Je veriť čomukoľvek, čo sa nám zachce, nemorálne a potenciálne nebezpečné?

Nie je názor ako názor. Niektoré názory a presvedčenia sú úplne subjektívne. Je chutnejšia Pepsi alebo Coca Cola? Je zábavnejšie bicyklovanie alebo korčuľovanie? Lahodí ušiam viac Mozartova Omša s organovým sólom C-dur KV 259 alebo album Internal Womb Cannibalism od žilinských brutal-death-metalistov Sanatorium? (Ok, priznávam, subjektívnosť posledného príkladu môže byť diskutabilná...) 

No mnohé iné názory a presvedčenia sa netýkajú osobného vkusu, osobných preferencií či chutí. Možno posúdiť, do akej miery odrážajú realitu, čo znamená, že nie všetky názory a presvedčenia sú si rovné.

Iste, v praxi si každý môže veriť, čomu len chce. Obieha okolo Marsu neviditeľný čajník? Drieme vám v garáži neviditeľný drak? Vyhralo Slovensko posledných 5 svetových šampionátov v ľadovom hokeji, vrátane toho z roku 2020? Nech sa páči, verte tomu. 

Nikto nespochybňuje právo na úplnú slobodu v presvedčení. Problém stojí inak: každý si môže veriť, čomu len chce, ale mal by?

[reklama]

Odmietanie dôkazov

Sloboda presvedčenia sa niekedy interpretuje ako nedotknuteľnosť vlastných postojov a vedie k laxnému prístupu k vlastným postojom. Pri názoroch, ktoré nás emocionálne uspokojujú, skrátka odmietame zvážiť dôkazy, ktoré ich ohrozujú. A tak počúvame diskusiu ukončujúce deklarácie: „Je to môj názor!“

Podľa filozofa Patricka Stokesa z Deakinovej univerzity v Austrálii sa vyhlásenia tohto typu príliš často používajú na ochranu presvedčení, ktoré mali byť prekonané. „Stávajú sa skratkou pre “môžem si hovoriť alebo myslieť čokoľvek sa mi zachce” – a z toho vyplýva, že pokračovanie protiargumentovania je nejakým spôsobom bezohľadné,“ vysvetľuje Stokes. „A takýto prístup podľa mňa napomáha falošnej rovnosti medzi expertmi a ne-expertmi, ktorý sa stáva čoraz zhubnejšou súčasťou verejnej diskusie.“

Takýto prístup podľa mňa napomáha falošnej rovnosti medzi expertmi a ne-expertmi, ktorý sa stáva čoraz zhubnejšou súčasťou verejnej diskusie.

Etická stránka osvojovania si presvedčení

Iní filozofi alebo vedci poukázali, že problematické sú nielen dôsledky osvojovania presvedčení bez akýchkoľvek mantinelov, ale samotný tento prístup. 

Tak ako mnohí filozofi argumentovali, že máme morálnu povinnosť nevykonávať niektoré skutky, rovnako máme podľa názorov niektorých filozofov a vedcov morálnu povinnosť vyhýbať sa niektorým typom presvedčení.

„Veriť čomukoľvek na základe nedostatočných dôkazov je vždy nesprávne,  a to kdekoľvek a pre kohokoľvek,“ vyhlásil uznávaný anglický matematik a filozof William K. Clifford. Podobne sa vyjadril biológ Thomas Henry Huxley: „Je nesprávne, aby človek povedal, že si je istý objektívnou pravdivosťou akéhokoľvek tvrdenia, dokiaľ nedokáže predložiť dôkazy, ktoré logicky odôvodnia túto istotu.“

Obhajca rozumu a racionalizmu, americký filozof Brand Blanshard, tvrdil, že „keď ide o otázky týkajúce sa ľudského dobra alebo nešťastia, skreslenie ľudského uvažovania spôsobené akoukoľvek príčinou, ktorej sa možno vyhnúť, je nemorálne, a tým viac je nemorálne, čím viac je v stávke“. 

Títo bádatelia sú presvedčení, že je nesprávne, pokiaľ naše presvedčenia siahajú ďaleko za hranice dôkazov. Okrem iného aj preto, že ľudské činy vychádzajú z presvedčení, takže ak sú naše presvedčenia nesprávne, také budú aj naše činy. Brand Blanshard preto konštatuje, že čím dôležitejšie rozhodnutie, tým väčšia by mala byť naša povinnosť prispôsobovať naše presvedčenia dôkazom. A o to väčší prečin bude, keď to neurobíme. 

Skreslenie ľudského uvažovania spôsobené akoukoľvek príčinou, ktorej sa možno vyhnúť, je nemorálne, a tým viac je nemorálne, čím viac je v stávke.

Cvik rozumného myslenia

Mohlo by sa zdať, že v prípadoch, keď na nich príliš nezáleží, majú naše presvedčenia len zanedbateľný význam, a je teda jedno, čomu uveríme. Ale podľa Williama Clifforda nesmieme poľaviť ani vtedy. Anglický filozof a matematik tvrdí, že aj pri triviálnych otázkach máme povinnosť prispôsobiť mieru, do akej sme presvedčení o pravdivosti nejakého tvrdenia, hodnote dôkazov. 

[reklama]

„Vždy, keď uveríme na základe málo hodnotných dôvodov, oslabujeme svoje schopnosti sebaovládania, zdravého skepticizmu, férového a rozvážneho zvažovania dôkazov. Už teraz všetci dostatočne trpíme kvôli udržovaniu a zveľaďovaniu chybných presvedčení, a kvôli fatálne nesprávnym činom, ku ktorým vedú,“ vysvetľuje Clifford. „Ale ešte väčšie a viac rozšírené zlo sa objaví, keď sa dôverčivosť človeka udržuje a teší jeho priazni, a keď sa zvyk veriť z pochybných dôvodov zveľaďuje a upevňuje natrvalo.“

Zodpovedný prístup k osvojovaniu presvedčení možno podľa Williama Clifforda udržať len neustálym cvikom. A keďže takýto prístup je nevyhnutným predpokladom pre zodpovedné správanie, podľa filozofa máme povinnosť túto zručnosť zveľaďovať a nestrácať obozretnosť ani kvôli nenápadným, „pohodlným“ presvedčeniam každodenného života.

Vždy, keď uveríme na základe málo hodnotných dôvodov, oslabujeme svoje schopnosti sebaovládania, zdravého skepticizmu, férového a rozvážneho zvažovania dôkazov.

-

Literatúra

Blanshard, B. (1975): Reason and Belief. Yale University Press.

Clifford, W. K. (1984): The Ethics of Belief. In: Burr, J. & Goldinger, M.: Philosophy and Contemporary Issues. Macmillan. 

Huxley, T. H. (1894). Science and Christian Tradition. Macmillan.

Schick, T., Vaughn, L. (2014): How to Think About Weird Things (7. vydanie). McGraw-Hill.

Stokes, P. (2012): No, you’re not entitled to your opinion. The Conversation.