Strach z neznáma: Argonautika & Odysseia a motív putovania v antických mýtoch

Argonautika a Odysseia sú epické diela, ktoré v sebe kombinujú prvky lyriky a tragédie. Prvý  menovaný  epos  vytvoril  Apollónios  Rhódsky,  jeden z najvýznamnejších helenistických básnikov. Odysseia sa tradične pripisovala Homérovi, no v súčasnosti sa skôr uvažuje nad spoluautorstvom viacerých osôb. Anglický bádateľ a spisovateľ Robert Graves napríklad polemizuje pri niektorých pasážach tohto eposu nad ženskou autorkou.

[reklama]

Podobnosti a rozdiely
Z hľadiska mytológie sa výprava Argonautov udiala pred Odysseovou cestou. Poradie vzniku písomných diel je však opačné. Apollónios Rhódsky čerpal inšpiráciu o. i. z thébskych a trójskych povestí, no jeho najväčším vzorom bolo práve Homérovo dielo. S istotou sa dá skonštatovať, že medzi týmito eposmi existuje veľký časový odstup, aj keď je presné datovanie vzniku Odysseie otázne. Zmienky o Iásonovi a Argonautoch nachádzame v Iliade (Homér. Il. VII, 469), aj Odyssei (Homér. Od. XII, 70). Venoval sa im tiež Pindaros, či Hésiodos. Po formálnej stránke sa porovnávané diela líšia. Odysseia predstavuje epos určený poslucháčom, tvorený spevmi s často sa opakujúcimi pasážami. Oproti tomu je Argonautika koncipovaná pre čitateľov, využívajúc odlišné rozprávanie so zameraním na individualizáciu postáv.

V oboch príbehoch je osud hrdinov určovaný viac olympskými bohmi, ktorí zasahujú do deja, než ich vlastným rozhodovaním. V Argonautike na rozdiel od Odysseie však hrdinovia aj bohovia oveľa viac prejavujú svoje city, sú „ľudskejší“. V Odyssei je ústrednou postavou hrdina – individualista. Oproti tomu Apollónios kládol väčší dôraz na spoločné konanie Argonautov, než na činy Iásona ako jednotlivca.

V Odyssei pôsobia bohovia väčšinou ako personifikácie prírodných síl (zosielajú búrky a pod.), no v Argonautike vystupujú viac ako bytosti s vlastnými emóciami a dilemami, zaoberajúce sa klasickými životnými situáciami. Zatiaľ čo sú Argonauti veľmi poverčivými pútnikmi a počúvajú rady veštcov, či bytostí s magickými schopnosťami, Odysseus sa snaží spoliehať predovšetkým na vlastný rozum.

Odysseova strastiplná púť je neplánovaným blúdením sprevádzaným neustálou neistotou, kedy a či vôbec ešte uzrie domov. Argonauti sa vydali na výpravu dobrovoľne, aj keď ich návrat do vlasti je taktiež komplikovaný, poznačený napätím a obavami z nepoznaného.

[reklama]

Dlhá púť v ďalekých končinách
Úseky Argonautiky a Odysseie, ktoré opisujú putovanie hrdinov, je možné vnímať ako periplús (cestopis, doslova „oboplávanie“). Uvedené geografické pojmy sa prirodzene prepájajú s bájnymi bytosťami (Skylla a Charybda, sirény, kyklópovia a pod.) a mýtickými miestami (napr. Bludné skaly). Evokujú úzkosť z divokých končín za hranicami známeho sveta. Hlavné postavy sa taktiež stretávajú s rozličnými kultúrami, praktizujúcimi hrôzostrašné (Homér. Od. X, 116) a neobvyklé zvyky (Apollón. Arg. II, 381). Tieto stretnutia často odrážajú fascináciu, no zároveň aj podvedomé napätie, ktoré vyvoláva kontakt s inakosťou.

Podľa početných opisov prírodných úkazov sa čiastočne dajú rekonštruovať trasy ciest mýtických hrdinov. Odysseus blúdil v moriach na západ od Grécka, zastavil sa na severe Afriky „v krajine Lotofágov“ (Homér. Od. IX, 84), plavil sa popri Sicílii a juhozápadnom pobreží Talianska, až sa dostal opäť na otvorené more smerom na Ithaku.

Cesta Argonautov je komplikovanejšia a v istých úsekoch nejasnejšia. Problematický je ich návrat z Kolchidy nachádzajúcej sa na východnom pobreží Čierneho mora (v Argonautike uvádzaného pod názvom „Východné more“, Apollón. Arg. II, 745) cez spleť riek (napr. Istros, ktorý sa stotožňuje s Dunajom, Apollón. Arg. IV, 284) v európskom vnútrozemí.

Dobrodružstvá a strety kultúr
Opisy putovania nám v oboch dielach poskytujú rôzne druhy poznatkov z viacerých sfér vtedajšieho života a myslenia.

Z Odysseie aj Argonautiky sa dozvedáme, že stratégia dobových námorných plavieb si zakladala na častých zastaveniach na pevnine, než na dlhých, sústavných cestách po  šírom mori. Zaujímavými sú informácie o spoločenských javoch a kultúrnych odlišnostiach (napr. ženy – bojovníčky v krajine Amazoniek), či hospodárstve rôznych spoločností (Apollón. Arg. II, 375-376). Opäť sa tu vynára motív kultúrneho šoku, kde neznáme obyčaje vyvolávajú zmiešané pocity.

V Argonautike Apollónios uvádza pozoruhodný opis pohrebného rítu v Kolchide. Muži sa v danom kraji pochovávali v kožených mechoch zavesených na stromoch, zatiaľ čo sa telá žien ukladali do zeme (Apollón. Arg. III, 200-209). Takéto pohrebné praktiky z pohľadu gréckeho čitateľa museli pôsobiť znepokojujúco, čo znásobuje obraz cudzieho ako potenciálne nebezpečného alebo nepochopiteľného.

Odhliadnuc od mytologických prvkov je zrejmé, že údaje uvedené v eposoch mohli mať reálny základ. Ako už bolo spomínané vyššie, obe diela sú plné najrôznejších popisov prírodných javov a výnimočných miest. Bájna Charybda, spomínaná v Odyssei aj Argonautike, je prírodný úkaz vytvárajúci zradné víry, ktoré vznikajú pôsobením morských prúdov.

Aj napriek tomu, že dej oboch eposov patrí medzi notoricky známe príbehy, niektoré detaily dokážu čitateľa dodnes prekvapiť. V Argonautike napríklad zaujme zmienka o zatmení slnka (Apollón. Arg. IV, 1692–1699). Išlo o jav, ktorý bol v staroveku vnímaný ako narušenie prirodzeného poriadku a temnú predzvesť nešťastia.

Strach z neznáma
Z oboch príbehov je evidentný strach z ďalekých, tajomných končín, hemžiacich sa podivnými bytosťami a výjavmi presahujúcimi bežnú ľudskú skúsenosť. V antickom svete, kde sa neznáme často rovnalo hrozivému, bola každá plavba do nepreskúmaného priestoru zároveň aj vstupom do mentálnej zóny neistoty a hrôzy. V prípade Argonautov však prvotný strach z cudzieho a nepreskúmaného sveta prekonala túžba po koristi v podobe zlatého rúna. Ich výprava mala charakter odvážneho, no riskantného dobývania. Naopak, motiváciou Odyssea bolo pre zmenu cnenie za domovom a milovanými osobami.

Veľká časť stretov s cudzím obyvateľstvom bola v konečnom dôsledku negatívna. Práve tento aspekt – kde cudzota predstavuje hrozbu – je dodnes inšpiráciou pre rôznych autorov. Napríklad slovenský spisovateľ Juraj Červenák vo svojej knihe Sekera z bronzu, rúno zo zlata vykreslil Argonautov nie ako hrdinov, ale ako krutých agresorov, ktorí sa plavia proti prúdu Istru a plienia okolité územia.

Motív putovania v antických príbehoch neslúži iba ako rámec dobrodružstva. Možno ho vnímať ako psychologickú sondu do kolektívneho vedomia starovekého sveta.

Osobitnou problematikou sú nejasnosti ohľadom identifikácie trás putujúcich hrdinov. Uvedené geografické údaje treba vnímať spolu s vybájenými živočíchmi skôr ako voľné mytologické rozprávanie. Presný geografický opis zrejme nebol hlavnou prioritou analyzovaných starovekých diel. Experimentálne absolvovanie predpokladaných ciest epických postáv na vlastnej koži by mohlo byť zaujímavou skúsenosťou – hoci už bez mýtických oblúd, no možno s rovnako silnými pocitmi úžasu a rešpektu, ktoré sprevádzali aj starovekých moreplavcov.

-

Autorka pôsobí ako doktorandka na Archeologickom ústave SAV.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

POUŽITÁ LITERATÚRA
GRAVES, R. 2004. Řecké mýty. Praha : KMa, 2004. 738 s.
MORAVOVÁ, M. 2013. Doslov – Apollónios Rhodský a jeho Argonauti. In Argonautika. Praha : Argo, 2013. s. 305-317.
OKÁL, M. 2011. Problematika homérskych básní a ich ohlasy u nás. In Odysseia I-XII. Martin : Thetis, 2011. s. 11-65.

Antické pramene
Apollónios Rhódský: Argonautika. Preklad Josef Jaroš. Praha : Argo, 2013.

Homéros: Ílias. Preklad Rudolf Mertlík. Praha : Odeon, 1980.

Homéros: Odysseia. Preklad Miloslav Okál. Martin : Thetis, 2011