Jupiter Najlepší Najväčší vyslyšal jeho prosbu: Kto a prečo vztýčil rímsky oltár z Rusoviec?

V roku 2014 som pracoval ako komerčný archeológ v SAHI o. z. V apríli sme skúmali stavebnú parcelu na Kovácsovej ulici v Bratislave-Rusovciach. Rusovce, spolu s Petržalkou, Jarovcami a Čunovom ležia za Dunajom a v minulosti bolo toto územie súčasťou rímskej provincie Panónia. Je to jediný kúsok nášho územia, ktoré patrilo Rímskej ríši. Očakávali sme teda, že výskumom odhalíme predovšetkým pamiatky z tohto obdobia. 

Výskumu sa zúčastnilo niekoľko študentov (niektorí z nich dodnes pracujú ako archeológovia), vrátane autorov tohto článku: A. Námerová ako vtedajšia doktorandka katedry klasickej archeológie a ja ako vedúci výskumu.

[reklama] 

Geofyzikálne zameranie nepreukázalo prítomnosť stavieb, prikročili sme teda k metóde prieskumných rezov. V dvoch rezoch sme na dne, v hĺbke cca 1 m  zachytili vrstvičku riečneho štrku a kúskov malty. To mohlo indikovať zvyšky architektúry. Rimania už používali betón, ale nie všetky múry sa museli dochovať – v Rusovciach je nedostatok stavebného kameňa, tak sa staré stavby rozoberali na stavebný materiál. 

Medzi rezmi sme sa rozhodli otvoriť sondu. Vďaka nim sme získali predstavu o teréne – vrchnú vrstvu tvorila navezená zemina, tak sme ju mohli dať strojovo odstrániť. Keďže v deň, keď bol objednaný bager, pršalo, bol som na výskume len sám , aby som „dirigoval“ bagristu. Keď bagrista skončil, požiadal som ho, aby na jednej strane plota vykopal vstup do sondy, aby sme si zbytočne neničili profily. Vtedy lyžicou do niečoho zavadil – zrejme išlo o kameň. Spýtal sa ma, či ho má vytiahnuť. Predpokladal som, že môže ísť o zvyšok muriva, tak som mu povedal, nech nález nechá tak, aby ho zbytočne nepoškodil. Kameň ostal pod vrstvou hliny. 

Keďže pršalo stále viac, nechal som situáciu, ako bola, a „do terénu“ sa vrátil až nasledujúci deň. Pri čakaní na pracovné posily som si začal krátiť čas očisťovaním hliny z predpokladaného muriva.

Ťažko sa popisujú pocity, ktoré človek má, keď v zemi narazí na niečo nečakané. Pamätám sa, ako som jedným ťahom škrabkou zhrnul hlinu a predo mnou sa na zlomok sekundy objavil kameň s písmenami, ktorý sa ale hneď zasypal uvoľnenou zeminou. Bola to  tak krátka chvíľa, až som zapochyboval, či som to videl naozaj. 

K odkrytiu bolo treba ešte veľa trpezlivosti. Skutočne šlo o kameň s vyrytým písmom, ktorý som identifikoval ako oltár. Tu sa moje vedomosti končili a vedel som, že budú potrebné schopnosti mojich spolupracovníkov, ktorí sa špecializovali na klasickú archeológiu.

Výskum potvrdil, že v sonde sme zachytili cestu z doby rímskej (štrková vrstva), vedľa ktorej zrejme pôvodne stál tzv. prícestný oltárik. Otázky, komu bol zasvätený, kedy ho zhotovili a kto ho mohol dať vyrobiť, sa pokúsila zodpovedať klasická filologička a klasická archeologička Andrea Námerová.

Nález

Ide o jednoduchý typ oltárneho kameňa s výškou 64 cm. Vytesaný bol z pieskovca, bočné steny a zadná drieková strana neobsahujú žiadny ďalší nápis ani dekorácie.  Nápis sa zachoval vo veľmi dobrom stave, jednotlivé písmená sú dobre viditeľné a aj zvyšok nálezu je okrem menších porušení v dobrom stave. Nápis na frontálnej strane bol napísaný, ako bolo v dobe rímskej zvykom, pomocou skratiek. 

[reklama] 

I(OVI). O(PTIMO).M(AXIMO) 

S(ACRVM).L(VCIVS).SEPT(IMVS).

MAIOR

[I]NVS.

V(OTVM).S(OLVIT).L(AETUS) L(IBENS) M(ERITO)

Pôvodné písmená sú zvýraznené, slová sú doplnené v zátvorke. Preklad: 

Jupiterovi najlepšiemu a najväčšiemu zasvätil Lucius Septimus Maiorinus, sľub splnil dobrovoľne, rád a podľa zásluhy.

Kto bol Jupiter Najlepší Najväčší? 

Jupiter čiže „nebeský otec“ bol najvyšším rímskym bohom. Bol bohom neba a hromu. Jeho symbolmi boli dub a orol. Pôvodne však predstavoval božstvo nebies, hromovládnosť si zrejme prisvojil neskôr, zrejme pod vplyvom gréckeho Dia. 

Jeho meno pochádza z dvoch koreňov. Jedným z nich je praindoeurópske  *dieu- (rovnaký koreň má meno „Zeus“), čo znamená „žiariaca vec“, „obloha“ alebo „deň“, druhým je výraz *pater, výraz spoločný latinčine aj gréčtine, ktorý znamená „otec“. V súlade s týmito konvenciami pomenovania bol Jupiter niekedy nazývaný Diespiter alebo Dispiter. Okrem toho zisťujeme, že Zeus sa v gréčtine nazýval aj Zeus Pater a v sanskrte sa používal výraz Djaus pitar („otec nebo“) na označenie védskeho boha oblohy. To všetko poukazuje na archetypálneho praindoeurópskeho „otca-nebo“ (jeho meno sa rekonštruuje ako *Dyéus).

Uctievanie Jupitera bolo formalizované rímskym štátom. V priebehu času sa jeho povaha a vlastnosti menili, aby držali krok so širšími historickými zmenami v rímskom štáte. Svojimi rôznorodými funkciami si Jupiter vyslúžil množstvo prívlastkov. Za to, že priniesol víťazstvo, mu hovorili Iuppiter Elicius „Jupiter, ktorý rodí“, a za privolávanie bleskov Iuppiter Fulgur „bleskový Jupiter“. Za to, že priniesol svetlo a osvietenie, sa mu hovorilo Iuppiter Lucetius,  „Jupiter svetla“, ako aj Iuppiter Caelestis „Jupiter nebies“. Predovšetkým to však bol Iuppiter Optimus Maximus „Jupiter, najlepší a najväčší“, boh, ktorého požehnanie zabezpečí víťazstvá Rimanov a ich hegemóniu nad súpermi. 

[reklama] 

Práve jeho kult bol v Gerulate najrozšírenejší. Oltárov, ktoré mu boli zasvätené, sa tu dokopy našlo už desať. Na porovnanie – ostatné nájdené oltáre z Rusoviec boli zasvätené Jupiterovi Najlepšiemu a Najvyššiemu Dolichénskemu [1]  (5 kusov), Jupiterovi a Junone (1 kus), Salus Augusta (1 kus), Kybele, Attidovi a Isis (1 kus), Silvánovi (1 kus). Všetky tieto oltáre sa našli v sekundárnych polohách – zamurované do mladších stavieb alebo použité ako výstuž studne.

Na čo slúžil oltár?

Z nápisu vyplýva, že oltár dala postaviť súkromná osoba. Vďaka záverečnej skratke V(OTVM).S(OLVIT).L(AETUS) L(IBENS) M(ERITO) môžeme konštatovať, že išlo o tzv. votum, teda sľub božstvu, že za pomoc sa božstvu náležite odmení. O akú pomoc mohlo ísť? Teoreticky o akúkoľvek, súkromnú alebo verejnú. Mohlo ísť napríklad o prosbu o záchranu v nebezpečenstve, prosbu o zdravie cisára alebo celého národa pri epidémii (v 2. stor. n. l. sa mor ríšou skutočne prehnal) – v tomto prípade sa však vzýval skôr Apolón. Keďže v prípade Jupitera išlo o najvyššie štátne božstvo, je možné, že predmetom prosby bola celoštátna záležitosť, napr. prosba týkajúca sa vojny. 

Nie je isté, či oltár stál tam, kde sme ho našli, aj keď to pokladáme za veľmi pravdepodobné. Je možné, že oltár pri ceste dal Lucius Septimus Maiorinus postaviť z vďaky božstvu na verejnom mieste preto, aby prezentoval svoju zbožnosť, a zároveň preto, aby tu svoju zbožnosť mohli prejaviť aj iní. Ako taký obrad vyzeral možno vidieť na scéne z oltárika zasväteného germánskej (ubierskej?) bohyni Vagdavercustis, ktorej kult prevzali Rimania v Colonia Claudia Ara Agrippinensium (dnešnom Kolíne nad Rýnom). Na scéne vidíme, že obetník tu za sprievodu hudby páli kadidlo. 

Kto mohol byť Lucius Septimus Maiorinus?

Kto bola osoba, ktorá dala oltár zasvätiť? Okrem samotného mena nie je uvedený žiadny titul, ani príslušnosť k vojenskej jednotke. Pravdepodobne však ide o právoplatného rímskeho občana, snáď veterána, ktorý tu slúžil. Meno sa totiž skladá z troch slov – praenomen (mohli by sme povedať „predmeno“), nomen (vlastné meno) a cognomen (rodinné meno), podľa zaužívaného systému Rimanov už od čias republiky. Lucius patrí medzi najčastejšie používané praenomen u Rimanov. Septimus naznačuje, že išlo o siedmeho muža rodu v poradí a Maior(i)nus je neobvykle vyskloňovaná forma od latinského koreňa slova maior, ktoré znamená „starší“. 

Rodinné meno Maiorinus sa objavuje prvýkrát až v neskorej antike, za čias vlády cisára Konštantína II. (337 – 340). Muž nesúci toto rodinnvé meno zastával funkciu praefectus praetorio Orientis, čo bola vysoká civilná úradnícka funkcia, niečo ako dnešný premiér východných provincií. Jeho život a zamestnanie poznáme len v zlomkoch. Vieme však, že vrchol svojej kariéry dosiahol ako praefectus praetor v Antiochii a túto funkciu preukázateľne zastával v lete 344 až do 28. júla 346 po Kr. Zomrel pred rokom 357 n. l. 

Dalo by sa predpokladať, že osoba, ktorá dala zasvätiť oltár v Rusovciach, mohla byť v príbuzenskom vzťahu s antiochijským praetorom praefectom? Ak áno,  muselo by ísť o niekoho z jeho predkov – oltárik je sprievodnými nálezmi z cesty aj pomocou iných oltárov zasvätených Jupiterovi Najlepšiemu a Najväčšiemu datovaný do polovice 2.stor. n. l. (najneskôr 3. stor. n. l).

[reklama] 

Na otázku, kto bol Lucius Septimus Maior(i)nus, teda na základe získaných informácií nedokážeme jednoznačne odpovedať. S určitosťou vieme povedať len toľko, že nešlo o prepustenca, pretože tí mali len jedno meno. Rímske občianstvo v tej dobe navyše nebola maličkosť – nemohol ho získať každý obyvateľ ríše a zahŕňalo veľa práv, ale aj povinností – napr. len občania mohli voliť alebo byť volení do politických funkcií. Pre nás je dôležité, že mali právo zúčastniť sa náboženských úkonov. Zaiste sa sem rátalo aj právo dať vyrobiť a postaviť verejný oltár pri ceste.

Záver

Čo všetko možno z uvedených indícií vyčítať? Niekedy pred tisíc osemsto rokmi sa rímsky občan menom Lucius Septimus Maiorinus, ktorý mal najmenej šesť bratov, zaviazal najvyššiemu božstvu, že mu za splnenie niečoho, čo mu mohol splniť len sám Jupiter Najlepší a Najväčší, vztýči oltár. Je vysoko pravdepodobné, že nešlo o žiadnu maličkosť – oltár určite nebol lacný (napriek tomu, že je pomerne jednoduchý) a určite niečo stálo aj jeho povolenie úradmi. 

Je ale možné, že v budúcnosti sa nájde indícia, ktorá túto skladačku doplní. Čo však každopádne vieme je, že Maiorinova prosba bola vyslyšaná.

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Poznámky

1 Kult Jupitera Dolichénskeho mal mať dokonca priamo v Gerulate svätyňu. Jeho kult sa začal medzi rímskymi vojakmi šíriť v 2. storočí.

Literatúra

A. Námerová: Nález votívneho oltárika z Kovácsovej ulice v Bratislave-Rusovciach. Zborník SNM 109, Archeológia 25, 2015, 233-238.