Pili naši predkovia halucinogénny moč?

V poslednej dobe sa zaoberám problematikou alkoholu v praveku. Nič špeciálne, ale odkedy sme robili výstavu Alkohol v dobe bronzovej, o ktorej sme informovali aj na stránkach LUMYDU, začal som sa podrobnejšie zaoberať nálezmi, ktoré máme uložené v múzeu. 

Všimol som si, že v jednom z keramických depotov, hromadných nálezov celých nádob, vlastne ide o jeden z mála súborov, kde bola robená archeobotanická analýza obsahu nádob, bolo zrnko ľuľka čierneho (Solanum nigrum). Ďalšie zrnko sa našlo v nádobe s nadrvenými zrnami obilia v Zemplínskych Kopčanoch. Ľuľok čierny je ľahko jedovatý a dokonca trochu halucinogénny. Používal sa aj ako liečivo a jeho účinky popísala v stredoveku Hildegarda z Bingen a v antike Theophrastus z Eresu (asi 370-c.287 pred n. l.). Do obsahu nádob, ktoré pokladám za zvyšky fermentovaných pív sa teoreticky mohli dostať spolu s obilninami ako burina, ale keď už som našiel dve, tak mi napadlo, že čo ak nie? Čo ak si naši predkovia svoje nápoje nevylepšovali niečím, čo by v dnešnej dobe nemuselo byť celkom legálne? Môže to naznačovať aj to, že oba nálezy sa našli v kontextoch, ktoré pokladáme za rituálne. 

[reklama]

Indoeurópania a posvätné muchotrávky

Počuli ste už niekedy o teórii sfetovanej opice? Americký prírodovedec a filozof T. McKenna vyslovil názor, že k evolúcii ľudstva významne prispela konzumácia halucinogénnych húb. Nech je tomu ako chce, vždy sa vynárajú z hlbín minulosti doklady, že ľudia holdovali rôznym psychotropným látkam.

Neinak tomu nemalo byť ani u starých praindoeurópanov. Vo védskych hymnusoch v Indii sa uvádza, že božstvám sa obetoval nápoj sómu, ktorý bol sám tak posvätný, že bol samostatným božstvom Sómom. 

Zapějte píseň Sómovi,

hnědému rudému vládci,

který až k nebi se tyčí.

(preložil O . Frič)

Podľa rôznych bádateľov šlo o neznámu rastlinu, ktorá vo védskej dobe už nebola celkom známa a užívali sa jej rôzne náhrady. O akú rastlinu v skutočnosti išlo, sa už zabudlo a zachovali sa jej veľmi nejasné opisy a účinky, ktoré mala prinášať. 

Americký botanik R. G. Wasson predložil teóriu, že sóma nebola rastlina, ale huba muchotrávka červená (Amanita muscaria). Na území Indického subkontinentu nerastie, ale znalosť o jej uctievaní a užívaní sa dochovala v ústnej a neskôr písomnej tradícii. Indoeurópania, ktorí migrovali na západ, tento problém zrejme nemali. Muchotrávky sa vyskytujú v Európe bežne. Podľa niektorých bádateľov sú dokonca zobrazované v skalnom umení a na britvách severskej doby bronzovej. Obe hypotézy bývajú spochybňované, ale to je večná otázka vedeckého diskurzu.

Nech je ako chce, máme smolu v tom, že priame užívanie výťažkov z húb v praveku nevieme preukázať. A chýba nám aj, akokoľvek spektakulárne, skalné umenie. Je tu však jeden typ nálezu, práve z keramických depotov, ktorý môže ich užívanie síce nie priamo dokazovať, ale môže aspoň naznačovať istú tradíciu, ktorá sa uchovala medzi užívateľmi sómy a u nás sa symbolicky preniesla do hmotnej kultúry.

[reklama]

Freude, Freude, vždycky na tě dojde...

Myšlienka, že aj nositelia doby bronzovej mohli poznať účinky muskarínu z muchotrávok a využívať ich na dosiahnutie vízií a kontaktov so svetom bohov počas špecifických rituálov v strednej dobe bronzovej, ktorej archeologizovaným výsledkom sú keramické depoty, mi napadla, keď som zistil, že sa nepoužíval len priamy extrakt s muchotrávkou, ale aj moč konzumenta, ktorá má tiež halucinogénne účinky. Dosvedčujú to etnologické paralely u sibírskych etník a podľa G. R. Wassona ďalších bádateľov aj verše z véd, keď boh Sóma hovorí Indrovi:

Jak žíznivý jelen sem přijď uhasit žízeň.

Vypij sómy, kolik dokážeš.

A močením poté, den za dnem, ach, Šlechetný,

dosáhneš své největší síly

(RV 8.4.10)

Rovnako aj v iránskej Aveste sa dochovalo, kto mohol byť konzumentom obličkami filtrovaných výťažkov z muchotrávky: 

Kdypak, ó Mazdo, se vypořádáš s touto opojnou močí, s jejíž pomocí kněží podvádějí lid?

(Avesta, Jasna48.10)

V Indii sa dochovala aj tradícia, podľa ktorej môže sadhu, asketický svätec, ktorý takmer nič nevlastní, vyznamenať svojho dobrého žiaka tým, že mu dá vypiť svoju moč, aby naň preniesol svoju duchovnú silu. Bez komentára.

Ako to však súvisí s nálezmi z doby bronzovej zo Slovenska?

V depote z Kopčian, rakúskeho Haindorfu a z Blučiny na Morave sa zachovali špeciálne nádobky, ktoré na tradíciu takéhoto pitia môžu, prinajmenšom v symbolickej rovine poukazovať. Ide o džbánky s valcovitou výlevkou, ktorá snáď mala symbolizovať mužský pohlavný orgán a vylievanie tekutiny z neho presne tú činnosť, čo páni robia ráno na záchode. 

Z pohľadu freudovskej psychoanalýzy to vyzerá, že na čo ja nemyslím, ale tu mám argument, že na to, že rúrkovitá výlevka džbánku pripomína penis, nemyslím ja, ale mysleli na to už naši predkovia. Argumentom sú stredoveké a antické džbánky, prípadne ďalších kultúr Starého aj Nového sveta, ktoré ich tvorcovia modelovali natoľko realisticky, že akákoľvek pochybnosť je nepodstatná. Menej výrazná barbarská napodobenina takejto nádoby sa našla aj v Bratislave-Rusovciach a je pripisovaná germánskym Langobardom.

Čo sa týka frekvencie džbánkov s rúrkovitou výlevkou, nebývajú v dobe bronzovej časté. Z prelomu strednej a mladšej doby bronzovej poznáme zatiaľ štyri, z toho dva z keramických depotov zo strednej doby bronzovej z Kopčian a Haindorfu. Podľa J. Říhovského majú mať tieto džbánky pôvod v stredodunajskej mohylovej kultúre. Ďalšie dva sú z lokality velatickej kultúry v Blučine z počiatku mladšej doby bronzovej. Jeden má byť z „hrobu“ a druhý zo sídliskového objektu. Celá lokalita je však interpretovaná ako kultové centrum, plné ľudských obetí, deponovaných predmetov a ďalších nálezov. D. Hons o tejto lokalite stručne informoval na stránkach Lumydu, zaslúžila by si asi rozsiahlejší článok. Celkovo sa zdá, že veľmi vzácne frekventované džbánky s falickou výlevkou boli používané v hmotnej kultúre na prelome strednej a mladšej doby bronzovej a slúžili ako symbolické nádoby pri, zatiaľ bližšie neurčených, náboženských obradoch.

Zo starších nálezov sa mi podarilo v literatúre nájsť dve nádobky s rúrkovitou výlevkou z budžackej kultúry, ktorá bola súčasťou západnej jamovej kultúry, z neskorého eneolitu, kde boli súčasťou hrobovej výbavy. Takže môžeme uvažovať o nejakej ideovej kontinuite, ktorú však nemáme zachytenú v hmotnej kultúre. 

[reklama]

Záver

Ako som napísal už v úvode, ide o veľmi špekulatívnu úvahu, postavenú viac na teoretických rekonštrukciách, ako na reálnych dôkazoch. Najvhodnejšie by bolo, keby sa pri ďalšom šťastnom náleze keramického depotu zo strednej doby bronzovej, najmä ak by obsahoval džbán s falickou výlevkou, urobila aj chemická analýza obsahu. Samozrejme nie je isté, či sa analýzou preukáže prítomnosť muskarínu, či iných psychotropných látok, ale močovina už bola potvrdená prinajmenšom v lekárskych nádobkách na moč zo 16. stor., takže môžeme dúfať, že pri vhodných podmienkach sa uchová aj v póroch v keramike pravekých nádob. To by bola veľmi silná indícia, poukazujúca na užívanie psychotropných látok podobným spôsobom, aký opisujú staroindické védy. 

Úplne na záver ponúkam, v tradícii postitulkových scén z filmov Jackieho Chana obrázok, ilustrujúci trampoty s generovaním obrázkov pomocou umelej inteligencie.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, odoberajte náš newsletter.

-

Literatúra:

Bartík/Hajnalová 2004 – J. Bartík/M. Hajnalová: Hromadný nález keramiky z Lozorna. Príspevok ku keramickým depotom stredodunajskej mohylovej kultúry na západnom Slovensku. Zborník SNM 98, Archeológia 14, 2004, 9-42.

Boschetti et al. 2023 – C. Boschetti/L. di Siena/J. Kindberg Jacobsen/G. Miticca/G. Murro/C. Parisi Presicce/R. Raja/M. Vitti: Disease control and the disposal of infectious materials in Renaissance Rome: excavations in the area of Caesar’s Forum. Antiquity 97, 2023, 690-706.

DOI: https://doi.org/10.15184/aqy.2023.34

Demeterová 1988 – S. Demeterová: Kultový objekt a nálezy otomanskej kultúry zo Zemplínskych Kopčian, okr. Michalovce. Arch. Rozhledy 40, 1988, 155-165.

Ivanova 2021 – S. Ivanova: Istorija naselenija sebero-zapadnogo Pričernomorja v konce IV–III tys. do n. e. Žitomir 2021.

Kaplan 1975 – R. W. Kaplan: The sacred mushroom in Scandinavia. Man 1, 1975, 72-79.

Lietava 1997 –J. Lietava: Drogy v dejinách ľudstva. Bratislava 1997. 

McKenna 1992 – T. McKenna: McKenna, Terence (1992a). Food of the Gods: The Search for the Original Tree of Knowledge – A Radical History of Plants, Drugs, and Human Evolution. New York 1992.

Říhovský 1982 – J. Říhovský: Základy středodunajských popelnicových polí na Moravě. Brno 1982. 

Wasson 1968 – R. G. Wasson: Soma: Divine Mushroom of Immortality. New York 1968.

Willvonseder 1937 – K. Willvonseder: Die mittlere Bronzezeit in Österreich I – II. Wien-Leipzig 1937.