Pôvod a premeny Lilit: Môže za jej novodobý obraz stredoveká paródia?

Dušan Valent, 2021-04-16 08:01:00

Kto je Lilit? Milenka Satana a matka démonov, uchvatiteľka osamelých mladíkov, vrahyňa nemluvniat alebo divoká a nezávislá žena, ktorá sa odmietla podrobiť vôli muža aj Boha?
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

Lilita. Jen okem po ní hoď.

Prvá Adamova choť.
Je nebezpečná krása jejích vlasů,
té ozdoby, jíž nejvíc vyniká.
Tou jestli dobude si mladíka,
pak do drahných ho nepropustí časů.

- Johann Wolfgang von Goethe, Faust

 

Lilit patrí medzi najznámejšie postavy židovskej a kresťanskej mytológie. Tradície, ktoré sa s ňou spájajú, majú pozoruhodnú históriu.

 

Na jednej strane, korene Lilit siahajú až do mezopotámskeho staroveku. No na druhej strane, konkrétna podoba a príbehy, ktoré sa spájajú s Lilit v popkultúre, okultizme alebo feminizme, vznikli oveľa neskôr. Do veľkej miery predstavujú invenciu... jednej stredovekej paródie.

 

Lilit v Biblii (?)

Onokentauros.

Keďže sa Lilit spája so židovskou a kresťanskou mytológiou, začnime Starým zákonom Biblie. 

 

Pozorný pohľad na biblické texty vedie k paradoxu: Biblia hovorí o Lilit veľmi málo... ale zároveň veľa. Ako je to možné?

 

Jedinú explicitnú zmienku o Lilit nachádzame v Knihe proroka Izaiáša v pasáži opisujúcej edomskú pustatinu:

 

Zíde sa púštna zver s hyenami, cap-démon zavolá na svojho druha, utiahne sa tam lilít (heb. lilit) a odpočinie si. (Iz 34,14)

 

Toľko ekumenický preklad. Pozrime teraz na katolícky preklad rovnakého verša:

 

Zíde sa zver púšte s hyenami, capy sa stretnú navzájom, len tam si oddýchnu nočné strigy a nájdu si odpočinok.

 

A ešte evanjelický preklad: 

 

Tam sa bude stretať stepná zver s hyenami, príšery púšte ozývať sa budú svojim druhom; tam sa znesie aj Lílít a nájde si miesto odpočinku. 

 

V ďalších prekladoch nájdeme hebrejský výraz lilit preložený ako „sova“ (preklad kráľa Jakuba, 1611), „nočná obluda“ (Kralická Biblia, 1613; Nová americká štandardná Biblia, 1971), „upír“ (Český ekumenický preklad, 1979; Knoxova Biblia, 1950), „lelek“ (Preklad nového sveta, 1984), „nočná zver“ (Nový medzinárodný preklad, 2011), „nočný vták“ (Anglická štandardná verzia, 2001).

 

V najstarších prekladoch Starého zákona grécka Septuaginta (3. – 1. storočie pred n. l.) používa výraz onokentauros, čo bol hybrid človeka a osla podobný kentaurovi. Zatiaľ čo latinská Vulgata (5. storočie n. l.) zvolila výraz lamia, čo bola príšera Hádovej ríše, kradnúca a zabíjajúca malé deti a zvádzajúca mužov, aby im sala krv alebo životnú energiu.

 

[reklama]

 

Ako demonštruje náš stručný prehľad, na základe Biblie môžeme Lilit považovať za: 1 bližšie neurčené nočné zviera, 2 bližšie neurčeného nočného vtáka, 3 sovu, 4 leleka, 5 typ strigy, 6 upíra, 7 človeko-osla, 8 bližšie neurčenú nočnú príšeru, 9 (doslovne) krvilačnú, deti vraždiacu príšeru, 10 bližšie neurčenú obyvateľku pustatiny menom Lilit.

 

Diskusia, či hebrejský výraz lilit v Izaiášovi pôvodne označoval démona alebo zviera obývajúce pustatinu, prebiehajú medzi biblistami dodnes. Podľa religionistu Wojciecha Kosiora z Jagelovskej univerzity sa moderné bádanie prikláňa skôr k druhej možnosti. Najstaršie preklady, ktoré pasáž často vnímajú v „démonologickom“ duchu, však naznačujú, že raní židia a kresťania (nezávisle od pôvodného významu pasáže)lilit často vnímali ako nejaký typ démona z pustatiny. Keďže sa výraz lilit chybne odvodzoval od hebr. layil „noc“, pravdepodobne sa spájal s nočným démonom – napríklad „nočný postrach“ v Ž 91,5-6 [1] sa niekedy interpretoval ako nepriama zmienka Lilit. 

 

Mezopotámske korene

Odkiaľ sa vzali asociácie lilit s démonmi? S najväčšou pravdepodobnosťou ide o mezopotámske dedičstvo. Hebrejský výraz lilit pochádza z akkadského [2] lil „vietor, dych“, prípadne „boh“ či „démon“. 

 

Zbierky ochranných zaklínadiel Babylónie a Asýrie, datované prevažne do 2. tisícročia pred n. l., spomínajú skupinu zlovoľných duchov lilû (mužský rod), lilîtu a (w)ardat lilî (v oboch prípadoch ženský rod), ktorých doménou sú búrkové vetry.

 

Lilû vystupujú ako nepokojní démoni zo stepí, ohrozujúci tehotné ženy a kojencov a prinajmenšom sú niekedy považovaní za okrídlené nočné bytosti. Ako lilîtu sa spomína spravidla skupina démonov, z ktorej sa koncom 2. tisícročia pred n. l. osamostatňujú démoni ardat lilî (doslovne „dievča lilû“). Vystupujú v podobe nedospelého dievčaťa, zvodkyne a uchvatiteľky mladých mužov, schopnej letiež ako vták a spôsobovať neplodnosť žien. „Nie je manželka ani matka, neokúsila šťastie, nevyzliekla sa pred manželom, v jej prsiach niet žiadneho mlieka,“ píše sa v jednom z mezopotámskych textov o démonovi ardat lilî. Ubližovanie či zabíjanie malých detí sa však v tejto línii tradície nespomína.

 

Lilit nie je kráľovná noci

Burneyho reliéf: toto NIE JE vyobrazenie Lilit.(Zdroj: Aiwok/Wikimedia)

V zastaranej literatúre sa uvádza, že ardat lilî či dokonca konkrétne Lilit sa objavuje už v Gilgamešovom cykle. V príbehu o Gilgamešovi a Enkiduovi v podsvetí sa spomína strom, ktorého korunu osídlil démon Anzu, korene had, zatiaľ čo v kmeni prebýva ki-sikil-líl-lá. Výraz sa kedysi prekladal ako Lilit. Novšie bádanie však žiadnu spojitosť s Lilit nenachádza a ki-sikil-líl-lá prekladá výrazmi sova, duch alebo prízrak dievčaťa. 

 

Rovnako bola spochybnená populárna identifikácia Lilit (respektíve ardat lilî) so ženskou postavou na starobabylonskom Burneyho reliéfe, ktorý je známy aj ako Kráľovná noci. Ide o vyobrazenie nahej okrídlenej bohyne s vtáčími chodidlami a s dvojicou sov po boku, pochádzajúce z južnej Mezopotámie a datované do 18. storočia pred n. l. Identifikácia ženskej postavy s Lilit (ardat lilî) vychádza zo zastaraného prekladu vyššie zmieneného príbehu Gilgamešovho cyklu. Keďže sa ardat lilî v babylonskej mytológii nespája so sovami, postava sa dnes identifikuje ako bohyňa lásky a vojny Ištar/Inanna (jedna jej z foriem, DNIN.NIN.NA, bola bohyňou sov) alebo ako bohyňa podsvetia Ereškigal. 

 

Mimo Biblie

Rozporuplné preklady jednej biblickej pasáže nie sú jediným dokladom, ktorý spája staroveké mezopotámske mýty o zlovoľných duchoch lilû, lilîtu a ardat lilî s oveľa neskoršími príbehmi o Lilit židovského a kresťanského prostredia. Plynulý vývoj starých tradícií dokladajú taktiež židovské náboženské texty z prelomu letopočtov a z 1. tisícročia n. l. 

 

Ide v prvom rade o zvitky od Mŕtveho mora. Napr. rukopis Knihy proroka Izaiáša (2. alebo 3. storočie pred n. l.) namiesto singuláru lilit uvádza plurál liliyyot, čím evokuje mezopotámske vnímanie lilîtu/ardat lilî ako zoskupenia démonov. Vo fragmente textu s námetom exorcizmu (4Q510-511, 1. storočie pred n. l.) sa spomína Lilit (už v singulári) medzi anjelmi skazy a zvrhlými duchmi, ktorí ohrozujú ľudí. Viac sa o Lilit dozvedáme v neskoršej rabínskej literatúre. Babylonský Talmud (3. - 6. storočie n. l.) v 5 krátkych zmienkach konkretizuje, že Lilit je nočný, mužov zvádzajúci ženský démon s krídlami a dlhými vlasmi: „Je zakázané spať v dome osamote. Každý, kto spí v dome sám, toho uchváti Lilit.“ 

                              

Doposiaľ sme pracovali len so stručnými zmienkami malého počtu prameňov. To sa mení vďaka 80 židovským zaklínadlám (5. - 7. storočie n. l.) na keramike a amuletoch nájdených v Iraku, Iráne a severnej Sýrii. Po aramejsky písané texty spomínajú nie jednu Lilit, ale skupinu démonov. Vystupujú v ženskej aj mužskej podobe a zvádzajú opačné pohlavie, inokedy žijú na prahu dverí, kde hrdúsia deti. Podľa filologičky Christy Müller-Kesslerovej tieto židovské tradície vychádzajú zo starovekých mezopotámskych zaklínadiel.

 

Prvý raz ako prvá žena 

Radikálna zmena vo vnímaní Lilit nastáva v diele Sirachova abeceda (Sirachov Alef-Bet, 8. - 10. storočie). Tvoria ho abecedne zoradené príslovia s komentárom (evokujú židovský midraš) a rozprávanie o živote a skutkoch Ješuu ben Siracha [3]. „Z hľadiska obsahu text jednoznačne zosmiešňuje oba žánre [midraš a „životopis“ významných náboženských osobností] tým, že protagonistovi ako aj biblickým postavám prisudzuje zvrhlé sexuálne správanie, praktizovanie čiernej mágie a črevné ochorenia,“ upozorňuje biblista Wojciech Kosior. „Nech už bol pôvod a účel diela akýkoľvek, faktom je, že zmieňuje, hoci niekedy v urážlivej podobe, tradície starších židovských prameňov.“

 

V pasáži, v ktorej ben Sirach vysvetľuje pôvod anjelských vyobrazení ochranného amuletu, sa Lilit spomína ako prvá žena biblického Adama, s ktorým sa poškriepila kvôli... polohe pri súloži:

 

Potom stvoril ženu pre Adama, zo zeme, tak ako stvoril Adama, a dal jej meno Lilit. Adam a Lilit sa začali škriepiť. Povedala: „Nebudem ležať dole!“ A on povedal: „Nebudem ležať pod tebou, iba navrchu. Pretože si hodná len pozície tam dole, kým mne patrí pozícia nadradená.“ Lilit odvetila: „Prečo by som mala ležať pod tebou? Aj ja som bola stvorená zo zeme a som ti rovná!“ Ale nenačúvali jeden druhému. Keď si to Lilit uvedomila, vyslovila Nevysloviteľné Meno [4] a odletela preč. Adam stál v modlitbe pred jeho Stvoriteľom: „Vládca všetkého,“ povedal, „žena, ktorú si mi dal, ušla.“ V tej chvíli Svätý, nech je požehnaný, poslal troch anjelov, aby ju priviedli. Svätý povedal Adamovi: „Ak bude súhlasiť s návratom, dobre. Ak nie, bude musieť strpieť smrť sto jej detí každý deň.“

 

Keď anjeli uprostred mora našli Lilit, tá ich odháňala. 

 

„Choďte preč,“ povedala. „Som stvorená iba nato, aby som prinášala choroby nemluvňatám[...]“ Keď počuli tieto slová, anjeli nástojili, aby sa vrátila. Ale ona prisahala na meno živého, večného Boha: „Kdekoľvek uvidím na amulete vaše mená alebo podobizne, nad dieťaťom nebudem mať žiadnu noc.“ Taktiež súhlasila so smrťou stovky svojich detí každý deň. A odvtedy denne zhynie sto démonov, a odvtedy píšeme mená anjelov na amulety malých detí. Keď Lilit uvidí ich mená, spomenie si na svoju prísahu a dieťa sa uzdraví.

 

„Neľútostne parodický tón naznačuje, že kritika smerovala na Adama, ktorý bol vo vzťahu k jeho žene slabý a nemohúci. Prvý človek ale nie je jedinou zosmiešňovanou postavou: ani samotný Boh nedokáže skrotiť Lilit a musí požiadať svojich poslov, ktorým sa podarí iba vyjednať podmienky dohody,“ komentuje pasážWojciech Kosior.

 

Sirachova abeceda považuje Lilit za hrozbu voči malým deťom, ale nie osamelým mužom, čím protirečí niektorým starším tradíciám. Vyvstáva taktiež otázka, kto bol otcom démonov, ktorých privádza na svet. V alternatívnom závere príbehu v niektorých neskorých rukopisoch diela nachádzame odpoveď: spal s ňou „Veľký Démon“. 

 

Lilit a Eva

Niektoré ranostredoveké rabínske výklady knihy Genesis pripisovali Eve pohlavný styk s hadom-pokušiteľom.

Pozíciu „prvej ženy Adama“ nadobudla Lilit vďaka snahám vysvetliť dva protichodné príbehy stvorenia v knihe Genesis. V prvom (Gen 1,1,-2,3) najprv vzniká zem a nebesá, a proces stvorenia trvá šesť dní, v druhom (2,4-2,25) sú zem a nebesia prítomné už na začiatku, pričom trvanie stvorenia nie je definované. Prvý variant podľa Wojciecha Kosiora navyše implikuje, že Boh stvoril muža a ženu naraz, zatiaľ čo v druhom vzniká Eva až neskôr z Adamovho rebra. „Túto nezrovnalosť vysvetľoval predpoklad, že pred ženou, ktorá sa identifikuje ako Eva, bola stvorená ešte jedna [5] ,“ píše poľský biblista. 

 

Nelichotivý obraz Lilit podľa neho autor Sirachovej abecedy modeloval nie na základe starovekých démonov, ale predovšetkým na základe rabínskych špekulácií o Eve. Niektoré pasáže v knihe Genesis sa totiž vykladali ako náznaky nadmernej žiadostivosti Evy alebo jej pohlavného styku s hadom-pokušiteľom či dokonca so samotným Bohom-Jahvem [6] . „Sirachova abeceda sa odkláňa od predchádzajúcich tradícií o Lilit a konštruuje jej nový obraz na základe mytológie o Eve,“ konštatuje Wojciech Kosior. „Väčšinu toho, čo koná Lilit v Sirachovej abecede, robila Eva už stáročia predtým.“

 

Napriek parodicko-satirickému tónu, Sirachova abeceda výrazne ovplyvnila obraz Lilit v dielach stredovekých židovských mystikov: funkcia succuba ustúpila do úzadia, do popredia sa dostala funkcia hrozby pre malé deti. Taktiež sa Lilit začala spájať s konkrétnymi démonickými bytosťami, ako sú Samael (niekedy stotožňovaný so Satanom) alebo Asmodeus. Do povedomia nežidovského obyvateľstva sa však nový obraz Lilit ako prvej ženy Adama dostal až vďaka dielu Johannesa Buxtorfa Lexicon Talmudicum Lexicon chaldaicum talmudicum et rabbinicum (1640) a predovšetkým vďaka Goetheho Faustovi (1808), ktorého úryvok sme si uviedli v úvde.

 

-

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Poznámky

1 Hebrejské výrazy pre mor (Deber) a postošenie (Qetev) biblisti považujú pôvodne za označenia zlovoľných démonických bytostí. To znamená, že aj nočný postrach (heb. pachad laylah) mohol mať pôvodne podobný význam.

2 Akkadský výraz pre zmenu vychádza zo sumerského líl s neistým významom „vietor“, „dych“,“ infekcia“, „duch“, „prízrak/prelud“.

3 Ktorému sa prisudzuje autorstvo nekanonickej Knihy Sirachovcovej.

4 Meno Božie.

5 Je tu aj ďalšia indícia. Gen 2, 23 „Nato povedal človek: Toto je už kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Bude sa volať mužena, lebo je z muža vzatá.“ Kosior prekladá ako „Tentoraz (Heb. zot ha-pa‘am) [toto je] kosť z mojej kosti, telo z môjho tela.“

6 Ide napr. o rabínske špekulácie založené na Gen 3,16 ("budeš túžiť za svojím mužom") interpretované ako dôkaz nadmernej žiadostivosti Evy. Ďalším bol verš Gen 4,1, kde sa spomína, že Eva "Potom Adam poznal svoju ženu Evu; ona počala a porodila Kaina. Povedala: Dostala som muža od Hospodina" v pasáži "Dostala som muža od Hospodina" vykazuje hebrejský originál viaceré jazykové anomálie, kvôli ktorým ho možno chápať aj tak, že Eva splodila Kaina s Jahvem. O pohlavnom styku medzi Evou a hadom píše vo viacerých pasážach Babylonský Talmud aj iné židovské pramene. Dokonca sa Eva označuje nielen za "matku všetkého živého" ale aj za "matku démonov".

 

Literatúra

Farber, W. (1990):  Lilû, Lilītu, Ardat-lilî. In: Edzard, D.-O.(ed.): Reallexikon der Assyriologie und Vorderasiatischen Archäologie. Zväzok 7. De Gruyter. 23–24.

Hutter, M. (1999):  Lilith. In: van der Toorn, K. et al. (eds.), Dictionary of Deities and Demons in the Bible. 520–521.

Isbell, Ch. D. (1978): The Story of the Aramaic Magical Incantation Bowls. The Biblical Archaeologist. 41 (1): 5–16. 

Kosior, W. (2018): A Tale of Two Sisters: The Image of Eve in Early Rabbinic Literature and Its Influence on the Portrayal of Lilith in the Alphabet of Ben Sira. Nashim: A Journal of Jewish Women’s Studies & Gender Issues, 32, 112-130.

Müller-Kessler, Ch. (2001): Lilit(s) in der aramäisch-magischen Literatur der Spätantike. Altorientalische Forschungen 28, 343–344.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri