Bryndza slovenskej geológie: Zrodená z bahna ako v Čiernom mori, v plytčine ako v Perzskom zálive

Vďaka mimoriadne pestrej geologickej stavbe Slovensko rozhodne netrpí nedostatkom zaujímavých hornín. Máme tu kúsky oceánskeho dna, púštne sedimenty, lávový prúd, ktorý zahradil Hron, zvyšky enormných koralových útesov, zlaté žily, útržky hornín z rozhrania zemskej kôry a plášťa, či skaly preplnené niekoľko centimetrov veľkými jednobunkovcami.

Osobne som však presvedčený, že tie najlepšie veci sú ukryté pod rúškom obyčajnosti. Napríklad bryndza nie je najunikátnejšie, najvzácnejšie, ba možno ani najchutnejšie jedlo, s ktorým ste sa v živote stretli. Či už ju máte radi alebo nie, má neodškriepiteľné miesto v slovenskej kuchyni a nezameniteľnú chuť, ktorú si len tak s niečím nepomýlite. Podobne sú na tom i gutensteinské vápence (familiárne prezývané guťáky), ktoré na prvý pohľad nie sú ničím výnimočné, podľa niektorých geológov dokonca až nudné, no na Slovensku asi nestretnete geológa, ktorý by o nich nepočul. 

[reklama] 

Predtým než sa spolu vrhneme na samotné gutensteinské vápence, malá poznámka. Kvôli mojej profesnej deformácii som sa rozhodol text usporiadať do troch vrstiev. Jeho náročnosť sa s každou vrstvou stupňuje, ale žiaden strach - článok je napísaný tak, aby ste jeho čítanie mohli po každej vrstve s plnohodnotným zážitkom a bez akýchkoľvek výčitiek svedomia ukončiť. 

1. Vrstva

Napriek svojej hrúbke (pár desiatok až stoviek metrov) sú gutensteinské vápence veľmi rozšírené. Vyskytujú sa vo väčšine geologických jednotiek Slovenska a ako ich názov naznačuje, presahujú i naše hranice. Nájdete ich predovšetkým v Rakúsku, ktoré je takpovediac našim „geologickým Českom“. O ich význame svedčí aj fakt, že viac ako polovica našich sprístupnených jaskýň je čiastočne alebo úplne vytvorená v gutensteinských vápencoch. V neposlednom rade tejto hornine vďačíme za objav kostričky pachypleurosaura, nášho najstaršieho druhohorného plaza.

Podobne ako bryndza, gutensteinské vápence majú nezameniteľný vzhľad a vôňu. Na čerstvom lome sú tmavosivé až čierne, prestúpené bielymi žilkami, zatiaľ čo na navetranom povrchu majú dymovosivú farbu. Po údere kladivom alebo rozbití v nich môžete cítiť typický ropný zápach.

Každá skala v sebe ukrýva informácie o prostredí svojho vzniku a gutensteinské vápence nie sú žiadni tajnostkári. Ich dva hlavné znaky - čierna farba a zápach svedčia o prostredí chudobnom na kyslík teda o anoxických vodách. Práve v takýchto vodách, bohatých na síru a organickú hmotu sa ukladali vápnité bahná, z ktorých sa neskôr stali gutensteinské vápence. Podobné podmienky možno dnes pozorovať napríklad v hlbinách dnešného Čierneho mora, kde sa pod okysličenými povrchovými vodami nachádza zóna hlbokých, na kyslík chudobných vôd.

O nehostinnom prostredí svedčí tiež to, že tieto vápence sú chudobné na skameneliny. Na rozdiel od Čierneho mora nebola voda príliš hlboká. Zo sporadických nálezov a ďalších indícií sa vynára obraz o rozsiahlej slnečnej plytčine s pokojnou, teplou a veľmi slanou vodou chudobnou na kyslík (podobnú plytčinu dnes nájdete vo vodách Perzského zálivu). 

To neznamená, že by v týchto vodách akýkoľvek život chýbal. V takomto prostredí sa darí rôznym druhom mikroskopických organizmov, predovšetkým tým druhom baktérií, ktoré sú schopné bez kyslíka rozkladať organické látky. Gutensteinské vápence sa teda ukladali v zle „vetranom“ prostredí s obmedzenou cirkuláciou vody, v rozsiahlej lagúne v období triasu pred približne 250 miliónmi rokov. 

Tak a teraz máte solídny základ na to aby ste ako laik svojimi vedomosťami ohúrili aj geológa. Ak sa vám doteraz zdalo, že len opakujem niečo, čo už dávno viete, prípadne sa chcete dozvedieť viac, smelo sa pustite do druhej vrstvy.   

[reklama] 

2. Vrstva 

Ako som už spomínal, Rakúsko a Slovensko majú podobnú geológiu, vďaka čomu sa to v slovenskej geológii nemčinou priam hemží. Názov gutensteinských vápencov je odvodený od malého mestečka Gutenstein, čupiaceho medzi kopčekami (ako inak) Gutensteinských Álp. Tieto vápence tvoria spolu s dolomitmi značnú časť skalného podkladu tohto pohoríčka. 

Krstným otcom súvrstvia je geológ Franz von Hauer, ktorý ich pomenoval v roku 1853. Názov sa ešte ten istý rok ocitol na Slovensku - boli ním označené tmavé vápence v Malých Karpatoch (Foetterle², 1853). Gutensteinské vápence sa ocitli takpovediac v plienkach Slovenskej geológie. 

Plošný rozsah gutensteinských vápencov je impozantný, no lagúna, v ktorej sa ukladali, musela byť oveľa väčšia. Pôvodný priestor bol neskôr značne skrátený počas epizód kontinentálnej kolízie, ktoré viedli k vzniku rakúskych Východných Álp a slovenských Západných Karpát. 

Za vznikom tejto ohromne veľkej plytčiny stál obdobne kolosálny proces - rozpad superkontinentu. Sformoval sa následkom pomalého stenčovania kontinentálnej kôry superkontinentu Pangea, ktoré predznamenalo jeho neskorší rozpad. Trhanie kôry, pokračujúce po usadení gutensteinských vápencov, a s ním súvisiace geologické procesy plytčinu rozčlenili na sústavu priehlbín a vyvýšenín. Tvorili samostatné sedimentačné priestory, takže v tomto priestore sa tak podobné typy hornín na tak veľkej ploche už nikdy neusadili.

Video znázorňujúce pohyb kontinentov. Kontinentálna kôra medzi súčasnou Afrikou a Európu sa veľmi pomaly naťahuje po celé obdobie triasu, k rozpadu Pangey však nakoniec dôjde až v jure. Autor: Christopher Scoteese 

Na základe čoho však vieme, ako tento enormný prehistorický rezort vyzeral? 

Ako kľúč na odomknutie tejto záhady nám poslúžili samotné vápence. Každá hornina odráža prostredie, v ktorom vznikla, vďaka čomu funguje ako okno do minulosti. Spomínaná farba a zápach gutensteinských vápencov nám prezradili hrubé rysy tohto obrazu, detaily si môžeme dokresliť z ďalších charakteristík horniny.

Stavebná hmota gutensteinských vápencov má veľmi jemnozrnný (odborne mikritický) charakter, čo nám prezrádza, že vápence vznikli z jemného bahna. Odtiaľ to už k predstave pokojných vôd s bahnitým dnom nie je ďaleko. Veľmi dobrým indikátorom pokojných vôd sú aj nálezy lastúrnikov s veľmi tenkými schránkami, ktoré by prúdenie alebo vlnenie mohli ľahko poškodiť. Ďalším dielikom skladačky je výskyt niektorých druhov potvoriek zvaných lastúrničky (Ostracoda), ktoré majú tiež tenké schránky a dobre znášajú aj extrémnejšie podmienky. Že to boli nielen pokojné, ale až stagnujúce vody, dosvedčujú občasné výskyty soľných minerálov (evaporitov) vyzrážaných z veľmi slaných (hypersalinných) vôd. Hypersalinné prostredie indikuje i spomínaný nález pachypleurosaura, ktorý takéto vody obľuboval. 

Občasné nálezy zelených rias indikujú, že hĺbka vody nepresahovala 50 metrov. Do tejto hĺbky svieti dostatok slnečného svetla, od ktorého sú riasy kvôli fotosyntéze bytostne závislé. A pachypleurosaurus nebol najzdatnejším plavcom, takže do veľkých hlbín sa určite nepúšťal. Samozrejme, znakov a skamenelín, ktoré dokladajú prostredie vzniku je v gutensteinských vápencoch oveľa viac. No pár názorných príkladov určite poslúži lepšie ako vyčerpávajúci zoznam latinských názvov, ktorý by vám beztak veľa nepovedal. 

Skameneliny nám nielenže umožnili vyskladať si vcelku detailný obraz o prostredí, ale pomerne presne priklincovať aj vek gutensteinských vápencov do obdobia stredného triasu, do stupňa anis (vekové rozpätie cca 247 až 245 miliónov rokov), konkrétne do jeho spodnej až strednej časti. Aby som vo vás však náhodou nevzbudil dojem, že o gutensteinských vápencoch už všetko vieme, načrtnem na záver jeden problém, ktorý sa pri našej geologickej bryndzi objavil.   

Výtržníkom nie je nik iný, než naša malá hviezdička - pachypleurosaurus. Hoci v mnohých ohľadoch potvrdil to, čo sme o prostredí gutensteinských vápencov vedeli, predsa len sa vďaka nemu vynoril jeden problém - súš. Pôvodne sa predpokladalo, že gutensteinské vápence sa ukladali v šírych plytkých vodách, bez akejkoľvek súše na dohľad. Ale pachypleurosaurus by si, vzhľadom na svoje plavecké schopnosti, ďaleko od súše netrúfol. V slaných triasovych vodách je teda nutné predpokladať minimálne existenciu pár dočasných ostrovčekov. 

Tým sme však zavadili iba o špičku ľadovca. Predostretá nejasnosť je totiž symptómom hlbšieho problému, s ktorým si ale v tejto vrstve nemusíte lámať hlavu. Úplne postačí, ak budete vedieť, že i napriek vyše stopäťdesiat rokov trvajúcemu geologickému výskumu je i v jednej z najrozšírenejších, najznámejších a podľa niektorých i najnudnejších hornín Slovenska stále čo objavovať. 

Nestačilo? Ha, odvážlivci! Tak poďte, nasledujte ma hlbšie, do poslednej vrstvy.

[reklama] 

3. Vrstva

Ak sa stále neviete preniesť cez to, že slovenská geológia je pretkaná nemeckými výrazmi, uľavím vášmu slovanskému svedomiu - môže za to Štúr a jeho partia.

Aby som bol presný, reč nie je o Ľudovítovi Štúrovi, ale o jeho bratrancovi po druhom kolene - Dionýzovi, významnom geológovi a riaditeľovi rakúsko-uhorského Ríšskeho geologického ústavu. Práve on a kolegovia pri geologickom mapovaní Slovenska priniesli mnoho rakúskych termínov, ktoré používame dodnes. (Mimochodom, Dionýz ako zanietený národovec uviedol na svet aj mnoho slovenských termínov, napríklad dal meno Nižným Tatrám - súčasný názov Nízke Tatry je výsledkom nesprávneho prekladu do maďarčiny a spätného prekladu do slovenčiny.)

Dionýz Štúr zanechal svoju historickú pečať i v gutensteinských vápencoch. Podrobnejšie je jeho príspevok opísaný v publikácii Andrusova a Samuela (1983), tu si priblížime iba ťažiskové body. Štúr (1858) najskôr zistil, že gutensteinské vápence sú tak ako ich definoval Hauer (1853) tvorené nie jedným, ale dvomi súvrstviami. Preto navrhol za gutensteinské vápence považovať iba vrchné súvrstvie, čo sa neskôr presadilo. I tak sa zdá, že Štúr nebol s týmto termínom príliš spokojný - pri geologickom mapovaní Slovenska výraz gutensteinské vápence ani raz nepoužil. Neskôr (Štúr, 1871) kvôli nejasnostiam ohľadom definície dokonca navrhoval sa ho úplne zbaviť a nahradiť ho novým názvom. 

Ako obyčajne, všetko má svoje nuansy. Zápach a trojkombinácia čiernej, sivej a bielej sú pre gutensteinské vápence ikonickými znakmi, no vyskytujú sa v nich aj atypické vrstvy. Napríklad v nich môžete nájsť krinoidové vápence doslova preplnené zvyškami morských živočíchov, predovšetkým ľalioviek. Niektoré z nich zrejme predstavujú usadeniny prinesené búrkovými prúdmi (tempestity), možno i vlnami tsunami (tsunamity). Iné sa mohli uložiť, keď sa podmienky pre život vo vodách plytčiny dočasne zlepšili. Z podobného súdka sú i výskyty „červíkovitých vápencov“ tvorených skamenenými výliatkami chodbičiek vytvorených hrabavými organizmami, i keď v tomto prípade zlepšenie okysličenia a slanosti vôd nemuselo byť až tak markantné. Vo vápencoch dokonca možno nájsť šikmé zvrstvenie - indikátor prítomnosti prúdenia, ktoré mohlo vyvolať napríklad dočasné splytčenie vody pod bázu vlnenia. Okrem toho vo vápencoch nájdete hľuzy rohovcov, vrstvy dolomitov, indikátory prehĺbenia vody, skrátka typy a znaky hornín, ktoré by ste u klasických gutensteinských vápencov neočakávali. 

Znamená to, že pravda o gutensteinských vápencoch a prostredí, v ktorom sa uložili, je úplne iná? 

Nuž, to záleží od toho, či podľa vás občasný výskyt dažďov a oáz vyvracia fakt, že púšte sú suché miesta. Skôr by bolo prekvapivé, ak by sa podmienky v plytčine s tak ohromnými rozmermi nikde po celé milióny rokov nezmenili. Na základe lokálnych odlišností tak boli vyčlenené viaceré geologické jednotky (napríklad vysocké vápence v Malých Karpatoch) označované ako ekvivalenty gutensteinských vápencov.

Vo vrstevnom slede gutensteinských vápencov sú predsa len badateľné isté trendy - smerom dohora pribúdajú indície svedčiace o lepšej cirkulácii vody a teda aj o lepších podmienkach pre život. Tento trend vrcholí v najvrchnejšej časti gutensteinských vápencov, kde sa objavuje celkom iný svet. Sporadicky sa tu vyskytujú vrstvy bohaté na skameneliny, ktoré už charakterom i zisteným vekom patria skôr do nadložných súvrství uložených v iných, pre život priaznivých podmienkach. Časť geológov preto popri gutensteinských vápencoch vyčleňuje aj annaberské vápence, ktoré majú byť akýmsi vyjadrením tohto trendu, iní však s nimi nesúhlasia. V čom presne je problém?

Vráťme sa na chvíľu k prirovnaniu k púšťam. Laik rozozná piesok od štrku, ale ak by mal rozlíšiť rôzne typy piesku, priemerný geológ ho poľahky strčí do vrecka. Ibaže čo ak by si mal priemerný geológ merať sily so špecialistom, ktorý sa pieskom zaoberá celý život? Asi by nemal najmenšiu šancu. Avšak predstavte si, že by ste dostali za úlohu zostaviť geologickú mapu Sahary. Koho by ste ňou poverili? Iste, kde priemerný geológ uvidí jeden typ piesku, tam kde špecialista rozlíši aj tri, ale v momente, keď piesčitú púšť vystrieda kamenitá (ktorá mimochodom tvorí väčšinu Sahary), špecialista sa ocitá v nevýhode. 

V prípade gutensteinských vápencov je situácia obdobná. Špecialisti v gutensteinských vápencoch poľahky rozoznajú jemné odtiene, ktoré sú pre geológov z iných disciplín neviditeľné. Nejde pritom len o poznatky - špecialista gutensteinské vápence študuje najmä vo veľkých, priam ukážkových odkryvoch, na ktorých môže stráviť aj niekoľko dní. Tam sú mnohé detaily badateľné ľahšie ako v útržkovitých odkryvoch či v pôde roztrúsených úlomkoch podložných hornín, ktoré sú chlebíkom geologických maperov. A tí si sotva môžu dopriať luxus dňa stráveného na jedinom mieste. Tento problém podčiarkuje fakt, že rozdiely medzi gutensteinskými a annaberskými vápencami sú viditeľné hlavne v odkryvoch (jeden z hlavných odlišovacích znakov je hrúbka vrstiev). Na druhej strane sa v niektorých z jemných odtieňov môžu ukrývať dôležité informácie i pre nešpecialistov - napríklad pre inžinierskeho geológa môže byť dôležité vedieť, či podložie budúcej stavby budú tvoriť tenkovrstevnaté alebo masívne vápence.

[reklama] 

Rozseknutie tohto gordického vápencového uzla je zdanlivo jednoduché. Pri rozlišovaní typov hornín sa ako základná geologická jednotka používa súvrstvie, pričom jedným z kritérií pre jej vyčlenenie je vymapovateľnosť. Následne je v súvrství možné vymedziť jednotky nižšieho rádu - členy. Rôzne ekvivalenty a podtypy gutensteinských vápencov (gutensteinské vápence, gutensteinské dolomity, vysocké vápence, annabergské vápence) by sme teda mohli chápať ako členy jedného gutensteinského súvrstvia. Ochotne priznám, že túto myšlienku som vykradol z múdrejších hláv ako je tá moja - takto sú de facto vnímané už publikácii Andrusova a Samuela (1983). Jednoduché, nie? Nuž…

Musím sa priznať, že pri písaní predošlého odstavca sa v kútiku mojej mysle ozýval tichý hlások, ktorý nástojčivo šepkal „odpadkový kôš, odpadkový kôš, odpadkový kôš…“ Nie, nenavrhoval mi, aby som celý článok vyhodil. Iba mi svedomito pripomínal možnosť, že gutensteinské vápence v skutočnosti nie sú bryndzou, ale odpadkovým košom. 

Výraz odpadkový kôš používajú biológovia pri klasifikácii organizmov a označujú tak neprirodzené skupiny, ktoré do nich boli nahádzané len preto, lebo sa ich nikde inde nepodarilo zaradiť. Nemusí pritom ísť o obskúrne skupiny - jedným z takýchto odpadkových košov sú napríklad - verte alebo nie - bezstavovce. 

Problém gutensteinských vápencov môže byť podobného razenia. Napriek tomu, že sú medzi geológmi všeobecne známe, neboli až tak podrobne preštudované. Možnože povrchné podobnosti vo vzhľade a zápachu prekryli iné, dôležitejšie rozdiely, kvôli čomu odlišné vymapovateľné typy vápencov neprávom skončili v jednom neprirodzenom koši. Paradoxne, univerzálnosť a ľahká rozoznateľnosť „gutensteinských vápencov“ môže byť ich najväčším prekliatím. Ktovie, možno mal Štúr pravdu ak chcel pred stopäťdesiat rokmi ten odpadkový kôš vysypať a začať odznova…

A tu sa naša cesta do hlbín gutensteinských vápencov končí. Ak som váš apetít po hlbších vrstvách stále neukojil, je tu ešte jedna tajná, štvrtá vrstva, do ktorej sa už ale budete musieť vybrať sami. Ukrýva sa v riadkoch literatúry, na ktorú odkazujem v zdrojoch (k väčšine zdrojov som doplnil krátky komentár aby ste vedeli o čo v ňom ide), ale vopred vás varujem, zvládnutie niektorých z uvedených zdrojov vyžaduje dobré poznatky zo sedimentológie karbonátov. Ak by vám ani táto vrstva nepostačovala, i tieto práce majú svoj zoznam literatúry, do ktorej sa môžete tiež zavŕtať. V takom prípade vás ale podozrievam, že ste buď vedec alebo doktorand, ktorý sa tejto téme venuje profesionálne a tu nemá čo hľadať. Späť do práce! 

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Poďakovanie

Za pripomienky a rady k článku autor ďakuje Ondrejovi Pelechovi z Geologického ústavu Dionýza Štúra a Ľudovítovi Gaálovi zo Správy slovenských jaskýň. 

Za fotografiu vzorky gutensteinského vápenca (perexový obrázok) redakcia ďakuje Rastislavovi Vojtkovi z Katedry geológovie a paleontológie UK v Bratislave. Za fotografiu v pozadí perexového obrázka redakcia ďakuje Jakubovi Ondrušekovi.

Poznámky

1 Biely, A. (ed.), Bezák, V., Elečko, M., Kaličiak, M., Konečný, V., Lexa, J., Mello, J.,Nemčok, J., Potfaj, M., Rakús, M., Vass, D., Vozár, J. a Vozárová, A., 1996: Geologická mapa Slovenskej republiky 1 : 500 000. 1. vyd., Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Geologická služba Slovenskej republiky, Bratislava.

2 niektoré zdroje jeho meno uvádzajú ako Fötterle

3 Hók, J., Kováč, M., Pelech, O., Pešková, I., Vojtko, R. a Králiková, S., 2016: The Alpine tectonic evolution of the Danube Basin and its northern periphery (southwestern Slovakia). Geologica Carpathica, 67 (5), 495–505. 

Zdroje 

(zoradené podľa roku publikácie)

Hauer, F., 1853: Über die gliederung der Trias-, Lias- und Juragebilde in der nordöstlichen Alpen. Jahrbuch der Kaiserlich Königlichen Geologischen Reichsanstalt, 4, 715–784. 

Informácie týkajúce sa gutensteinských vápencov začínajú na strane 716. Dostupné online na tomto linku, ak si vy alebo váš prekladací softvér trúfate na nemčinu.

Foetterle, F., 1853: Geologische Aufnahme im nordwestlichen Ungarn. Jahrbuch der Kaiserlich Königlichen Geologischen Reichsanstalt, 4, Sitzungen, 850–851. 

Nejde o samostatný článok, ale o krátky prepis Foetterleho referátu o geologickom mapovaní Malých Karpát zo zasadania geologického ústavu. Dostupné online na tomto linku.

Štúr, D., 1858: Das Isozo-Thal von Flitsch abwärts bis Görtz, die Umgebungen von Wippach, Adelsberg, Planina und die Wochein. Jahrbuch der Kaiserlich Königlichen Geologischen Reichsanstalt, 9, 3, 324–366. 

Informácie týkajúce sa gutensteinských vápencov začínajú na strane 337. Dostupné online na tomto linku.

Stur, D., 1871: Geologie der Steiermak. Erläuterungen zur geologischen uebersichtskarte des herzogthumes Steiermark Graz, 1865: im Auftrage des Geognostisch-Montanistischen Vereines für Steiermark, geschrieben in den Jahren 1866 bis 1871. 654 s. 

Relevantná informácia na strane 223. Dostupné online na tomto linku.

Tolmann, A., 1976: Analyse des klassischen nordalpinen Mesozoikums. Stratigraphie, Fauna und Fazies der Nördlichen Kalkalpen. (= Monographie der Nördlichen Kalkalpen. Teil II). Verlag Deuticke, Wien, 576 s. 

Jedna z ťažiskových prác týkajúca sa nielen gutensteinských vápencov, ale alpskej geológie vôbec. Prekladacie programy si s nemčinou vedia poradiť, ale ak rozumiete po anglicky, odporúčam použiť preklad z nemčiny do angličtiny, pretože osobne sa mi zdal zrozumiteľnejší. Vzhľadom na veľký počet strán je obsah váš veľký priateľ - gro informácií ku gutensteinským vápencom a ich ekvivalentom a podtypom sa nachádza na stranách 65–81, v texte sú ale roztrúsené aj ďalšie zmienky, s ktorými čiastočne môže pomôže index. Ten je ale podľa môjho dojmu skôr orientačný, takže ak ste pedant a skutočne si budete chcieť prečítať každú jednu vetu, v ktorej sa Tolmann zmieňuje o gutensteinských vápencoch, budete si musieť knižku „prečesať“ sami. 

Andrusov, D. a Samuel, O. (editori), Began, A., Biely, A., Borza, K., Buday, T., Bystrický, J., Bystrická, H., Cicha, I., Eliáš, M., Eliášová, H., Fusán., O., Gašparíková, V., Gross, P., Hanzlíková, E., Köhler, E., Houša, V., Lehotayová, R. Leško, B., Ložek, V., Menčík, E., Michalík, J., Mock, R., Pesl, V., Pícha, F., Roth, Z., Salaj, J., Seneš, J., Slávik, J., Stránik, Z., Špička, V., Vašíček, Z:, Vaškovský, I. a Vozár, J., 1983: Stratigrafický slovník Západných Karpát 1 A/K. Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava, 440 s. 

Slovenská klasika a zdroj užitočných informácií o kope iných súvrství Západných Karpát. Relevantné informácie sú na stranách 103–104 a 318–324. Bohužiaľ zoznam literatúry sa nachádza až v treťom zväzku (Samuel, 1988). Ak máte poruke aj druhý zväzok (Andrusov a Samuel, 1985), čiastkové informácie sú aj na stranách 78–79, 178–179, 320–322. Bohužiaľ dostať sa k tejto publikácii a jej pokračovaniam je náročnejšie - natrafíte na ňu buď v antikvariátoch alebo v prírodovedných knižniciach.

Michalík, J., Masaryk, P., Lintnerová, O., Papšová, J., Jendrejáková, O. a Reháková, D. 1992: Sedimentology and facies of a storm dominated Middle Triassic carbonate ramp (Vysoká Formation, Malé Karpaty Mts., Western Carpathians. Geologia Carpathica, 43, 213–230.

Voľne dostupné na tomto linku, musíte si ho však medzi ostatnými článkami vyhľadať.

Michalík, J., 1997: Tsunamites in a storm-dominated Anisian carbonate ramp (Vysoká Formation, Malé Karpaty Mts, Western Carpathians). Geologica Carpathica, 48, 221–229. 

Túto a vyššie zmienenú publikáciu odporúčam prečítať za sebou. Dočítate sa v nich nielen niektoré detaily o ekvivalente gutensteinských vápencov, ale aj o vrstvách tempestitov a možno i tsunamitov, ktoré sa v nich vyskytujú.

Rychliński, T. a Szulc, J., 2005: Facies and sedimentary environments of the Upper Scythian-Carnian succession from the Belanské Tatry Mts., Slovakia. Annales Societatis Geologorum Poloniae, 75, 155–169.

Širšie poňatý článok, ktorý sa veľkej časti triasových hornín v jednotke fatrika Belianskych Tatier. Všimnite si, že sa autori zdráhajú použiť termín gutensteinské vápence a namiesto toho ich označujú ako „lower Annisian limestones“. 

Hips, K., 2007: Facies pattern of western Tethyan Middle Triassic black carbonates: The example of Gutenstein Formation in Silica Nappe, Carpathians, Hungary, and its correlation to formations of adjoining areas. Sedimentary Geology, 194, 99–114. 

Jeden z mála moderných článkov zameraných čisto na gutensteinské vápence a ich ekvivalenty, navyše aj široko dostupný. 

Jaglarz, P. a Uchman, A., 2010: A hypersaline ichnoassemblage from the Middle Triassic carbonate ramp of the Tatricum domain in the Tatra Mountains, Southern Poland. Palaeogeography, Palaeoclimatology, Palaeoecology, 292, 71–81. 

Poliaci sa gutensteinským vápencom (respektíve ich ekvivalentom) venujú prekvapivo často, napriek tomu, že v Poľsku ich nemajú veľa. Táto štúdia sa zameriava na červíkovité vápence v tatriku poľskej časti Tatier. Problémom môže byť dostupnosť.

Kovács, S., Sudar, M., Grădinaru, E., Karamata, S., Gawlick, H.-J., Haas, J., Péró, Cs., Gaetani, M., Mello, J., Polák, M., Aljinović, D., Ogorelec, B., Kollar-Jurkovšek, T., Jurkovšek, B. a Buser, S., 2011: Triassic evolution of the tectonostratigraphic units in the Circum-Pannonian region. Jahrbuch der Geologischen Bundesanstalt 151:199–280. 

Ďalšia rozsiahlejšia publikácia, ktorá sa zameriava na všetky triasové horniny rozsiahleho regiónu od Álp cez Západné a Východné Karpaty až po Dinaridy. Keďže sa nezameriava na gutensteinské vápence ako také, zmienky o nich sú roztrúsené po celej publikácii, no ak sa pustíte do „prečesávania“ nepochybne vás prekvapí, kde všade možno gutensteinské vápence (prípadne ich ekvivalenty) nájsť.

Lein, R., Krystyn, L., Richoz, S. a Lieberman H., 2012: Middle Triassic platform/basin transition along the Alpine passive continental margin facing the Tethys Ocean - The Gamsstein: The rise and fall of a Wetterstein Limestone Platform (Styria, Austria). Journal of Alpine Geology 54. 471–498. 

Modernejší pohľad z rakúskej strany, avšak. Bonusom je, že ide o sprievodcu k exkurzii, takže terminológia je o čosi menej komplikovaná. 

Gaál, Ľ., 2016: Litológia karbonatických hornín Demänovského jaskynného systému. Slovenský kras, 54, 2, 109–129. 

Gaál, Ľ. a Michalík, 2017: Strednotriasové vápence v jaskyni Okno (Demänovská dolina, Nízke Tatry): Litológia a faciálne typy. Slovenský kras, 55, 2, 145–154. 

Odporúčam prečítať tieto dve publikácie za sebou. Zameriavajú sa na vápence cez prizmu jaskýň Demänovskej doliny, sú v slovenčine a autor(i) sa miestami nezdráhajú zastaviť a vysvetliť niektoré odborné termíny, takže ak nie ste špecialisti, tieto dva články môžu byť pre vás ľahšie stráviteľné.

Čerňanský, A., Klein, N., Soták, J., Olšavský, M., Šurka, J. a Herich, P., 2018: A Middle Triassic pachypleurosaur (Diapsida: Eosauropterygia) from a restricted carbonate ramp in the Western Carpathians (Gutenstein Formation, Fatric Unit): paleogeographic implications, Geologica Carpathica, 69, 1, 3–16. 

Článok sa zameriava hlavne na nález pachypleurosaura, venuje sa však aj guetensteinským vápencom. Je voľne dostupný.