Narodenie Ježiša: Aké je historické jadro „vianočného príbehu“?

Mnohí ľudia si predstavujú, že v prípade príbehu o Ježišovom narodení majú dočinenia s do detailov presným podaním histórie. Niekedy sú dokonca k takým predstavám vedení.

Čo vieme o populárnom „vianočnom príbehu“ naozaj – ako sa na príbeh o narodení Ježiša pozerajú historici a biblisti?

Hodnota prameňov 

Tak isto ako pri akýchkoľvek iných historických prameňoch, aj pri tých biblických platí, že pokiaľ chceme získať historicky hodnotné informácie, musíme zohľadniť ich historický aj spoločenský kontext, autorstvo a účel. 

[reklama] 

Bádanie o historickom Ježišovi má ako zdroj informácií k dispozícii predovšetkým štyri biblické (kanonické) evanjeliá, skomponované medzi rokmi 65 až 95 n. l. Nesú mená domnelých autorov a Ježišových žiakov – apoštolov (Matúš, Ján) alebo ich bezprostredných žiakov (Marek, Lukáš). Mená skutočných autorov však nepoznáme. „Tieto knihy boli napísané anonymne a kolovali desaťročia, než sa objavili tvrdenia, že ich napísali títo ľudia [evanjelisti],“ píše novozmluvný historik Bart Ehrman zo Severokarolínskej univerzity v Chapel Hill.

Evanjeliá nie sú ani textami ľudí, ktorí opisované udalosti zažili a videli na vlastnej koži. „Moderná biblická kritika dospela k záveru, že žiadne z evanjelií nenapísal očitý svedok,“ konštatuje historik a profesor novozmluvných štúdií Princetonského teologického seminára Dale C. Allison. V neposlednom rade, evanjeliá nie sú „životopismi“ historického Ježiša. Nesnažia sa podať čo najpresnejší pohľad na jeho život a pôsobenie. Namiesto toho ide podľa historikov o písomnosti, ktoré sa snažili konvertovať ľudí alebo posilniť vieru raných kresťanov.

Poznáme aj asi 30 cirkvou neuznaných evanjelií. Tieto texty sú však neskoršie – často výrazne mladšie, a podľa historikov odrážajú predovšetkým neskorší vývoj tradícií o Ježišovi. 

Evanjeliá však nie sú najstaršími zachovanými písomnosťami, v ktorých sa hovorí o Ježišovi. Tými sú listy apoštola Pavla z obdobia asi 20 až 30 rokov po Ježišovej smrti. Žiaľ, Pavlove písomnosti nezmieňujú takmer žiadne Ježišove skutky alebo výroky, iba jeho smrť a vzkriesenie.

Miesto narodenia

„Vianočná legenda“ o Ježišovom narodení vychádza z pasáží v evanjeliách podľa Matúša a Lukáša. Dozvedáme sa v nich, že Ježiš sa narodil v Betleheme v rímskej provincii Júdea.

„Odkaz na Betlehem má hlbokú symboliku,“ konštatuje novozmluvná historička Helen Bondová z Edinburghskej univerzity. Práve z Betlehema totiž pochádzal legendárny izraelitský kráľ Dávid. Evanjelisti sa podľa Bondovej taktiež snažili apelovať na dávne proroctvo, podľa ktorého sa práve v tomto meste mal narodiť „spasiteľ“ či „mesiáš“. Napríklad starozákonná Kniha proroka Micheáša 5, 1 píše: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti.“ 

„Ježiš bol očakávaným mocným spasiteľom, a preto sa mal narodiť v meste Dávida,“ konštatuje teológ a expert na historického Ježiša Ed Sanders z Dukeho univerzity.

Narážame ale na problém. Zo zvyšných dvoch biblických evanjelií vyplýva, že Ježiš sa nenarodil tak, ako si to vyžadovalo proroctvo – v Betleheme, ale v Nazarete, kde podľa biblických prameňov taktiež vyrastal. „Evanjeliá podľa Marka a Jána nepriamo indikujú, že Ježiš sa narodil v jeho domovskom meste Nazaret,“ konštatuje profesorka teológie Angelika Strotmannová z Ústavu pre katolícku teológiu Univerzity v Padeborne. 

[reklama] 

V Jánovom evanjeliu sa Ježišov pôvod v Nazarete dokonca stáva zdrojom pochybností o jeho význame (Natanael mu vravel: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!“ ; 1, 46). „Keďže ani tu, ani v iných pasážach Jánovho evanjelia sa Ježišove narodenie v Betleheme nepoužíva ako protiargument, evanjelista Ján očividne o ňom nič nevie, alebo preňho nebolo dôležité,“ konštatuje Strotmannová. 

Teologické odôvodnenie Ježišovho narodenia v Betleheme v Markovom a Lukášovom evanjeliu, absencia zmienky o ňom v evanjeliách podľa Marka a Jána, a naopak, „samozrejmé“ prisudzovanie nazaretského pôvodu podľa nemeckej bádateľky „z pohľadu historika naznačujú, že Ježiš sa narodil v Nazarete“.

Narodenie z panny

Podľa tradičného „vianočného príbehu“ o Ježišovom narodení boli Ježišovými „pozemskými“ rodičmi tesár – po správnosti skôr tesár a kamenár – Jozef, ktorý pochádza z rodu slávneho kráľa Dávida, a Mária. Mária však Ježiša nepočala s Jozefom. Otehotnela ešte ako Jozefova snúbenica, dokonca panna, a to božím zásahom.

„Hoci Ježišove narodenie z panny patrí medzi centrálne elementy dnešnej kresťanskej viery, mnohých prekvapí, že väčšina Nového zákona o ňom očividne nič netuší,“ vyzdvihuje Helen Bondová. Napríklad najstaršie novozmluvné texty – listy apoštola Pavla – síce adresujú Ježišove narodenie, ale nezmieňujú, že sa narodil panne. Takýto Ježišov pôvod nepredkladá ani najstaršie evanjelium, Evanjelium podľa Marka, napísané okolo roku 65 - 70. Mlčí o ňom taktiež Evanjelium podľa Jána, jediné ďalšie evanjelium, ktorého autor nečerpal z Marka. 

Podľa väčšiny novozmluvných historikov predstavuje narodenie z panny neskoršiu tradíciu, ktorá zrejme vznikla v snahe spojiť Ježiša s proroctvom proroka Izaiáša (Iz 7, 14; pasáž spomína napr. Matúš 1, 25). Bart Ehrman však upozorňuje, že Izaiášovo proroctvo sa netýkalo mesiáša v ďalekej budúcnosti (z Izaiášovej perspektívy), a dokonca sa netýkalo ani panny. Hebrejsky písaný originál používa výraz alma, ktorý antický grécky preklad Starého zákona do gréčtiny chybne preložil slovom parthenos „panna“, a v tejto podobe ho čítal aj autor Matúšovho evanjelia. 

„Hebrejské slovo ‘almâh znamená výlučne "mladá žena vo veku vhodnom na vydaj",“ píše odborná príručka Cambridge Bible for Schools and Colleges. „Ako etymológia, tak aj používanie tohto výrazu v iných starozákonných pasážach vylučujú interpretáciu, kedysi rozšírenú medzi kresťanskými vykladačmi Biblie, a dodnes zastávanú menšinou z nich, že tento výraz sa nevyhnutne spája s panenstvom.“

Je tu aj ďalší problém, a to priamo u predkladateľov panenského narodenia, Matúša a Lukáša. „Ak Ježiš nie je pokrvne príbuzný Jozefa, prečo potom Matúš a Lukáš odvodzujú Ježišov rodokmeň cez neho? Toto je otázka, ktorú ani jeden z týchto dvoch evanjelistov nezodpovedá,“ upozorňuje Bart Ehrman. „Obe evanjeliá obsahujú genealógiu Ježiša, ktorá nemôže byť pravdivá, pokiaľ jeho biologický pôvod vychádza len z Márie. Ani jeden z evanjelistov napriek tomu nevedie Ježišovu genealógiu cez Máriu.“ 

Tieto skutočnosti sú známe desaťročia. Americký biblista a teológ Frederick Dale Bruner napríklad už v roku 1987 konštatoval: „Musíme konštatovať nepríjemný fakt: podľa súčasného odborného konsenzu spočíva doktrína Ježišovho narodenia panne na veľmi chabých historických základoch.“

Betlehemská hviezda a traja králi

Tieto neodmysliteľné súčasti „vianočného príbehu“ spomína len Matúšovo evanjelium (1,1-12). Namiesto kráľov hovorí evanjelista o „mudrcoch“ (gr. magos), nešpecifikuje však ich počet ani mená. Navyše uvádza, že Máriu (Jozef sa nespomína) navštívili nie v maštali, ale v dome:

„Keď sa za čias kráľa Herodesa v judskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci z východu. Pýtali sa: Kde je ten práve narodený židovský kráľ? Videli sme totiž na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť... A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až zastala nad miestom, kde bolo dieťatko. Keď uvideli hviezdu, naplnila ich veľmi veľká radosť. Vošli do domu, uvideli dieťatko s jeho matkou Máriou. Padli na zem a klaňali sa mu. Otvorili svoje klenotnice a obetovali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu.“

Počet aj mená „mudrcov“ predstavujú neskoršie cirkevné tradície. V Matúšovom evanjeliu zároveň nič nenaznačuje, že by malo ísť o kráľov. Kráľovskú identitu im pripisujú až neskoršie nebiblické tradície v snahe spojiť narodenie Ježiša so starozákonnými proroctvami, aké napríklad nachádzame v 72. žalme („Králi Taršišu a ostrovov prinesú mu dary, oddajú mu dane králi Arabov aj zo Sáby.“) a inde  (Iz 60,3; Ž 68,29).

Ani výraz mudrci, ktorý nachádzame v súčasných prekladoch Nového zákona, nie je úplne presný. Grécke označenie magos vychádza zo staroperzského maguŝ, a to pre zmenu z avestského magâunô, ktoré neoznačuje mudrcov, ale zoroastriánskych kňazov, známych veľkým záujmom o pohyby hviezd a astrológiu. 

Motív betlehemskej hviezdy má korene v široko rozšírených očakávaniach, ktoré sa týkali príchodu židovského mesiáša. Ako upozorňuje Angelika Strotmannová, oba naratívy o Ježišovom narodení v evanjeliách sú modelované na základe tradícií o slávnom izraelitskom kráľovi Dávidovi. Motív betlehemskej „mesiášskej“ hviezdy konkrétne vychádza zo starozákonného proroctva v 4. knihe Mojžšivej (24, 17): „Jeho vidím, ale nie už teraz, hľadím na neho, no nie z poblízka. Hviezda vychádza z Jakuba, žezlo sa zdvíha z Izraela. On rozbije spánky moabské a temeno všetkým synom Seta.“

„Pôvodne sa toto proroctvo vzťahovalo na Dávida,“ vysvetľuje Strotmannová, „v čase evanjelistu Matúša sa však hviezda považovala za metaforu pre očakávaného mesiáša, ktorý má pochádzať z rodu kráľa Dávida.“ V tomto kontexte treba podľa nej chápať aj prívlastok „syn hviezdy“ vodcu židovského protirímskeho povstania (132 až 135 n. l.). Bar Kosibu. „Bar Kosiba nebol len vodca povstania, ale bol taktiež považovaný za mesiáša,“ vysvetľuje teologička.

Dátum narodenia

Náš tradičný spôsob slávenia Vianoc má v mnohých prípadoch korene v rôznych pohanských sviatkoch. Možno z nich odvodiť zvyk vianočných dekorácií, zapaľovanie sviečok, bozkávanie pod imelom, vianočný stromček, obdarovávanie, koledy, ako aj niektoré tradičné pokrmy. Čo však dátum?

Deň, mesiac, ročné obdobie, ba ani rok Ježišovho narodenia nepoznáme. Niektorí historici usudzujú, že mohlo ísť o jar. Vychádzajú zo zmienok o pastieroch dohliadajúcich v noci pod holým nebom na ovce. V decembri by pastieri ovce zatvárali do chránených prístreškov. Väčšina historikov však varuje, že vyvodzovanie takýchto špecifických záverov z vedľajších detailov naratívov o Ježišovom narodení, ktoré sú predovšetkým teologické a nie historiografické, je chôdzou po príliš tenkom ľade.

Ranokresťanské písomnosti z druhého storočia naznačujú, že v tomto čase sa narodenie Ježiša neslávilo. Ich autori dokonca označujú slávenie narodenín ako také za pohanské. Na prelome druhého a tretieho storočia Klement z Alexandrie spomína návrhy viacerých možných dátumov Ježišovho narodenia, no ani v jednom prípade nešlo o 25. december. Vo štvrtom storočí sa spomínajú dva dátumy, a to 25. december a 6. január (ktorý ako dátum Ježišovho narodenia dodnes slávia arménski kresťania). Presnejšie, 25. december sa v tomto kontexte spomína prvýkrát v Chronografii z roku 354.

Podľa rozšíreného názoru bolo ustanovenie dátumu Ježišovho narodenia na 25. december cieleným zásahom cirkvi, ktorá sa snažila nahradiť slávenie pohanských sviatkov sviatkom kresťanským. Konšpiračný film Zeitgeist navyše spopularizoval myšlienku, že v rovnaký deň roka ako Ježiš sa podľa tradícií narodili aj viacerí iní bohovia staroveku, napríklad Horus, Mitra, Dionýz, Attis a iní. Tieto paralely (ako aj mnohé iné, ktoré film uvádza) sú však falošné. 

Staroveké písomnosti, ktoré máme k dispozícii, cielené vytláčanie pohanských sviatkov Vianocami nenaznačujú. Ranokresťanskí autori skôr hovoria o zhode okolností. Cielené prekrytie zimných pohanských sviatkov sa prvýkrát spomína až v krátkej poznámke biblického komentátora Dionýza bar-Salibiho v 12. storočí. A malo ísť o presun slávenia Ježišovho narodenia zo 6. januára.

Ako sme spomenuli, najstaršia explicitná zmienka o 25. decembri ako dátume Ježišovho narodenia pochádza z polovice štvrtého storočia. Vianoce 25. decembra ale slávila napríklad severoafrická skupina tzv. donatistov, ktorých okolo roku 400 spomína Augustín z Hippa. Táto konzervatívna komunita sa objavila začiatkom štvrtého storočia a tvrdohlavo odmietala akékoľvek zmeny. Jej zvyky sa podľa všetkého nezmenili od čias jej vzniku a s najväčšou pravdepodobnosťou predstavovali staršie tradície siahajúce prinajmenšom do konca tretieho storočia.

Tretie storočie bolo obdobím, keď sa raní kresťania snažili čo najviac odlíšiť a dištancovať od pohanskej väčšiny a jej náboženských zvykov. Prisvojovanie pohanských slávností a tradícií Kresťanmi sa objavuje až od polovice štvrtého storočia.

[reklama] 

Príčinou určenia 25. decembra za deň Ježišovho narodenia môže byť dátum jeho smrti. Tertulián z Kartága okolo roku 200 určil na základe evanjelií deň Ježišovho ukrižovania na ekvivalent 25. marca v našom kalendári. Z viacerých prameňov vyplýva, že v tomto čase sa verilo, že Ježiš zomrel a bol splodený v rovnaký deň roka. Tvrdenie sa spomína napríklad v texte od anonymného autora „O slnovratoch a rovnodennostiach“ zo štvrtého storočia. Bol s ním oboznámený aj sv. Augustín, pričom koncept, že stvorenie a spása by sa mali diať v rovnakom čase, obsahuje už židovská Tóra.

25. december je presne 9 mesiacov po údajnom dátume Ježišovej smrti. Východní kresťania sa na základe rovnakého princípu, ale s iným postupom (za východiskový dátum ukrižovania považovali náš 6. apríl) dopracovali k vyššie zmienenému 6. januáru. 

Sčítanie a rok narodenia

Podľa Lukášovho evanjelia sa Ježiš narodil v Betleheme vďaka tomu, že doň Jozefa a Máriu priviedlo sčítanie ľudu. Jozef a Mária totiž podľa biblických prameňov nepochádzali z Betlehema, ale z Nazaretu. Do Betlehema museli pricestovať údajne preto, že odtiaľ pochádzal ich predok, kráľ Dávid, žijúci o takmer tisíc rokov skôr. 

Jedno sčítanie ľudu, ktoré nariadil rímsky správca Kvirínius, sa skutočne odohralo zhruba v období Ježišovho narodenia. Ak by Lukáš narážal práve naň, znamenalo by to, že Ježiš sa narodil v roku 6 (alebo 7) nášho letopočtu. Z evanjelia podľa Matúša však vyplýva, že Ježiš sa narodil počas panovania Herodesa Veľkého, ktorý zomrel v roku 4 pred n. l. Rímske sčítania ľudu sa navyše netýkali celej populácie ríše, ale napríklad iba rímskych občanov a nevyžadovali, aby sa ľudia vracali do miest, odkiaľ pochádzajú ich predkovia. Podľa Eda Sandersa si evanjelista Lukáš (alebo jeho zdroj) mylne spojil rok Herodesovej smrti (4 pred n. l.) s rokom Kviríniovho sčítania (6/7 n. l.) a toto vykonštruované sčítanie ľudu využil na vysvetlenie, prečo Jozef a Mária cestovali do Betlehema. 

Vraždenie neviniatok

Podľa evanjelistu Matúša, Herodes potom, ako mu mudrci oznámili správu o narodení nového kráľa, vydal príkaz pozabíjať novorodencov – chlapcov, aby odstránil svojho potenciálneho budúceho súpera. Udalosť však nespomínajú žiadni starovekí historici či akékoľvek zdroje iné než Matúšovo evanjelium a neskoršie kresťanské texty, ktoré z neho vychádzali.

Napríklad židovský historik Iosephus (37/38 – okolo 100) spomína množstvo príbehov o Herodesovi, v ktorých sa snaží poukazovať na jeho brutalitu, ale vraždenie neviniatok medzi ne nepatrí. Ed Sanders preto konštatuje, že „Matúš zrejme odvodil tento príbeh zo starozákonnej knihy Exodus, podľa ktorej Mojžiš ako batoľa čelil podobnej hrozbe zo strany egyptského faraóna.“ 

Viaceré ďalšie paralely v príbehu o Ježišovom a Mojžišovom narodení (únik do Egypta) podľa Eda Sandersa naznačujú, že autor Matúšovho evanjelia prebral prvky starých príbehov o ranom detstve Mojžiša. „Evanjelista Matúš považoval Ježiša za druhého, akéhosi nadradeného Mojžiša. A značnú časť svojich úvodných kapitol pripodobnil príbehom o Mojžišovi,“ vysvetľuje bádateľ. „Zdá sa, že autori evanjelií mali veľmi málo historických informácií o narodení Ježiša, a tak sa obrátili na iný zdroj, a to na Starý zákon.“

Rozporuplný príbeh 

Pozorný pohľad na biblické pramene ukazuje, že neexistuje nič ako jednotný príbeh o Ježišovom narodení. 

[reklama] 

Z Evanjelia podľa Matúša vyplýva, že Jozef a Mária pochádzajú z Betlehema. Približne dva roky po Ježišovom narodení prichádzajú do jeho „domu“ (nie stajne) mudrci. Jozef následne s rodinou uteká pred Herodesom a jeho „vraždením neviniatok“ do Egypta, pričom po Herodesovej smrti sa nemôže do Betlehema vrátiť preto, že v rímskej provincii Júdea, kde Betlehem ležal, vládne Archelaus, ktorý je ešte krutejší ako jeho predchodca. A tak sú Jozef s rodinou nútení presunúť sa do Nazaretu.

Nič z toho podľa Barta Ehrmana nesúhlasí s Lukášom, podľa ktorého Jozef a Mária nepochádzajú z Betlehema ale z Nazaretu a musia cestovať do Betlehema kvôli údajnému sčítaniu ľudu (ktoré však Matúš nespomína). „Navyše, Lukáš jasne hovorí, že po 32 dňoch, keď Mária vykonala rituálnu očistu, sa Jozef a Mária vracajú do Nazaretu,” píše Ehrman. „Ak je to pravda, ako môže byť zároveň pravda, že ušli do Egypta? Celé to nepasuje.“ Podľa historika sú to rozdiely, ktoré je ťažké, ak nie nemožné zosúladiť.

Záver

Ako sme videli, neexistuje jeden biblický príbeh o narodení Ježiša, ale dva. A tie sú nielenže nezlučiteľné, ale ak v nich pátrame po historickom jadre, zostaneme prakticky s prázdnymi rukami.

„Príbeh, ktorý nás obklopuje každý december, je v skutočnosti zlepencom udalostí podaných iba dvomi evanjeliami. Spojením detailov jedného s detailami druhého, aby vznikol väčší, harmonický príbeh,“ sumarizuje Bart Ehrman. „Ibaže tieto evanjeliá obsahujú celkom odlišné príbehy Ježišovho narodenia. A niektoré ich rozdiely sú nezlučiteľné.“
 

„Už v začiatkoch historického bádania o Ježišovi sa naratívy o jeho narodení v evanjeliách podľa Matúša a Lukáša rozpoznali ako teologické legendy,“ hovorí Angelika Strotmannová. „Biblické pasáže o Ježišovom narodení obsahujú, a mali obsahovať, len minimum historických informácií, zrejme len tri, a síce že Ježiš bol historická postava, že sa jeho rodičia volali Mária a Jozef a že jeho domovom bol Nazaret v Galilei,“ píšu teológovia a biblisti John Dominic Crossan a Marcus J. Borg.

Biblista a katolícky mních Henry Wansbrough dokonca konštatuje, že v radoch bádateľov špecializovaných na Nový zákon sa „spájanie príbehov o Ježišovom narodení s reálnymi historickými udalosťami z odbornej diskusie vytratilo“.

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Použitá a odporúčaná literatúra

Aune, D. E. (ed.): The Blackwell Companion to the New Testament. Blackwell Publishing, 2010.

Bond, H. K. (2012): The Historical Jesus: A Guide for the Perplexed. T&T Clark.
Borg, M. J. & J. D. Crossan (2009): The First Christmas: What the Gospels Really Teach About Jesus's Birth. HarperOne.

Ehrman, B. (2009): Jesus, Interrupted. HarperCollins.
Ehrman, B. (2014): How Jesus Became God. HarperOne.
Ehrman, B. (2016): Jesus Before Gospels. HarperOne.
Bruner, F. D. (1987) : Matthew: A Commentary. Eerdmans.

McGowan A. (2002): How December 25 Became Christmas. Biblical Review 18:06.

Salusbury, M. (2009): Did the Romans Invent Christmas. HistoryToday
Santella, A. (2012): Why We Celebrate Christmas on Dec. 25. Slate

Strotmann, A. (2019): Der historische Jesus: eine Einführung. (3. prepracované vydanie). Verlag Ferdinand Schöningh.

Sanders, E. P. (1993): The historical figure of Jesus. Penguin.

Wansbrough, H. (2009): The Infancy Stories of the Gospels Since Raymond E. Brown. In Corley, J. (ed.). New Perspectives on the Nativity. Bloomsbury.