Nikto ich nevykopal: Aký je pôvod mezoamerických krišťáľových lebiek?

O mezoamerických krištáľových lebkách ste možno počuli vďaka Hollywoodu. Objavili sa napríklad vo filme Indiana Jones a Kráľovstvo krištáľovej lebky (2008), v ktorom boli ich tvorcami mimozemšťania. 

Podľa nadšencov záhad sa však v súkromných zbierkach a múzeách nachádzajú pravé krištáľové lebky. Údajne pochádzajú z prostredia mezoamerických kultúr, no vznikli pomocou technológií ďaleko presahujúcich možnosti dávnych indiánov. 

Čo skutočne vieme o ich pôvode?

[reklama]

Anonymný darca

„Obvykle sa pripisujú predkolumbovským kultúram Mezoameriky, no v skutočnosti ani jeden jediný exemplár v muzeálnych zbierkach nepochádza zo zdokumentovaných vykopávok,“ upozorňuje archeologička Jane MacLaren Walshová. 

Jane MacLaren Walshová sa na krištáľové lebky zamerala v roku 1992 potom, ako jej zamestnávateľ – Smithsonovský inštitút vo Washingtone DC – dostal jeden exemplár do daru. 

Objekt vysoký 25 cm dorazil poštou. Jedinými informáciami pre prijímateľa bolo, že neznámy darca lebku zakúpil v roku 1960 v Mexiku.

Walshová v nasledovných rokoch vyhľadala všetky dostupné exempláre mezoamerických krišťáľových lebiek a v spolupráci s vedcami a kurátormi múzeí po celom vete skúmala ich pôvod. Jej iniciatíva mala aj širší dopad a viedla k novým výskumom a lepšiemu pochopeniu predkolumbovských metód opracovávania kameňa, predovšetkým rytia do odolných minerálov, ako sú jadeit a kremeň. 

Objavili sa počas zlatej éry podvrhov

MacLaren Walshová zistila, že krištáľové lebky sa začali objavovať v múzeách počas druhej polovice 19. storočia, čiže v období, keď sa ešte v Mexiku neuskutočnili žiadne archeologické vykopávky a vedecké poznatky o tamojších kultúrach boli veľmi kusé. „Zároveň išlo o obdobie prekvitajúceho predaja falošných predkolumbovských artefaktov,“ vyzdvihuje vedkyňa.

Napríklad keď archeológ Smithsonovského inštitútu W. H. Holmes navštívil v roku 1884 Mexico City, našiel obchody s údajnými reliktami na každom rohu, plné falošných keramických nádob a sošiek. 

MacLaren Walshová odhalila, že prvá známa krištáľová lebka sa objavila v roku 1856 v Britskom múzeu v Londýne. Neskôr v roku 1867 boli dva exempláre vystavené na Exposition Universelle v Paríži. Vystavil ich francúzsky obchodník so starožitnosťami Eugene Boban. Boban bol zároveň členom Francúzskej vedeckej komisie v Mexiku, ktorej prácu mal na výstave zviditeľniť. Dva prezentované exempláre úspešne predal. 

Boli to koráliky?

Na rozdiel od exemplára, ktorý dorazil do Smithsonovho inštitútu v roku 1992, prvé známe krištáľové lebky z 19. storočia merali menej ako tri centimetre. „Tieto drobné objekty predstavovali prvú generáciu krištáľových lebiek. Boli prevŕtané zhora nadol,“ upozorňuje Walshová. 

Otvory prvej generácie krištáľových lebiek mohli byť podľa výskumníčky skutočne predkolumbovské: predtým, ako boli pretvorené do podoby lebiek, však išlo o krištáľové koráliky. Dodatočná úprava ich mala ozvláštniť a predovšetkým zvýšiť ich cenu na trhu so starožitnými artefaktmi.

[reklama] 

MacLaren Walshová pri hľadaní pôvodu najstarších známych krištáľových lebiek znova a znova narážala na meno E. Bobana. „Živil sa predajom archeologických nálezov a prírodnín ako v Mexico City, tak po návrate do Francúzska, kde si v 70. rokoch 19. storočia otvoril obchod,“ upozorňuje výskumníčka. Boban podľa nej veľmi sebavedome predával krištáľové lebky súkromným zberateľom a dokonca múzeám. „Bobanovi sa podarilo ohromiť množstvo ľudí,“ konštatuje. Podľa archeológa Kennetha Federa zo Štátnej univerzity v Centrálnom Connecticute podnikavý Francúz „očividne hral úlohu v produkcii krištáľových lebiek“.

Šesť generácií

Druhá generácia krištáľových lebiek, tentoraz už v približne životnej veľkosti a bez vertikálnej diery, sa objavila v roku 1881 v obchode so starožitnosťami, ktorý vlastnil... kto iný než Eugene Boban. Tretia generácia sa objavuje v roku 1934. Medzi najznámejšie exempláre patrí lebka, ktorú v roku 1943 kúpil rybár a objaviteľ Frederick Arthur (Mike) Mitchell-Hedges. O tejto lebke sa tvrdí, že má mayský pôvod, vyžaruje z očí modré svetlo a údajne kazí počítačové harddisky... 

V súčasnosti podľa MacLaren Walshovej máme k dispozícii už šesť generácií krištáľových lebiek – niektoré z nových vraj pochádzajú aj z Brazílie a Tibetu. Namiesto krištáľu sú však mnohé novšie kusy tvorené sklom. Jednotlivé generácie sa objavovali v rozpätí približne štvrťstoročia, čo podľa výskumníčky odráža produkciu jedného konkrétneho umelca alebo dielne. 

Nevykopali sme ani jednu jedinú

Prečo sú archeológovia presvedčení, že v prípade krištáľových lebiek máme dočinenia s modernými podvrhmi?

„Jednou z najdôležitejších vecí, pomocou ktorých archeológ hodnotí význam archeologického nálezu, vrátane jeho autenticity, je archeologický kontext,“ vysvetľuje Kenneth Feder. „Teda presná poloha v zemi, kde bol nález objavený, vo vzťahu s okolím, predovšetkým jeho stratigrafický kontext, čiže vrstva, v ktorej sa artefakt nachádzal.“

Ak sa artefakt nájde v konkrétnej, neporušenej vrstve pôdy, možno ho podľa Federa datovať alebo prinajmenšom určiť jeho relatívny vek voči iným artefaktom – mladším z vyšších alebo starším z hlbších vrstiev. (Zatiaľ čo objekty nájdené v rovnakej vrstve možno považovať za rovnako staré.) Nálezové okolnosti, čiže presné umiestenie a poloha nálezu v priestore a vo vzťahu k iným nálezom, sú pre zmenu zásadne dôležité, aby sme dokázali zhodnotiť význam a funkciu v dávnej kultúre, ako aj chronologický kontext predmetu. 

„Problém s krištáľovými lebkami je, že ani jedna nebola objavená v akomkoľvek archeologickom kontexte. Ani len jedna jediná nebola nájdená počas archeologických vykopávok na archeologickom nálezisku a zdokumentovaná archeológom,“ upozorňuje Feder. „Lebky sa skrátka objavili na trhu so starožitnosťami, a to bez akejkoľvek dokumentácie. To v očiach každého seriózneho archeológa alebo historika vedie k vážnym pochybnostiam o ich pravosti.“

[reklama]

Žiadne starobylé artefakty

Pochybnosti o pravosti krištáľových lebiek podčiarkuje skutočnosť, že ich štýl a spôsob opracovania nemá nič spoločné s predkolumbovskými vyobrazeniami lebiek v Mezoamerike. „Tie sú, mimochodom, dôležitým motívom v miestnej ikonografii,“ pripomína Jane MacLaren Walshová.

Výskumníčka vysvetľuje, že Aztécke a Toltécke zobrazenia lebiek sa vždy ryli do bazaltu. Niekedy ich pokrývala štukatúra, pričom všetky boli zrejme namaľované. Obvykle sa pripevňovali k stenám alebo oltárom, alebo zobrazovali na reliéfoch zachytávajúcich božstvá, prípadne nosili ako ozdoby na opaskoch. 

Mixtéci niekedy zhotovovali lebky zo zlata – tieto výtvory ale možno lepšie opísať ako lebkám podobné masky, pretože obsahovali oči, nosy a uši. U Mayov pre zmenu poznáme lebky vyryté v podobe reliéfov na vápencoch. Tieto lebky, zobrazené z profilu, často reprezentujú dni v ich kalendároch. Aztéci nepredvádzali krištáľové lebky, ale lebky ľudských obiet, ktoré napichovali horizontálne (cez temeno a spánkovú oblasť), nie vertikálne.

Vytvorili ich moderné brúsky

Zberatelia starožitností a pracovníci múzeí, ktorí od priekupníkov získali krištáľové lebky, si nepochybne mysleli, že kupujú hodnotné, zručne zhotovené predkolumbovské artefakty. Nedávne výskumy svetelným a rastrovacím elektrónovým mikroskopom však potvrdili, že krištáľové lebky vznikli použitím pomerne moderných brúsnych nástrojov. Takých, aké z prostredia mezoamerických kultúr nepoznáme, a aké by sme sotva prisúdili super-vyspelým mimozemšťanom. 

Skutočnosť, že spôsob zhotovenia krištáľových zodpovedá technológiám používaným v čase, keď sa dostali na trh so starožitnosťami, je najpresvedčivejším dôkazom, že nejde o žiadne starobylé artefakty, ale len o podvrhy z 19. a 20. storočia. „Príbehy, ktoré o nich kolujú, sú asi tak vierohodné, ako príbeh vo filme Indiana Jones a kráľovstvo krištáľovej lebky.“ konštatuje Kenneth Feder.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Literatúra

Feder, K. (2010): Encyclopedia of Dubious Archaeology. Greenwood.

Feder, K. (2014): Frauds, Myths, and Mysteries – Science and Pseudoscience in Archeology (8. vydanie). McGraw-Hill Publishing.

Walsh, Jane MacLaren (May–June 2008). "Legend of the Crystal Skulls". Archaeology. 61 (3): 36–41.