Doba bronzová na vlastnej koži: Lužická kultúra Mokrého kúta a odlievanie pravekej „Conanovej sekery“

Okrem toho som si ale dobu bronzovú užil tak trochu aj fyzicky. Išiel som totiž do archeoparku Mokrý kút vo Vyšnom Kubíne. Niečo si o ňom môžete pozrieť na jeho webe alebo facebookovskej stránke. Ale povieme si o ňom viac. 

Mokrý kút je asi najmenší archeopark nielen na Slovensku, ale aj zo všetkých ostatných, čo poznám. Vymysleli, založili a takmer sami ho postavili Tomáš (Demo) a Ľubica, priatelia, ktorých poznám ešte zo svojich štúdií. 

[reklama]

Základom archeoparku je dom lužickej kultúry z mladšej doby bronzovej, ktorý bol preskúmaný Archeologickým ústavom SAV v Dolnom Kubíne v roku 2008. Kto to tam poznáte, výskum bol na miestach, kde sú dnes obchodné domy Euronics, Mex, Trend a predajňa parkiet. Preskúmaný dom je špecifický tým, že je čiastočne zahĺbený do zeme a dochované steny sú vyložené pieskovcovými platňami. Z tohto hľadiska ide o unikát. 

Od roku 2011, keď bol archeopark založený pracujú Demo s Ľubicou na ďalších možných verziách jeho vzhľadu. Aj v súčasnosti sa vytvára nová konštrukcia strechy, bez oporných sôch, ktorých doklady sa pri výskume nenašli.

Okrem toho sa venujú výrobe a výpalom keramiky v tunelových hrnčiarskych peciach, aké boli archeológmi v rámci lužickej kultúry preskúmané, pričom boli skúšané miestne zdroje hliny. Svoje znalosti prezentujú aj na akciách v iných archeoparkoch a podobných podujatiach, spojených s prezentáciou archeológie.

V rámci vzdelávacích programov sa zameriavajú aj na interaktívne prednášky pre verejnosť s ukážkami replík archeologických nálezov a dobového oblečenia, kde prezentujú aktivity zamerané na spoznávanie činností v pravekých domácnostiach. Workshopy sa sústreďujú na riešenie konkrétnych problémov archeologických rekonštrukcií prostredníctvom dobových remeselných činností, ako je napríklad metalurgia bronzu, výroba a výpal keramiky a spracovanie rôznych prírodných materiálov. Prostredníctvom workshopu sa jeho účastník môže zoznámiť s konkrétnym remeslom doby bronzovej a na jeho konci si vyrobí vlastnú rekonštrukciu archeologického nálezu. Kto má záujem, môže sa im smelo ozvať.

V archeoparku tiež získavali skúsenosti s ďalšími aktivitami, ako sú pestovanie plodín starých odrôd obilia alebo ľanu na malých políčkach, opracovaniu rôznych materiálov alebo výrobe dreveného uhlia. To bolo potrebné na tavbu bronzu. Výroba bronzových predmetov bola jedným z dôvodov, prečo som sa tu konečne po rokoch zastavil.

Lužická kultúra a niekoľko spomienok

Lužická kultúra je vôbec prvá archeologicky vyčlenená kultúra. Pomenovaná je po krajine Lužica (Lausitz) v dnešnom Nemecku už v 19. stor. R. Virchowom. Jej územné rozšírenie je veľmi rozsiahle – od východného Nemecka až po východné Poľsko a od Baltského mora po severovýchodné Čechy, severnú Moravu a severné hornaté časti Slovenska, pričom v neskorších fázach v staršej dobe železnej ju nachádzame aj na Podunajskej nížine. Na Orave v dobe dobe železnej vytvára tzv. Oravskú skupinu, známu svojimi pokladmi bronzových výrobkov. V minulosti prebiehal aj medzi bádateľmi spor o jej etnicitu, keď sa uvažovalo, či jej potomkami sú Germáni alebo Slovania. Amatérsky archeológ a slávny spisovateľ populárnych kníh o praveku E. Štorch dokonca migráciu lužickej kultúry do východných Čiech vo svojom románe Volání rodu pripodobnil mýtickému príchodu Praotca Čecha na toto územie. 

[reklama]

O „Conanovej sekere“ zo Senice

Sám som s lužickou kultúrou veľa skúseností nemal. Ešte ako zamestnanec SAHI o. z. som v Dolnom Kubíne realizoval komerčný výskum pod dnešným Kauflandom, neďaleko miesta nálezu domu s pieskovcovými doskami obloženými stenami, ale zistil som len kultúrnu vrstvu s niekoľkými črepmi. Neskôr na výskume v Senici sme preskúmali aj niekoľko sídliskových objektov. Tu sme však preskúmali aj hroby zo staršej doby bronzovej.

Išlo o hroby únětickej kultúry. Bolo medzi nim aj niekoľko bojovníckych hrobov, vystrojených okrem iného kovovými dýkami a kamennými hrotmi šípov (je otázne, či mali so sebou v hroboch celé šípy alebo aj luky). V dvoch prípadoch sme natrafili aj na hroby s bronzovými sekerkami. Prvý z nich, označený ako hrob 15, dostal prezývku Conan – hádam nemusím vysvetľovať po kom. Okrem zbraní mal v oblasti lebky aj drôtené kruhy, takže pripomínal komiksovú verziu Howardovho hrdinu. Keďže išlo o zaujímavý nález, rozhodol som sa, že sa pokúsim o jeho rekonštrukciu, ako asi vyzeral. Ak sa to podarí, rád by som dal urobiť aj antropologickú rekonštrukciu jeho tváre (a keď už takto fantazírujem, želal by som si ...). To je samozrejme závislé na ďalších faktoroch v budúcnosti.

Ako na to

Teraz sme s Demom chceli odliať sekerku, ktorej voskový odliatok som pred časom vyrobil. Keďže sám disponujem len teoretickými znalosťami, chcelo to človeka s praktickými skúsenosťami a tým Demo nepochybne je. Za tie roky, čo sa venuje výrobe replík archeologických nálezov skúšal rôzne spôsoby odlievania a používania nástrojov. To, že zvolil niektoré novšie nástroje a techniky mladšie ako tie starobronzové treba pripočítať jeho skúsenostiam a aj tomu, že nás bolo málo. 

Z moderného hľadiska išlo o pomerne primitívny postup. Starobronzoví kovolejári ešte nepoznali mechy na rozdúchavanie uhlia v piecke. Ako mechy im slúžili vlastné pľúca, a pomocou tzv. píšťal s keramickými dýzami dúchali do pahreby. Zo staroegyptskej ikonografie vieme, že ich k tomuto úkonu, aby dosiahli teplotu vyše 1000 °C, bolo niekoľko a striedali sa pri tom. A zrejme mali aj vycvičenejšie pľúca. Toto by sme s Demom (a spoločnými rodinnými príslušníkmi, ktorí šli po čase takticky na kúpalisko) nezvládli. Tak nám pomohol kožený mech, ktorého technológiu máme spoľahlivo doloženú od strednej doby bronzovej.

[reklama]

Aj dúchanie mechom je celkom drina. Po celodennej námahe cítim ruky a kolená ešte teraz, keď píšem tieto riadky. Teplotu Demo odhadoval podľa farby žeravého téglika ale aj poodkrývaním dekla a nazeraním dovnútra. Keď sa meď alebo bronzovina (skúšali sme rôzne spôsoby) tavila príliš pomaly, riešil to pridaním cínu alebo povelom k rýchlejšiemu dúchaniu. Niekedy bolo treba odobrať vyhorené uhlie a začať takmer nanovo. Niekedy sa tavba nepodarila – bronzovina nevtiekla celá do pripravenej pieskovej formy a výrobok sa neodlial kompletný. Nakoniec sme však úspešne vyrobili štyri odliatky, s ktorými môžeme byť spokojní. Niektoré ponechám tak ako sú, poslúžia pri prezentácii pravekých technológií v múzeu. Ďalšie budem opracovávať a jeden exemplár zasadím do rukoväte. Ako sa mi darilo hádam opíšem niekedy nabudúce.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Literatúra:

Cheben, I./Vojteček, M.: Pohrebisko a sídlisko lužickej kultúry v Dolnom Kubíne. Slovenská Archeológia 59-2, 2011, 205-220.

Kujovský, R.: Lužický kultúrny komplex. In: V. Furmánek (zost.): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Nitra 2015, 174-184.