ikonografia“ používam v trochu inom význame, ako sa chápe bežne – popis výtvarného/obrazového diela. Používam ho v širšom význame, kde znamená aj obrazové dielo samotné. Slovník cudzích slov to ostatne pripúšťa. 

Túto myšlienku som si tak trochu ukradol od spisovateľa Neala Stephensona, ktorý v jednej zo svojich sci –fi kníh používa výraz „ikonografia“ ako predstavu ľudí o inej špecifickej skupine ľudí, akýchsi polomníchoch/polovedcoch. Hovorí o ikonografických typoch, ktoré majú svoje pomenovania. Pojem „ikonografia“ je tak akási všeobecná predstava. Podobne akési ikonografické typy je vidieť aj v praveku. Ako príklad som zvolil minisukňu z kožených pásikov, ktorú mala na sebe tzv. Dievča z Egtvedu. Rovnaká suknička sa objavuje aj na soškách, je stvárnená na bronzových záveskoch, vyrytá na keramike alebo stvárnená na antropomorfnej nádobe. Pochovaná je považovaná za kňažku alebo môžeme uvažovať aj o nejakej rituálnej tanečnici, či akrobatke, ktorá pri rituáloch mohla stvárňovať niektoré ženské božstvo. Nevieme presne ktoré, ani či išlo o všetkých prípadoch o to isté božstvo, ale suknička všetky tieto nálezy z rôznych miest a stupňov doby bronzovej prepája, takže vtedajší obyvatelia zrejme vedeli o čo ide.

[reklama]

Podobne aj šperky a súčasti odevu z depotu Nitrianska Blatnica III (V našom vedeckom článku nedopatrením označený ako Nitrianska Blatnica II [1]) majú väčšiu výpovednú schopnosť, než nás informovať, kedy boli vyrobené a na akom veľkom území sa používali. Najprv je však potrebné funkčne určiť jednotlivé predmety, čo nie je vždy jednoduchá záležitosť. Niektoré šperky majú aj výtvarnú hodnotu – sú remeselne zdobené a tvarované. V konečnom dôsledku má význam aj ich „krojové“ umiestnenie. Tento význam nie je len funkčný, ale aj symbolický – hovoriaci. Ale ako mu porozumieť? Klasik umenovedy Panofsky hovorí, že bez toho aby sme poznali (živú) kultúru, nedokážeme ikonografiu interpretovať, lebo nechápeme jej význam. Je možné ju iba popísať. Predstavte si, že vidíte na obrázku svalnatého muža v modrom s červeným plášťom a čudným znakom v tvare diamantu na prsiach – bez znalosti dnešnej popkultúry neviete, že je to mimozemšťan Cal-el, s krycím menom Superman a o Clarkovi Kentovi už by ste nevedeli vôbec.

Napriek tejto neznalosti som sa s pomocou výsledkov mytologickej komparácie o interpretáciu pokúsil. 

O depotoch všeobecne

Prečo ľudia v dobe bronzovej zakopávali do zeme súbory šperkov, zbraní a nástrojov? Príčiny mohli byť ekonomické a náboženské ale aj trochu čerpajúce z oboch možností. Niekedy je v ich zložení vidieť rôzne kombinácie, napr. triadické alebo duálne. V depote Nitrianska Blatnica III sú celé nástroje (sekerka a kosáky), šperky a súčasti odevu a zlomky zbraní nástrojov, šperkov a suroviny, tzv. koláče. Dokopy by sme v ňom teda mohli vidieť aj mužskú a ženskú zložku – možno išlo o majetok jednej rodiny.

Niektoré poklady–depoty, mohli byť majetkom ukrytým v nebezpečných časoch, ktorý si majitelia z rôznych príčin nevyzdvihli. Iné zas dary alebo obety božstvám. Mohli byť tiež vyjadrením rôznych povier. Zaujímavá je ďalšie z možností, ktorú predniesol J. Šteffl, že môže ísť o ukrytie osobného majetku, ktorý ma slúžiť majiteľovi v záhrobí, alebo o dary predkom. Pripomína to škandinávskeho Ódina v Ságe o Ynglingoch, kde nabáda ľudí, aby zakopávali za života poklady, ktoré si budú po smrti užívať na druhom svete. Zdá sa, že nositelia kultúr mladšej doby bronzovej mali podobnú rituálnu prax. Vzhľadom k tomu, že šperky z depotu Nitrianska Blatnica III boli značne obnosené, javí sa táto interpretácia dosť pravdepodobná.
 

[reklama]
 

Rekonštrukcie kroja

V kolekcii šperkov a súčastí odevu sú viditeľné isté zhody, ktoré na prvý pohľad nie sú zrejmé, vyniknú až keď si krok za krokom prejdime funkčnú rekonštrukciu predmetov. 

Rekonštrukcia krojov z mladšej doby bronzovej je náročná, lebo z tohto obdobia nám prakticky chýbajú kostrové hroby, kde by sa odev a šperky dochovali vo funkčnej polohe. Navyše ak prešli pohrebnou hranicou mohli byť totálne zničené ohňom. A zo žiarových hrobov máme šperkov a fragmentov odevu skutočne málo. Je preto aj pravdepodobné, že si ich naozaj zakopávali nositelia počas života, alebo to urobili pozostalí, aby im ich „poslali“ do záhrobia. Ako vzor pre rekonštrukciu nám preto slúžia najmä bohato zdobené plastiky z dolnodunajskej oblasti, najmä dnešného Maďarska, Rumunska a Srbska. Ale, ako si ukážeme nižšie, dochovali sa aj priamo organické časti odevu, ktoré majú čo povedať.

Lýrovité závesky: Tento typ záveskov predstavuje záhadu. Mohli sa nosiť okolo krku, ale bývajú interpretované aj ako chrániče ihlíc, lebo sa našli aj nastoknuté na ihlici. Keďže sa však v Nitrianskej Blatnici III našli v troch kusoch, a v predchádzajúcej strednej dobe bronzovej sú v ženských kostrových hroboch často tri závesky v oblasti hrdla, usudzujem, že aj tu mohlo ísť o závesky. Napokon, konkrétne tieto kusy netvoria ten ikonografický prvok, na ktorý sa snažím poukázať.

Ihlice: Súčasťou depotu sú aj dve ihlice s hlavicou roztepanou a zvinutou do očka. Ide o tie najjednoduchšie funkčné tvary – cez očko sa prevliekal remienok alebo šnúrka, aby spony fixovali ženský odev strihu šiat podobnému gréckym šatám, ktoré sa nazývali peplos. Pri aplikácii ihlíc na ramenách tak sú ihlice zapichnuté do odevu so špirálkovitými hlavičkami dohora, po stranách krku.

J. Paulík pri rozbore plastiky z Kličevacu interpretoval špirálové ukončenia na rytím zobrazenom nákrčníku v oblasti krku ako atribúty koní. Na iných nálezoch však špirály interpretuje aj ako vtáčie protómy alebo dokonca býčie rohy. Keďže z doby bronzovej a staršej doby železnej, prípadne dokonca z doby rímskej pochádzajú zobrazenia žien/bohýň s dvojicou vtákov na rukách alebo ramenách, domnievam sa, že aj tu sú ihlice nielen šperky, ale vzácne aj ochranné amulety, ktoré sú umiestnené na ramenách nositeľky a špirály ihlíc tak reprezentujú veľmi štylizované vtáčie hlavičky.

Závesok: Podobne ako ihlice na ramenách postavy aj tzv. polmesiacovitý závesok so zvislým otvorom a dvomi výčnelkami po stranách otvoru predstavuje siluetu ženy s dvomi ihlicami, resp. dvomi vtákmi na pleciach. K tomuto, priznávam, odvážnemu tvrdeniu ma priviedlo štúdium knihy maďarskej bádateľky K. Jankovits, ktorá zhromaždila tisíce záveskov z doby bronzovej z územia Maďarska. Mnohé z nich, ktoré nazývame v archeológii ako lunicovité alebo polmesiacovité sú vlastne antropomorfné – zobrazujú akoby bezhlavé ženské torzo a hruď ženy. V článku Božské prsia v dobe bronzovej som napísal, že ide o zobrazenie bohyne. Len veľmi málo z desiatok a stoviek záveskov sú natoľko umelecky stvárnené, že je aj dnes viditeľné, čo zobrazujú. Iné sú natoľko štylizované, že len tušíme, že ide o zobrazenie všeobjímajúcich ramien niektorej láskavej bohyne. To, čo zobrazujú výčnelky na našom závesku, sa dá odvodiť zo záveskov z Kisterénye, ale najmä z Debrecínu, Opályi a Püspökhatvanu, kde sú zobrazené realistické vtáčie hlavičky. Závesok je tak vlastne zmenšeninou ženy, s dvojicou ihlíc/vtákov na ramenách.

Pukličky a nášivky: Pukličky a nášivky sa bežne interpretujú ako ozdoba odevu, konských postrojov alebo opaskov. Z depotu na Sitne, kde sa našiel vďaka bronzovej patine dochovaný kožený opasok, vieme, že pukličky k nemu boli prišité pomocou hovädzích šliach. Rovnako odporúčal zošívať kože aj básnik Hesiódos vo svojom diele Práce a dni.

Koráliky a špirálky: Koráliky a špirálky bývajú bežne interpretované ako súčasti náhrdelníkov. Vzhľadom na nedávny nález z Hozelca (viac k nemu nižšie) sa však prikláňam k tomu, že mohli mať inú funkciu.

Plechové kornútky: Plechové kornútky a lievikovité závesky sa bežne v rekonštrukciách vešajú na spodný lem šiat alebo plášťa. 

Suknička alebo zásterka? Špirálky a koráliky bývajú už tradične považované za súčasti náhrdelníka. Nový pohľad však priniesol unikátny nález koženého opasku s bronzovými aplikáciami z Hozelca, pochádzajúci z rovnakého obdobia ako depot Nitrianska Blatnica III. Opasok má vpredu zavesené kožené remienky s navlečenými špirálkami a na koncoch sú zavesené lievikovité závesky. Je možné, že aj v depote bol uložený podobný opasok zdobený z pukličiek a nášiviek, z ktorého viseli remienky so špirálkami, s plechovými kornútmi na koncoch?

Závesná ozdoba: Medzi najatraktívnejšie artefakty z depotu patrí závesná ozdoba v tvare dvoch ornitomorfných protómov spojených profilovanou zvislou tuľajkou s valcovitým otvorom. Protómy predstavujú štylizované hlavičky, podľa široko roztepaných zobákov vodných vtákov. Dvojica vtákov mohla mať v pravekom umení a náboženských predstavách viaceré významy, v mladšej dobe bronzovej však temer bez výnimky súvisiace so solárnou symbolikou. S ornitomorfným záveskom zrejme súvisí aj prelamovaný romboidný článok, s ktorým mohol tvoriť jednu garnitúru. 

Kopijovité závesky: Bežne sa vyskytujú spolu s inými podobnými typmi na rôznych prestížnych šperkoch, ako sú ružicové spony (tie by mali zobrazovať slnečný voz ťahaný vtákmi) a rôzne závesy zložené z retiazok a ďalších aplikácií. Vyskytujú sa aj na konských postrojoch alebo plechových vedrách. Je zaujímavé, že sa vyskytujú vždy po dvoch, čo znamená že ich účelom bolo cinkať o seba a vydávať zvonivý (ochranný?) zvuk okolo majiteľky. 

Romboidný prelamovaný záves: Záves na ktorom boli zavesené kopijovité závesky. Vďaka výrazným stopám opotrebovania vieme presne ako vyzeral, keď bol používaný. Bol vo zvislej polohe a boli na ňom zavesené tri dvojice kopijovitých záveskov. Celková kompozícia pôsobí antropomorfným dojmom. Podobné závesy z Rumunska túto interpretáciu ešte zvyšujú – vyzerajú ako ženská postava v dlhej sukni. Kopijovité závesky, ktoré sú na závese zavesené, je možné interpretovať podobne ako plechové kornútky na naozajstných šatách nositeľky.

 „Chrbtová štandarda“: Závesnú ozdobu spolu s romboidným závesom a kopijovitými záveskami som pospájal do jednej garnitúry. Podobné nálezy sa nachádzajú v depotoch a podľa zobrazenia na plastikách vieme, že išlo o závesy, ktoré tvorili súčasť účesu alebo pokrývky hlavy a splývali z temena hlavy až na chrbát. 

Čo nálezy zobrazujú? Pohľad z Indoeurópskej perspektívy

Zobrazenia na nálezoch z depotu Nitrianskej Blatnice III a na analógiách [2] naznačujú, že v kultúrach popolnicových polí boli tieto vyobrazenia populárne a ideové pozadie ich umiestnenia na šperkoch a krojových kompozíciách bolo súčasníkom dobre zrozumiteľné. Dvojica vtáčích protómov spolu so slnkom (ale aj bez) pokladala za zobrazenie tzv. slnečnej bárky, na ktorej pláva Slnko po nebi, ale naopak v noci podsvetnými vodami. Dnes sa, v súlade s  indoeurópskou komparatistikou domnievame, že vtáci sú dobovým vyobrazením Božských blížencov. O Božských blížencoch sme na stránkach Lumydu niekoľkokrát písali TU, TU alebo TU. 

Božskí blíženci sa zobrazovali rôzne – ako dvaja bojovníci, ale aj ako dva kone, labutí samci, ale v starom Grécku aj ako dve nádoby obtočené hadom, alebo ich ako dve spojené klady (ako písmeno „H“) nosilo ako znak spartské vojsko. Ostatne aj v znamení Blížencov (zobrazuje sa ako rímska dvojka „II“) ho poznáme dodnes. Rovnako predpokladám, že božských blížencov zobrazovali aj kopijovité a ďalšie podobné závesky, ktoré sa vešali na chrbtové závesy, ale aj spony a plechové nádoby. Svojím cinkaním „čistili ovzdušie“ od zlých síl. Kompozícia Božských blížencov a slnečného božstva mohla predstavovať variant mýtu, v ktorom blíženci zachraňujú bohyňu Slnka, ktorý sa v obmenách dochoval u niektorých indoeurópskych etník.

Mircea Eliade a jeho mýtus o večnom návrate

Ikonografické zobrazenia na šperkoch a súčastiach odevu z Nitrianskej Blatnice III teda rozprávajú príbeh. Okrem tohto mýtu o záchrane ale poukazujú aj na iný princíp, ktorý jeden z najznámejších religionistov 20. stor. Mircea Eliade nazval mýtom o večnom návrate: človek sa v symbolickej rovine vždy prostredníctvom (nielen) rituálu vracia do „toho času“ (in illo tempore), do hlbín času, keď sa nejaká udalosť stala prvý raz. V kresťanstve je to napr. Posledná večera, ktorá sa „reaktualizuje“ v každej omši.

Páči sa mi príklad, ktorý uviedol Lúkiános v svojej knihe Šlehy a úsměvy, kde opisoval nekromantský rituál, ktorý videl. Nekromant sa pre jeho úspešný výkon nastrojil tak, aby vyzeral ako Héraklés a Orfeus, teda mýtickí hrdinovia, ktorí sa dostali do podsvetia, ale najmä sa z neho vrátili živí. Symbolický návrat k prvotnej udalosti sa nevytratil ani v modernej ére, kozmonauti na Bajkonure pred letom dôsledne vždy vykonávajú potrebu na pravé zadné koleso autobusu, ako to urobil prvý z nich, Jurij Gagarin. 

Nositeľka šperkov a súčastí odevu tu prezentovaného depotu tým, že niesla v podobe chrbtovej štandardy a polmesiacovitého závesku zobrazenia mýtu o záchrane Slnečnej bohyne Božskými blížencami, sa tak dávala do ich ochrany proti zlým silám. Na štandarde bola romboidným závesom zobrazená žena, ktorú sprevádzajú dve vtáčie bytosti/Božskí blíženci. Kopijovité závesky môžu byť interpetované ako ďalšie znásobenie ochranných Božských blížencov. Zároveň by mohli symbolizovať slnečné lúče, rovnako tak lievikovité závesky, či plechové kornútky, aké sa nosili na spodnej časti odevu, či viseli z opasku.

Táto žena sa ďalšími časťami svojho oblečenia, ihlicami/vtákmi a zásterkou s plechovými kornútkami/slnečnými lúčmi, sama v symbolickej rovine stávala Slnečnou bohyňou a táto trojmocná ochrana ju mala ochrániť pred všetkým zlom, reálnym aj nadprirodzeným. Celá interpretácia pôsobí trochu kostrbato, pretože jednotlivé časti skladačky majú a zrejme aj skutočne mali viac významov.

Záver

V závere teda môžem skonštatovať, že zobrazovanie fragmentu mýtu o záchrane bolo v mladšej dobe bronzovej veľmi populárne. V zobrazení zrejme nebolo dôležité len samotné slnečné božstvo, znázorňované v antropomorfnej ženskej alebo abstraktnej podobe slnečného kotúča, ale dôležití boli aj doteraz pomerne prehliadaní záchrancovia - Božskí blíženci v podobe vtákov alebo vtáčích protómov. Narúša to predstavu starších bádateľov, ktorí si v tomto období predstavovali Slnko ako najviac uctievané božstvo, hovorili o henoteizme alebo o „totalite“ slnečného kultu. Nové nálezy a pohľad na ne však ukazujú, že prvenstvo slnečného božstva a jeho vedúce postavenie v mladobronzovom panteóne nie je také jednoznačné. Ide o to, čo nazývam pasca pozitivizmu hmotnej kultúry. Samotná frekvencia výskytu slnečných zobrazení nemôže byť kritériom hierarchie slnečného božstva v živej kultúre. 

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Poznámky

1 Bronzové depoty, ak pochádzajú z jednej lokality, zvyknú byť číslované a tak sú aj uvádzané. Preto sme aj my pomenovali spracovávaný nález Nitrianska Blatnica II, pretože jeden depot už je z tejto lokality známy. Netušili sme, že v čase zadania článku do tlače už bol publikovaný ďalší, nám neznámy depot, tiež pod identickým označením Nitrianska Blatnica II. Sypúc si (symbolicky) popol na hlavu tak budem náš nález dôsledne označovať ako Nitrianska Blatnica III.

2 Po publikovaní depotu z Nitrianskej Blatnice III nás maďarský bádateľ Gábor Ilon upozornil na depot zo Szentkirályszabadja, ktorý sa skladal z vlasových krúžkov, ihlíc, mečovitých záveskov, plechových kornútov, pukličiek a špirálok. Chýba už len závesok s dvomi vtákmi. Ten sa našiel v Chorvátsku na lokalite Brodski Varoš a predstavuje tak jedinú presnú analógiu k vtáčiemu závesku z Nitrianskej Blatnice III. Z tohto depotu je aj veľa ďalších nálezov so solárnou tematikou, napr. ihlica s guľovitou hlavicou a dvomi vtáčími protómami na krčku. Ďalšie zobrazenia poznáme zo záveskov, plechových vedier, ale aj mečov a pancierov.

Literatúra: 

J. Bartík/P. Jelínek/B. Gábriková: Hromadný nález bronzových predmetov z Nitrianskej Blatnice II. Pravěk NŘ 31, 2022, 69-121.

M. Eliade: Mýtus o věčném návratu. Praha 1999. 

M.Hudáková/M. Hudák/J. Timura a kol.: Archeologický výskum v polohe Hozelec – Dubina. Spišská Nová Ves 2019.

G. Ilon: Late Bronze Age Hoard from Szenkirályszabadja, Veszprém County, Hungary. Specimina nova dissertationum ex instituto historico universitatis quinqueecclesiensis de Iano Pannonio nominatae.Pars prima tomus XII. 1996, 181-194.

K. Jankovits: Die bronzezeitlichen Anhängern in Ungarn. Budapest2017.

K.Kristiansen/T. B.  Larsson: The Rise of Bronze Age Society. Travels, Transmissions and Transformations. Cambridge 2005.

Lúkiános: Šlehy a úsměvy. Prel. L. Varcl. Praha 1969.

G. Schumacher-Matthäus: Studien zu bronzezeitlichen Schmucktrachten im Karpatenbecken. Marburger Studien zur Vor- und Frühgeschichte 6. Mainz am Rhein 1985.

J. Šteffl: Depoty z období popelnicových polí v Čechách a Sasku. Plzeň 2014.

https://sadzv.sk/zaujimavosti-zo-sveta-autobusovej-dopravy/netradicny-autobusovy-ritual-kozmonautov-ktory-brali-vsetci-vazne-hoci-patril-k-tym-bizarnejsim/