„Mali sme“ aj oceány: Zvyšky oceánskych hlbín na Slovensku, Morave a v Čechách

Začiatkom 19. storočia si výskumníci v Alpách všimli, že niektoré nezvyčajné typy hornín sa pravidelne vyskytujú bok po boku: zvláštne tvarované utuhnuté lávy (poduškovitý bazalt), kremitý, pestrosfarbený rádioalarit, ako aj tmavosivé až čierne horniny peridotit, pyroxenit a zelený serpentinit. 

Francúzsky polyhistor Alexandre Brongniart pre ich asociácie v roku 1813 stanovil výraz ofiolit, čiže „hadie skaly“ (z gréckeho ophis „had“).

[reklama]

Tento pojem si možno zvolil preto, že hladký a lesklý povrch serpentinitu pripomína kožu hada – v slovenčine i češtine sa mu niekedy hovorí hadec. Podľa iných názorov Brongniart odvodil pomenovanie od poduškovitých bazaltov, ktoré môžu pripomínať prepletené hady. 

Pôvod tejto zvláštnej horninovej asociácie sa podarilo odhaliť až o poldruha storočia neskôr. Potom, ako geológovia v roku 1968 preskúmali masív Troodos na Cypre. Rozpoznali, že ide o ofiolit s plochou približne 10 km2 a všimli si podobnosti s horninovým podložím oceánskeho dna, ktoré sa podarilo preskúmať v predchádzajúcich rokoch.

Ukázalo sa, že ako masív Troodos, tak iné ofiolity v skutočnosti predstavujú výsek oceánskeho dna, ktorý sa počas kolízií dávnych kontinentov a mikrokontinentov „zatúlal“ na pevninu.

Od kremitého bahna po zemský plášť

Prierez ofiolitov je identický s prierezom oceánskeho dna. Najvrchnejšiu časť tvorí tenká vrstva morských usadenín ako je rádiolarit [1] - v podstate by sme ho mohli označiť za skamenené kremité bahno z oceánskych hlbín.

Rádiolarity typicky vznikajú ďaleko od pobrežia, kam sa dostáva len zanedbateľné množstvo horninového materiálu z pevniny. Vznikajú usádzaním kremitých schránok mrežovcov (Radiolaria) a rozsievok (Diatomaceae), no na rozdiel od plytkomorských usadenín, ako je napr. vápenec, neobsahuje uhličitan vápenatý, základnú zložku schránok väčšiny morských organizmov. Príčinou jeho absencie je, že v hĺbke viac než 3500 m pod hladinou sa vápenaté schránky rozpúšťajú [2]. 

Inými slovami, ak narazíte na rádiolarit, pred sebou budete mať s veľkou pravdepodobnosťou  zvyšok hlbokomorského prostredia [3].

Pod usadeninami oceánskeho dna sa v ofiolitoch typicky nachádza vrstva stuhnutých bazaltových (čadičových) láv, ktorých poduškovitý tvar je typický pre podvodné výlevy taveniny. Hlbšie leží spleť vertikálnych trhlín vyplnená bazaltovou taveninou a ešte hlbšie horniny vzniknuté utuhnutou magmou, ktorá sa nikdy nevyliala na dno – tzv. gabrá. V najspodnejšej časti ofiolitu možno nájsť peridotit [4] alebo pyroxenit, o ktorých vieme, že predstavujú výsek zemského plášťa. Obe horniny tvoria v pripovrchových podmienkach nestabilné minerály [5], takže sa v kontakte s vodou menia (metamorfujú) na už zmienený serpentinit. „Serpentinit už teda nie je vyvretá ale premenená hornina,“ upozorňuje Ondrej Pelech zo Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra.

Peridotit a serpentinit teda indikujú fragment zemského plášťa. Oblasti, ktorú sa doposiaľ nikdy nepodarilo navŕtať – rekordne hlboké vrty uskutočnené na pevnine dosiahli iba približne 1/5 potrebnej hĺbky. 

Aj oceány zomierajú

Prítomnosť fragmentov oceánskeho dna na kontinentoch pôsobí na prvý pohľad ako záhada. Kým kontinenty pozostávajú z ľahkých hornín prevažne žulového zloženia, kôra oceánskeho dna je oveľa hustejšia a ťažšia, takže sa skôr i neskôr zanorí (subdukuje  [6]) späť do žeravých útrob Zeme. 

Oceán zomrie, ale niekedy po sebe zanechá pamiatku. Tak ako po uzavretí veľkej rany zostáva na koži jazva, podobne zostáva po uzavretí oceánu kolidujúcimi pevninami línia lemovaná oceánskymi horninami. Z tohto dôvodu sú ofiolity vysoko cenené. Podľa geológov môžu indikovať hranice dávnych kontinentov a mikrokontinentov. Keďže teploty a tlaky pri kolíziách pevninských blokov často vedú k premene (metamorfóze) hornín, a túto premenu možno datovať, zároveň pomáhajú zistiť, kedy dochádzalo k spájaniu dávnych pevnín.

Západné Karpaty

Najväčšie a najlepšie zachované ofiolitové komplexy na svete, ako napríklad semailský ofiolit na Arabskom polostrove, dosahujú dvojnásobne väčšiu rozlohu než Slovensko a hrúbku viac až 15 km. Na území Slovenska sa však kvôli zložitému tektonickému vývoju zachovali iba fragmenty ofiolitov. Paradoxne, jediný takmer kompletný by sme podľa niektorých geológov (D. Hovorka) dokázali „vyskladať“ z tých najmenších zvyškov: úlomkov hornín, ktoré sa zachovali ako súčasť vrchnokriedových zlepencov vystupujúcich v okolí Dobšinej: koncom druhohôr (mezozoika) sa tu rozpadal rozsiahly blok oceánskej kôry, ktorého fragmenty boli spojené cementom do podoby pevnej, spojitej horniny, tzv. zlepenca.

Mladšie druhohory – oceán Neotethys?

Za zvyšky dávneho oceánskeho dna v Západných Karpatoch sa niekedy považujú vrchnojurské a spodnokriedové (vek približne 165 až 100 miliónov rokov) rádiolarity známe podľa Ondreja Pelecha [7] zo zvláštnych resp. podozrivých výskytov vo vrchnokriedovej melanži (tzv. hornobelická skupina) v pohorí Považský Inovec. „Melanž označuje hrubé súbory hlbokomorských hornín obsahujúce roztrhané bloky oceánskej kôry, pomiešané s mladšími sedimentmi,“ objasňuje geológ. Rádiolarity Považského Inovca sa obvykle spájali s otváraním úzkych oceánskych paniev vychádzajúcich z oceánu Tethys, ktorý ležal medzi superpevninami Lauráziou na severe a Gondwanou na juhu. Samotné zvyšky oceánskej kôry však zachytené nie sú. Podľa Ondreja Pelecha preto, že napriek priepastnej hĺbke, v ktorej rádiolarity vznikli, sa v ich podloží žiadna oceánska kôra sa nenachádzala. „Nemáme žiadne presvedčivé indície jej prítomnosti. Nanajvýš sa tu nachádzala prechodná kôra,“ hovorí.

Staršie druhohory – Meliatsky oceán

So skutočným „ramenom“ veľkého oceánu Tethys sa stretávame na prelome prvohôr a druhohôr pred asi 250 miliónmi rokov. Pri okraji severného superkontinentu Laurázia spôsobilo roztrhnutie kontinentálnej  [8] kôry vznik úzkeho Meliatského oceánu. Existoval viac ako 90 miliónov rokov [9] a dosahoval šírku približne 600 kilometrov a hĺbku viac ako 5 kilometrov. Jeho zvyškom sú  melanž označovaná ako meliatikum a príkrov [10] Bôrky tvorených modrými bridlicami, ktoré môžeme nájsť v oblasti Spišsko-gemerského rudohoria.

„Je zaujímavé,“ hovorí Ondrej Pelech, „že fenomén meliatského oceánu bol dešifrovaný skôr v Západných Karpatoch slovenskými geológmi. Až neskôr sa došlo na to, že veľmi podobné horniny z oblasti Floriankogel v rakúskych Alpách sú vlastne taká istá melanž.“

Z Meliatskeho oceánu sa zachovali hlbokomorské usadeniny s ílovitými bridlicami a rádiolaritmi. Niektoré sekvencie zachytávajú taktiež lávy typické pre reťazce sopečných ostrovov (tzv. vulkanické oblúky), ktoré lemujú oblasti, kde sa oceánska kôra zahlbuje do zemského plášťa (subdukčné zóny). Významnú časť „tektonických šupín“, v podobe ktorých sa  zvyšky Meliatskeho oceánu zachovali, tvoria taktiež horniny pochádzajúce zo zemského plášťa – peridotity. V niektorých jednotkách (príkrov Bôrky) sa vyskytujú modré bridlice – horniny typické pre prostredie nízkych teplôt ale mimoriadne vysokých tlakov, aké panujú v miestach podsúvajúcej sa oceánskej kôry (subdukčnej zóne). 

Mladšie prvohory – Pernecký oceán 

V Malých Karpatoch v okolí mesta Pernek a v Strážovských vrchoch nachádzame zvyšky oveľa staršieho, 350 až 370 miliónov rokov starého ofiolitu. Zachovala sa z neho tenká poloha hlbinných usadenín  aj s medenou mineralizáciou, aká vzniká v okolí horúcich prameňov oceánskeho dna. Jednotlivé fragmenty tohto ofiolitu dosahujú rozmery až niekoľko stoviek metrov. A hoci ich výrazne poznačila premena spôsobená vysokými teplotami, naďalej ich možno spoľahlivo identifikovať geochemickými metódami.

Medzi Dobšinou a Košickou Belou vystupuje prerušovaný pruh podobne starých (približne 385 miliónov rokov) hornín zlatníckeho súvrstvia, ktoré metamorfóza poznačila výrazne menej. Geochemické výskumy naznačujú, že ide o zvyšky oceánu, ktorý zanikol už v ranej fáze otvárania. Nachádzajú sa tu aj úlomky z najhlbších častí ofiolitovej sekvencie čiže pochádzajúce zo zemského plášťa. 

Od severného okraja Spišsko-gemerského rudohoria sa tiahne spodnokarbónska (c. 340 miliónov rokov) ochtinská skupina. Ide o chaotickú zmes tektonických útržkov (melanž) premenených magmatických a usadených hornín dávnej oceánskej panvy.

Geológovia Ivan a Méres uvedené geologické jednotky považujú za zvyšky jedinej, tektonicky narušenej „jazvy“ (sutúry) po uzavretí tzv. Perneckého oceánu. Táto pomerne malá oceánska panva podľa nich vznikla ako rameno veľkého praoceánu Paleotethys alebo Rheického oceánu (viď nižšie), ktoré vzniklo geologickými pohybmi (riftingom) v prostredí kontinentálneho okraja. Spoločný paleogeografický pôvod predmetných jednotiek podľa nich indikuje ich porovnateľné geochemické zloženie, obdobný vek a rovnaká litológia.

Ondrej Pelech však namieta, že porovnateľná litológia nevyhnutne nevypovedá o spoločnom paleogeografickom pôvode. Podobne argumentuje jeho kolega Rastislav Demko ohľadom geochemických argumentov. „Pri rôznej rýchlosti rozpínania sú [na oceánskom dne] produkované bázické magmy rôzneho chemického zloženia,“ pripomína. „Znamená to, že ak je niečo na seba geochemicky podobné, napríklad rôzne bloky ofiolitov z rôznych oblastí, nemusí sa jednať nutne o bloky z jedného stredooceánskeho riftu a jedného oceánu. Na druhej strane, ak sa dva bloky ofiolitov geochemicky od seba odlišujú, neznamená to principiálne, že sú z rôznych riftov alebo rôznych oceánov. Na tomto probléme sa zakladá väčšina interpretačných problémov genézy a pôvodu ofiolitových hornín.“

Staršie prvohory – najstaršie „oceány Slovenska“

Najstaršie zvyšky ofiolitov zistené na území Slovenska sú okolo 500 miliónov rokov staré (kambrium až spodný ordovik). Tvoria niekoľko desiatok metrov veľké fragmenty. Ich súčasťou sú teplotami a tlakmi premenené horniny zemského plášťa (metaultramafity) a eklogity, čo sú popri modrých bridliciach ďalšie horniny spájané s extrémnymi tlakmi zahlbujúcich sa platní oceánskej kôry. Tieto fragmenty poznáme napr. z Braniska, Západných a Nízkych Tatier, ako aj Slovenského rudohoria, prípadne z okolia Dobšinej. Ich geochemické zloženie indikuje prostredie oceánu za sopečným oceánskym oblúkom (zaoblúkovú panvu). Výnimkou sú horniny z oblasti na sever od Heľpy, ktoré vznikli utuhnutím taveniny oceánskych ostrovov lemujúcich subdukčnú zónu. 

Český masív

Český masív je nielenže ohraničený geologickými „jazvami“, ktoré zostali po zániku praoceánov, niektoré dokonca pretínajú vnútro jeho areálu. To svedčí, že Český masív vznikol spájaním kedysi samostatných mikrokontinentov, medzi ktorými ležalo oceánske dno. 

V Českom masíve možno naraziť kompletnejšie ofiolitové sekvencie než Západných Karpatoch. „Nikde sa však nezachoval kompletný ofiolit,“ upozorňuje geológ Václav Kachlík z Karlovej univerzity v Prahe. „Zväčša ide iba o útržky serpentinizovaných peridotitov zemského plášťa a väčšinou silne metamorfovaných bazaltov stredooceánskych chrbtov.“

Saskodurínsky praoceán

Tenká zóna ofiolitových fragmentov sa tiahne na severozápade Čiech, kde oddeľuje saskodurínsky blok a blok Teplá-Barrandien. Usadeniny oceánskeho dna chýbajú, no zachovali sa premenené horniny zemského plášťa (serpentizované peridotity). Geológovia túto jednotku nazývajú mariánskolázenský komplex a obvykle považujú za zvyšok Saskodurínskeho oceánu, ktorý zanikol počas kolízie týchto blokov – pôvodne samostatných mikrokontinentov – pred približne 400 miliónmi rokov (spodný až stredný devón). Geochemické stopy indikujú, že tavenina vznikla v prostredí stredooceánskeho chrbta, pričom výskyt eklogitov naznačuje, že išlo o oceán s prítomnosťou subdukčnej zóny. 

Novšie geochemické štúdie spochybnili interpretáciu, že mariánskolázenský komplex predstavuje ofiolit v pravom zmysle: namiesto toho sa zdá, že ide o výsledok premiešania starej (vek 540 miliónov rokov) oceánskej kôry so spodnou kontinentálnou kôrou, pričom túto zmes následne postihla metamorfóza.

Rheický... a Rhenohercýnsky oceán?

Ďalšia oblasť s ofiolitmi resp. ich fragmentmi sa tiahne severo-južne cez západnú Moravu. Geológovia ju označujú ako letovické kryštalinikum a staromestského kryštalinikum. Táto  geologická „jazva“ vznikla uzavretím oceánu medzi prvohornými mikrokontinentmi, ktorých zvyšky dnes tvoria geologické jednotky moldanubikum (juhozápadne od sutúry), lugikum (západne od sutúry) a brunovistulikum (východne od sutúry). Geológovia tu zistili lávy vyliate v prostredí oceánskych chrbtov, ale aj sopečných ostrovov lemujúcich subdukčnú zónu. Nachádzajú sa tu taktiež fragmenty zemského plášťa, čiže ide o pomerne kompletnú ofiolitovú sekvenciu. 

„MORB horniny [bazalty vznikajúce v prostredí oceánskych chrbtov] sprevádzané peridotitmi pokračujú od oblasti východne od Sovích hôr cez staromestské kryštalinikum do patnězábřežsého a letovického kryštalinika,“ podotýka Václav Kachlík. „Ich ďalšie pokračovanie juhozápadne do Rakúska je však problematické.“

Podľa niektorých výskumov ide o zvyšok Rheického oceánu. Ten sa utvoril pred asi 480 miliónmi rokov medzi Avaloniou a jej materským superkontinentom, Gondwanou, od ktorej sa odštiepila. Rheický oceán zanikal pred 400  až 390 miliónmi rokov, keď postupný vznik Pangey sprevádzalo uzatváranie množstva malých, krátko existujúcich oceánskych paniev. Václav Kachlík ale upozorňuje, že v skutočnosti môže ísť o zvyšky nie jedného, ale dvoch odlišne starých oceánov v jedinej sutúre. Tým druhým je Rhenohercýnsky oceán, ktorý podľa geológa vznikol po uzavretí Rheického oceánu „v podobnej oslabenej zóne“, ale v súvislosti s otváraním veľkého oceánu Paleotethys.

Najstarší „český oceán“?

Nielenže Český masív ohraničujú ofiolity, a ďalšie oddeľujú jednotlivé jeho zložky – pôvodne samostatné mikrokontinenty [11]. Dokonca aj tieto geologické jednotky vznikli spojením menších blokov kontinentálnej kôry, medzi ktorými sa nachádzali oceánske panvy. Napríklad brunovistilikum resp. niekdajší brunovistulický mikrokontinent obsahuje zvyšky ofiolitu, ktoré sa tiahnu v okolí Brna ako zóna premenených hornín tvoriaca sutúru medzi dvomi pôvodne samostatnými blokmi zemskej kôry (tzv. teranmi) – dyjským a slavkovským teranom. Podľa súčasných poznatkov ide o zvyšky oceánu ležiaceho za sopečným oceánskym oblúkom (zaoblúkovú panvu). Vek tohto oceána nepoznáme s istotou (snáď okolo 725 miliónov rokov), no s veľkou pravdepodobnosťou ide o najstarší oceán, ktorého horninové zvyšky sa podarilo rozpoznať na území Českej republiky.

Kam za horninami?

Mnohých nadšencov prírodných vied a dávnej histórie nepochybne zaujme, že na prechádzkach prírodou môžu naraziť a vo vlastných rukách držať horniny, ktoré vznikli nielen v priepastne dávnej minulosti, ale aj v priepastných hĺbkach na oceánskom dne alebo dokonca v zemskom plášti, ktorý je inak celkom nedosiahnuteľný aj pre tie najmodernejšie vrtné súpravy. Pravda, nie vždy ich možno identifikovať voľným okom, niekedy je potrebná pomoc výbrusov a mikroskopu.

Pre čitateľov zo Slovenska Ondrej Pelech vyzdvihuje napríklad okolie Jakloviec (okres Gelnica), kde možno nájsť serpentinity, bazalty aj rádiolarity (ide o jurskú melanž meliatika). „Výskyty serpentinitov (jurská melanž meliatika) sú známe aj z oblasti Dobšinskej ľadovej jaskyne (severne od železničnej stanice),“ pokračuje. „Glaukofanity/modré bridlice sú známe z oblasti Hačavy (okr. Košice-okolie), Bôrky (okr. Rožňava). Obe lokality sú predstaviteľmi príkrovu Bôrky. Známe je tiež peridotitové teleso Dunitová skalka pri Sedliciach (okr. Prešov).“ Peridotity sa tu však už nenachádzajú v pôvodnej pozícii, ale sú presunuté do mladších treťohorných sedimentov [12]. „Bližšie odporúčam pozrieť podľa Online geologickej mapy Slovenska 1:50 000,“ dodáva.

Pre čitateľov z Českej republiky Václav Kachlík vyzdvihuje serpentinitové bradlo na lokalite Nová Ves pri Mnichove, prípadne eklogity na lokalite Meluzína a údolí riečky Vrchlice, v oboch prípadoch v Krušných horách. Nižšie prikladáme fotografie lokalít, ktoré nám doc. Kachlík zaslal.

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za odborný dozor a cenné pripomienky k článku autor ďakuje Ondrejovi Pelechovi PhD. a doc. Václavovi Kachlíkovi PhD. Za dodatočnú konzultáciu ďakuje Rastislavovi Demkovi PhD. 

Poznámky

1 V pomerne vzácnych prípadoch, keď oceánske dno ležalo plytšie než je kompenzačná hĺbka kalcitu (CCD), môže obsahovať aj sedimenty vápnitých ílov.

2 Či presnejšie, bezprostrednou príčinou je chemizmus (predovšetkým obsah CO2) a teplota vody, ktoré sú podmienené hĺbkou.

3 Ondrej Pelech ale upozorňuje, že rádiolarit neznamená automaticky oceánsku kôru. „Rádiolarity máme v sedimentárnych sledoch rôznych tektonických jednotiek, ktoré síce predstavovali hlbokovodné panvy, ale nemali nikdy oceánsku kôru (napr. fatrikum – zliechovská panva; oravikum – kysucká panva – tieto dve boli asi najhlbšie, ale zaznamenané ich máme aj z iných zjavne plytkovodnejších priestorov napr. z hronika)

4 Ondrej Pelech vyzdvihuje, že zatiaľ čo bazaltovým lávam dominujú minerály zo skupiny živcov,   peridotity už nie sú tvorené živcami, ale olivínmi. „Olivíny a pyroxény sú stabilné pri vysokých teplotách a za normálnych podmienok sa na povrch nedostávajú,“ vysvetľuje. „Vo väčšom množstve sa vyskytujú iba v horninách najspodnejšej kôry a zemského plášťa.“

5 Peridotit je tvorený olivínmi a  pyroxenit tvorný pyroxénmi.

6 Ondrej Pelech upozorňuje, že zatiaľ čo ofiolity typicky vznikajú pri „zatvorení“ oceánu kolidujúcimi pevninami, samotné zanorenie oceánskej kôry vedie k vzniku tzv. subdukčnej melanže, čo sú hrubé súbory hlbokomorských hornín obsahujúce roztrhané bloky oceánskej kôry pomiešané s mladšími sedimentmi. „Okrem toho sa môžu zachovávať oblasti postihnuté vysokotlakovou metamorfózou (glaukofanity inak nazývané aj modré bridlice, pre obsah modrého amfibolu glaukofánu),“ hovorí geológ. „Extrémnejším prípadom sú oblasti vysokotlakovej a vysokoteplotnej metamorfózy, ktorá spôsobuje vznik hornín označovaných ako eklogity. Tie vznikali za extrémne vysokej teploty aj tlaku a obsajujú minerál granát a pyroxén – omfacit. Môžu obsahovať aj mikrodiamanty.“

7 Rádiolarity sú doložené aj bradlovom pásme a to konkrétne z kysuckej panvy. Tú však geológovia s oceánskou kôrou priamo nespájali. V Považskom Inovci sa nachádza zvláštna vrchnokriedová sekvencia, ktorá obsahuje bloky jurských rádiolaritov a na jednom mieste aj blok bazaltu, ktorý niektorí geológovia považujú za oceánsky, ale javí podobnosť s permskými bazaltami, ktorých je v pohorí dosť veľa. Zároveň podľa Ondreja Pelecha vykazuje znaky, že tuhol skôr na súši. Jeho spájanie s rádiolaritymi je umelý konštrukt, ktorý vyvrátilo viacero geológov – Hók, Rakús, Putiš a k nim sa prikláňam aj ja.

8 Podľa iných názorov vznikol ako zaoblúkový bazén v prostredí permsko-triasového vulkanického oblúka.

9 Najmladšia doložená oceánska fauna je približne 160 miliónov rokov stará.

10 Označenie veľkého horninového bloku nasunutého na iný horninový blok.

11 Či presnejšie, slovami Václava Kachlíka: „Počas varískej kolízie vzniknutý Český masív je zložený z niekoľkých kôrových celkov oddelených ofiolitmi.“

12 Ležia v horninách centrálnokarpatského paleogénu. Nie je jasné aké sú staré či sú to relikty paleozoických alebo meliatických (triasovo-jurských) peridotitov.

Literatúra

Bjorneru, M. (2022): Geopedia. Princeton University Press.

Hafferan, K. & O´Brien J. (2010): Earth Materials. Wiley Blackwell

Höck, V., Montag, O., Leichmann, J. (1997): Ophiolite remnants at the eastern margin of the Bohemian Massif and their bearing on the tectonic evolution: Mineralogy and Petrology. Austria.

Ivan, P., 2005: Geodynamický vývoj Západných Karpát v paleozoiku – pokus o rekonštrukciu z magmatického záznamu. Mineralia Slov., 37, 3, 185–188.

Ivan P. & Méres Š. 2012: The Zlatník Group – Variscan ophiolites on the northern border of the Gemeric Superunit (Western Carpathians). Miner. Slovaca 44, 1, 39—56.

Ivan, P., & Méres, Š. (2014): Variscan ophiolites in the Western Carpathians: Lithology, geochemistry, metamorphic evolution and geotectonic significance. In Proceedings of XX. Congress Carpath. Balkan Geol. Assoc., Sept (pp. 24-26).

Park, G. (2014): Making of Europe: A geological journey. Dunedin Academic Press Ltd.

Prothero, D. (2018): The Story of the Earth in 25 Rocks. Columbia University Press.

Putiš, M. a kol. (2019): Origin and age determination of the Neotethys Meliata Basin ophiolite fragments in the Late Jurassic–Early Cretaceous accretionary wedge mélange (Inner Western Carpathians, Slovakia). Minerals, 9(11), 652.

Soejono, I. a kol. (2010): Vestige of an Early Cambrian incipient oceanic crust incorporated in the Variscan orogen: Letovice Complex, Bohemian Massif. Journal of the Geological Society, 167(6), 1113-1130.

Timmermann, H. a kol. (2004): The Problem of Dating High-pressure Metamorphism: a U-Pb Isotope and Geochemical Study on Eclogites and Related Rocks of the Mariánské Lázně Complex, Czech Republic. Journal of Petrology, 45, 0, 1-28.