Nepili krv? Pôvod a vývoj upírov v archeológii, mýtoch a legendách

S pôvodom upírov sa niekedy spájajú rôzne nebezpečné nadprirodzené bytosti zo starovekého Stredomoria a Mezopotámie, ako sú napríklad rímska strix, grécka Gello a Lamia, mezopotámska Lamaštu, ďalej mužskí démoni Gellu a lilu, či démonické ženské bytosti lilitu a ardat lili, z ktorých sa napokon vyvinula démonická Lilit. Útočili na kojencov a na tehotné ženy, prípadne na zástupcov opačného pohlavia a často spôsobovali potraty a neplodnosť. Krv pije (alebo odsáva životnú energiu) iba Lamia, a aj to len v niektorých tradíciách. Keďže nešlo o oživené mŕtvoly, súčasní bádatelia tieto démonické bytosti nespájajú s upírmi [1].

Na druhej strane, už od praveku nachádzame hroby poznačené opatreniami, ktoré naznačujú strach z mŕtveho alebo snahu človeka posmrtne zneškodniť. Niekedy nachádzame telá zavalené kameňom či kameňmi, iným bola posmrtne odrezaná hlava, odseknuté končatiny alebo vyňaté srdce, prípadne mŕtveho otočili tvárou do zeme, takpovediac ústami do hliny. Označujú sa ako vampírske či protivampírske hroby. Dobre ich poznáme aj z nášho územia.

[reklama]

Upírske hroby – novovek

Začnime novovekom. Zo strednej a juhovýchodnej Európy poznáme z tohto obdobia niekoľko stoviek „vampírskych hrobov“. Okrem obvyklých „protivampírskych“ opatrení sa mŕtvoly príležitostne „priklincovali“ k rakve pomocou masívnej železnej tyče alebo, ako vidíme na niekoľkých pohrebiskách v Poľsku, sa im na krk položil kosák [2] otočený čepeľou k hrdlu a na palec nasadil visací zámok. V oboch prípadoch ide podľa archeológov o „pokus symbolicky obmedziť posmrtný vplyv zosnulého“.

Z nášho územia sú novoveké protivampírske hroby zatiaľ známe len vzácne. Poznáme ojedinelé hroby s visacími zámkami, napríklad z protestantského pohrebiska v Smoleniciach (prelom 16.–17. storočia) [3]. S vierou vo vampirizmus sa spája ružomberský nález lebky človeka, ktorému po smrti prebili temeno hlavy desaťcentimetrovým klincom (začiatok 19. storočia). Prerazené lebky poznáme z viacerých ďalších lokalít (Liptovská Sielnica – klincom v čele, Vyšná Rybnica – nožom, Luchyňa – klincom). Odseknutie hlavy pri druhotnom otvorení hrobu ženy je etnograficky doložené z roku 1666 v Liptovskom Trnovci. Etnografické správy tiež dokladajú vieru v rôzne ďalšie protivampírske opatrenia, vrátane otočenia nebohého „tvárou do zeme“, aby sa nemohol vrátiť a škodiť živým, hoci archeologicky zatiaľ nie sú u nás zdokladované.

Upírske hroby zo Slovenska – stredovek

Oveľa častejšie sú protivampírske zásahy na pohrebiskách zo stredoveku, predovšetkým 9.–12. storočia. Podľa archeológa Milana Hanuliaka postihujú až 10 percent pochovaných, čo výskumník vysvetľuje zložitými zmenami a pnutím v spoločnosti pri pretláčaní cudzej, kresťanskej viery. Hanuliak rozlišuje dva základné typy „vampírskych hrobov“. Prvý typ – netypické polohy tela v hrobe – spája napríklad s liečiteľmi, ktorí v očiach svojich súčasníkov pôsobili dojmom, že dokážu „ovplyvňovať prírodné sily, chod spoločenských procesov a udalostí z bežného života“ pomocou magicko-rituálnych úkonov. Aj keď sa mohli počas života tešiť zvláštnej úcte, posmrtne boli uložení do výnimočných polôh preto, aby nedošlo k zneužitiu ich domnelej magickej moci, nazdáva sa Hanuliak. Druhým typom sú pri sekundárnom otvorení hrobu poškodené telá. Ide o ľudí všetkých vekových kategórií, mierne však prevažujú ženy. „Podozrenie o ich škodlivosti vzniklo zrejme až neskôr po pohrebnom akte. V záujme ich odstránenia bolo potrebné vykonať následné obranné zákroky zacielené na hlavu, hornú polovicu tela, dolné končatiny alebo na celé telo. Následkom toho bývajú oddelené niektoré jeho časti, rozlámané a presunuté kosti, porušené anatomické usporiadanie kostrových zvyškov,“ vysvetľuje výskumník a podotýka, že mnohé z kostí sa vo výplni hrobu vôbec nenašli. Iba tento druhý typ možno podľa neho spájať so „škodlivými mŕtvymi“.

Upírske hroby zo Slovenska – pravek

Zhodnotiť protivampírske praktiky počas dávnych tisícročí je náročné, pretože v mnohých obdobiach sa mŕtvi spaľovali (raní Slovania, druhá polovica doby bronzovej) alebo väčšinu nebohých nepochovali archeologicky viditeľným spôsobom (t. j. telo nebolo zakopané v jame v zemi; neolit, v menšej miere eneolit). Kostrový rítus sa stal pravidlom napríklad v staršej dobe bronzovej pred 4400 až 3600 rokmi, v ktorej sa stretávame s pozoruhodnou situáciou: nastala priam epidémia druhotného otvárania hrobov. Nie vykrádania – cenné kovové predmety nebožtíkov často zostali nedotknuté. Otvorená bola štvrtina (nitrianska kultúra) až polovica (únětická a maďarovská kultúra) hrobov. Niekedy došlo pri druhotnom otvorení k odnímaniu lebky, čo sa typicky vykladá ako získavanie posvätných predmetov v rámci kultu predkov či hrdinov. Iné prípady sa spájajú s protivampírskymi opatreniami.

V Ludaniciach-Mýtnej Novej Vsi sa napríklad našiel hrob ženy pochovanej a azda pôvodne zviazanej v extrémnej polohe: dolné končatiny mala narovnané a „nasilu“ pritiahnuté k tvárovej časti lebky. Nálezová situácia podľa archeológa Jozefa Bátoru poukazuje na to, že sa tu prejavila „protivampírska“ snaha zabrániť návratu pochovanej medzi žijúcich členov komunity. Z Jelšoviec je známy hrob úplne prekrytý blokmi kameňa, na pohrebisku v Spišskom Podhradí bol nebohý zavalený masívnymi travertínovými blokmi. Na pohrebisku v Nižnej Myšli, ktoré slúžilo obyvateľom priľahlého opevneného sídliska, v jednom prípade mŕtvemu mužovi odsekli hlavu a otočili ju opačne. Otočenie lebky so sánkou a stavcami naznačuje, že hlavu „odpojili“ v čase, keď ju ešte držalo pokope mäkké tkanivo, čiže najviac niekoľko mesiacov po smrti. Jednej žene silno vytočili hlavu dohora a odsekli jej nohy vo vrchnej časti stehien, aby ich následne celé otočili (teda aj v tomto prípade sa ešte nerozpadli mäkké tkanivá). Na pohrebisku v Nižnej Myšli máme tiež dôkazy o vyberaní lebiek alebo chodidiel, zavaľovaní mŕtvych balvanmi a dokonca o zakladaní ohňov v hrobových jamách. Vo dvoch hroboch boli hlavy rozdrvené dupnutím na tvár pochovaného.

[reklama]

Nie je to také jednoduché...

Žiaľ, až na dočasné regionálne výnimky, ako bola u nás staršia doba bronzová a 9.–12. storočie, sú dávne „protivampírske“ hroby príliš zriedkavé a sporadické na to, aby nám poskytli súdržný obraz vývoja vampírskych predstáv a aby sme ich dokázali spojiť s etnograficky alebo v historických prameňoch doloženými tradíciami. Rovnako by bolo unáhlené všetky „upírske hroby“ – praveké, stredoveké alebo novoveké – nevyhnutne spájať so strachom zo zosnulého. Niektoré domnelé protivampírske opatrenia totiž vyzerajú v archeologickom zázname rovnako ako snahy potupiť zosnulého poškodením jeho tela. Mnohé hroby kriminálnikov tiež pripomínajú protivampírske hroby: okrem iného zabití kriminálnici sa často ukladali tvárou nadol alebo rôzne zmrzačení, pričom zabodnutím kola do hrudi sa trestali ženy odsúdené za infanticídu. V neposlednom rade domnelá „protivampírska“ poloha v hrobe tvárou dole môže byť následkom vhodenia do hrobovej jamy alebo „posmrtného“ trestu za činy vykonané za života.

Slovenskí upíri

Ak chceme pátrať po pôvode upírov, je veľmi dôležité odraziť sa od toho, ako upíri vystupujú v ľudových tradíciách. Predstavme si na ukážku dvojicu najznámejších upírov zo Slovenska.

Z Horehronia je známa legenda o tajomnom mužovi z Hornej Lehoty (podľa niektorých prameňov pochádzal z Dolnej Lehoty), ktorý sa vraj menil na vlka, a keď zomrel, vstal z hrobu a požral všetko pohostenie karu. Odvtedy napádal ľudí, a keď kráčal dedinou, ovce sa rozbľačali a kravy stratili mlieko. Miestni tohto upíra nazývali Prdimucha, lebo mal zažívacie ťažkosti, a keď vypudil črevné plyny, podochli aj muchy okolo neho. Farári a Samo Chalupka mu preto exhumovali telo, odťali hlavu a klincom ju pribili pod pazuchu. Márne: Prdimucha si odvtedy vykračoval po chotári s hlavou pod pazuchou, dokonca si ju hádzal ako loptu. Až keď jeho mŕtvole prebili srdce dreveným kolom a spálili ho, Prdimuchove výčiny ustali. Na hrobe tohto upíra vraj potom nikdy nič nevyrástlo. Legendu zaznamenala v polovici 19. storočia Božena Němcová a venoval sa jej aj známy historik Pavel Dvořák.

Oveľa početnejšie správy máme o upírovi zo Starej Ľubovne, ktorým bol obchodník s vínom Michal Kašpárek (Michał Kasparek) zo začiatku 18. storočia. Po smrti vraj cez deň aj v noci napádal vidiečanov. Jazdil na bielom koni a búchal na dvere, vlamoval sa do domov a hostincov, aby jedol a pil, a rušil svadobné hostiny. Okrem toho oplodnil svoju vdovu a štyri slúžky. Keď mu mešťania otvorili hrob, Kašpárek v ňom ležal „akoby bol živý“, no napuchnutý, s vytrhanými vlasmi v rukách a krvou na oblečení. Telo vyniesli k hranici chotára, kde mnohí okoloidúci s údivom videli, že je „čerstvé, plnoštíhle a krásne“. Vyrezali mu srdce, ktoré si napokon vyprosili Kašpárkovi bratia, hlavu odsekli a zvyšok mŕtvoly spálili na hranici, počas čoho sa vraj „dvíhalo“ a vydávalo žabie kvákanie. To Kašpárka nezastavilo. Naďalej sa zjavoval na koni, oblečený v elegantnom odeve, a útočil aj na susedné dediny, a napokon sa vyhrážal dedinčanom, že ich upáli tak ako oni jeho, ale „lepšie“. Po sérii požiarov boli povolaní kláštorní exorcisti, ktorí však neuspeli, a Kašpárek zúril ďalej a vyhrážal sa spálením mesta. Až keď bolo spálené jeho srdce, predtým odovzdané Kašpárkovým bratom, trápenia napokon skončili.

Pravá tvár upírov

Pozorný čitateľ si zaiste všimol, že Prdimucha a Michal Kašpárek nepili krv. Nejde o výnimky, ale o pravidlo. Upíri známi z folklóru sú totiž celkom odlišní od ich romantizovanej knižno-filmovej podoby vznešených, štíhlych, stáročia starých aristokratov. V prvom rade upíri ľudových povier v strednej a juhovýchodnej Európy typicky vyzerali ako neupravený roľník s dlhými nechtami a krátkou strapatou bradou, ktorý mal ústa a ľavé oko otvorené, červenú, opuchnutú tvár a nafúknuté telo červenkastej, fialovej alebo tmavej farby. Vystupujúce tesáky mal viditeľné iba počas splnu.

Upíri nielenže vyzerali inak, ale, ako upozorňuje historik a archeológ John Blair, „iba vo veľmi špecifických kontextoch pili krv“. Súhlasí historik David Keyworth, ktorý analyzoval dobové pramene spomínajúce upírov a iných škodlivých navrátilcov zo záhrobia. Výskumník dospel k záveru, že v staroveku nie sú známe prípady oživených mŕtvol sajúcich krv a v stredoveku je známych len niekoľko ojedinelých prípadov. Smäd po krvi u oživených mŕtvol sa v dobových prameňoch opakovane spomína až od sklonku 17. a začiatku 18. storočia v správach o upíroch z Poľska, Ruska a Balkánu.

[reklama]

Upíri ako jedno z miestnych označení revenanta?

V poverách po celej Európe vrátane Slovenska nachádzame presvedčenie, že ak nastala smrť neočakávane a neobvykle alebo náhle, napríklad pri nehode, nešťastí (požiar, pád) či poprave, takýto človek sa mohol vracať zo záhrobia a útočiť na živých alebo spôsobovať epidémie. K jeho návratu z hrobu mohlo viesť neúplné vykonanie pohrebných rituálov, ktoré boli v dávnych kultúrach typicky komplexné a nezriedka viacdňové, aby sa zaistilo riadne oddelenie duše nebohého od sveta živých. Viera v navrátilcov zo záhrobia – označujú sa aj ako revenanti – je prastará: staroírsky airdrech (z prakeltského *drougo-) a staroseverský draugr (z pragermánskeho *drauga), ktoré oba označujú škodlivého nemŕtveho, vychádzajú zo spoločného, neskoro praindoeurópskeho výrazu *dhroughós. To naznačuje, že záškodníckych mŕtvych sa obávali Indoeurópania už pred piatimi až šiestimi tisíckami rokov.

Viera v revenantov je síce prastará, ale nie univerzálna. Chodiace mŕtvoly napríklad chýbajú v starovekej Mezopotámii, v antickom Ríme aj Grécku a až do 14. storočia aj v Byzantskej ríši. Ako upozorňuje John Blair, pre škodlivých nemŕtvych sa v strednej a juhovýchodnej Európe používali výrazy (strigon, vlkodlak, moroi, vedarèz), z ktorých etymológie vyplýva, že pôvodne označovali démonické alebo podobu meniace bytosti so škodlivými nadprirodzenými schopnosťami [4], nie však chodiace mŕtvoly. Podľa historika a archeológa to naznačuje, že viera v revenantov dočasne vymizla aj v tomto regióne, a keď sa vrátila, ľudia pre nich použili označenia iných typov nebezpečných nadprirodzených bytostí. (Pre náš článok je zaujímavé, že strigon, vlkodlak, moroi aj vedarèz sa v niektorých poverách spájali s pitím krvi. Tú však nepili ako mŕtvoly, ale ako živé bytosti v podobe čarodejníkov či mágov.)

Zdá sa teda, že upíri boli v ich stredo- a juhovýchodoeurópskej domovine jedným z viacerých miestnych označení pre škodlivého navrátilca zo záhrobia čiže revenanta. „Upírske“ hroby, resp. „protivampírske“ opatrenia, o ktorých sme písali v úvode, tak v skutočnosti predstavujú revenantské hroby a správne by sme mali hovoriť o protirevenantských opatreniach. Hoci pitie krvi nebolo u upírov pôvodne pravidlom, práve táto línia tradície napokon vďaka dobovej tlači a populárnym knihám prevládla. Spojenie oživenej mŕtvoly s hladom po krvi sa začalo považovať za ich typickú vlastnosť.

Otázka teda je, či na rozdiel od strigona a ďalších výrazov pre nemŕtveho, ktoré sa používali v strednej Európe, boli upíri nemŕtvymi aj pôvodne, alebo tiež až dodatočne. Žiaľ, v tomto prípade nám etymológia nepomôže. Pôvod slova upír je neistý. Jazykovedci sa síce zhodujú, že anglické, francúzske aj nemecké výrazy pre upírov sú výpožičkami zo slovanských jazykov. Časť odborníkov sa nazdáva, že nejde o pôvodne slovanské výrazy, ale prebraté z turkických jazykov (či už prostredníctvom prienikov turkicky hovoriacich nomádov do strednej Európy, cez interakcie medzi Slovanmi a turkickými národmi v pontsko-kaspickej stepi alebo cez vplyv Osmanskej ríše) s pôvodom v praturkickom [5] výraze *ōpyr „to, čo saje/prehĺta“ (porovnaj tatárske ubır, „upírska čarodejnica“, čuvašské vup̬ăr, „upír“, turecké obur „žrút“, alebo zaujímavú výpožičku do západokaukazských jazykov, kde bol obur krv sajúci čarodejník). „Nič nenasvedčuje tomu, že by mal pôvodne označovať oživenú mŕtvolu,“ konštatuje John Blair.

Alternatívny výklad odvodzuje slovanské výrazy pre upíra z praslovanského výrazu *ǫpyrь, ktorý možno vyložiť ako zložený tvar u- + pyřь „lietavec, ten, čo lieta“. Zaujímavejší je výklad Melnyčuka, ktorý ho považuje za zložený tvar elementov ǫ- + pyrь, t. j. „nespálený“. Vzhľadom na súvislosť revenantov s neúplným vykonaním pohrebných rítov a na univerzálne rozšírené spaľovanie mŕtvych u raných Slovanov je možné, že upír pôvodne označoval revenanta, a to takého, ktorý sa vracal škodiť živým, pretože mu nebol dopriaty riadny pohreb, ktorý sa u najstarších Slovanov spájal s rituálnym spálením tela.

Živý mýtus

Tým, že sa v 18. storočí vžila predstava upírov ako krv sajúcich oživených mŕtvol, sa vývoj týchto bytostí neskončil. Populárna kniha Dracula (1897) od Brama Stokera prisúdila upírom niektoré netradičné vlastnosti, ako napríklad túžbu po krásnych ženách, ktoré sa po uhryznutí menia na upírky, strach z kresťanského kríža a odpor k cesnaku. V knihe však Draculovi slnečné svetlo neubližuje, len ho oslabuje a bráni mu premieňať sa. Slnko prvýkrát škodilo upírovi vo filme Nosferatu (1922), ale aj tu boli potrebné na jeho porazenie ďalšie „prísady“ ako žena „čistého srdca“, ktorá ho zamestná tak, že zabudne na ranné kikiríkanie kohúta. Zabitie slnečným svetlom sa objavuje až vo filmoch o Draculovi z 50. až 70. rokov s Christopherom Leem.

Mimochodom, ľudová viera v upírov nepatrí do dávnej histórie. Etnograf Ján Mjartan napríklad spomína prípad z roku 1903, keď vo Fekišovciach na Zemplíne z hrobu vykopali ženu a vytrhli jej srdce, pretože miestni verili, že im „kántrila“ hydinu. Mjartan tiež zaznamenal, že na Zemplíne v prvej polovici 20. storočia pretrvával zvyk pochovávať v polohe tvárou do zeme ľudí považovaných za upírov. V niektorých oblastiach juhovýchodnej Európy pretrváva viera v upírov prakticky dodnes. V rumunskej dedine Marotinu de Sus v roku 2004 vykopali a „protivampírsky“ zneškodnili mŕtvolu muža menom Petre Toma. Na Balkáne nadobudli v druhej polovici 20. storočia protivampírske praktiky miestami bizarné podoby. V Srbsku a Albánsku napríklad v jednom prípade vzali ľavú ponožku domnelého upíra, naplnili ju hlinou z hrobu a zahodili v inej dedine vo viere, že ju upír bude nasledovať a cestou sa utopí. A v Bulharsku sa muži vyzliekali donaha, natreli si telo silno voňajúcimi bylinkami a behali okolo domov a dvorov s nožmi, sekerami a ikonami, kým napokon nehodili hlinu z upírovho hrobu do rieky.

Nuž, na takúto scénu ešte ani Hollywood nedorástol.

Dodatok: Prečo sa telá niekedy nerozkladajú?

Zatiaľ čo anglickí aj škandinávski nemŕtvi zo stredoveku odpudzovali zápachom a vzhľadom svojich rozkladajúcich sa tiel, domnelí revenanti a upíri z neskorého stredoveku a novoveku, nachádzaní na pohrebiskách, boli údajne nadprirodzene odolní voči telesnému rozkladu týždne aj mesiace po smrti.

Dnes vieme, že čerstvý vzhľad nebožtíka spôsobuje široká škála príčin. Patrí medzi ne uloženie v piesočnatej pôde alebo v suchej hrobke a katakombách, čo podporuje vysychanie – teda mumifikáciu – alebo naopak ponorenie do vody či vlhkej pôdy, ktoré môže premeniť tukové tkanivo na mydlovitú látku nazývanú adipocera, ľudovo známu ako „hrobový vosk“.

Hromadiace sa plyny z rozkladajúceho sa tkaniva spôsobujú nafúknutie tiel, pričom nárast tlaku vo vnútri tlačí krv do vrchných vrstiev kože. Telo tak vyzerá dobre kŕmené a červené, nie je bledé, ako by väčšina ľudí čakala – má dokonca ružové líca. Takéto zmeny sú obzvlášť výrazné u ľudí, ktorí boli za života štíhli a bledí. Ich dlho uložené mŕtvoly môžu paradoxne vyzerať živšie a zdravšie ako oni sami za života! Tlak zvnútra mŕtvoly je niekedy taký silný, že krv tlačí nielen do povrchových vrstiev kože, ale dokonca ju vytlačí z nosa a úst. V podzemných podmienkach pritom krvi trvá nezriedka oveľa dlhšie, kým vyschne. Takéto dávno neživé telá tiež nemuseli byť nevyhnutne tiché. Unikanie nahromadených plynov popri hlasivkách môže vyvolávať stonavé zvuky. Navyše, keďže po smrti koža aj ďasná strácajú tekutiny a scvrkávajú sa, vzniká ilúzia posmrtného rastu vlasov, nechtov a zubov.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, odoberajte náš newsletter.

-

Poznámky

1 Rímska strix, ktorá je doložená zhruba od 2. storočia pred n. l., sa vnímala v podobe vtáka alebo (živej) starej ženy a v noci útočila na bábätká. Z tradícií o nej však vychádza slovanská striga.

2 V starších zdrojoch sa spomínalo „pripevnenie“ kosáka, aby mŕtvole pri pokuse vstať z mŕtvych „odsekol hlavu“.

3 Niekedy sa spomínajú podobné nálezy pri Poltári (zaniknutý Dolný Poltár, lokalita Kostolisko), datované do 15.–16. storočia. Tie však možno podľa Michaely Králíkovej považovať za súčasť židovských pohrebných zvyklostí (vrátane kladenia úlomkov keramiky na oči a ústa).

4 Rumunsky strigoi pôvodne označoval „šamanistického“ meniča podoby, ďalší rumunský výraz moroi v zmysle v noci „tlačiacej“ mŕtvoly vychádza z pojmov pre nočného démona, ako bola slovanská mora alebo staroanglická mare, pričom oba výrazy vychádzajú z praindoeurópskeho koreňa *mor- „zlomyseľný ženský démon/duch“. Praslovanský vlkodlak *vьlkolakъ „vlčia srsť/koža“ nadobudol na Balkáne význam nepokojnej mŕtvoly. Vedarèz je variant slova vedomec, rozšíreného slovanského výrazu pre živého človeka s nadprirodzenými vlastnosťami vrátane schopnosti meniť podobu. Tieto označenia opisovali škálu nadprirodzených bytostí v rôznych kontextoch.

5 Prototurkičtinou sa hovorilo okolo r. 1000 pred n. l. v strednej až východnej Ázii, neskôr z nej vznikli turečtina, kazaština, uzbečtina, turkménčina atď.

Literatúra

Bátora, J. (2018). Slovensko v staršej dobe bronzovej. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.

Barber, P. (1988). Vampires, burial and death: Folklore and reality. Yale University Press.

Blair, J. (2025). Killing the dead: vampire epidemics from Mesopotamia to the New World. Princeton University Press.

Bunson, M. (2000). The vampire encyclopedia. Gramercy Books.

Cooper, B. (2005). The word vampire: Its Slavonic form and origin. Journal of Slavic Linguistics, 13(2), 251–271.

Daňo, R. (n.d.). Pohrebný rítus únětickej kultúry na juhozápadnom Slovensku. Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre.

Dušeková, S. (1980). Cintorín z 15. - 17. storočia v Smoleniciach. Slovenský národopis / Slovak Ethnology, 28(3), 433–454.

Hanuliak, M. (1995). Ungewöhnliche Bestattungen in Siedlungsgruben des 9. bis 12. Jh. Ethnographisch-Archäologische Zeitschrift, 36, 125–136.

Hanuliak, M. (1999). Vampirismus auf Gräberfeldern von der Wende des Früh- zum Hochmittelalter [Vampirism in burial grounds from the turn of the Early to the High Middle Ages]. Ethnographisch-Archäologische Zeitschrift, 40, 577–584.

Hanuliak, M. (2000). Marginalizovaní jedinci z veľkomoravských jamovitých objektov v Nitre. Musaica Archaeologica, 1, 83–92.

Hanuliak, M. (2007). Porušovanie telesných zvyškov zomrelých vo veľkomoravskom prostredí z územia Slovenska. Prilozi Instituta za Arheologiju u Zagrebu, 24, 309–316.

Hrubec, I. (1971). Výzkum zaniknutej dediny Dolný Poltár. Archeologické Rozhledy, 23(1), 69–79.

Hutter, M. (1999). Lilith. In K. van der Toorn, B. Becking, & P. W. van der Horst (Eds.), Dictionary of deities and demons in the Bible (pp. 520–521). Brill.

Keyworth, D. (2006). Was the vampire of the eighteenth century a unique type of undead-corpse? Folklore, 117(3), 241–260. 

Keyworth, D. (2007). Troublesome corpses: Vampires and revenants from antiquity to the present (Dracula Library, 16). Desert Island Books.

Králíková, M. (2006). Pohřební ritus 16.–18. století na Moravě a ve Slezsku s přihlédnutím k území střední Evropy. Dizertačná práca, Masarykova univerzita.

Mallory, J. P. (2013). The Indo-Europeanization of Atlantic Europe. Institute for the Study of Man.

Marigny, J. (1994). Vampires: Restless creatures of the night. Harry N. Abrams.

McFadden, M. (2021). A history of vampires and their transformation from solely monsters to monstrous, tragic, and romantic figures. Curiosity: Interdisciplinary Journal of Research and Innovation, 1(2). https://doi.org/10.36898/001c.22205

Melnychuk, O. S. (Ed.). (2012). ǫpyrь. In Etymolohichnyĭ slovnyk ukraïnsʹkoï movy [Etymological Dictionary of the Ukrainian Language] (Vol. 6, p. 38). Naukova dumka.

Mjartan, J. (1953). Vampírske povery v Zemplíne. Slovenský Národopis, 1, 107–134.

Nezvalová, L. (2016). Anomálie v pochovávaní na stredovekých pohrebiskách–prejav okrajových skupín obyvateľstva? Archaeologia Historica, 41(2), 263–284.

Nickell, J. (2011). Tracking the man-beasts. Prometheus Books.

Skok, P. (1973). ǫpyrь. In Etimologijski rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezika (Vol. 3, p. 564). JAZU.

Stachowski, K. (2024). Etymologies of vampire. In S. Bacon (Ed.), The Palgrave handbook of the vampire (pp. 55–72). Palgrave Macmillan / Springer Nature.

WEB:

https://www.sme.sk/nezaradene/c/o-upiroch-ktori-sali-krv-na-slovensku

https://www.sme.sk/nezaradene/c/slovenskeho-upira-likvidoval-aj-samo-chalupka