Je Sfinga oveľa staršia? Falošné nádeje, výpoveď skál a nečakaný klimatický zvrat

Dušan Valent, 2021-02-27 21:12:00

Na gízskej plošine sa neďaleko slávnych pyramíd nachádza obrovská socha leva s ľudskou tvárou: Veľká sfinga alebo jednoducho Sfinga. Bezmála 73 metrov dlhý a vyše 20 metrov vysoký kolos vytesali do miestneho vápencového masívu.
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

Podobne ako neďaleké pyramídy aj Sfinga zaujala nadšencov ezoteriky, mystiky a okultizmu, ktorí v jej príbehu hľadali viac, ako nachádzali na stránkach archeologických štúdií. 

 

Nielenže hľadali – oni začali tvrdiť, že to našli. 

 

Medzi prvé výrazné osobnosti „fantastickej egyptológie“ patril francúzsky ezoterik R. A. Schwaller de Lubicza (1887 – 1961). Jeho domnienka, že Sfinga je omnoho staršia než tvrdia egyptológovia, pretože nesie stopy intenzívnej erózie vodou, nadchol amerického turistického sprievodcu a autora sci-fi Johna Anthonyho Westa (1932 – 2018). Práve z iniciatívy tohto propagátora astrológieAtlantídy, „tváre na Marse“ a vplyvu marťanskej civilizácie na vývoj dávnych ľudí vzišiel súčasný „záhadologický“ pohľad na Sfingu.

 

West sa snažil myšlienku, že Sfingu poznačila pradávna „katastrofická potopa“, šíriť nielen v laických, ale aj v odborných kruhoch. A v prípade Roberta Schocha z Bostonskej univerzity čiastočne uspel.

                    

Geológia proti archeológii?

Vyštudovaný geológ Schoch sa vo svojom výskume zameriaval na treťohorné cicavce Severnej Ameriky, ale na Westov popud si v roku 1989 tematicky aj geograficky „odskočil“. O dva roky neskôr zverejnil štúdiu, v ktorej argumentoval, že Sfinga vykazuje známky erózie spôsobenej dažďami. Keďže intenzívne zrážky v oblasti Gízy mali ustať dávno pred 25./26. storočím pred n. l., do ktorého Sfingu datujú egyptológovia, podľa amerického výskumníka vznikol monument oveľa skôr. Schoch pôvodne uvažoval o 5. až 6. tisícročí pred n. l., najnovšie ale hovorí o 11. tisícročí pred n. l. Geológ však akceptoval, že hlava Sfingy bola dodatočne premodelovaná v štýle faraónskych čias [1] .

 

O závery Roberta Schocha sa zakrátko začali opierať autori záhadologickej literatúry, okrem iného anglický spisovateľ a „moderný Däniken“ Graham Hancock. West, Hancock a ďalší začali naznačovať a miestami explicitne tvrdiť, že Schochove závery akceptujú mnohí iní geológovia, takže ich nadšenci záhad niekedy prezentujú ako „datovanie geológov“. V skutočnosti je pravdou pravý opak.

 

Nespoľahlivá metóda

„Schoch pôsobí ako klasický prípad "epistemického vlamača",“ hodnotí slovenský geológ a popularizátor geológie Juraj Littva. Týmto pojmom (angl. epistemic trespasser) sa označujú ľudia, ktorí sa z pozície domnelej autority vyjadrujú k problémom ležiacim mimo ich sféru odbornosti. „Našli jediného geológa, Roberta Schocha, ktorý ich podporuje, ale jeho argumenty iných geológov nepresvedčili,“ upozorňuje historik Ronald H. Fritze. O čosi starší vek Sfingy podporil jedine inžiniersky geológ z Univerzity kráľovnej Márie v Londýne Colin Reader, ale na základe vlastného bádania. Reader navyše na rozdiel od Stocha tvrdí, že socha je staršia zhruba o dvesto rokov [2] , a nie o osem tisícročí. 

 

Juraj Littva považuje metódu datovania Sfingy, založenú na erózii jej povrchu, za pochybnú. „S čím budeme porovnávať?“ pýta sa slovenský geológ a zdôrazňuje, že takéto porovnávanie má zmysel, iba ak porovnávané vápence majú úplne zhodné vlastnosti (pórovitosť, chemické zloženie a iné charakteristiky) a ak boli pokryté rovnakým materiálom. „Čiže maľované a konzervované rovnakým spôsobom,“ vysvetľuje. Rovnako by porovnávané vápence museli byť podľa neho vystavené veľmi podobným podmienkam. „Niekedy ani severná a južná strana toho istého balvanu nie sú vystavené rovnakým podmienkam,“ upozorňuje. „Na Sfinge samotnej vidieť, že niektoré jej časti sú viac zvetrané ako iné – znamená to, že sú staršie?“

 

Čiastočne zasypaná Sfinga okolo r. 1880.

 

Príčiny erózie

Krátko po zverejnení hypotézy o erózii Sfingy dažďom sa voči nej ostro ohradil špecialista na eróziu hornín K. Lal Gauri z Univerzity v Louisville, Kentucky, ktorý ako jeden z prvých geológov vedecky skúmal vápenec Sfingy (a okolitých monumentov), ako aj James Harrell z Univerzity v Tolede, ktorý sa výskumu starovekých egyptských kameňolomov venuje celý život. 

 

Gauri aj Harrell dospeli k záveru, že zistenú eróziu Sfingy spôsobila činnosť kryštálov solí v póroch vápenca (haloklastia), vedúca k odpadaniu šupiniek horniny (exfoliácia). Podľa Gauriho kapilárne sily vťahujú do pórov vápenca Sfingy rosu, ktorá roztápa prirodzene prítomné soli (halit a sadrovec). Po východe slnka sa voda v roztoku odparí a vyzrážané kryštály halitu a sadrovca tlačia na steny pórov. (Proces pripomína eróziu spôsobenú činnosťou ľadu pri zamŕzaní vody v póroch hornín.) Podľa Harrella exfoliácia prebiehala intenzívnejšie, keď bola Sfinga zaviata pieskom. Pri vykopávkach si totiž všimol, že piesok v okolí monumentu je ráno „niekoľko centimetrov pod povrchom celkom premočený“. To je dôležité zistenie, pretože Sfinga bola zasypaná väčšinu svojej histórie. Voda nasiaknutá v piesku by urýchlila chemické zvetrávanie a viedla k výraznejšej erózii, než by sme očakávali na základe jej skutočného veku a dnešného podnebia. 

 

„Geológovia skúmajúci Sfingu roky nachádzajú stopy jej rýchleho zvetrávania, ktoré prebiehalo už pred zvýšením koncentrácie kyselín v atmosfére, a ktoré spôsobuje vznik kryštálov solí v póroch horniny, čo vedie k exfoliácii,“ píše americký geológ August Matthusen. 

 

Zvlnený povrch vápenca, ktorý Schoch považuje za dôkaz erózie dažďom, je podľa Gauriho, Harrella a ďalších geológov spôsobený tým, že vápenec Sfingy tvoria vrstvy s rozličnou odolnosťou voči erózii [3] : na miestach, kde je mäkšia hornina viac narušená, odolnejšie vrstvy jasne vystupujú. (Naproti tomu hlavu Sfingy tvorí takmer výlučne tmavšia, odolnejšia hornina, preto je lepšie zachovaná ako zvyšok monumentu.)

 

Schoch vracia úder... a dostáva KO?

Robert Schoch namietol, že zatiaľ čo exfoliácia prebieha rovnomerne na celom povrchu, erózia je na niektorých plochách Sfingy oveľa intenzívnejšia. Podľa jeho názoru ide o plochy vystavené pri dávnych dažďoch tečúcej vode. 

 

K. Lal Gauri však upozornil, že údajné „kanály“ predstavujú zvyšky dutín, ktoré sa vytvorili činnosťou podzemnej vody v materskej hornine skôr, ako vznikla Sfinga. Vytesanie ich len odhalilo, sú teda úplne irelevantné pre datovanie Sfingy. K podobnému záveru dospel geológ Jørn Christiansen z Univerzity v Clausthale. Po obhliadke Sfingy skonštatoval, že prinajmenšom časť údajnej „vertikálnej erózie“ nastala ešte pred vytesaním Sfingy prenikaním vody do prirodzených puklín a štrbín vo vápenci, kvôli čomu niektoré plochy vyzerajú staršie. „Odhady veku Sfingy by nemali vychádzať z pozorovanej miery erózie,“ konštatuje Christiansen. „Geologická analýza povrchu... nie je vhodná na presné datovanie Sfingy, pretože kyslá voda prenikla do hornín a spôsobila eróziu dávno pred jej vytesaním.“

 

Jørn Christiansen svoj výskum monumentu uzatvára slovami: „Z geologického hľadiska som nenašiel žiadne dôkazy, ktoré by umožňovali datovať Sfingu do staršieho obdobia ako iné monumenty na plošine v Gíze.“

 

Daždivé obdobie koncom 3. tisícročia

Nedávne štúdie priniesli do otázky možnej erózie Sfingy vodou zaujímavý zvrat. Ukazuje sa, že základný predpoklad argumentácie Roberta Schocha – suché podnebie panujúce v Egypte od 3. tisícročia pred n. l. – v skutočnosti neplatí „Výskumy posledných rokov priniesli informácie aj o vlhkom a daždivom období na konci Starej ríše,“ upozorňuje egyptológ Českého egyptologického ústavu Martin Odler. 

 

Konkrétne, ukazuje sa, že postupný pokles zrážok, ktorý v severovýchodnej Afrike prebiehal od začiatku 3. tisícročia pred n. l., prerušovali počas 23. až 26. storočia pred n. l. – čiže v období vzniku Sfingy a počas nasledovných storočí – krátke, vlhké obdobia s dokladmi intenzívnych dažďov. Tie boli najintenzívnejšie začiatkom a koncom tohto časového rozpätia. „Je možné, že pozorovaná erózia pochádza aj z týchto čias,“ uvažuje Odler.

 

Archeologické datovanie: Rachef?

Ako sme videli, z hľadiska geológie nemáme žiaden dôvod Sfingu datovať do výrazne včasnejšieho obdobia, než je 25. - 26. storočie, do ktorého ju datujú egyptológovia. Nastal teda najvyšší čas, aby sme si vysvetlili, o čo sa opiera egyptologické datovanie. Odpoveď je jednoduchá. Egyptológovia datujú Sfingu na základe niečoho, čo nadšenci pseudoarcheológie v prípade akéhokoľvek artefaktu či monumentu ignorujú: na základe archeologického kontextu. 

 

Archeologický kontext podľa egyptológov jednoznačne indikuje, že Sfinga vznikla v období štvrtej dynastie (2613 – 2494 pred n. l.), a to s najväčšou pravdepodobnosťou počas vlády faraóna Rachefa (2472 – 2448 pred n. l.), ktorý dal postaviť druhú najväčšiu pyramídu v Gíze. Socha sa totiž nachádza v tesnom susedstve údolného chrámu a vzostupnej cesty Rachefovho pyramídového komplexu. 

 

„Tento predpoklad potvrdzuje aj geologický rozbor jadrového muriva údolného chrámu pozostávajúceho z masívnych vápencových blokov s rovnakými vlastnosťami ako vrstvy skalného masívu, z ktorých je vytesaná sfinga,“ píše slovenský egyptológ Dušan Magdolen z Ústavu orientalistiky SAV. Výsledky geologických štúdií podľa Magdolena ukázali, že vápencové bloky údolného chrámu Rachefovej pyramídy pochádzajú z miesta, kde sa nachádza Sfinga, ktoré teda v čase stavby pyramíd slúžilo ako kameňolom. „Aj na základe týchto poznatkov možno povedať, že Sfinga vznikla pravdepodobne za vlády panovníka Rachefa,“ konštatuje Magdolen.

 

Máme taktiež ďalšie indície, ohľadom ktorých však nepanuje zhoda. Prvou je stéla z obdobia Novej ríše (16. - 11. storočie pred n. l.), nájdená medzi labami Sfingy a obsahujúca neúplný nápis, ktorý možno interpretovať ako prvú slabiku Rachefovho mena. Nápis navyše pôvodne obsahoval kartušu (neskôr zničenú), indikujúcu kráľovské meno. Podľa niektorých názorov potvrdzuje súvislosť Sfingy s Rachefom aj „tvár“ monumentu, ktorá údajne znázorňovala samotného Rachefa. Nemecký egyptológ Reiner Stadelmann však argumentuje, že v skutočnosti nesie podobizeň Rachefovho otca Chufuho. (Stadelmann je presvedčený, že Sfingu dal vytesať práve Chufu a nie jeho syn.) Problém týchto interpretácií je, že Chufuho s istotou zobrazuje jediná soška, ktorá navyše nenesie rituálnu bradu. A hoci poznáme viaceré vyobrazenia Rachefa (s bradou), tieto nie sú vzájomne celkom koherentné...

 

(Zdroj: Fidodidomido/Wikimeda)

 

„Ďalšie riešenie navrhol francúzsky egyptológ Vassil Dobrev, ktorý považuje Sfingu za dielo Chufuovho syna a Rachefovho brata Radžedefa, vládnuceho medzi Chufuom a Rachefom,“ pripomína Martin Odler. „On sám si však postavil pyramídu na lokalite Abú Rawáš severne od Gízy.“

 

Nech už dal Sfingu vytesať Rachef, Radžedef alebo Chufu, všetky archeologické indície situujú vznik Sfingy do 4. dynastie. Súhlasí s tým aj monumentalita sochy, ktorá je podľa Dušana Magdolena „z hľadiska architektonického vývoja charakteristická pre rané a vrcholné fázy 4. dynastie“. 

 

„Sfinga je dokonale integrovaná do širšieho zoskupenia monumentov postavených na príkaz faraónov štvrtej dynastie,“ zdôrazňujú vedecký publicista špecializovaný na archeológiu Peter James a archeológ Nick Thorpe. „Všade na plošine nachádzame stopy aktivity štvrtej dynastie.“ Naopak, nenachádzame tu žiadne významnejšie nálezy zo skorších období než 1. dynastia. 

 

Prečo lev?

West, Hancock a ďalší „tlačia“ vznik Sfingy do obdobia 10 500 pred n. l., aby jej existenciou podporili špekulácie o domnelej mimoriadne vyspelej civilizácií, ktorá vraj zanikla pri údajných katastrofách z konca poslednej doby ľadovej. Do tohto obdobia okrem Sfingy datujú aj pyramídy v Gíze: argumentujú rozostavením troch hlavných pyramíd, ktoré podľa ich názoru zodpovedá rozostaveniu troch najjasnejších hviezd súhvezdia Orion v 11. tisícročí pred n. l. Hancock a spol. dodávajú, že práve v tomto období počas jarnej rovnodennosti vychádzalo súhvezdie Leva na východnom horizonte priamo pred Sfingou. Sfinga podľa týchto autorov teda získala podobu leva vďaka súhvezdiu známemu pod týmto označením neskôr, od staroveku. 

 

Táto argumentácia má množstvo problémov: presnosť astronomických tvrdení je prinajlepšom pochybná, pričom datovanie gízskych pyramíd do 11. tisícročia pred n. l. úplne ignoruje ich nadväznosť na dobre doložený vývoj staroegyptskej monumentálnej architektúry. 

 

Pre potreby nášho článku je najrelevantnejší argument, ktorý odvodzuje tvar Sfingy od súhvezdia Leva. Ani v tomto prípade nemusíme pátrať po odpovedi v 11. tisícročí pred n. l. „Predstava leva, jeho majestátnosti, dravosti a sily, sa v starovekom Egypte často spájala s postavou egyptského panovníka,“ upozorňuje Dušan Magdolen. „V dynastickom období sa na pamiatkach objavujú reliéfy zobrazujúce panovníka v podobe sfingy, ktorá šliape po nepriateľoch, drví ich telá a symbolicky tak nad nimi víťazí. So sfingami sa ďalej môžeme stretnúť pred vchodmi do chrámových komplexov a na ich nádvoriach, často v podobe celých alejí.“

 

Vykopali ju pod 30-metrami naplavenín?

Hoci nemáme priame dôkazy datujúce Sfingu do polovice 3. tisícročia pred n. l., tento záver podporuje množstvo nepriamych dôkazov. A naopak, údajné indície staršieho vzniku predstavujú pochybné špekulácie alebo interpretácie jediného výskumníka, ktoré sú v jeho vlastnom odbore univerzálne odmietané.

 

Hypotéza o 12 500 rokov starej Sfinge nedáva zmysel aj z ďalšieho dôvodu: ak ju v tomto čase chceli vytesať do vápencového podložia, podľa archeológa Keitha Fitzpatrick-Matthewsa by jej autori najprv museli na gízskej plošine vyhĺbiť 25 - 30-metrovú jamu v naplaveninách (v tom čase neďaleko tečúceho) Nílu. Väčšinu týchto nánosov z doby ľadovej rieka odniesla po zintenzívnení zrážok okolo r. 9000 pred n. l.

 

Klimatické podmienky sú ďalším závažným problémom pre fantastické datovanie Sfingy. Keith Fitzpatrick-Matthews upozorňuje, že podnebie v okolí bolo okolo r. 10 500 pred n. l. mimoriadne suché: jednak kvôli zriedkavejším zrážkam, ale taktiež preto, že v Níle ešte netiekli vody Bieleho Nílu. „Tieto neprajné klimatické podmienky prakticky vylučujú, aby povodie Nílu slúžilo zvyškom Hancockovej "stratenej civilizácie". Prežili by tu len malé, mobilné komunity,“ píše archeológ.

 

-

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Za cenné pripomienky k článku autor ďakuje geológovi Jurajovi Littvovi, PhD. a egyptológovi Martinovi Odlerovi, PhD.

 

Poznámky

1 Stvárnenie očí, obočia, ochrannej kobry a v neposlednom rade pokrývku hlavy nemes predstavujú ozdobné prvky typické pre staroveký Egypt.

2 Sfingu datuje do ranodynastického obdobia (cca. 3000–2686 pred n. l.)

3 „Túto vlastnosť vápenca využívali Egypťania vo 4. dynastii na ťažbu blokov,“ poznamenáva Martin Odler.

 

Zdroje                              

James, P. & Thorpe, N. (1999): Ancient Mysteries. Ballantine Books

Feder, K. L. (2010): Encyclopedia of dubious archaeology. Greenwood.

Fitzpatrick-Matthews, K. (2012): Hancock’s Egypt. Bad Archaeology.

Christiansen, J. (2015): The Great Sphinx of Egypt: Nature's Shabby-Chic Trick? GEO ExPro. 

Magdolen, D. (2004): Veľká sfinga. Tajomstvo najstaršieho kolosu starého Egypta. Historická Revue

Orcutt, L. (2000): August Matthusen's Rebuttal. Catchpenny Mysteries.

Ronald H. F. (2009): Invented Knowledge: False History, Fake Science and Pseudo-religions. Reaktion Books 

Sowada, K., (2013): Evidence for late Third Millennium weather events from a Sixth Dynasty tomb at Saqqara. Studia Quaternaria 30/2, 69–74.

Welc F., Marks L., (2014): Sub-pluvial Saqqara and its possible impact on ancient Egyptian civilization in the Old Kingdom Period (4600–4100 yrs. BP). Geophysical Research Abstracts 16, EGU214, 2076.


Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri