Hubiteľ mužov: „Hrozný“ praveký boh vojny

V dobe bronzovej sa v Európe málokto tešil takej úcte, ako bojovníci. Archeologický záznam, predovšetkým milodary v hroboch, hovoria jasnou rečou – tí najbohatší, najvýznamnejší a najváženejší boli bojovníkmi. Alebo naopak, tí najbohatší, najvýznamnejší a najváženejší chceli, aby boli vnímaní ako bojovníci. Tak alebo onak, bojovnícka ideológia bola hýbateľom spoločnosti a imidž bojovníka znamenal prestíž. 

„S nejakým typom vojnového božstva musíme rátať aj v dobe bronzovej na našom území,“ hovorí archeológ a odborník na náboženstvo doby bronzovej Pavol Jelínek zo Slovenského národného múzea. 

[reklama]

„Samozrejme, máme tu hroby bojovníkov so zbraňami, ale aj ďalšie nálezy, o ktoré môžeme oprieť tieto úvahy,“ pokračuje vedec. „Určite medzi ne patria nálezy zbraní z riečnych tokov. Osobne si myslím, že ide buď o obety konkrétnym riečnym božstvám, ktoré mali aj bojovú funkciu, alebo ide o zbrane deponované do vody pri očistných rituáloch, po ukončení bojových konfliktov. Podobne sú na tom hromadné nálezy mečov, ktoré v mladšej dobe poznáme z depotov, niekedy v súvislosti s termálnym prameňom, ale neukladali sa do hrobu. Zrejme tiež súviseli s rituálmi, ktoré súviseli s vojnovými božstvami, napríklad na ich uzmierenie. Okrem toho poznáme symbolické zbrane, ktoré nemali praktickú funkciu. Ide napríklad o keramické napodobeniny sekeromlatov zo staršej doby bronzovej, alebo miniatúrne dvojramenné čakany.“

V podobnom duchu sa nesú indoeurópske epické tradície. Filológovia na základe nich konštatujú, že raných Indoeurópanov spájal militantný spôsob života. Jednotlivci sa na bojiskách snažili získavať slávu a zveľaďovať svoju povesť. Odrazom je slovná zásoba rekonštruovanej praindoeurópčiny (spoločný predok slovanských, indoiránskych, germánskych, keltských a ďalších jazykových rodín Európy a južnej/juhozápadnej Ázie): obsahuje najrôznejšie výrazy pre agresiu jednotlivcov (výrazy ako: udrieť, ublížiť, zraniť, bodnúť, ničiť, víťaziť, brániť sa) alebo skupín (výrazy ako: nájazd, vojenská korisť a prinajmenšom dva alebo tri výrazy pre rôzne typy bojových skupín).

Tieto tri od seba nezávislé zdroje informácií vedú k očakávaniu, že raní Indoeurópania doby bronzovej aj ich praindoeurópski predkovia 4. tisícročia pred n. l. uctievali významné vojnové alebo bojové božstvo. Skúsme identifikovať jeho relikty v historicky doložených tradíciách.

Áres, Mars: Záškodnícky démon a ochranca polí?

Najočividnejším východiskom pre naše pátranie sú dve najlepšie známe indoeurópske božstvá vojny, starogrécky Áres a rímsky Mars. Za antických čias sa bežne stotožňovali. Máme teda dočinenia s dcérskymi božstvami praindoeurópskeho boha vojny?

Očividne nie.

Podrobnejší pohľad odhalí, že Marsa a Áresa spája iba povrchná podobnosť. Áres bol násilníkom, bohom zúrivých a krvavých bojov, ktorý podporuje rozpútanie akejkoľvek vojny. Ľudia aj iní bohovia k nemu pristupovali s odporom. Mal okrajový význam a nerátajúc Iliadu, bol predmetom hŕstky mýtických tradícií. Naproti tomu Mars patril medzi najvýznamnejšie božstvá starého rímskeho náboženstva. Nebol to žiaden zúrivý zabijak, ale vnímal sa predovšetkým ako ochranca a mal taktiež poľnohospodársku funkciu. „Jeho agrárna funkcia ako patróna roľníkov takmer prevážila vojnovú,“ konštatuje popredný odborník na porovnávaciu mytológiu Jaan Puhvel. 

Na spoločný pôvod neukazuje ani etymológia. Meno Áres sa typicky odvodzuje z gréckeho arḗ „skaza, ruina“, ktoré môže byť príbuzné so védskym výrazom irasyā „zlovôľa“. Podľa prominentného indoeuropeistu Ranka Matasovića je „očividne odvodené“ z výrazu ará „kliatba“. Tieto indície navodzujú predstavu, že pôvodne išlo o indoeurópskeho, bližšie neurčitého záškodníckeho boha alebo démona. Expert na vznik gréčtiny Robert Beekes ako aj Jaan Puhvel však teonymum Áres považujú za prebraté z neindoeurópskeho jazyka. Podobne neistá je etymológia Marsa, v najstarších latinských nápisoch doloženého ako Māvors a u Oskov, italického národa z juhu Apeninského polostrova, doloženého ako Mamers. [1] Nepoznáme ani len význam jeho mena. Istí si môžeme byť iba tým, že snahy spojiť meno Mars s družinou védskych vojnových božstiev Marutás sú príliš pochybné. 

[reklama]

Agrárna funkcia viedla bádateľov ako Michael York a Jaan Puhvel k záveru, že Mars pôvodne predstavoval búrkového božstvo, ktorého primárnu funkciu prebral boh dennej oblohy Jupiter (doslovne „otec [denná] obloha“). Homérológ Martin West ale pripomína, že kombinácia ochrannej-vojnovej a hospodárskej-agrárnej funkcie Marsa spája s bohom polabských Slovanov Svantovítom a keltským božstvom známym ako „Mars“ Teutates. „Nepriateľské skutky sú samozrejme niečím, pred čím treba chrániť polia, ale títo bohovia sa taktiež starali o úspešnú žatvu a ochranu pred chorobami postihujúcimi plodiny,“ píše West.

Prehliadaný boh

Ochranné vojnové a roľnícke božstvo môže mať hlboké, azda praindoeurópske korene. Nedávne bádanie však naznačilo, že mimoriadne hlboké indoeurópske korene má aj iný, výsostne bojový boh. A to Enyalios.

Je možné, že mnohí nadšenci antickej histórie budú mať o ňom len vágne povedomie. Nečudo, niektoré preklady Iliady jeho meno „drzo“ prekladajú ako Áres. A niektorí odborníci na grécku mytológiu ako Walter Burkert ho označujú za kópiu Áresa, pôvodne titul alebo epiteton Áresa, ktorý ako samostatné božstvo vystupuje až v neskorších tradíciách. 

V skutočnosti existujú mnohé presvedčivé dôkazy, že Enyalios bol odjakživa samostatné božstvo a dokonca, že v gréckej mytológii zastával významnejšie postavenie ako verejnosti oveľa lepšie známy Áres. 

Samostatnosť a význam

Medzi hlavné argumenty pre stotožňovanie Áresa a Enyaliosa patrí Iliada (cca 8. storočie pred n. l.). Indoeuropeista Stefan Schaffner však na základe jazykovednej analýzy starogréckeho textu argumentuje, že v skutočnosti tento záver nie je taký jednoznačný, ako sa zdá. 

Pasáže ako Il. 17.210ff („Hektorovi zbroj pevne priľahla k telu, a do nej vnikol Áres, hrozný Enyalios, a vyplnili sa mu údy chrabrosťou a silou.“) podľa Schaffnera v skutočnosti dokazujú pravý opak, samostatnú funkciu Enyaliosa po boku Áresa. Enyalios v tejto aj viacerých ďalších pasážach predstavuje skôr prístavok (apozíciu), nie atribút Áresa. V iných veršoch samobytnosť Enyaliosa naznačuje použitie jemu vlastných epitet. (Il. 2.650ff: vojvodca Ídomeneus je vraj „rovný Enyaliosovi, hubiteľovi mužov“, Áres sa nezmieňuje).

Samostatnosť oboch božstiev podporuje aj archeológia. Kulty Áresa sú vzácne, pričom v prípadoch, keď sa niekde uctievali obe božstvá, ich kulty typicky existovali popri sebe a nesplývali. Matthew Gonzalez na základe epigrafických dôkazov hovorí o všadeprítomnom uctievaní Enyaliosa a Áresa ako samostatných božstiev: „Vykreslenie kultov Áresa a Enyaliosa na mape gréckeho sveta ukazuje neodškriepiteľný vzorec, ktorý podporuje obraz dvoch pôvodne samostatných vojenských božstiev.“ Ešte zásadnejším dôkazom prastarej samostatnosti Enyaliosa sú písomnosti mykénskej kultúry z doby bronzovej. Vystupujú v nich obe božstvá, no nestotožňujú sa, ani len nevystupujú spoločne. 

Hoci niektoré antické tradície tieto božstvá stotožňovali, nešlo o pravidlo. Keď aténski efébovia (mladí vojaci počas výcviku) prisahali, že budú chrániť svoju domovinu, ako svedkov prísahy menovali explicitne nezávisle od seba Áresa aj Enyaliosa. Prísaha je doložená zo 4. storočia pred n. l., no považuje sa za prinajmenšom o storočie staršiu. Ako samostatné božstvo menuje Enyaliosa okrem iného Archilochos z Parosu v polovici 7. storočia pred n. l. ako aj Aristofanes a Pindaros v 5. storočí pred n. l. A ako upozorňuje Ilya Yakubovich, helenistické aj rímske literárne diela píšuce o negréckych náboženstvách, tieto dve božstvá dôsledne oddeľujú. Polybios tak rímske božstvá Mars a Quirinus [2] v rámci interpretatio graeca prekladá ako Áres respektíve Enyalios.

Dôkazom významu Enyaliosa je skutočnosť, že jeho meno, nie meno Áresa bolo podľa antických autorov vrátane Xenofóna (4. storočie pred n. l.) súčasťou bojového pokriku gréckych hoplitov pri prvom vrhu oštepov v úvode boja. Máme tiež písomné alebo archeologické dôkazy o početných svätyniach tohto boha, okrem iného na Salamíne v Aténach, pri Mykénach (fungovala v 7. stor. až 2. stor. pred n. l.). V posledne menovanej archeológovia našli rôzne votívne dary prevažne bojovej výbavy, niektoré podľa nápisov odcudzené cudzím panovníkom, napríklad kovová helma s nápisom „Enyaliosovi“. Z ďalšej svätyne v Argose poznáme bronzovú tabuľku s venovaním „Enyaliosovi“ zo 7. storočia pred n. l. Aj tu sa Enyaliosovi obetovali predovšetkým zbrane a výzbroj ukoristené v bitkách. 

[reklama]

Pôvod 

Prečo by sme mali v pozadí Enyaliosa hľadať staré indoeurópske korene? Stefan Schaffner v nedávnej štúdii pripomína, že Enyalios sa v Iliade na konci hexametra objavuje so svojím charakteristickým epitetom „zabijak/hubiteľ mužov“ Enȳalíoi andreïfónti. Výsledkom je však „metricky anomálna formulácia“, ktorú mnohí bádatelia vrátane Martina Westa vysvetľovali jej starodávnym pôvodom. Metricky do hexametra totiž zapadne jedine v tvare, aký by sme očakávali vo fáze jazykového vývoja, ktorá ešte predchádzala pragréčtine [3] („predpragréčtina“): *enūu̯alíi̯ōi̯ (h₂)anr̥kʷʰ(gʷʰ)óntāi̯. „Na základe toho možno dospieť k záveru, že táto formulácia musela vzniknúť a jednotlivé jej komponenty museli existovať...skôr než r. 2000 pred n. l.,“ píše Schaffner.

Stavajúc na argumentoch jazykovedcov ako Thomas Meixner, Schaffner teonymum Enyalios odvodzuje z praindoeurópskeho tvaru *(h₁)enu-u̯l̥h₃-ii̯o-s (v zjednodušenom prepise Enulchiios) „ten, ktorý sa nachádza/koná pri bojisku“, čo podľa bádateľa zapadá do všetkého, čo vieme o funkcii Enyaliosa. Čo je dôležité, oba základné elementy teonyma predstavujú dobre známe praindoeurópske bázy:

*(h₁)énu „pozdĺž, pri, po“, z ktorého vzniklo védske ánu „pozdĺž, po, neskôr“, avestské anu „po, podľa“, pragermánske ēnu „pozdĺž, po“, ako aj latinské in- „po“.

*u̯el̥h₃- (alebo wel̥h₃-) „poraziť, zabiť, ubiť (niekoho) na smrť (v bitke, vojne)“, z ktorého vzniklo okrem iného starogrécke halónai „zomrieť, padnúť, byť zabitý (v bitke, vojne), litovské velė̃ „duša, mŕtvola“, latinské vulnus „rana“, tocharské A wäl- „zomrieť“, chetitské walḫzi „udrieť, ubiť“, praitalické welnó „vytrhnúť, zničiť“, pragermánske *u̯ala (alebo *walaz) „padnutý na bojisku, bojisko“, ktoré tvorí okrem iného prvý element výrazu Valhalla 

Enyaliosovo epiteton androphónos „zabíjajúci mužov“ má presný védsky ekvivalent nr̥-hán-, pričom oba možno odvodiť z praindoeurópskeho *h₂nr̥-gʷʰén- „zabíjajúci mužov“. Zdá sa tak pravdepodobné, že už Priandoeurópania nielenže poznali boha menom znejúcim približne Henulchiios alebo Enulchios, ktorého spájali s bojom a bojiskami, ale tohto boha taktiež považovali za „zabijaka mužov“.

Psia obeta

Ak ide o hľadanie zdedených indoeurópskych tradícií, najplodnejším prameňom z gréckych tradícií sú tie, ktoré sú doložené u Dórov. Práve u nich si zachoval veľký význam boh slnka Hélios etymologicky spojený s indoeurópskymi božstvami slnka, zatiaľ čo u iných Grékov mal prinajlepšom okrajový význam. A práve u Dórov (v Lakónii vrátane Sparty) sa ako bohyňa uctievala trójska Helena, ktorej tradície nesú zmes prvkov dvoch indoeurópskych bohýň: dcéry slnka a bohyne úsvitu.

Zdá sa, že archaické indoeurópske črty dórskeho náboženstva sa vzťahujú aj na boha vojny. Vidíme, že Dóri na Rodose vôbec neuctievali Áresa, len Enyaliosa. Mimoriadnej úcte sa Enyalios tešil i v (dórskej) Sparte. Stála tam jeho socha v okovách – vraj preto, aby ich božstvo nikdy neopustilo. Podľa Pausaniasa mladí spartskí bojovníci obetovali tomuto bohu v nočných rituáloch šteňatá. Sparťania podľa neho tento zvyk vysvetľovali tak, že pre najudatnejšieho z bohov je prijateľnou obetou len najudatnejšie zo skrotených zvierat.

V tomto kontexte je zaujímavé nálezisko zrubovej kultúry preskúmané pri meste Krasnosamarskoje v juhoruskej stepi a datované do 19. až 18. storočia pred n. l. (staršia doba bronzová). Nositelia tejto kultúry sa na základe najnovších genetických dát ako aj historicko-jazykovedných dôkazov spájanú s ranými Indoiráncami alebo veľmi skorými Iráncami. 

Na nálezisku sa našli zvyšky prinajmenšom 51 psov a 7 vlkov a šesť ďalších bližšie neurčitých psovitých šeliem. Zvieratá stiahli z kože, opiekli, zjedli a nasekali (vrátane lebiek) na drobné kusy: spôsob rozkúskovania naznačuje, že išlo o štandardizovaný rituálny akt. Kosti psov nesú oproti iným prehistorickým nálezom psov oveľa menej zranení, takže sa o ne za života zrejme dobre starali. Skúmané jedince boli všetko samce, dospelé alebo staré až veľmi staré (desať až dvanásť ročné) a zabité v zime.

Podľa archeológov Davida Anthonyho a Dorcas Brownovej bolo Krasnosamarskoje regionálnym centrom pre vykonávanie inštitucionalizovaných a na mužov zameraných iniciačných rituálov, ktoré sa konali počas zimy a vyžadovali obetu psa, pravdepodobne dobre známe jedince, a ich konzumáciu spolu s vlkmi. Keďže vlky a psy boli symbolom indoeurópskych mladíckych bojových družín, v ktorých žili chlapci odlúčení od rodiny v divočine, a často nosili psie a vlčie kože, osvojovali si vlčie správanie a vlčie či psie mená, výskumníci rituály spájajú s iniciačnými rituálmi práve týchto družín. Vzhľadom na podobnosť so spartským rituálom možno dodať, že objektom obety mohla byť obdoba Enyaliosa. 

Doménu boha vojny preberali počas vývoja indoeurópskych náboženstiev ochranné roľnícke božstvá (Mars) alebo hromovládcovia (Indra). Je však možné, že prinajmenšom raní Indoiránci/Iránci ešte poznali potomka praindoeurópskeho Enulchiiosa – jeho indoiránske meno by znelo približne Anuvalios. 

Ale ktovie, možno boh vojny Skýtov, známy ako skýtsky „Áres“, bol v skutočnosti skýtsky Enyalios…

- 

Za odborný dozor a cenné pripomienky autor ďakuje archeológovi Pavlovi Jelínkovi PhD. a historickej jazykovedkyni Barbore Machajdíkovej PhD.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Poznámky

1 Prinajlepšom vieme rekonštruovať praitalické teonymum *Māwortis alebo *Māmartos.

2 Quirinus bol pravdepodobne pôvodne boh vojny Sabinov, ktorí jeho kult priniesli do Ríma, na prelome letopočtov sa začal považovať za zbožšteného Romula.

3 Ako pragréčtina sa označuje prvotná podoba gréčtiny, z ktorej vznikli sa vyčlenili všetky známe dialekty. 

Literatúra

Brown, D. R., Anthony, D. W., & Olsen, B. A. (2019). Late Bronze Age midwinter dog sacrifices and warrior initiations at Krasnosamarskoe, Russia. Tracing the Indo-Europeans: New evidence for archaeology and historical linguisfics, 97-122.

Gonzales, M. P. (2004). Cults and Sanctuaries of Ares and Enyalios: A Survey of the Literary, Epigraphic, and Archaeological Evidence. Berkeley.

Graf, F. (2012). Ares. In: Hornblower, S., Spawforth, A., & Eidinow, E. (Eds.). The Oxford classical dictionary. Oxford University Press. 

Matasović, R. (2018). A reader in comparative Indo-European religion.

Puhvel, J. (1997). Srovnávací mytologie. Lidové noviny.

Schaffner, S. (2019). Der griechische Schlachtfeldgott Ἐνῡάλιος. Historische Sprachforschung, 132(1), 246-284. 

Tomlinson, R. A. (2013). Argos and the Argolid: From the End of the Bronze Age to the Roman Occupation. Routledge Revivals.

West, M. L. (2007). Indo-European poetry and myth. Oxford university press.

Yakubovich, I. (2021). The Anatolian connections of the Greek god Enyalius. In Linguistic and Cultural Interactions between Greece and Anatolia (pp. 233-245). Brill.

York, Michael (1988). Romulus and Remus, Mars and Quirinus. Journal of Indo-European Studies. 16 (1–2): 153–172.