Ako vyzeral všedný deň mladej Aténčanky v starovekom Grécku?

Naša mladá Aténčanka musela ako dieťa pretrpieť hladomor, ktorý podľa Thukydidovych záznamov vypukol počas obliehania mesta Sparťanmi a ich perzskými spojencami. Na druhej strane, zo Xenofónovho opisu kapitulácie Atén vyplýva, že s koncom tohto dlhého konfliktu bolo spojené očakávanie mieru a slobody.

Vtedajšia politická situácia mohla na ženy vplývať aj nepriamo prostredníctvom mužských rodinných príslušníkov, ktorí na rozdiel od nich mohli ako aténski občania zasahovať do verejného diania.

V dome otca

Bežný život aténskej ženy sa odvíjal najmä od spoločenského postavenia a majetkových pomerov najbližšieho mužského príbuzného. Vo všeobecnosti boli jej práva do značnej miery obmedzené. Nemohla voliť, vlastniť pôdu, či zdediť majetok. Vo vlastnej réžii mala len osobné predmety získané darom od rodinných príslušníkov, ktoré mali zvyčajne podobu oblečenia a šperkov.

Mladá žena až do svadby ostávala v dome svojho otca. Po jeho smrti sa jej mohol ujať brat, strýko, či iný blízky člen rodiny. Starala sa o ňu matka a pestúnka, prípadne aj otrokyne, ak si ich rodina mohla dovoliť.

Postavenie ženy

Od detstva sa pripravovala na riadenie domácnosti a výchovu potomstva. Je potrebné si uvedomiť, že s týmto tradičným popisom úlohy ženy v starovekom Grécku nás oboznamujú výlučne mužskí doboví autori. Nemôžeme si byť istí jeho každodenným uplatňovaním v praxi. Výnimku predstavovala napríklad Aspasia z Milétu, niekdajšia partnerka Perikla, ktorá práve v roku 400 pred Kr. skonala v Aténach. Na rozdiel od počestných aténskych žien sa však živila ako vzdelaná kurtizána. Paradoxne jej toto povolanie zabezpečilo väčšiu slobodu a politický vplyv.

[reklama]

Z hľadiska správania žien bola za najväčšiu prednosť vtedajšími autormi považovaná sófrosyné – plachá zdržanlivosť. Aristoteles pokladal ženy za príliš intelektuálne neschopné na to, aby mohli robiť dôležité rozhodnutia. V podobnom duchu sa tiež niesla dobová mienka, že žena nepoužíva rozum a premýšľa výhradne maternicou, nazývanou hystera. Zástancom tohto názoru bol napríklad lekár Hippokrates. V každodennom živote však rodinné spolunažívanie mohlo prebiehať spravodlivejšie.

Ženské postavy často figurovali aj v klasických divadelných predstaveniach. V Euripidovych hrách sa objavujú odvážne a múdre hrdinky, no taktiež ženy ovládané žiarlivosťou a pomstychtivosťou. Ich charakteristickými črtami sú sila a samostatnosť. Osud Alkéstidy alebo Médeie bol určitým mementom pre všetky dievčatá a ženy. Napokon, popri obmedzeniach v reálnej spoločnosti malo ženské pokolenie prekvapivo silné postavenie v gréckom náboženstve a mytológii. Demeter, Artemis, Aténa, Afrodita, Héra, Hestia, či Hekaté boli mocnými a všeobecne rešpektovanými bohyňami.

Väčšina života ženy z vyššej strednej triedy v klasickom Grécku prebiehala v priestore zvanom gynaikeion, ktorý sa zvyčajne nachádzal na hornom podlaží v interiéri domu. Vzhľadom na ich umiestnenie sú tieto architektonické štruktúry veľmi ťažko preskúmateľné in situ počas terénnych archeologických výskumov. Vykonávali sa v nich typické ženské práce v podobe pradenia vlny a tkania.

Vyobrazenia bežného života

Výjavy z každodenného života žien, vyplnené detailmi predmetov, ktoré ich obklopovali, sú zachytené v červenofigúrovom vázovom maliarstve. Vyobrazenia na keramike nám taktiež poskytujú informácie o ženskom odeve a účesoch. Napríklad tzv. Maliar z Eretrie, tvoriaci medzi rokmi 440-415 pred Kr., znázornil na pyxide (malá škatuľka, používaná napr. na odkladanie šperkov) niekoľko ženských postáv, nachádzajúcich sa v interiéri domu. Pravdepodobne ide o scénu zachytávajúcu strojenie nevesty pred svadobným obradom.

Predstavy o výzore žien z klasického obdobia môžeme čerpať aj z náhrobných stél. Ako príklad poslúži pomník na hrobe ženy menom Hegeso, ktorá umrela pravdepodobne v Aténach okolo roku 400 pred Kr. Zachytáva výjav z bežného života, keď slúžka alebo mladá dcéra podáva sediacej pani šperkovnicu. Znázornený nábytok, odev aj účesy sa približne zhodujú s výjavom na vyššie uvedenej pyxide. Netreba však zabúdať na tendenciu idealizovania a unifikácie vyobrazených postáv, ktorá je príznačná pre klasické obdobie.

Mladé dievčatá disponovali oproti vydatým ženám určitou mobilitou. Počas bežných dní, kedy neprebiehali náboženské oslavy, svadby alebo pohreby, sa mohli socializovať, ale jedine s rovesníčkami v blízkom okolí. Takú príležitosť poskytovali aj menšie domáce povinnosti, ako napríklad chodenie po vodu k najbližšej fontáne.

Úlohou žien bola tiež údržba hrobov rodinných príslušníkov. Zvyčajne zahŕňala pravidelné prinášanie obetí a viazanie stúh na náhrobné stély. Od každej počestnej mladej dámy sa očakávalo, že počas pobytu mimo svojho domu bude pôsobiť nenápadne a zahalí sa závojom.

[reklama]

Vzdelanie

Mladé Aténčanky, žijúce v klasickom období, pravdepodobne vo veku 13 až 15 rokov ukončili svoje vzdelávanie. Výnimkami mohli byť napríklad nevydaté ženy, ktoré ašpirovali na rolu kňažiek a preto si potrebovali prehĺbiť vedomosti v oblasti konkrétneho kultu.

Výučba bežných dievčat prebiehala najmä v domácnosti, kde sa okrem praktických zručností vzdelávali v mravných hodnotách počúvaním mytologických príbehov. Edukačnú funkciu mali aj náboženské rituály. V chráme bohyne Artemis v Braurone a počas slávností na počesť Atény sa dospievajúce dievčatá zasväcovali do tajov manželského súžitia.

Dcéry občanov mohli navštevovať školy a tam sa učili čítať, písať a počítať. Po zvládnutí základov sa príslušníčky bohatších rodín vzdelávali aj v literatúre a poézii. Dievčatá boli z tohto hľadiska vyučované podobným spôsobom ako chlapci, pričom sa u nich kládol dôraz aj na tanec, gymnastiku, spev a hru na lýre alebo píšťale. Vyššie vzdelanie žien sa v antickom Grécku nie vždy stretlo s pochopením. Jeho zástancom bol napríklad filozof Sokrates, ktorý v roku 400 pred Kr. pôsobil v Aténach a medzi mládežou šíril nové, často kontroverzné myšlienky. Právo žien na plnohodnotné vzdelanie hájil aj Sokratov žiak Platón.

Vydaté z vôle otca

Otázka súkromných vzťahov Aténčaniek bola predmetom ich každodenných diskusií. Od každej počestnej mladej dámy sa automaticky očakávalo, že bude onedlho manželkou a matkou. Ak sa tak nestalo, obyčajnej žene to prinieslo skôr hanbu, než väčší pocit slobody. Agamos, čiže tzv. stará dievka, bývala obvyklým terčom posmechu.

Výber vhodného ženícha bol zvyčajne v réžii otca. Nie sú informácie o tom, že by bral ohľad na vôľu svojej dcéry. Priemerný vek nevesty sa pohyboval okolo 14 rokov. Láska v danej situácii nehrala významnú rolu a aj po svadbe sa vo väčšine manželstiev rozvinula nanajvýš fília, teda vzájomné priateľstvo.

Na Kréte to bolo inak

Zaujímavým a často prehliadaným prameňom pre pochopenie postavenia žien v časoch klasického Grécka je tzv. zákonník z Gortíny na Kréte. Tento dokument, napísaný okolo 5. storočia pred naším letopočtom, nám poskytuje jedinečný pohľad na to, ako boli ženy považované za aktívne účastníčky spoločenského a právneho života.

Na rozdiel od Atén, kde boli obmedzené predovšetkým na domáci a rodinný život, v Gortíne mali právo vlastniť majetok, uzatvárať zmluvy a zúčastňovať sa právnych procesov. Mnohé zákony upravovali ich dedičské práva, čo naznačuje, že v určitých prípadoch mohli byť považované za rovnocenné partnerky mužov aspoň v rámci niektorých právnych a hospodárskych záležitostí.

Kým v Aténach bola úloha žien prevažne definovaná ako závislá od muža v rodinnom okruhu, na Kréte sa im dostávalo väčšej autonómie, čo odráža rozdiely v spoločenskom a právnom vnímaní ženskej pozície v rôznych častiach gréckeho sveta.

Ako to už býva, situácia jednotlivých žien bola závislá od konkrétnych okolností ich života – rodiny, v ktorej vyrastali, vzťahov, ktoré ich obklopovali, a hodnôt, ktoré im boli vštepované. Môžeme predpokladať, že nie všetky ženy žili podľa rovnakých pravidiel a nie všetky sa stretli s rovnakými obmedzeniami. Preto treba brať dobové pramene do určitej miery s rezervou. Ich pohľad na ženy a ich úlohy boli vždy tvarované kultúrnymi, rodinnými a spoločenskými faktormi, ktoré sú dnes pre nás len ťažko prístupné.

Do veľkej miery stále len tušíme, aký bol skutočný každodenný život starovekých žien, ako sa im darilo plniť svoje osobné ambície alebo ako vnímali svoju úlohu v spoločnosti. Možno je práve táto nejasnosť v historických prameňoch to, čo nás na nich stále fascinuje.

-

Autorka pôsobí ako doktorandka na Archeologickom ústave SAV.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

POUŽITÁ LITERATÚRA

Primárne zdroje

Euripides: Trójanky a jiné tragédie. Preložili F. Stiebitz a O. Valešová. Praha 1978.

Platón: Zákony. Preložil F. Novotný. Praha 1997.

Thucydides: Histories. Preložil R. Crawley. New York 2004.

Xenophon: Hellenica. Preložil C. L. Brownson. Cambridge 1918-1921.

Sekundárne zdroje

Boardman, J. 1985. Greek Sculpture: the Classical Period. Londýn/New York: Thames and Hudson.

Cartwright, M. 2016. „Women in Ancient Greece.“ Ancient History Encyclopedia. Dostupné na internete:

https://www.ancient.eu/article/927/women-in-ancient- greece/?fbclid=IwAR3PjvXj9OZSClCLSPnf1Y6ES_gllxxkM0zR_G0q9tYZqh_2phZ8IRJlD 3s.

Eslava Galán, J. 2003. Láska a sex ve starém Řecku. Praha: Ikar.

Hemingway, C. 2004. „Women in Classical Greece.“ Heilbrunn Timeline of Art History. New York: The Metropolitan Museum of Art. Dostupné na internete: https://www.metmuseum.org/toah/hd/wmna/hd_wmna.htm?fbclid=IwAR3iqp4PcWzpzJu3eq Y7ZqTzGMJCG40OkNFEH0T-nrUW0GS-4_rDl5IjuOM.

Kamenický, M./Mrva, I./Tonková, M./Valachovič, P. 2001. Lexikón svetových dejín. Bratislava: SPN.

Taylor, A. E. 2013. Plato: The Man and His Work. New York: Dover Publications.

Vernant, J.-P. 2005. Řecký člověk a jeho svět. Praha: Vyšehrad.

Zeitoun, B. 2020. „Peintre de la Centauromachie du Louvre.“ Musée du Louvre. Dostupné na internete:

http://cartelfr.louvre.fr/cartelfr/visite?srv=car_not_frame&idNotice=7655