Spálené tváre z Nitrianskeho Hrádku: O čom vypovedajú bizarné masové hroby doby medenej?

Lokalite Zámeček v Šuranoch-Nitrianskom Hrádku sme sa na stránkach nášho magazínu už venovali. Priblížili sme si pozoruhodné opevnené sídlisko („pramesto“) z doby bronzovej, ako aj zvláštne azda kultové („magické“) artefakty, ktoré sa v ňom našli v hojnom počte, a ktoré náš región spájajú so severným Talianskom. 

Dnes sa na Zámeček vrátime, ale vnoríme sa do ešte hlbšieho praveku, a síce do obdobia stredného eneolitu (strednej doby medenej), keď široké oblasti strednej Európy obývali nositelia badenskej kultúry, známej aj ako kultúra s kanelovanou keramikou.

Badenská éra

Podľa súčasného názoru archeológov nositelia badenskejkultúry nepredstavovali jednotný „ľud“. Namiesto toho išlo o komunity, ktoré si osvojili niektoré spoločné črty v tvaroch a výzdobe keramiky a životného štýlu.

Spája ich napríklad rituálne zakopávanie charakteristických picích súprav, aké podľa bádateľov, ako bol český archeológ Jan Bouzek, súviselo s prísažnými slávnosťami družín či akýchsi mužských bratstiev (prípadne ženských sesterstiev). Ďalšou spoločnou črtou jezakladanie osád vo vyššie položených polohách. Mnohé boli opevnené a prinajmenšom niektoré dlhodobo obývané. Napríklad pod Tatrami na nálezisku Burchbrich dosahuje kultúrna vrstva 130 cm, kým na Dreveníku až 3 m. Sprievodné nálezy zo sídlisk indikujú zvýšenie dôrazu na pastiersky spôsob obživy vrátane transhumancie a používania sezónnych sídel pre pastierov. 

[reklama]

Unikátne sídlisko

Badenské osídlenie na Zámečku predstavuje tak trochu protiklad k výšinným osadám: nachádzalo v (pôvodne) močaristej oblasti neďaleko rieky Nitra. Z náleziska sa do začiatku systematických vykopávok koncom 40. rokov 20. storočia kvôli ťažbe spraše zachovala iba asi tretina. Na tomto torze sa z badenského osídlenia zachovalo 121 sídliskových jám so sídliskovým odpadom vrátane zvyškov jedla (o. i. rybie kosti, pancier korytnačky) a zlomkov keramiky, ohniská a trosky hrnčiarskej pece. 

Prví badenskí obyvatelia sa na tejto lokalite usadili niekedy pred polovicou 4. tisícročia pred n. l. Lokalita sa už vtedy mohla pochváliť pradávnou históriou – ak odhliadneme od sporadického osídlenia v medziobdobí, vyše tisíc rokov predtým sa tu nachádzalo sídlisko nositeľov lengyelskej kultúry.Tí podľa správ archeológov na Zámečku vybudovali 70-metrový rondel, ktorého zvyšky boli dobre viditeľné v teréne aj počas existencie osady badenskej kultúry, nakoľko nové obyvateľstvo pri hĺbení stavieb rešpektovalo prastaré priekopy rondelu. 

Intenzita osídlenia badenskej kultúry výrazne narástla až po niekoľkých storočiach (počas klasickej fázy badenskej kultúry, do ktorej možno datovať väčšinu nálezov keramiky). Podľa archeológaAntona Točíka, ktorý tu dlhé roky viedol archeologický výskum, badenské obyvateľstvo v tomto čase opevnilo osadu priekopou a 4 m širokým a 4-5 m vysokým valom, ktorý tvorila dvojitá drevená palisáda vyplnená hlinou. Za valom sa podľa Točíka nachádzal 15-17 m široký, na nálezy chudobný „hospodársky areál“ bez jám, ohnísk a iných stôp osídlenia. Od obytného areálu ho odčleňovala ďalšia, približne 3 m široká a 1,5 až 1,8 m hlboká priekopa. 

„Zámeček ako opevnené nížinné sídlisko s vnútorným členením nemá v oblasti badenskej kultúry žiadne analógie. Nepochybne ide o dôkaz progresívneho spoločensko-ekonomického vývoja v predmetnom období,“ vyzdvihuje Točík. Na sídlisku sa napriek tomu nezistili dôkazy špecializovanej produkcie ani intenzívneho diaľkového obchodu. Dostupné nálezy tak podľa archeológa svedčia, že motorom jeho rastu nebola špecializovaná remeselná produkcia ale „zvýšená úroveň dobytkárstva“, ktorá stúpla na úkor roľníckej produkcie v otvorených sídliskách.

Masové hroby

Aj z iného hľadiska nemá badenské osídlenie Zámečku bezprostredné obdoby. A to z hľadiska bizarných masových hrobov v dvoch hlbokých šachtovitých jamách. 

Jamy sa našli približne uprostred preskúmaného sídelného areálu, pričom obe mali valcovitý tvar s rozšírením v spodnej časti. 

Menšiu z jám, ktorá bola približne tri metre hlboká a poldruha metra široká, objavil Anton Točík v roku 1949. V spodnom výklenku sa podľa neho nachádzali do kruhu uložené kostry prinajmenšom 11 ľudí, pôvodne uložené po sediačky, pričom obyvatelia eneolitckého Zámečku doprostred kruhu z mŕtvol pochovali psa a vedľa neho uložili celú nádobu.

O tri roky neskôr A. Knor odkryl podobnú, ale väčšiu jamu – až štyri metre hlbokú, na vrchole dva metre širokú, pričom nad dnom sa rozširovala do priemeru troch metrov. Aj v nej sa našli kostry do kruhu usporiadaných ľudí. V tomto prípade ich bolo prinajmenšom 20, možno až 25. Antropologický výskum 12 lebiek zistil, že 5 patrilo mužom, 5 ženám a 2 boli detské. Taktiež sa tu našli kosti až troch psov ako aj ďalších domácich zvierat a keramika.

Tým podobnosti – a zvláštnosti – oboch masových hrobov nekončia. V oboch jamách sa našli početné uhlíky. A v oboch niesli mnohé lebky stopy po opálení ohňom. 

Nebohým niekto plameňmi zohavil tvár.

Žiaľ, v oboch jamách vysoký stav podzemnej vody sťažoval pozorovania a systematický výskum. 

Širší kontext: Zvláštne pochovávanie

Konkrétna podoba dvojice masových hrobov zo Zámečku nemá v stredoeurópskom priestore stredného eneolitu obdobu. Na strane druhej, práve v tomto období vybočuje zo štandardných pohrebných zvyklostí menej, než inokedy a inde.

[reklama]

A to preto, že v mnohých oblastiach v tomto čase „štandardné pochovávanie“ prakticky prestalo existovať. Namiesto toho sa pochovávalo predovšetkým do zásobnicových a odpadových jám, s malým počtom alebo žiadnymi hrobovými prílohami, pričom mnohí nebohí boli do jám evidentne vhodení. „Pochovávanie týchto tiel pravdepodobne z viacerých dôvodov neprevádzali žiadne pohrebné rituály,“ hovorí archeologička Claudia Sachße, ktorá potvrdzuje, že ‘ozajstný’ pohrebný rítus badenskej kultúry je v predmetnej oblasti [západného Slovenska] prakticky neznámy.“

Zvláštnosťou stredného eneolitu je pochovávanie zvierat, nielen psov, s ktorými sme sa stretli v masových hroboch Zámečku, ale aj ďalších, vrátane nedospelého prasaťa či teľaťa. Konkrétne na Zámečku sa našla kostra prasaťa v rituálnej polohe a nad ňou ležala nekompletná, pravdepodobne pohodená kostra muža. Nápadný je taktiež pomerne vysoký počet masových hrobov, ktorých z nálezísk z oblasti rozšírenia badenskej kultúry poznáme pätnásť. „Nevieme však určiť, či sú v masových hroboch ubíjaní jedinci z vlastnej alebo cudzej populácie – doklady z histórie a etnografie sú pre obidve tézy. Zastúpenie detskej populácie je v každom prípade vysoké,“ konštatuje archeológ Pavol Jelínek. 

Za živa pochované deti?

Niektoré masové hroby badenskej kultúry sú porovnateľne hrôzostrašné ako dvojica z Nitrianskeho Hrádku. Z maďarského Pilismarót-Szobi poznáme jamu, kde ležalo päť jeden cez druhého nahádzaných detských kostier bez milodarov, a okrem toho štyri kostry dospelých ľudí a štyri úplne kostry kráv.

Vo Svodíne sa v sídliskovej jame zasypanej odpadom našla v hĺbke 40 cm kostra hovädzieho dobytka a o necelý pol meter nižšie kostra muža ležiaca na bruchu v natiahnutej polohe a dve na chrbte ležiace deti s rôzne skrčenými nohami, jedno 3-5 ročné a druhé 7-8 ročné. O asi 10-15 cm hlbšie tesne nad dnom jamy ležala pri stene objektu extrémne skrčená kostra ženy.

Muž, žena a dve deti. To je situácia, ktorá zaváňa pochovaním rodiny. Bez dostupných analýz DNA však môžeme len hádať.

V Jelšoviciach hodili do zásobnicovej jamy najprv dvanásť ľudí - štyroch mužov, dve ženy a sedem detí. Viacerí nesú stopy hrubého násilia - najvýraznejšie na tvári a spodine lebky. 17-20 ročnému mužovi vyrazili predné zuby a rozlomili sánku (pravá časť sa nenašla). V lebke mal navyše vyštiepený okraj veľkého záhlavového otvoru. Štiepne lomy sa našli aj na kostiach 6-8 ročného dieťaťa a 40-50 ročnej ženy. Na temene 30-40 ročného muža sa okrem toho našiel vyhojený, ale rozsiahly (16x6 cm) otvor na temene. „Ide o vyhojené vážne zranenie ostrým predmetom,“ píše antropológ Július Jakab a dodáva, že prítomné 1-2 ročné dieťa bolo hydrocefalické. Tieto telá zasypali dvadsiatimi až tridsiatimi centimetrami hliny a následne do jamy vhodili dospelého pravdepodobne dekapitovaného muža. 

Všetky kostry v jame ležali v neprirodzených polohách, niekedy s neprirodzene vykrútenými hlavami a končatinami. Výnimkou bola kostra osem až desaťročného dieťaťa pri severnej stene objektu. To ležalo na boku s rukami tesne pod bradou. „Ako najpravdepodobnejšie vysvetlenie sa zdá, že poloha a umiestnenie kostry v rámci objektu sú výsledkom aktívnej reakcie [dotyčného] po vhodení do jamy, t. j. že v tom čase dieťa ešte žilo,“ upozorňuje Jakab. „Je len málo pravdepodobné, že by niekto zo súčasníkov liezol do jamy kvôli dôstojnému uloženiu mŕtvoly tohto jediného dieťaťa.“ Jakab dodáva, že podobná situácia sa na lokalite zistila aj prípade dvoch ďalších objektov s 4-5 a 11-13 ročným dieťaťom.

Oheň a hroby

Vráťme sa ale k ďalšej zvláštnosti masových hrobov z Nitrianskeho Hrádku, a to k opáleniu tvárí nebohých.

Na oheň sa pri pohrebných rituáloch nazerá z rôznych perspektív: niekedy sa považuje za symbol domáceho ohniska, inokedy za nástroj na dosiahnutie duchovnej očisty hrobu či nebohého, alebo ako spôsob, ako deštrukciou tela uvoľniť „dušu“ nebožtíka, keďže odchod duše sa vo viere niektorých kultúr spájal nie so smrťou, ale až s rozpadom fyzického tela. 

V pohrebných rituáloch sa oheň najčastejšie používal na spálenie tiel. V badenskej kultúre sa však stretávame s odlišným praktikami. Na pohrebisku blízko Budapešti v Budakalászi bol v dvoch hroboch, jednom s dvomi dospelými a jednom s dvomi deťmi, zapálený nad telom pred zasypaním. Podobne pri dvoch pochovaných v Sitzenbergu, kde na telách založili oheň a až potom priložili hrobové prílohy a zasypali hrob. S rituálnou funkciou ohňa [1] môžu súvisieť aj prazvláštne pohreby v peciach, jeden nájdený v Bajči-Vlkanove, kde sa našla kostra ženy a dieťaťa, ďalší známy zo Svodína, kde sa v peci našli tri deti.

Aj v prípade masových hrobov z Nitrianskeho hrádku máme doložené nie úplne obvyklé rituálne použitie ohňa. Anton Točík predpokladá, že v menšom z masových hroboch z Nitrianskeho Hrádku došlo k opáleniu tvárí nebohých po ich umiestnení na dno jamy, a to kvôli nasypaniu žeravých uhlíkov. Vo väčšej z jám pozorovania potenciálne dokladajúce rovnaký akt podľa neho znemožnila spodná voda. 

Archeologička Jana Mellnerová Šuteková uvažuje, že akt mohol súvisieť s rituálom sekundárneho čiže druhotného pochovania pozostatkov. Sekundárne pochovávanie bolo v neolitických komunitách Európy a predovšetkým Blízkeho východu bežnou praxou: mŕtvy sa do zeme či hrobky ukladal až s odstupom týždňov či mesiacov. „Je teda možné, že tela respektíve lebky boli opálené až keď nemali mäkké tkanivá,“ konštatuje vedkyňa.

Prípad masových hrobov zo Zámečku tak trochu evokuje o približne 500 rokov starší skupinový hrob nájdený v Liskovskej Jaskyni. V zadnej a najspodnejšej časti jaskyne sa v skalnom výklenku uložili štyri lebky. „Akoby symbolicky boli lebky uložené do ohniska, do ešte horiacej vrstvy uhlíkov, ktoré následne opálili povrch niektorých kostí,“ píše Víťazoslav Struhár. Stopy opálenia sa podľa neho našli aj na lebkách z maďarskej jaskyne Baradla, kde mal byť oheň založený priamo pri hlavách pochovaných, pričom neolitické ohnisko bolo založené aj nad kompletnou kostrou ženy v jaskyni Budospest v severovýchodnom Maďarsku. 

[reklama]

Čo sa stalo a prečo?

Podľa Pavla Jelínka možno oba masové hroby zo Zámečku spájať s ľudskými obetami. Rovnakého názoru bol aj Anton Točík. Ten na základe sprievodného keramického materiálu uvažoval, že „rituálny akt masovej obety“ nebol vykonaný jednorazovo, ale odohral sa behom dlhšieho obdobia. „Vychádzajúc z predpokladaného počtu členov eneolitickej rodiny je viac než pravdepodobné, že prísnym rituálom pochovaní neboli iba obyvateľmi sídliska na Zámečku, ale viacerých sídlisk,“ píše Točík. 

Anton Točík masové hroby z Nitrianskeho Hrádku spája s obdobím zániku nížinných sídlisk badenskej kultúry: ľudia sa z v úrodných nížin, kde predchádzajúce i nasledovné tisícročia koncentrovalo praveké osídlenie, v bezprecedentnej miere sťahovali do vyšších, nezriedka opevnených polôh. Táto zmena mohla podľa Točíka súvisieť s veľkými ekonomickými alebo aj etnickými zmenami. 

Od Točíkových čias sa potvrdilo, že na prelome 4. a 3. tisícročia pred našim letopočtom do stredoeurópskeho priestoru prenikali komunity geneticky späté so stepnými kočovníkmi ponticko-kaspickej stepi. Predstavy niektorých bádateľov o ich násilnom vpáde na sever Karpatskej kotliny a zničení osídlenia badenskej kultúry však moderné bádanie spochybňuje. Uvažovať teda možno v prvom rade o ekonomických a azda ekologických zmenách zaťažujúcich nížinné obyvateľstvo. To mohlo na existenčnú neistotu reagovať tak, že sa obrátilo na božstvá tým najmocnejším a najnaliehavejším apelom, a to ľudskou obetou, dokonca hromadnou a opakovanou.

Pes pochovaný uprostred masového hrobu nepôsobí ako milodar, ale azda naznačuje, aká bola povaha dávno zabudnutej nadprirodzenej mocnosti, od ktorej si obyvatelia eneolitického Zámečku sľubovali pomoc.

Iste, uvažovať možno aj o ďalších, odlišných scenároch.

Čiastočne obhorené kosti každopádne podľa Jelínka svedčia „o špecifických postmortálnych manipuláciách alebo rituáloch, azda ovplyvnených žiarovým rítom“. Uvažuje napríklad o očistnom ohni. Boli azda „nečistí“ samotní obetovaní? Alebo azda možno vytušiť súvislosť s morovými nákazami? Tie sa podľa nedávnych genetických štúdií na prelome 4. a 3. tisícročia pred n. l. šírili v Európe a podľa niektorých archeológov viedli alebo prispeli k výraznému poklesu populácie. Napokon, šírenie infekčných chorôb sa pred poznaním patogénov často spájal s nečistými silami, čo by vysvetľovalo, prečo eneolitické obyvateľstvo Zámečku siahlo po očistnej moci ohňa.

Žiaľ, bližšie ako k hádaniu sa nedostaneme. Pravdu odviali veky, samotné kostry sú dávno „stratené“, mnohé cenné informácie nám znejasnila podzemná voda pri vykopávkach, zvyšok čiastočne zahmlieva neprehľadná dokumentácia nálezov... 

-

Za odborný dozor autor ďakuje archeológom Pavlovi Jelínkovi PhD a Jane Mellnerovej Šutekovej PhD.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Poznámky

1 Možno spmenúť tiež nález z Mužle-Čenkova, kde sa v kultúrnej jame našla kostra ženy s prebitou hlavou, uložená v rituálnej polohe, avšak pokrytá v oblasti bedier plochým kameňom (25x35 cm). Jej milodary (dve sekerky) predstavujú typicky mužský milodar, takže sa uvažuje jej neštandardnej genderovej role. V kontexte rituálneho používania ohňa je zaujímavé, že kamenná surovina ako aj väčšia sekerka sú prepálené od ohňa a popraskané.

Literatúra

Jakab, J. (1993). Ľudské kostrové zvyšky v nehrobových objektoch a sídlisk v rozličných obdobiach praveku. Kultové a sociálne aspekty pohrebného rítu od najstarších čias po súčasnosť. Bratislava, 117-122. 

Jelínek, P. (2009). Nálezy skeletov v sídliskových objektoch - ich interpretácia a význam. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. 

Knor, A. (1952). Zámeček v Nitranském Hrádku u Šuran na Slovensku. Archeologické rozhledy, 4, 241-250.

Kuzma, I. (1985). Pohreb v kultúrnej jame badenskej kultúry z Mužle-Čenkova. Archeologické Rozhledy, 37, 139-151.

Rasmussen, S. a kol. (2015). Early divergent strains of Yersinia pestis in Eurasia 5,000 years ago. Cell, 163(3), 571-582.

Sachße, C. (2006). Baden cultural identities? Later Copper Age funerals reviewed. In The Baden Complex and the Outside World. Proceedings of the 12th Annual Meeting of the EAA in Cracow, 19th–24th September (pp. 49-68). 

Struhár, V. (2021). Mystérium Liskovskej jaskyne. ArcheologiaSK.

Točík, A. (1987). Beitrag zur Frage der befestigten und Hohensiedlungen im mittleren und späten Aneolithikum in der Slowakei. Studijne Zvesti, 23, 5-29.

Točík, A. a kol. (1970). Slovensko v mladšej dobe kamennej. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. 

Vlček, E. (1953). Hromadné kostrové pohřby s kanelovanou keramikou v Nitranském Hrádku na Slovensku. Archeologické Rozhledy, 5, 733-736.