Náčelníci s rozdrvenými hlavami: Ľudia vŕbového listu – najnásilnejší „ľud“ slovenského a moravského praveku?

Nálezy zanechané týmito komunitami, ktoré archeológovia označujú pojmom nitrianska kultúra, vyvolávajú niekedy údiv, inokedy zhrozenie.

Veľké pohrebiská vo východomoravských Holešoviciach alebo západoslovenských Ludaniciach-Mýtnej Novej Vsi charakterizuje neobvykle vysoký, do tých čias na tomto území nevídaný počet zbraní. No aj na nekropolách, kde zbraní nachádzame pomenej, narážame na mnohé indície násilných stretov. Ako v prípade muža nájdeného na pohrebisku v Branči. Na lebke nesie až päť sečných rán [1]. Útok či útoky prežil. Poranenia sa mu úplne zahojili. 

„To je zaujímavé, lebo úder do hlavy často mení obeť na ľahký terč. Bojovník je omráčený a spadne na zem. Muža azda zachránili spolubojovníci, alebo sa útočník nesnažil zabiť ho,“ uvažuje švédsky archeológ Andreas Hårde.

[reklama]

Iným mužom šťastie neprialo. V honosných hrobov s mnohými zbraňami sa našli mladíci (20-30 r) s viacnásobne prerazenými lebkami. Pokoriteľ ich evidentne tĺkol do hlavy aj potom, ako bezvládne padli na zem. „Protivník ich brutálne zohavil aj keď zrejme zahynuli už po prvom údere. Opakovane im udieral na lebku a zvyšok tela nechal nepovšimnutý,“ konštatuje Hårde.

Symbolické (prázdne) hroby s bojovníckymi milodarmi naznačujú, že telá padlých hrdinov v bojovom virvare nezriedka ukoristil nepriateľ. Možno preto, aby ich ešte viac znetvoril a vystavil, aby tak potupil soka aj jeho komunitu?

Archeológovia Anton Točík a Jozef Bátora považovali „ľud“ nitrianskej kultúry za obzvlášť agresívny. Nedávno túto hypotézu prehodnotil a podporil archeológ Lundskej univerzity Andreas Hårde. „Črtá sa možnosť, že išlo o kultúru zastrašujúcu susedné komunity sústavnými bojmi,“ konštatuje výskumník.

Čo boli zač „ľudia vŕbového listu“?

Nitrianska kultúra predstavuje miestny prejav tzv. epišnúrového prikarpatského kultúrneho komplexu (EPKK). Išlo o ľudí, ktorí z hľadiska materiálnej kultúry ako aj genetického pôvodu vychádzali z komunít kultúry so šnúrovou keramikou (preto epišnúrového), prostredníctvom ktorej sa v prvej polovice 3. tisícročia pred n. l. na severe strednej Európy šírili „stepné gény“ a zrejme aj rané indoeurópske jazyky. 

Kultúry EPKK – patrí sem o. i. súdobá koštianska kultúra z východného Slovenska alebo mierzanowická kultúra južného Poľska – spájala pomerne jednotná hmotná a duchovná kultúra, prejavujúca sa podobnosťami v artefaktoch, ozdobách aj pohrebnom ríte.

Predpokladá sa, že „ľud“ nitrianskej kultúry staval príbytky zrubovej konštrukcie a sídlil v malých, rozptýlených osadách na úrodných pôdach riečnych údolí, kde sa živil roľníctvom a pastierstvom. Výraz „predpokladá sa“ sme použili preto, lebo nitriansku kultúru poznáme predovšetkým z pohrebísk. Na viacerých sa našli stovky hrobov (moravské Holešovice, na Slovensku Branč, Nitra-Čermáň, Jelšovice, Výčapy-Opatovce, Mýtna Nová Ves). Niektoré z týchto rozsiahlych nekropol sa používali viac ako pol tisícročia, takže zachytávajú osvojovanie cudzích elementov miestnou populáciou a napokon jej kultúrnu transformáciu na únětickú (počas 19. storočia pred n. l.) a eventuálne na maďarovskú kultúru.

Našťastie, naše poznatky o sídlach nitrianskej kultúry výrazne rozšírili nedávne objavy z Moravy. V katastri obce Hulín sa napríklad zistilo potenciálne až deväť osídlených polôh. Ukázalo sa, že nositelia nitrianskej kultúry sídlil dvomi spôsobmi. Na jednej strane v malých osadách, v okolí (do 500 m) ktorých ležalo niekoľko menších, možno rodinných pohrebísk (do 20 hrobov), pričom na dohľad sa nachádzalo veľkoplošné a pre určitú oblasť zrejme „zberné“ pohrebisko (c. 150 hrobov) s viacerými malými osadami alebo usadlosťami v okolí. Na strane druhej existovali rozsiahle pohrebiská so stovkami hrobov, ako napríklad v Holešoviciach, s malými osadami alebo usadlosťami v okolí. „Existenciu tohto dvojakého spôsobu sídlenia zatiaľ nevieme uspokojivo vysvetliť, obzvlášť v kontexte do značnej miery unifikovanej epišnúrovej spoločnosti,“ konštatuje archeológ Jaroslav Peška. 

[reklama]

Napriek tomu, že sa chronologicky nachádzame na úsvite doby bronzovej, nositelia nitrianskej kultúry zhotovovali väčšinu nástrojov a zbraní z kameňa. Častejší výskyt kovových predmetov nachádzame medzi ozdobami, aj tu však ide spravidla o meď. 

Letmý pohľad na ozdoby nositeľov nitrianskej kultúry odhalí zásadný význam symboliky vŕbového listu pre obe pohlavia. Znázornenia nachádzame na náušniciach a záušniciach, náramkoch, prsteňoch a dokonca na dýkach a nožoch. Rozšírené boli taktiež veľké, nápadné náhrdelníky z parohoviny – len na Slovensku sa našlo 25tisíc korálikov. Koráliky z parohoviny, ale aj perleti alebo zelenej sklenenej hmoty fajansy sa používali nielen ako súčasť náhrdelníkov, ale taktiež ako ozdoby odevu. Typicky mužskú ozdobu predstavovali kančie kly, ktorých priemerné rozmery okolo 15 cm nasvedčujú, že pochádzali zo statných exemplárov. Poloha v hroboch nasvedčuje, že išlo o dekoráciu trupu alebo vlasov. 

Lukostrelci v ideológii, ale nie praxi?

Zo zbraní v hroboch dominuje lukostrelecká výbava zastúpená šípmi a nátepnými doštičkami. V neskorších obdobiach sa do popredia dostávajú veľké (aj vyše 20 cm) trojuholníkovité medené dýky. Ich obľuba sa vysvetľuje kontaktmi s únětickou kultúrou dnešných Čiech a južného Nemecka. Iba vzácne nachádzame sekerky a sekeromlaty z kameňa alebo, vzácnejšie, z kovu prípadne parohoviny. Zranenia na lebkách naznačujú, že „nitrianski“ bojovníci používali aj zbrane z organického materiálu, ako kyjaky a palcáty. Oštepy a kopije takmer úplne chýbajú. 

Napriek výraznej prevahe lukostreleckej výbavy na pohrebiskách, väčšinu zistených zranení spôsobili zbrane na boj zblízka. Bojovnícku výbavu v hroboch preto Andreas Hårde spája viac s ideológiou pozostalých, než bojovou praxou. „Mŕtvi bojovníci sa snažili prezentovať ako lovci, nie ako bojovníci nablízko,“ konštatuje. Tento záver podľa výskumníka potvrdzuje výskyt sekier a sekeromlatov výlučne v špecifických oblastiach pohrebísk. „To silne naznačuje, že prezentácia rôznych typov zbraní v hroboch bola otázkou spoločenskej identity, vyjadrovanej pohrebnými zvyklosťami,“ píše.

Na pohrebiskách konštrukciou a milodarmi najviac vyčnievajú hroby bojovníkov, a tak sa predpokladá, že práve oni stáli na čele spoločnosti. Niekedy nachádzame drevom vyloženú hrobovú komoru či dokonca indície nadzemného prístrešku, akéhosi „domu mŕtveho“. V týchto najprestížnejších hroboch ležali mladí 20-30 roční muži, často s devastačnými zraneniami na lebkách. Zatiaľ čo väčšina bojovníkov niesla jeden až tri kančie kly, výnimoční bojovníci aj osem. Je teda možné, že ich počet odrážal postavenie bojovníka v hierarchii.

Hoci sa zväčša nezachovali, Andreas Hårde na základe indícií ako je odstup od iných hrobov predpokladá, že nad nebohými sa často navršovali mohyly. Jeden násyp podľa neho niekedy pokrýval dvojice aj trojice blízkych hrobov– azda išlo o verných spolubojovníkov „v živote aj po smrti“. 

Dôkazy konfliktov

Známky výrazného opotrebovania a opráv u dýk aj nožov nasvedčujú, že tieto predmety nemali len ceremoniálnu funkciu. Výskum stôp po používaní a balistiky šípov pre zmenu nedávno dospel k záveru, že projektily sa nepoužívali na lov, ale na boj s ľudskými protivníkmi. Potvrdzujú to aj nálezy z hrobov. Poznáme viacero prípadov, keď sa v kostiach nebohých našli strelky – v niektorých prípadoch išlo evidentne o príčinu smrti. 

Na pohrebiskách nitrianskej kultúry nachádzame aj iné následky bojových stretov, predovšetkým už spomenuté zlomeniny lebiek, typicky spôsobené tupou, ťažkou zbraňou, vzácnejšie ostrím sekeromlatov a sekeriek. Najčastejšie sa vyskytujú u mužov, zriedkavejšie u žien a dokonca malých detí. Okrem lebky sa zlomeniny koncentrujú na ľavom lakti a ľavom predlaktí. Považujú sa za obranné zranenia pred údermi smerujúcimi na hlavu. 

„Výskyt, frekvencia a povaha fraktúr naznačujú, že ozbrojené strety boli krutou realitou prebiehajúcich konfliktov,“ píše Andreas Hårde. V rovnakom duchu podľa neho vypovedajú kenotafy, čiže symbolické hroby. Tie vždy patria bojovníkom. „Táto skutočnosť naznačuje, že k vzniku kenotafov viedli ozbrojené konflikty, pri ktorých nebolo možné vyzdvihnúť telo nebohého,“ píše archeológ. „Je zaujímavé, že tento osud postihol výhradne elitných bojovníkov.“

[reklama]

Smrť nestačila

Výskyt kenotafov a počet a závažnosť zlomenín na lebkách elitných bojovníkov podľa švédskeho výskumníka poodhaľuje cieľ protivníkov – získať prestíž potupením významného nepriateľa. Samotné zabitie, zdá sa, nestačilo, hoci smrť elitného bojovníka musela byť pre jeho komunitu závažnou ranou a podľa Hårdeho menila pomer síl v oblasti.

„Mnohé zo zranení lebky boli smrteľné, ale bojovník utŕžil opakované rany, hoci podľa všetkého už len bezbranne ležal na zemi,“ hovorí Hårde. „Zabitie iného elitného soka muselo výrazne zvýšiť prestíž úspešného bojovníka. Skutočnosť, že telá boli na bojisku závažne poškodzované alebo odnášané protivníkom, naznačuje, že dôležité bolo zneuctenie tela padlého.“ 

Rovnaký účel mohlo mať sprvu vzácne, ale v neskorých fázach nitrianskej kultúry masívne otváranie (nie „vykrádanie“, nakoľko „vykrádači“ v hrobe nezriedka ponechali cennosti) hrobov sprevádzané rozmetaním kostí nebohého. „Nositelia nitrianskej kultúry si mimoriadne vážili svojich mŕtvych. Vykradnutie hrobu sa muselo vnímať ako akt znesvätenia, spôsob, ako uraziť a uškodiť nepriateľovi,“ píše Hårde. 

Kto bojoval a s kým?

Jozef Bátora vyzdvihuje ako „prekvapivý“ vysoký počet zlomenín horných končatín u žien. „Mohlo by to poukazovať na to, že sa i tie do bojových akcií aktívne zapájali,“ uvažuje vedec. Andreas Hårde namiesto toho zranenia žien ako aj starých ľudí spája s prepadmi osád. Odlišný pohľad majú odborníci aj na obdobie najčastejšieho výskytu násilných stretov: Bátora hovorí o najstaršej fáze nitrianskej kultúry, Hårde ich na základe výskytu fraktúr a kenotafov datuje do klasickej a neskorej fázy.

Ako sme naznačili v úvode, dve nekropoly nitrianskej kultúry sa vymykajú nadmerne vysokým zastúpením hrotov šípov – sú to veľké pohrebiská v Mýtnej Novej Vsi, odkiaľ pochádza väčšina (130 z 230) silicitových streliek nitrianskej kultúry zo Slovenska, a Holešova. „Vysoký počet streliek na oboch pohrebiskách spolu s ďalším pomerne vysokým počtom iných zbraní zrejme súvisel so skutočnosťou, že k obom pohrebiskám prislúchajúce osady sa nachádzali na okraji sídliskovej oikumeny nitrianskej kultúry,“ uvažuje Jozef Bátora. „Možno teda oprávnene predpokladať, že ich obyvatelia boli vystavení oveľa väčšiemu nebezpečenstvu zo strany susedných kmeňov než obyvatelia sídlisk nachádzajúcich sa hlbšie vo vnútrozemí.“ Pod týmito bližšie neznámymi „susednými kmeňmi“ by sme podľa Bátoru mali chápať zvyšky populácií „domorodých“ neskoroeneolitických kultúr.

Andreas Hårde varuje pred interpretáciami založenými výhradne na počte nájdených zbraní. Výskumník pripomína, že na pohrebisku v Branči nachádzame zbrane iba vzácne. Napriek tomu sa tu vyskytujú kenotafy a na telách pochovaných (vrátane muža s päticou sečných rán, ktorého sme spomenuli v úvode) zistilo množstvo fraktúr a iných zranení. To podľa archeológa naznačuje, že aj táto populácia sa zúčastňovala bojových stretov.

Hårde zároveň upozorňuje, že konflikty sa v skutočnosti mohli odohrávať vnútri areálu nitrianskej kultúry. Vysvetľuje ich súperením elitných bojovníkov o kontrolu nad územiami, surovinami (meď, silicit) a distribúciou prestížnych bronzových predmetov. Prípadne nájazdmi kvôli kradnutiu žien a /alebo dobytka, dobre známymi z indoeurópskych tradícií. 

[reklama]

Za ďalšiu možnú príčinu napätia považuje zblíženie elít únětickej kultúry s tými „nitrianskymi“. Elity začali pred dovtedy typickou lukostreleckou výbavou uprednostňovať dýky, čo môže odrážať hlbšiu zmenu ideológie. Taktiež nastal odklon od „mačovských“ ozdôb ako boli kančie kly. Elitní bojovníci po novom uprednostňovali kovové náušnice a náhrdelníky. „Osvojenie únětického spôsobu života u elity mohlo byť jednou z príčin intenzívnejšieho súperenia a nepriateľských aktov,“ uvažuje Hårde. 

Napríklad početné fraktúry, narušené hroby a napokon opustenie pohrebiska v Branči (zatiaľ čo na iných súdobých pohrebiskách sa pochovávalo ďalšie stáročia) vysvetľuje zapojením sa tejto komunity do konfliktu, ktorý prehrala. „To viedlo k poklesu populácie v oblasti, pričom pokorenú skupinu následne ponížili víťazi pľundrovaním ich hrobov,“ píše Hårde. Vzťah medzi dominujúcim a dominovaným podľa neho reflektuje prítomnosť alebo absencia elít na pohrebisku. Napríklad na pohrebisku v Mýtnej Novej Vsi nachádzame mnoho bohatých hrobov, zatiaľ čo na neďalekej nekropole vo Výčapoch-Opatovciach sú veľmi vzácne. 

Záver

Ako vidíme, jasný, detailný obraz spoločnosti nositeľov nitrianskej kultúry nám zatiaľ uniká. Mnohé zostáva v rovine predpokladov a dohadov, či rozporuplných záverov odborníkov. Asi sotva čakať niečo iné. Napokon, reč je o pravekých komunitách, o ľuďoch z úplného úsvitu doby bronzovej. 

Na druhej strane, kontúry tohto obrazu, ktoré sa vďaka archeologickým objavom črtajú cez hmlu bezmála štyridsiatich storočí, hovoria jasnou rečou. „Ľud vŕbového listu“ sa napriek krátkemu obdobiu svojej kultúrnej svojbytnosti hlboko zapísal do prehistórie našich území. 

Priniesol ideológiu a náboženské predstavy celkom cudzie predchádzajúcim, „starousadlým“ eneolitickým komunitám. Oprávnene ho možno považovať za prvú stabilnú populáciu raných Indoeurópanov na území západného Slovenska a východnej Moravy.

A hoci si navonok rýchlo osvojil „módu“ západného suseda – únětickej kultúry, jadro jeho ideológie, siahajúce ku kultúre so šnúrovou keramikou prvej polovice 3. tisícročia pred n. l., a reflektované charakteristickým pohrebnými zvyklosťami, pretrvalo ďalšie stáročia.

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za odborný dozor a cenné pripomienky k textu autor ďakuje Klaudii Daňovej PhD z Archeologického ústavu SAV a Pavlovi Jelínkovi PhD zo Slovenského národného múzea.

Poznámky

 1 Hrob 56. Dve sečné rany na pravej strane frontálnej kosti a tri na pravej strane parietálnej kosti – všetky zranenia sú dokonale vyhojené.

Literatúra 

Bátora, J. (2018): Slovensko v staršej dobe bronzovej. Univerzita Komenského v Bratislave.

Hårde, A. (2005): The emergence of warfare in the Early Bronze Age: the Nitra group

in Slovakia and Moravia, 2200-1800 BC. In: Parker Pearson, M.& Thorpe, I.J.N.

[Eds.]. Warfare, Violence and Slavery in Prehistory. Proceedings of a Prehistoric

Society Conference at Sheffield University. BAR International Series 1374. 87-105.

Hårde, A. (2006): Funerary rituals and warfare in the Early Bronze Age Nitra culture of Slovakia and Moravia. Warfare and society: Archaeological and social anthropological perspectives, 342-382.

Jelínek, P. (2019): Eschatologické premeny v 3. a v 2. tisícročí p. n. l. v strednej Európe. In: Kovár, B. & Ruttkay, M. (eds.): Kolaps očami archeológie. Archeologický ústav SAV.

Kaňáková, L. a kol. (2019): Use-wear and ballistic analyses of arrowheads from the burial ground of the Nitra culture in Ludanice-Mýtna Nová Ves. Journal of Archaeological Science: Reports, 23, 25-35.

Peška, J. (2016): Ke struktuře epišňůrového osídlení v Hulíně a jeho okolí. Praehistorica, 33, 1-2, 313–334.

Podborský, V. (1993): Pravěké dějiny Moravy. Muzejní a vlastivědná společnost.