Admin,
2021-06-18 12:00:00
#treťohory
#oligocén
#miocén
#Paratethys
V aktuálnom dovolenkovom čase určite nebude problém predstaviť si, že v čase najväčšieho rozsahu tejto vodnej masy ste sa mohli na území dnešného Brna nalodiť na výletnú loď, a absolvovať tisíce kilometrov dlhú vyhliadkovú plavbu, ktorej finálnou destináciou by bolo okolie mesta Mary v Turkmenistane.
A ak by ste náhodou nemali náladu alebo čas na takúto ďalekú cestu, mohli by ste sa jednoducho vylodiť na jednom z mnohých subtropických ostrovov pripomínajúcich tie, ktoré dnes radi navštevujeme v Jadranskom alebo Egejskom mori.
Pre zobrazenú vodnú masu odborníci často preferujú termín epikontinentálne more Paratethys. To znamená, že sa more rozprestieralo na kontinentálnej litosfére. Alebo zjednodušene povedané, bolo to more, ktoré zaplavilo kontinent, zatiaľ čo s globálnym oceánom ho spájalo iba niekoľko morských úžin.
Paratethys, alebo teda v našich končinách konkrétne centrálna Paratehys (centrálna oblasť Paratethys), existovala dlhé milióny rokov a zákonite prešla mnohými evolučnými fázami.
Počiatky (oligocén, pred 34-23 miliónmi rokov)
Predchodcom Paratethys bola jednoliata vodná masa, rozprestierajúca sa cez územia dnes asociované so Stredozemným morom a Indickým oceánom. Avšak táto situácia sa počas oligocénu začala meniť.
Africká litosférická doska sa aktívne pohybovala na sever smerom k Eurázijskej doske, čo malo za následok ich kolíziu. A spod morskej hladiny sa začal vynárať ostrovný oblúk, ktorý sa postupne zmenil do podoby pohorí, ako sú Alpy, Dináre a Taury. Tento proces vytvoril dve oddelené moria. Prvým bolo takzvané Východné stredozemné more, ktoré sa však rozprestieralo ďaleko južnejšie než dnešné Stredozemné more. Zaplavené boli totiž aj veľké časti priestoru dnešnej Saharskej púšte. Druhým bolo Paratethys, rozprestierajúce sa severne od spomínaného ostrovného oblúku.
[reklama]
Vynorenie morského oblúku nielenže oddelilo dve morské masy, ale táto bariéra navyše čiastočne zabránila morským prúdom premiešavať vodný stĺpec (Podobne ako je tomu dnes v Čiernom mori). Na dne mladej Paratethys sa začalo hromadiť veľké množstvo organickej hmoty. A keďže morské prúdy už na dno neprinášali kyslík, hmota nepodliehala rozkladu. O milióny rokov neskôr sa táto masa v dôsledku pôsobenia tlaku a teploty premenila na takzvané menilitové vrstvy. A z mikropkulín týchto vrstiev začala pomaly unikať ropa a zemný plyn, ktorá sa na severovýchodnom Slovensku, no hlavne v južnom Poľsku ťažila už pred prvou svetovou vojnou.
Zaujímavosťou je, že ťažba pri obciach Miková alebo Radvaň nad Laborcom bola pravdepodobne ukončená v dôsledku postupu vojenskej mašinérie počas druhej svetovej vojny. Následne však prospekcia ložísk pokračovala až do 80. rokov minulého storočia.
To však nie je všetko, zvyšky týchto oligocénnych usadenín mladej Paratethys sú ukryté aj hlboko pod povrchom dnešnej Podunajskej nížiny. Vlček s kolegami minulý rok publikoval štúdiu, v ktorej sa venoval drobným zvyškom organickej hmoty alebo chemickým fosíliám (biomarkerom). Na základe nich dedukoval, že severne od dnešného Štúrova-Ostrihomu ústila do mladej centrálnej Paratethys delta pokrytá močaristým prostredím.
O konci tohto ranného obdobia vo vývoji centrálnej Paratethys veľa nevieme, keďže v sedimentárnom zázname nám chýbajú uloženiny z obdobia nasledovných niekoľko miliónov rokov. Čo znamená, že v tomto čase buď nedochádzalo k ukladaniu sedimentov a Paratehys z tohto územia načas zmizla, alebo tu Paratethys síce ostala, no jej zvyšky boli denudované (mechanicky a chemicky rozložené a odnesené) v dôsledku pokračujúce kolízie Africkej a Eurázijkej litosférickej platne.
Plával tu megalodon (spodný miocén, pred približne 23 – 16 miliónmi rokov)
Ďalšie stopy už dospievajúcej centrálnej Paratethys sa objavujú o niečo východnejšie neďaleko miest Lučenec a Fiľakovo. Šarinová s kolegami tu v nedávno zverejnenej práci zdokumentovala obdobie spodného miocénu. Centrálna Paratethys sa vtedy vyvíjala pomerne dynamicky, čo zanechalo stopy striedania viacerých dávnych prostredí, ako boli plytké more, uhoľný močiar a subtropický širokolistý les. Uhoľné sloje, ktoré sa v tomto čase uložili, sa neskôr stali predmetom ťažby hnedého uhlia v okolí Veľkého Krtíša.
Spodnomiocénne prostredie územia dnešného južného Slovenska však bolo ovplyvnené aj dynamickou sopečnou činnosťou, ktorá tu zanechala hrubé vrstvy vulkanického popola.
Vulkanický popol vo vrstvách Paratethys je pre geológov nesmierne zaujímavý, keďže obsahuje minerály bohaté na draslík. To jednak vytvára výborný substrát pre pestovanie kvalitnej vinnej révy, ktorou nikto z nás nepohrdne. Navyše je v týchto mineráloch možné pomocou spektrometrie vyhodnotiť pomer izotopov argónu, ktoré vznikajú rádioaktívnym rozpadom draslíka. Zistíme tak presný vek vulkanickej erupcie, ktorej pozostatky je dnes možné nájsť napríklad neďaleko obcí Mučín a Lipovany.
[reklama]
K jednej z takýchto erupcií došlo pred 17,2 milióna rokmi. Vrstvy popola na spôsob Pompejí „mumifikovali“ faunu a flóru paratetýdneho pobrežia. Zistili sme tak, že tu žili bizarné tvory ako napríklad Amphicyon, ktorý pripomínal kríženca medveďa a vlka, a ktorého najväčšie jedince mohli vážiť až pol tony. Alebo taktiež nimravidy podobné dnešným veľkým mačkovitým šelmám. Stopy, ktoré zanechali v pobrežných lesoch, možno dodnes obdivovať v geoparku Ipolytarnóc, ktorý sa nachádza na slovensko-maďarskej hranici.
Ani život na otvorenom mori centrálnej Paratethys nebol počas spodného miocénu nudný. Dôkazom toho sú bohaté náleziská žraločích zubov. Medzi žralokmi nechýbal ani ten najznámejší z nich: Otodus megalodon. Zuby dospelého jedinca dosahovali dĺžku 15 cm a samotné zviera meralo v priemere okolo 10 m.
Aj obdobie spodného miocénu sa končí enigmaticky. Vieme ale, že v tomto čase sa pravdepodobne zatvorila morská úžina, ktorá tvorila koridor medzi územím dnešného južného Francúzska a Nemecka, a pokračovala cez severné Švajčiarsko a Rakúsko až k nám na Záhorie.
Naša treťohorná Indonézia (stredný miocén - báden, pred 16-12,3 miliónmi rokov)
Vo „varení paratetýdnej polievky“ by sa dalo pokračovať na Záhorí. A to príhodne v obci Kuchyňa. Na východnom okraji obce sa geológom podarilo nájsť medzi uloženinami centrálnej Paratehys ďalšie vrstvy fosílneho popola, ktorý sa po spevnení nazýva tuf. V štúdii z roku 2019 sme s kolegami neodolali pokušeniu získať numerický vek minerálov bohatých na draslík. Výsledný údaj 15,2 milióna rokov potvrdil, že v okolí obce Kuchyňa ležia zvyšky z geologického obdobia zvaného báden. Báden bolo obdobím keď centrálna Pratethys takpovediac dospela a poslednýkrát zaplavila územie s obrovskou rozlohou (dnešné Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, Rumunsko, Maďarsko, Srbsko a Chorvátsko).
Mnohým z vás určite budú známe lokality geoparku Devínska Kobyla, nachádzajúce sa neďaleko hlavného mesta. Našli sa tu fosílie delfínov, korytnačiek, krokodílov, žralokov a mnohých iných exotických tvorov, ktoré by si zaslúžili kapitolu samú o sebe. Spomeňme aspoň hominida („ľudoopoa“) Griphopithecus suessi a čudesného bylinožravého nepárnokopytníka Anisodon.
Stopy bádenskej centrálnej Paratethy nezostali len na Záhorí. Nádherné lokality dávnych bádenských prílivovo-odlivových plošín opísala v nedávnej práci Hudáčková s kolegami v okolí Príbeliec a Horných Strhár. Bádenské more siahalo aj na východné Slovensko. Tu jeho zvyšky vystupujú na povrch napríklad neďaleko obce Nižný Hrabovec.
[reklama]
Lokalita je známa ťažbou minerálu zeolit. O zeolite ste už možno počuli, a ak nie, tak určite ste sa s ním stretli. Vďaka adsorbčným vlastnostiam nachádza všestranné využitie od zimného posypu vozovky až k podstielkam pre domácich miláčikov. Zeolit nie je nič iné ako vulkanický popol, ktorý napadal do hlbokého mora, kde klesol na dno a jeho chemické zloženie bolo pozmenené v procese zeolitizácie. V bádene to na území dnešného Slovenska mohlo vyzerať podobne ako v dnešnej Indonézií, kde hlboké more prechádza do širokých tidálnych plošín, pričom na pobreží sa týčia vysoké stratovukány, ktoré dovolenkovú atmosféru čas od času prerušia búrlivou erupciou.
Delta s nosorožcami (neskorý stredný miocén - sarmat, pred 12,6 - 11,6 milióna rokmi)
Posledné obdobie, ktoré je možné stotožniť s Centrálnou Paratethys, je sarmat. Ide o obdobie, keď dochádza ku postupnému uzatváraniu morských úžin. Morská úžina zvaná Transtetýdny koridor, zistená na území dnešného Slovinska, sa už uzatvorila a rovnaký osud čakal morskú úžinu Karasu v Rumunsku.
Sarmatský príbeh centrálnej Paratethys na Slovensku, konkrétne na území východu Podunajskej nížiny, sa podarilo poodhaliť nedávnej štúdii Novákovej a kolegov. Na základe výskumu uloženín vystupujúcich medzi Levicami a Štúrovom a pomocou datovania vulkanického popola v obci Kamenica nad Hronom (vek 12,6 milióna rokov) sa podarilo zrekonštruovať deltový systém, ktorý do centrálnej Paratethys v období sarmatu vnášal značné objemy sedimentu pochádzajúce z okolitých pohorí.
V prostredí delty pravdepodobne rástli husté lesy a darilo sa tu aj nosorožcom. V období pred približne 11,6 milióna rokmi boli vyššie spomínané morské úžiny takmer úplne uzatvorené a centrálna Paratethys, „odstrihnutá“ od kontaktu s inými moriami, sa mení na veľké Panónske jazero.
[reklama]
Keď Paratethys vystriedalo Panónske jazero
Príbeh Panónskeho jazera u nás možno pozorovať na západnom okraji Malých Karpát, kde sa zachovali jeho uloženiny. Hrubé nánosy bahnitého jazerného šelfu môžeme nájsť napríklad v Pezinskej tehelni. Jazerné prostredie však z nášho územie relatívne rýchlo vytlačila postupujúca (progradujúca) delta Paleodunaja (pravekého Dunaja), ktorej nánosy postupne vytlačili Panónske jazero na juhovýchod smerom do Maďarska.
Ako zistilo datovanie Šujana a kolegov, založené na izotopoch berília, Panónske jazero z nášho územia takmer úplne zmizlo asi pred 8,5 milióna rokmi, keď ho vystriedalo riečne prostredie, ktoré tu máme aj dnes.
-