Čaro južného Baltu: Ako na slovenského archeológa unavené šťastie sadlo

Toto leto som s rodinou vyrazil na Sobieszewský ostrov pri Gdaňsku, lebo sme sa dočítali, že je tam možné pozorovať baltské tulene. Okrem prírodovedných aktivít som mal v úmysle navštíviť Archeologické múzeum v Gdaňsku, kde som už kedysi bol. Tiež som chcel vidieť Múzeum v Elblągu, kde som sa ešte predtým nedostal. Tešil som sa najmä na nálezy z doby bronzovej, z ktorých ma mimoriadne zaujímali najmä vozíky s ojnicou, ktoré sú súčasťou článku, na ktorom práve pracujem. V Elblągu zas vystavujú nálezy z vikingskej osady Truso. 

Ale keďže bolo pekne, rozhodli sme sa slnečné dni využiť na more a prírodu a múzeá nechať na daždivé dni, ktorých podľa predpovede počasia hrozilo viac ako dosť. 
A práve vtedy na mňa udrela archeológia z úplne nečakaného smeru. Prechádzajúc sa po brehu pláže, zbadal som vo vode čosi čierne. Najprv som si pomyslel, že je to kus dreva, ktoré vyvrhlo more, ale potom som si všimol zárezy, ktoré poukazovali na to, že bolo opracované. Z profesionálnej (alebo prirodzenej?) zvedavosti som ho zdvihol a uvedomil si, že to nie je drevo, ale kus ale kus opracovaného parohu. Bol ťažký, lebo bol fosilizovaný a sčernetý vekom. Na povrchu bolo množstvo drobných praskliniek, ktoré tiež svedčili o tom, že tento predmet je tisícročia starý. 

K mojej tradičnej fascinácii južným Pobaltím, územia, ktoré chodili plieniť a kolonizovať Vikingovia a kde neskôr pohanské pruské kmene zvádzali krvavé boje s Rádom nemeckých rytierov, pribudla nová – kde sa mezolitickí lovci plavili na primitívnych člnoch a parohovými harpúnami lovili tulene a sviňuchy. Moje dojmy o pár dní zosilnili aj plavby na rýchločlnoch k piesčinám v ústí Visly, kde ste si mohli predstaviť, ako sa mezolitická variácia na Quíquega plaví loviť tie čierne bodky, vykúkajúce sporadicky nad hladinu. Dnes ste, pravda, vyzbrojení len fotoaparátom alebo ďalekohľadom, každopádne je to nevšedný zážitok. 

[reklama]

Fotku nálezu som poslal kamarátke špecializujúcej sa na paleolitickú kostenú a parohovú industriu. Odpísala mi, že si nie je istá, že ide o harpúnu (okrem zlomeného hrotu jej chýbali aj spätné bodce) a, skrátka, potrebovala by ju vidieť na vlastné oči. Jej rezervovaný prístup nebol ničím nezvyčajným, vo vedeckom bádaní je potrebná istá dávka skepsy. Doručiť jej nález do rúk, aby si ho mohla prezrieť, však nebolo z viacerých dôvodov možné. Z nich je najhlavnejší dôvod etický. Ako múzejný archeológ samozrejme viem, že každý archeologický nález sa okamihom nájdenia stáva majetkom daného štátu a bolo by minimálne neetické (ak nie rovno trestné), keby som sa ho pokúšal previezť cez hranice. 

Parohový artefakt som teda zaniesol do Archeologického múzea v Gdaňsku. Až vtedy som zistil, že časť múzea s pravekými expozíciami je, na moju smolu, zatvorená. Ale v budove múzea v starej sýpke mali našťastie otvorené. 

Priznám sa, že som vstupoval s malou dušičkou. O mezolite viem toho veľmi málo a o tom baltskom ešte menej. Takže som netušil, či je nález, ktorý som priniesol, pre miestnych archeológov vôbec zaujímavý. Keď sa oň potkýnajú ľudia (to ako ja) na verejnej pláži, ako často sa asi vyskytuje? Privolaný archeológ, pán Marcin Jagusiak, však moje obavy rozptýlil. Nález ho zjavne zaujal. Povedal, že sa síce venuje stredoveku, ale že hneď privolá svojich kolegov, ktorí sa venujú dobe kamennej. 

A tak sme srdečne posedeli s gdaňskými archeológmi, ktorí mi nadšene nanosili kopu kníh, a prezreli sme si aj všetky dostupné expozície (naozaj bolo na čo pozerať, taký stredovek u nás naozaj nemáme). Vedúci oddelenia pre zbierky a výskum doby kamennej, pán Marek Miuk nám priniesol ukázať poklady, takmer najvzácnejšie – z jantáru vybrúsené repliky zvieratiek a antropomorfných záveskov z obdobia mezolitu. Už len ako repliky sú mimoriadne drahé, originály sú určite opatrované ako oko v hlave.

Pani Danuta Król mi vysvetlila, že nejaké nálezy parohových harpún boli v Poľsku známe, ale zmizli alebo boli zničené počas II. svetovej vojny. Predmet, ktorý som našiel, zdá sa, je práve reutilizovanou harpúnou. Teda, že pôvodne zrejme naozaj slúžil ako harpúna, ale potom sa asi poškodil a majiteľ si ho prerobil na iný nástroj, možno bodec, alebo parohovú dýku. To sú ale len moje odhady a na potvrdenie funkcie (alebo teda viacerých funkcií) bude potrebná trasologická analýza. 

Mimochodom, zo Slovenska pochádza tiež jeden zlomok mezolitickej parohovej harpúny. Paradoxne bol tiež nájdený vo vode, ale v Dunaji. Dnes je súčasťou zbierok SNM – Archeologického múzea. Nedávno som posielal práve spomínanej kolegyni fotky. Možno mi uviazli jej tvary vo vizuálnej pamäti a preto som zareagoval aj na povedomý tvar na pláži.

Ďalšie bádanie v tomto smere ale už nebude moja starosť, ani predmet ďalšieho výskumu, venovali sme sa dovolenkovým aktivitám. 

Navštívil som ešte hradisko so včasnostredovekým a paleolitickým archeoskanzenom a múzeom v Sopote, kde som aspoň čiastočne, vďaka aktuálnym výstavám, saturoval svoju potrebu dozvedieť sa niečo nové o miestnej dobe bronzovej. 

[reklama]
 

V Gdaňsku okrem mnohých turistických atrakcií nadchne Múzeum jantáru, alebo kolekcia pruských „báb“, kamenných pohanských idolov, učupených na nábreží kanála Motławy.

V Elblągu sú krásne a moderne poňaté expozície venované životu vo vikingskej osade Truso v dnešnom Janówe Pomorskim. Okrem toho sú tu vystavené germánske hroby z Lubieszewa, ktoré by mali byť magnetom pre každého záujemcu o dobu rímsku. Veľmi zaujímavé aj z hľadiska technického riešenia sú expozície venované stratigrafii stredovekého a novovekého Elblągu, ktoré ukazujú ako náročný je výskum mestských jadier a určite ju ocenia aj odborníci. Veľmi sugestívne pôsobí výstava venovaná novodobým dejinám mesta, kde sa prechádzate kulisami mesta zničenom počas II. svetovej vojny. 
 

A okrem toho sme dovolenkovali, zbierali jantár a pozorovali tulene, činnosti, ktorým sa tu venovali ľudia už pred tisícročiami. Nález parohovej harpúny ma s nimi prepojil tak náhodne a magicky, že by to vedel vymyslieť snáď len Hans Christian Andersen. A rovnako aj v tomto článku som sa nesnažil o vedeckú snahu rekonštruovať minulú realitu, ale len zachytiť jej atmosféru, ktorá sa dá nájsť len na južných brehoch Baltského mora.

P. S. Neskôr mi dvaja poľskí archeológovia povedali, že boli už veľakrát na dovolenke pri pobreží Baltu a nenašli nikdy nič. A viacerí známi mi povedali, že majú v pláne vybrať sa tam. A možno aj niektorí z vás, po prečítaní tohto článku. Užite si to, aj keby ste nič nenašli. A ak áno, viete, kam to máte zaniesť. 

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.