Niektorí stroskotanci Titanicu „neverili na ľadovec“: Úvod do kritického myslenia I

Populárne knihy a články o tzv. paranormálnych javoch, ako aj sväté a svetské knihy hovoriace o zázrakoch prorokov, svätcov, „božíchmužov“, božstiev a božích synov spája zásadná črta. Základom ich tvrdení sú očité svedectvá.

Niektoré boli zaznamenané s veľkým časovým odstupom, čo vnáša riziko ich nepresnosti. Alebo pochádzajú z druhej (tretej, štvrtej či „x-tej“) ruky, čo túto hrozbu znásobuje. 

Často sa takéto svedectvá týkajú fenoménu, ohľadom ktorého svedok zastával veľmi silné, emotívne presvedčenia. To pre zmenu znamená riziko, že vnímanie svedka skreslili jeho očakávania. A taktiež zásadné nebezpečenstvo úmyselného zveličovania až fabrikovania detailov, ale aj zásadných bodov výpovede.

Všetky uvedené javy – a mnohé ďalšie, napríklad spoločenské predsudky[1] – dokážu skresliť svedecké výpovede. Než si ukážeme, ako veľmi, potrebujeme sa podrobnejšie pozrieť na to, aké spoľahlivé sú svedecké výpovede, keď uvedené zdroje skreslenia chýbajú. 

Výbornou príležitosťou je potopenie Titanicu. 

[reklama]

Novinári zverejnili svedectvá desiatok očitých svedkov, ktoré získali krátko po udalosti. V niektorých prípadoch bezprostredne po nej – prvé svedecké výpovede sa podarilo získať ešte na parníku Carpathia. Napriek tomu sa svedectvá stroskotancov ukázali miestami zarážajúco protichodné, a to aj v prípade tých najpodstatnejších skutočností. Svedkovia sa univerzálne zhodli len na jednom: že sa Titanic vôbec potopil.

Poznámka: Nasledovné pasáže sú spracované podľa skvelej knihy Petra Květinu a kol. „Minulost, kterou nikdo nezapsal“ (Pavel Mervart, 2015), kde záujemcovia nájdu odkazy na primárne zdroje. 

Rozlomil sa alebo nie?

14. apríla 1912 asi 20 minút pred polnocou narazil zaoceánsky parník Titanic na obrovský ľadovec. 269-metrová loď sa potopila za menej ako tri hodiny. Jej skaza znamenala smrť vyše 1 500 ľudí, zachránilo sa len 705 – na palubu ich vzal parník Carpathia, ktorý sa doplavil na miesto katastrofy približne dve hodiny po udalosti. 

Podľa väčšiny očitých svedkov sa Titanic potopil vcelku a klesal do vody postupne a pomaly. Len niekoľko osôb opisovalo posledné chvíle lode odlišne. Ich výpovede sa preto považovali za neodôvodnené a upadli do zabudnutia. Až keď sa v roku 1985 našiel vrak Titanicu, ukázalo sa, že táto menšina mala pravdu: obrovský parník leží na dne rozlomený na dva kusy. Neskoršie modelovanie potopenia Titanicu potvrdilo, že k rozlomeniu došlo ešte na hladine, keď ponárajúca sa loď dosiahla kritický sklon. 

Nezrovnalosti ohľadom ľadovca

Značné rozpory sa objavili aj vo svedectvách o ľadovci, s ktorým sa Titanic zrazil. Kolízia sa odohrala za tmavej noci (prakticky bez akéhoľvek mesačného svitu). Kvôli nízkej viditeľnosti posádka uvidela ľadovec len minútu pred zrážkou. No viacerí pasažieri tvrdili, že ho videli už hodinu pred kolíziou. 

Jeden cestujúci dokonca farbisto opisoval, že hora ľadu nespôsobila len dlhú ryhu v trupe, akú neskôr potvrdil výskum vraku, ale odlišné poškodenie: „Celá predná časť parníka bola odtrhnutá,“ uviedol svedok. 

Námorník Billy Jones rozprával, ako kusy ľadu padajúce po zrážke s ľadovcom na palubu zabili niekoľko ľudí. No 22-ročný pasažier Daniel Buckley uviedol: „Na palube Carpathia sa so mnou dal do reči jeden zo zachránených kuričov. Povedal mi, že neverí v žiaden náraz na ľadovec. Vraj sme sa snažili zlomiť rýchlostný rekord, takže jeden z kotlov nevydržal tlak pary a explodoval. Takto to povedal.“ Aj niekoľkí ďalší svedkovia sa zhodli, že skutočným dôvodom potopenia lode bol výbuch v podpalubí.

Cestujúci prvej triedy, filadelfský bankár Robert W. Daniel, tvrdil, že päť minút po zrážke sa zdalo, že sa všetci zbláznili: „Muži a ženy sa bili, hrýzli a škriabali, aby sa dostali do záchranných člnov.“ V skutočnosti sa odohral pravý opak: keď približne 20 minút po náraze začali prípravy na opustenie lode, pasažieri ich nasledovali veľmi neochotne a niektorí ich považovali za žart. Ešte trištvrte hodinu (!) po zrážke niektorí muži na palube potápajúcej sa lode bezstarostne hrali futbal s úlomkami ľadovca. 

Legendami opradený kapitán

Skutočnú záhadu predstavuje osud kapitána Edwarda J. Smitha. Viacerí zachránení tvrdili, že kapitán sa zastrelil ešte pred potopením lode. Podľa svedectva 21-ročnej Gretchen Longleyovej sa Smith pokúsil o samovraždu dvakrát. „Nachádzal sa vo svojej súkromnej knižnici, kde ho dôstojníci objavili s revolverom v ruke. Rýchlo k nemu pribehli a zbraň od neho odtrhli. Kapitán sa zúfalo vzpieral, vytrhol sa im a ponáhľal sa na mostík, kde sa zabil tak, že si vložil revolver do úst a vystrelil.“ Lodný stevard Edward Brown však kapitána videl ešte o 2:10 ráno na kapitánskom mostíku. O niekoľko minút neskôr, čiže tesne pred potopením lode, lampár Hemming našiel mostík prázdny – bez Smitha živého či mŕtveho. 

Viacerí svedkovia však tvrdili, že kapitána videli živého aj potom, ako loď klesla ku dnu. Napríklad denník Daily Sketch zverejnil Georgom E. Standingom sprostredkované svedectvo Charlesa Williamsa, ktorý tvrdil, že kapitán Smith sa ocitol vo vode vedľa neho. Williams údajne videl kapitána Smitha plávať s dieťaťom v rukách. Keď sa priblížil malý čln, kapitán podal na palubu dieťa, ale sám odmietol nastúpiť. Odstrčil sa od člna, strhol si záchrannú vestu a pomaly sa potopil. 

Informáciu potvrdil v rovnakom článku lodný hasič Harry Senior: „Keď som plával k člnu, uvidel som vo vode kapitána. Mal v rukách dieťa – nadvihoval ho nad vodu, pretože plával naznak. Doplával k člnu, vložil doň dieťa a potom sa obrátil späť k lodi.“ Lady Duff-Gordonová uviedla, že aj ďalší zachránení pasažieri hovorili, ako videli kapitána Smitha plávať v ľadovej vode s dieťaťom k jednému z člnov, do ktorého však odmietol nastúpiť. 

Iní svedkovia rozpovedali odlišný príbeh. Ruth Dodgeová uvidela muža, o ktorom bola presvedčená, že to bol kapitán Smith, vytiahnutého na „plť“: „Mával rukami a vzpieral sa ako šialenec. Bolo jasne vidieť, že si nepraje byť zachránený. Muži, ktorí sa ho snažili vytiahnuť, neprestali a nakoniec ho dostali na plť. Kapitán vyzeral rozrušene, prosebne mával rukami a potom skočil do vody plnej úlomkov ľadu a more sa nad jeho hlavou navždy zavrelo.“

Zarážajúca informácia o osude kapitána sa v novinách objavila tri mesiace po katastrofe. Peter Pryal, bývalý kormidelník lode Majestic, tvrdil, že Smitha stretol na ulici v americkom Baltimore! Pretože sa Smith ponáhľal, prehodil s prekvapeným Pryalom len niekoľko slov. Podľa novín bol akýkoľvek omyl vylúčený, pretože Pryal rok predtým slúžil pod kapitánom Smithom a dobre ho poznal.

Posledná skladba orchestra

Rovnako zásadné rozpory zastierajú ďalšiu legendárnu epizódu: lodný orchester na člnovej palube údajne do poslednej chvíle hral smútočné tóny skladby „K tebe, Bože, bližšie“, ktorá sa často hrávala na vtedajších pohreboch. 

„K tebe, Bože, bližšie“ síce spomenulo nemálo svedkov, pri bližšom skúmaní svedeckých výpovedí sa však ukazuje, že v skutočnosti nie je vôbec jasné, čo orchester naposledy hral a či vôbec niečo. 

Ako dlho vydržali hudobníci hrať? „Nepamätám sa, že by prestali,“ uviedol lodný stevard Edward Brown. Podľa niektorých výpovedí hudobníci hrali dokonca po kolená vo vode. Táto verzia je však krajne nepravdepodobná. Zvyšujúci sa sklon lode totiž ľuďom spôsoboval problémy udržať sa na mieste. Naproti tomu podľa plukovníka Archibalda Gracieho, ktorý na palube Titanicu zotrval do posledných chvíľ, orchester prestal hrať asi pol hodinu pred potopením lode. 

„K tebe, Bože, bližšie“ bola básňou zhudobnenou v troch odlišných verziách. Kým jedna bola populárna na Britských ostrovoch, v Spojených štátoch sa hrala odlišná verzia. Orchester, samozrejme, hral len jednu z verzií. Je teda záhada, ako mohli Briti aj Američania bez sprievodného spevu identifikovať tú istú skladbu. (Kapelník lodného kvinteta podľa bývalých spoluhráčov z iných lodí navyše obľuboval tretiu verziu skladby, ktorú by spoznal iba málokto z poslucháčov.)

Najsmerodajnejšia by mala byť výpoveď jediného svedka, ktorý zostal na palube Titanicu až do naozaj poslednej chvíle a zároveň si spomína na hudbu – mladší radista Harold Bride. Podľa jeho svedectva, ktoré bolo zverejnené už štyri dni po potopení lode, orchester nehral „K tebe, Bože, bližšie“, ale úplne inú skladbu. 

Falošná spomienka?

Ako teda vznikla legenda o skladbe „K tebe, Bože, bližšie“? Je možné, že máme dočinenia s prípadmi falošnej spomienky, ktorá vznikla na základe inej katastrofickej udalosti.

Je dobre známe, že to, čo človek pozná, ovplyvňuje nielen jeho vnímanie, ale aj spomienky na udalosti. Ako ukázali psychologické experimenty Elizabeth Loftusovej a ďalších psychológov, niekedy dokonca dochádza k vzniku takzvaných falošných spomienok. 

V roku 1906 sa pri pobreží severozápadnej Kanady potopila loď Valencia, pričom na palube zahynula väčšina posádky. Národná tlač v nasledovnom období poskytla veľa priestoru svedectvu, podľa ktorého sa krátko pred potopením zvyšní ľudia na palube zomkli a zborovo spievali „K tebe, Bože, bližšie“. Mohla táto široko medializovaná, emóciami nabitá epizóda ovplyvniť spomienky svedkov, pretože im zapadala do priebehu udalostí inkriminovanej noci? 

Nadhodnotené

Široká verejnosť považuje tvrdenia založené na výpovediach očitých svedkov za spoľahlivé. Ak však pochopíme, ako funguje ľudská myseľ, a aké zradné a ľahko ovplyvniteľné je ľudské vnímanie a ľudská pamäť, a ako dramaticky sa dokážu svedectvá postupom času meniť, nevyhnutne dospejeme k opačnému záveru: očité svedectvo nemožno považovať za dôkaz, len za podnet na ďalší výskum. 

Príklad svedectiev o potopení Titanicu je názorným príkladom tohto problému. Samozrejme, mohli by sme uviesť množstvo ďalších, napríklad výbuch letu TWA 800 nad prielivom Long Island Sound 17. júla 1996. Mnohí očití svedkovia tvrdili (a dodnes sú presvedčení), že videli, ako smerom k lietadlu vzlietla raketa a trafila ho. Rekonštrukcia udalosti založená na analýze trosiek lietadla, radarových dát a ďalších dôkazov ale jednoznačne ukázala, že žiadna raketa lietadlo nezasiahla.

Ako uvidíme v nasledujúcich článkoch, vo výpovediach očitých svedkov vystupujú taktiež mnohé ďalšie skresľujúce faktory, takže tu uvedené príklady problematickosť očitého svedectva len načrtávajú. 

-

Poznámky

1 Napríklad klasická štúdia Allporta a a Postmana „The basic psychology of rumor“ (1945) zistila, že keď účastníkom ukázali obrázok zhovárajúceho sa černocha a belocha s britvou v ruke, až polovica neskôr tvrdila, že britvu držal v ruke černoch, a nie beloch ako v skutočnosti.