Praveká pevnosť mŕtvych: Záhada opevnenej osady v Nižnej Myšli

Dušan Valent, 2022-12-02 20:17:00

Znepokojivé otázniky zo staršej doby bronzovej.

Úder za úderom.

Desiatky mužov horúčkovito lámali kosť za kosťou. Doslovne trhali jedného človeka vedľa druhého.

Bezohľadne a bez mihnutia oka. No zároveň s akousi morbídnou rutinou.

Niektorým vojnám sa hovorí bratovražedné, lebo proti sebe štvú členov rodín. Aj tento konflikt neobišiel pokrvných príbuzných. Lenže nepostavil strýka proti synovcovi, otca proti synovi či brata proti bratovi.

Postavil prastarú matku proti pravnukovi. Pra-pra-prastrýka proti pra-pra-prasynovcovi.

Živých proti mŕtvym.

Posvätné pohrebisko proti novému opevneniu.

Na rozsiahlej nekropole sa ešte nedávno pochovávalo v sprievode prísnych, odnepamäti nemenných rituálov. Tí, ktorým stáročia slúžila, teraz naprieč nekropolou hĺbili obrovskú priekopu a vŕšili masívny val.

A dokonca si na nej stavali domy.
 

[reklama]

 

Archeoskanzen Nižná Myšľa: areál opevnenej osady I., autor fotografie Peter Suľovský.

Navštívili sme lokalitu Várhegy neďaleko Nižnej Myšle (11 km od Košíc) v krušných časoch začiatku strednej doby bronzovej.

„Pri budovaní opevňovacieho valu a hĺbení priekopy neboli rešpektované hroby len nedávno zosnulých predkov,“ píše archeológ Ladislav Olexa, ktorý vedie výskum lokality od konca 70. rokov.

Stavebné práce podľa neho celkom zničili východnú časť pohrebiska. Z viacerých hrobov sa tu našli len torzá. „Časti ľudských skeletov a polámané kosti, ktoré pravdepodobne pochádzali z poškodených hrobov, sa dokonca našli v zásype priekopy,“ dodáva.

Ba čo viac, obyvatelia neváhali stavať nové domy priamo nad zvyškami svojich predkov. Stavbou príbytkov poškodili miesto posledného odpočinku viac ako 200 z nich.

„To je výnimočný jav vo vzťahu živých k mŕtvym,“ upozorňuje Ladislav Olexa. „Úcta k mŕtvym, ale ani strach z možných vplyvov tajomného záhrobia, v ktoré tak ako dnes, ľudia podvedome verili, sa v prípade výstavby domov v tejto novej osade nerešpektovali.“

Čo primälo týchto pradávnych ľudí, aby potlačili strach z nebožtíkov a brutálnym spôsobom znesvätili hroby svojich predkov?

*

Stalo sa to niekedy počas 16. storočia pred n. l. Miestni ľudia zrazu prestali pochovávať na tristo rokov používanom pohrebisku a rozšírili svoju osadu sedem- až desaťnásobne na približne osem hektárov. V novom sídlisku sa tak ocitol takmer celý areál niekdajšej nekropoly. Kde pochovávali neskôr, to zatiaľ netušíme.

Na umiestnenie opevnenej osady si ich predkovia nemohli vybrať lepšie miesto. Poloha Várhegy sa týči takmer 50 m nad okolím, pričom z jednej strany ju chránia strmé zrázy. Zároveň leží pri sútoku troch riek – Hornádu, Torysy a Olšavy.

Keďže v dobe bronzovej sa väčšina diaľkového transportu odohrávala po vode, s miernym zveličením by sme mohli povedať, že sídlili pri akejsi pravekej diaľnici.

Napriek strategickej polohe sa sem ľudia po zániku osady nevrátili. Várhegy na vyše tritisícpäťsto rokov osamela. Akoby vo zvyškoch rozvalín, neskôr už len v trávou zarastených vlnách – zvyškoch valov a priekop – vytušili praveké tragédie, ktoré sa tu odohrávali.

Poslednej z nich možno padla za obeť samotná osada.

Hoci ju po prestavbe chránila 25 m široká a 5 m hlboká priekopa a osemmetrový val s kamennou plentážou, archeológovia našli dôkazy náhleho, dramatického zániku ani nie po storočí existencie v novej podobe – možno už po 50 rokoch.

Všetky preskúmané domy rozšírenej osady totiž zhoreli do tla. Pre archeológov navyše skrývali len pramálo cenných nálezov [1], ako sú zbrane alebo šperky. Ako keby ich vypálili po lúpežnom prepadnutí.

 

Rekonštrukcia oblečenia a bojovej výbavy bojovníkov otomanskej kultúry v priestore archeoskanzenu Nižná Myšľa. (Foto: Š. Olšav)

*

Názov lokality Várhegy, čiže Hradný vrch, sa odvíja od miestnej tradície, podľa ktorej tu kedysi existoval drevený hrad.

„Archeologické vykopávky však odhalili, že tam nikdy nestál hrad, ale dômyselne opevnené sídlo pripomínajúce skôr dobre chránené mesto so zrubovými domami,“ pripomína Ladislav Olexa

Podľa archeológa Tomáša Nováčka vzniklo ľudové pomenovanie v stredoveku vďaka ešte viditeľným zvyškom valu. „Aj keď si nikto nepamätal, čo presne tam stálo, stredovekí ľudia rozoznali pôvodné opevnenie,“ hovorí.

Ako ukazujú staré mapy, krajina tu pôvodne (vlastne vcelku donedávna, do 18. storočia) vyzerala celkom inak. Namiesto polí a priamych tokov sa tu hadili meandrujúce korytá obklopené bažinami, periodicky zaplavovanými nivami a hustým lesom.

V takomto prostredí vyrástlo jedno z najdôležitejších centier jedného z najvyspelejších kultúrnych fenoménov stredoeurópskeho praveku, otomansko-füzesabonského kultúrneho komplexu.

Ľud otomanskej kultúry vybudoval mnohé pevnosti a je možné, že ako prvý v miernom pásme Európy používal meče (čo ale podľa Tomáša Nováčka nie je celkom isté). Zloženie niektorých hromadných nálezov (depotov) a vkladanie zbraní do hrobov podľa niektorých archeológov naznačuje, že sa v ňom zrodil nový typ spoločenskej elity, akási vojenská aristokracia. Isté je prinajmenšom to, že sieť obchodných kontaktov týchto ľudí siahala až do Škandinávie, Pobaltia a Stredomoria – podieľal sa napríklad na transporte jantáru od pobrežia Baltského mora až do Egypta.

*

Otomansko-füzesabonský kultúrny komplex vznikol koncom tretieho tisícročia pred n. l. na území dnešného východného Maďarska a severozápadného Rumunska.

Kvôli pomerne chladnej a vlhkej klíme žilo stredoeurópske obyvateľstvo tých čias v malých, rozptýlených komunitách. Obživu si zaobstarávalo okrem chovu dobytka intenzívnym, nešetrným obrábaním pôdy, takže sa pomerne často sťahovalo z miestna na miesto.

Na prelome tisícročí sa oteplilo a ubudlo zrážok. Roľníkom to prinieslo lepšie úrody... a samozrejme rast populácie. V rovnakom čase viedol pokrok v metalurgii a rozmach cínového bronzu k vzniku diaľkových obchodných trás. Spoločnosť sa rozvrstvila – pribudli špecializovaní remeselníci, obchodníci a na našom území aj prví skutoční boháči. A tí potrebovali svoje bohatstvo a jeho zdroje (kontrola obchodu a obchodných ciest?) chrániť. A tak stavali opevnenia.

Krátko po prelome letopočtov si tajomstvá pokročilej metalurgie osvojilo aj domorodé obyvateľstvo Košickej kotliny, archeológmi označované ako koštianska skupina mierzanowickej kultúry. Lenže s tajomstvami spracúvania kovov prijali oveľa viac. Osvojili [2] si cudziu kultúru (čo sa v archeologickom zázname prejavilo ako expanzia otomansko-füzesabonského kultúrneho komplexu) a azda aj nové náboženské presvedčenie. Prerodu odolali len starobylé pohrebné zvyky.

*

 

Mimoriadna obľuba slnečného motívu na keramike v Nižnej Myšli naznačuje uctievanie slnka, respektíve slnečného božstva (z Nováček, 2017).

Opevnená osada vyrástla na polohe Várhegy začiatkom 19. storočia pred n. l. V prvotnej podobe ju chránila 6 m hlboká priekopa a 10 m široký val s kamenno-drevennou bránou. Za opevnením stáli vo dvoch paralelných radoch jednopriestorové domy zrubového typu. Celkovo tu podľa odhadu Tomáša Nováčka žilo vyše 200 ľudí.

Osada zaberala plochu 50 x 60 metrov a mala remeselný charakter. Naznačuje to sídliskový odpad aj výroba pokročilých kamenných nástrojov, masová produkcia keramiky a dôkazy o kovolejárstve. Pred opevnením stáli v otvorenej krajine dielne remeselníkov či ohrady pre zvieratá. Ďalej v širšom okolí ležali rozptýlené povrchové zdroje medi a podriadené neopevnené poľnohospodárske osady.

Ich existenciu podľa archeológa Tomáša Nováčka naznačuje analýza úžitkovej keramiky z neskoršieho, rozšíreného sídliska, ktorá identifikovala viacero zdrojov hliny: „Hlavná keramická hmota nádob pochádza zo zdrojov mimo centrálnej osady. Zdá sa, že úžitková keramika pre osadu sa vyrábala v hospodárskom zázemí [3] a do osady sa dostávala zrejme spolu so zásobami, možno dokonca ako akási forma lokálnej dane (tribútu). To predpokladá jednak určitú formu logistiky, ale aj prítomnosť elity, ktorá celý proces riadi a stráži.“

Z potreby riadiť a strážiť možno podľa výskumníka dedukovať, že jadro miestnej elity tvorila bojová družina, ktorá si mohla nárokovať na blízke osady a ich zdroje výmenou za ochranu.

*

Len zriedkakedy sa archeológom darí nájsť v blízkosti pravekých opevnených osád prislúchajúce pohrebiská – cenné zdroje informácií o živote, spoločnosti a viere ich obyvateľov. Medzi takéto vzácne úkazy patrí aj opevnená osada v Nižnej Myšli.

Pohrebisko obsahovalo vyše tisíc hrobov. Na rozdiel od prvých komunít otomansko-füzesabonského kultúrneho komplexu na juhu, ktoré mŕtvych spaľovali [4] tunajší obyvatelia podľa L. Olexu „s bigotnou prísnosťou“ dodržovali miestny kostrový spôsob pochovávania v skrčenej polohe, s mužmi uloženými na pravý a ženami na ľavý bok. Teda tradíciu siahajúcu až ku kultúre so šnúrovou keramikou, ktorá tisíc rokov predtým „zaplavila“ severnú a severovýchodnú Európu (ale zasiahla aj na územie dnešného Slovenska.

Čo je zaujímavé, zástupcovia oboch pohlaví v hrobe spočinuli tvárou otočenou k východu slnka. Súdiac podľa tejto orientácie a nepreberného množstva vyobrazení slnečného motívu, slnko, respektíve slnečné božstvo, zohrávalo v živote obyvateľstva (ako aj mnohých súdobých kultúr) významné postavenie a asociovalo sa s posmrtným životom, čo potvrdzuje aj komparatívna mytológia. Dokonca sa črtá súvislosť tohto božstva s bronzom ako takým. „Bronz je v skutočnosti kov zlatisto-červenej farby. Hnedé a zelené sfarbenie získava až kvôli patine,“ vysvetľuje dr. Nováček. „Je teda možné, že ľudia doby bronzovej ho chápali ako akési personifikované slnečné lúče. Juhoamerickí indiáni takto chápali zlato.“

 

Pokojný odpočinok mnohých nebožtíkov na pohrebisku skončil dávno pred prestavbou osady. Približne každý desiaty hrob bol totiž znovu otvorený. Táto skutočnosť priniesla archeológom cenné informácie. Umiestnenie šácht „vykrádačov“ totiž indikuje, že vedeli, kde má nebohý hlavu a či ide o muža alebo ženu. To znamená, že hroby boli na povrchu označené. Podľa Tomáša Nováčka napríklad kolom ozdobeným náboženskými symbolmi.

K druhotnému otvoreniu hrobov dochádzalo pomerne krátko – niekoľko mesiacov, určite nie viac ako pol roka po pochovaní. Naznačuje to o. i. hrob č. 470, kde „vykrádač“ mŕtvemu mužovi odsekol hlavu a otočil ju opačne o 180° v severojužnej osi. Otočenie lebky so sánkou a stavcami indikuje, že hlavu „odpojil“ v čase, keď ju ešte držalo pokope mäkké tkanivo.

Podobné nálezy naznačujú, že cieľom druhotného otvárania hrobov často nebola krádež. Napríklad v hrobe č. 616 pochovanej žene silno vytočili hlavu dohora a odsekli jej nohy vo vrchnej časti stehien, aby ich následne celé otočili (teda aj v tomto prípade sa ešte nerozpadli mäkké tkanivá). Máme tiež dôkazy o vyberaní lebiek alebo chodidiel, zavaľovaní mŕtvych balvanmi a dokonca o zakladaní ohňov v hrobových jamách.

 

Obetisko. (Foto: OZ Collegium Myssle)



„Dokonca v prípade hrobov 732 a 773 sú hlavy rozdrvené, čo je zrejme dôsledkom dupnutia na tvár pochovaného,“ píše Tomáš Nováček. Podobné prípady podľa archeológa nesvedčia o snahe „vykrádača“ obohatiť sa, ale skôr podporujú rituálno-magickú interpretáciu a dávnu vieru, že mŕtvi môžu škodiť živým. „Vzhľadom na rodovú spoločnosť v praveku a uctievanie predkov je pochopiteľné, že sa niekdajší obyvatelia osady mohli báť svojich zosnulých, ktorí napríklad porušili nejaké tabu, stali sa podľa dobového náboženstva heretikmi alebo zomreli takpovediac zlou smrťou,“ vysvetľuje vedec.

Podľa odborníka na pohrebný rítus doby bronzovej Pavla Jelínka možno uvažovať o snahe živých zabrániť „návratu“ nebohých. „Doklady vykrádania pohrebísk máme zo staršej doby bronzovej doložené prakticky na každom pohrebisku,“ hovorí. „No v tomto prípade mohlo skutočne ísť o masívne protivampirické praktiky.“ Archeológ položartom dodáva: „Doslova denne im behali nad hrobmi a rušili ich. A tak sa pred nimi chránili.“

Rituálno-magickú interpretáciu podľa Tomáša Nováčka v neposlednom rade potvrdzujú nálezy bronzových a zlatých cenností v mnohých druhotne otvorených hroboch. Vykrádač by si ich rozhodne vzal. Na druhej strane, podľa výskumníka je možné, že dochádzalo k vykrádaniu zameranému špecificky na zbrane. Tých sa na pohrebisku v Nižnej Myšli našlo oproti iným kultúrne blízkym pohrebiskám pomerne málo. „Možno vyberali práve tie,“ hovorí. „Možno verili, že zbraň takpovediac z druhej strany má nejaké magické schopnosti.“

*

Brutálne rituály sa neodohrávali len na pohrebisku. V samotnej osade sa slovami L. Olexu odohrávalo „drastické kolektívne obetovanie ľudí“. Svedčí o tom napríklad dvaapolmetra hlboká jama s kostrami štyroch ľudí. Z analýzy nálezu vyplýva, že ich zabili sediac priamo v jame – azda zlomením väzov.

Podľa Olexu obrad prebiehal tak, že po zabití prvej obete do jamy hodili časti rituálne obetovaných zvierat so zlomkami porozbíjaných nádob a následne nasypali zeminu. Tento postup zopakovali v tej istej jame štyrikrát [5], pričom raz prihodili aj detskú lebku, bronzový prsteň, hlinené závažie, kolieska a kamene. Napokon v polozasypanej jame založili oheň a spálili v ňom obilie, ďalšie časti zvierat a dve nádobky. Lievikovité ústie neskôr nezasypali, hoci časom sa čiastočne zanieslo zeminou. Mimochodom, fragmenty detskej lebky vykazujú známky varenia, takže výskumníci uvažujú o rituálnej antropofágií – ľudožrútstve.

„Dôvody a zmysel tejto viacnásobnej rituálnej vraždy, spojenej s uvarením dieťaťa, sa veľmi ťažko hľadajú,“ uvažuje Ladislav Olexa. „Najvyššou a súčasne výnimočnou obetou bol vždy človek, a preto museli byť príčiny vykonaného rituálu veľmi vážne, možno pre celé obyvateľstvo osady existenčné.“

V literatúre sa niekedy uvádza, že obetované boli štyri asi 15- až 25-ročné ženy, z ktorých ani jedna nerodila. Ako keby išlo o rituálne obetovanie panien na záchranu osady na spôsob obety rímskych kňažiek-vestálok na záchranu mesta o tisíc rokov neskôr. V skutočnosti patrila mladej žene len jedna zo štyroch kostier. Zvyšné patrili 30-40 ročnej žene, 7-13 ročnému dieťaťu a 13-20 ročnému chlapcovi, ktorého usmrtili silne zviazaného, s končatinami extrémne pritiahnutými k telu.

Kostry každopádne naznačujú niekoľko pozoruhodných skutočnosti. V prvom rade chabý svalový rozvoj, čo azda oprávňuje domnienku, že nešlo o otrokov. A v druhom rade prítomnosť zubného kazu u mladej, a v značnom počte a rozsahu u staršej ženy. Keďže bol zubný kaz u mladých ľudí v praveku mimoriadne zriedkavý a aj u starších osôb sa vyskytoval vzácne, možno predpokladať, že obetované sa nestravovali bežnou stravou.

Ďalší pozoruhodný nález sa našiel v hrobe asi 20-ročnej ženy. Kôpka posekaných a prepálených kostí pripomínajúca mäsová zmes, bežnú súčasť posmrtných milodarov. Bližšia analýza však priniesla veľké prekvapenie. Kosti pochádzali zo psa, teľaťa a približne 60 ročného muža! „Možno išlo o zvyšok pohrebnej hostiny, v každom prípade však ide o výnimočnú potravu súvisiacu s rituálnou antropofágiou,“ píše Ladislav Olexa.

 

Archeológ Štefan Olšav je autorom ilustrovanej novely, situovanej do opevneného sídliska v Nižnej Myšli. Knihu si môžete obiednať priamo u autora: stefan.olsav@gmail.com. Knihu ilustroval Jakub Ružinský.

 

*

Rituálne obety vykonali v priestore rozšíreného, len krátko existujúceho opevnenia. To znamená, že sa udiali nedlho po prebudovaní osady. Oba drastické kroky navyše nespája len obdobie, kedy sa odohrali. V jednom i druhom prípade musíme podľa Ladislava Olexu hľadať závažnú, najskôr existenčnú príčinu. Azda jednu a tú istú?

„Možno predpokladať, že pravdepodobne len akútna potreba chrániť si životy i majetok za mohutným opevnením, v relatívne bezpečnom areáli osady, mohla potlačiť pietu i strach z mŕtvych,“ píše Ladislav Olexa. „Zabezpečiť ochranu obyvateľov a majetku bolo prioritou,“ zdôrazňuje Tomáš Nováček.

Čo sa teda dialo? Podľa Nováčka možno uvažovať o scenároch, ako je invázia cudzích kmeňov, sucho a z neho plynúca potreba strážiť zásoby jedla alebo miestna politická nestabilita. Na správnosť takýchto predpokladov podľa neho môže poukazovať „refugiálna“ povaha opevnenej osady II – jej značné zväčšenie umožnilo, aby tu našli útočisko obyvatelia širokého okolia.

„Druhou možnosťou je, že obyvatelia opevnenej osady II vedeli o pohrebisku, ale nebrali naň ohľad, napríklad z dôvodu nejakej náboženskej reformy,“ píše. „V tomto prípade možno cielene vybudovali opevnenú osadu II v priestore niekdajšieho pohrebiska, aj keď to znamenalo jeho čiastočné zničenie.“

Zánik osady možno taktiež vysvetliť viacerými scenármi. Ako sme videli, osada zanikla požiarom a v ruinách sa až na jednu výnimku nenašli žiadne cenné nálezy. Presne takúto situáciu by sme očakávali po lúpežnom vyplienení. No možný je aj iný scenár – ten, v ktorom bola osada dobrovoľne opustená. Obyvatelia vzali svoje cennosti a napokon ju azda symbolicky (alebo preto, aby nepadla do područia nepriateľa) sami vypálili.

Aby sme vniesli do záhady zániku opevnenej osady v Nižnej Myšli viac svetla, musíme zohľadniť celkovú dobovú situáciu v regióne. Vidíme totiž, že opevnené osady zanikali jedna za druhou naprieč celým stredoeurópskym priestorom. Naopak, šíril sa nový kultúrny fenomén, bojovné ale rozptýlene žijúce mohylové kultúry. Dnes však vieme, že ich rozmach – hoci pôsobí na prvý pohľad ako veľmi nádejné vysvetlenie – nebol príčinou skazy vyspelých kultúr, azda ozajstných pravekých civilizácií na našom území.

 

-

 

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o ďalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

Za odborný dozor, konzultácie a cenné pripomienky autor ďakuje Tomášovi Nováčkovi PhD. a Pavlovi Jelínkovi PhD. Za povolenie použiť fotografie archeoskanzenu autor ďakuje občianskemu združeniu Collegium Myssle. Perexový obrázok: Archeoskanzen Nižná Myšľa: opevnená osada I., pohľad z kolového domu, autor fotografie Peter Suľovský. Článok pôvodne vyšiel na In Vivo magazíne. Prebratý a aktualizovaný bol s povolením redakcie. 

Poznámky
1 Jedinou výnimkou je v rámci osady nedávny nález depotu 5 zlatých špirálových šperkov, nájdený v jame spolu so zuhoľnateným obilím. Išlo o tenké drôty a zrejme pripravený polotovar na ďalšie spracovanie. „Predpokladáme, že majiteľ sa ich pokúsil schovať ale už sa po ne nevrátil,“ vysvetľuje Tomáš Nováček.
2 V minulosti sa predpokladal výrazný prísun nového obyvateľstva, čo sa v súčasnosti podľa T. Nováčka považuje za prekonané.
3 Dr. Nováček ale upozorňuje, že naproti tomu funerálna keramika – veľmi tenká, slabo vypálená a slúžiaca výlučne ako milodar zosnulému - sa vyrábala výlučne v Osade.
4 „To je práve dôkaz nehomogénnosti otomansko-füzesabonského kultúrneho komplexu,“ upozorňuje dr. Nováček. „Staršie lokálne tradície v jednotlivých regiónoch pretrvávali ale zároveň sa objavujú nové prvky typické pre celé obdobie a región. Ak by ľud tohto kultúrneho komplexu ucelene migroval do Košickej kotliny, priniesol by si aj svoj spôsob pochovávania, rovnako ako všetky invázne skupiny. To sa však nestalo.“
5 Fakt, že fragmenty lebky toho istého dieťaťa sa našli v rôznych vrstvách zásypu indikuje, že všetky ľudské ostatky sa do jamy dostali počas jedného rituálu.

Zdroje
Fischl, K. P. & Reményi, L. (2013): Interpretation Possibilities of the Bronze Age Tell Sites in the Carpathian Basin. In A. Anders, G. Kalla, V. Kiss, G. Kulcsár and G. V. Szabó (eds), Moments in Time. Prehistoric Studies I, 725-738. Budapest.
Furmánek et al. (2015): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Archeologický ústav SAV.
Jakab, J., Olexa, J., Vladár, J. (1999): Ein Kultobjekt der Otomani Kultur in Nižná Myšľa.Slovenská Arch. 47/1, 91-127.
Nováček, T. (2017): Vyhodnotenie materiálu pohrebiska otomansko-füzesabonyského kultúrneho komplexu v Nižnej Myšli (hroby 1-792). Dizertačná práca, Masarykova univerzita.
Olexa, L. (2003): Nižná Myšľa - osada a pohrebisko z doby bronzovej. Archeologický ústav SAV.
Makarowicz, P.: The birth of a new world. Barrows, warriors, and metallurgists In: Urbańczyk P. (Ed.) THE PAST SOCIETIES. Polish lands from the first evidence of human presence to the Early Middle Ages, Warszawa 2017, vol. 3, U. Bugaj (Ed.) (2000 – 500 BC), Warszawa, pp. 127-186.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri