Zabila a zohavila sto žien a detí: Pravá identita Gévaudanskej beštie a jej historický kontext

Dušan Valent, 2021-10-20 05:18:00

Čo všetko zahmlieva hľadanie  identity obludného zabijaka, ktorý v 18. storočí v odľahlom francúzskom regióne Gévaudan zabil viac ako sto ľudí? A o čom vypovedá historický kontext útokov – môže práve on poskytnúť presvedčivé indície, čím bola Gévaudanská beštia skutočne zač?

Keby nemali mlieko a syr, ktoré im dával dobytok a ovce, pomreli by od hladu. 

 

Zbedačení obyvatelia juhofrancúzskeho Gévaudanu [1]  sa nemohli spoliehať len na „dary“ miestnej neúrodnej pôdy. Prežitie záviselo od stád, na ktoré dozerali deti a mladé ženy. Dbali, aby žiadne zviera nezapadlo v mokrinách, nedolámalo sa pri páde z  prudkých svahov, a nestalo sa obeťou predátorov.

 

Napokon sa obeťami stali samotní mladí pastieri. Jedného po druhom ich nachádzali s roztrhanými hrdlami, znetvorenými tvárami a zožratými vnútornosťami. Neraz s odhryznutou hlavou. 

 

Záhadnému zabijakovi padlo v Gévaudane medzi rokmi 1764 a 1767 za obeť viac ako sto mladých žien a detí. 

 

[reklama]

 

Tí, čo útok prežili, alebo útočníka zhliadli počas neskorších honov, tvora prirovnávali k prerastenému vlkovi. Spomínali však rôzne neobvyklé črty, napríklad neobvykle veľkú sploštenú hlavu, hrdzavú srsť s čiernym pruhom na chrbte, dlhý chvost. Zároveň opisovali neobvyklé správanie: zviera s ľahkosťou preskakovalo vysoké prekážky aj s ľudskou korisťou v papuli a znova a znova unikalo prenasledovateľom. Nezastavili ho údajne ani viacnásobné zásahy z muškiet. Ba čo viac, viacerí svedkovia uviedli, že predátor sa pred útokom staval na zadné.

 

Nečudo, že krajina žila tými najfantastickejšími úvahami o identite takzvanej Gévaudanskej beštie. Kým niektorí uvažovali o vlkovi, mnohí iní špekulovali o hyene, démonovi, vlkolakovi, leopardovi či dokonca paviánovi.

 

Gévaudan. (Autor: Lombiedezombie)

 

Nepolapiteľná beštia

Prvou známou obeťou Gévaudanskej beštie je 14-ročná pastierka Jeanne Bouletová. Zviera ju napadlo 30. júna 1764. Slovník použitý farárom v zázname o pohrebe ale naznačuje, že Beštiu v okolí videli už niekoľko týždňov predtým. Keďže útoky pokračovali a obyvateľstvo Gévaudanu nedisponovalo strelnými alebo inými účinnými zbraňami, kráľ Ľudovít XV na jeseň vyslal na pomoc regiment 57 dragúnov pod vedením kapitána Jeana-Baptista Duhamela. Tí sa pokúšali Beštiu chytiť do pasce, otráviť alebo zastreliť pri rozsiahlych honoch. Neúspešne. Kreatúra unikala a útoky pokračovali. 

 

Následne sa do boja s Beštiou zapojila dvojica slávnych lovcov vlkov z Normandie, otec a syn D’Ennevalovci. Tí pokračovali v taktike ich predchodcu, no neuspeli. Kráľ preto do Gévaudanu vyslal údajne najlepšieho strelca v kráľovstve – poručíka kráľovských streleckých oddielov Françoisa Antoine de Beauterna.

 

Ten koncom septembra 1765 neďaleko Saine-Mairie-des-Chazes zastrelil veľkého vlka. Zviera vážilo 59 kg, v kohútiku meralo 0,9 m a pútalo pozornosť nadmerne vyvinutými tesákmi. „Nikdy sme nevideli porovnateľného vlka. Preto si myslíme, že by to mohla byť hrozivá beštia, ktorá spôsobila toľko škody,“ napísal Antoine. Smotánka vo Versailles na jeho vypchaté telo reagovala rozpačito – po mesiacoch fám o fantastických schopnostiach a čudesnom vzhľade Beštie z Gévaudianu zrazu pred sebou videla... viac-menej obyčajného vlka. 

 

Útoky prestali – na dva mesiace. V zime pokračovali, kráľ však už neintervenoval. Iniciatívy sa eventuálne chopili niektorí miestni, ako napríklad markíz d’Apcher. Koncom júna 1767 usporiadal veľký hon, ktorého sa zúčastnil prakticky každý muž schopný kráčať lesom so zbraňou v ruke. Jeden z miestnych lovcov, Jean Chastel, počas neho zastrelil zviera, ktoré sa považuje za najbližšie legendárnemu obrazu Beštie. (Chastel podľa neskoršej legendy použil striebornú guľku, tú však žiaden súdobý prameň nezmieňuje.)

 

[reklama]

 

Viaceré indície naznačujú, že išlo o páchateľa prinajmenšom niektorých incidentov pripísaných Beštii: v žalúdku predátora sa našla hlavica stehennej kosti dieťaťa, pričom dve jazvy na jeho tele sa zhodovali so zraneniami, ktoré miestni roľníci údajne uštedrili Beštii počas jej útokov. Niektoré dobové opisy vyzdvihujú mimoriadnu veľkosť a neobvyklé proporcie zvieraťa. Časom sa dokonca objavili zmätočné informácie, naznačujúce alebo explicitne tvrdiace, že ulovený predátor bol hyena, napríklad kvôli počtu zubov, ktorý vraj viac pripomínal hyenu ako vlka. K dispozícii však máme podrobný záznam z merania zvyškov tela zastreleného zvieraťa, ktoré potvrdzujú, že Chastelov úlovok bol po všetkých stránkach (prinajmenšom navonok) „normálnym“ vlkom. 

 

Kapitán Duhamel a jeho dragúni. (Autor: Patrick Berthelot)
Vlk, ktorého zastrelil M. François Antoine de Beauterne.

Hypotézy o identite

Ešte počas vyčíňania Beštie viedli hrôzostrašné svedectvá preživších, ako aj dobový ošiaľ exotickými zvieratami, ktoré mnohí poznali len z nepresných dobových kresieb, mnohých ľudí k presvedčeniu, že v Gévaudane vraždí hyena. V posledných rokoch si tento názor získal nových obhajcov. Ukázalo sa totiž, že Jean Chastel zrejme vlastnil hyenu. Niektorí autori teda špekulovali, že Chastelovi ušla a spôsobila niektoré alebo všetky útoky. 

 

Taktiež existujú záznamy podľa ktorých Národné prírodovedecké múzeum v Paríži vlastnilo medzi rokmi 1766 a 1819 vypchatú hyenu. Podľa dostupných informácií však išlo o hyenu pásavú, ktorá je menšia ako vlk a kvôli výrazným pásom sa zdá nepravdepodobné, aby si ju niekto pomýlil s vlkom. Útoky navyše pokračovali aj po roku 1766, keď múzeum hyenu získalo.

 

Iným populárnym vysvetlením je, že Beštia z Gévaudanu predstavovala kríženca vlka s veľkým psom (mastif, doga). Táto hypotéza podľa niektorých názorov vysvetľuje mimoriadnu útočnosť Beštie: vraj zatiaľ čo vlky sú plaché a na človeka neútočia, kríženci psov a vlkov mávajú nezriedka výrazne vyššiu agresivitu [2] . Ďalší autori začali pre zmenu uvažovať, že mohlo ísť o zviera vycvičené zlovoľným človekom, možno nesúce jednoduchý kožený alebo iný pancier, chrániaci pred streľbou. 

 

Nadšenci kryptozoológie sa pre zmenu obrátili na v treťohorách vymreté prašelmy „medveďopsy“ (Amphicyonidae), ktoré mohli dorásť do veľkosti ľadového medveďa. Alebo na neznámeho obrieho príbuzného rosomáka.

 

Mýtus ekoaktivistov

Od 80. rokov minulého storočia sa do diskusie o identite Gévaudanskej beštie zapojili ekologickí aktivisti. Na pozadí iniciatív o znovuzavedenie vlka do oblastí, v ktorých bol vyhubený, sa snažili presvedčiť verejnosť, že zoči-voči človeku je vlk plachý a neútočí naňho. Preto potrebovali spochybniť možnosť, že práve vyčíňanie jedného alebo viacerých vlkov viedlo k vzniku legendy či skôr legiend o vyčíňaní Gévadanskej beštie.

 

Odborník na správanie psovitých šeliem Valerius Geist však považuje tvrdenia o „neškodnom vlkovi“ za mýtus. „Politicky korektný pohľad, že vlky sú neškodné a pre človeka nepredstavujú nebezpečenstvo, je vehementne a dogmaticky obraňovaný. Dnešné aj historické dôkazy ho však vyvracajú,“ hovorí profesor etológie. 

 

K záveru o vlčej neškodnosti došli aktivisti podľa Geista vyvodzovaním ďalekosiahlych záverov z obmedzených a nereprezentatívnych dát – pozorovaní správania súčasných, drasticky zdecimovaných vlčích populácií. Vhodnejšie indície pre historickú realitu podľa Geista ponúka napríklad výskum správania kojotov, ktorých populácia je v zaľudnených oblastiach oveľa početnejšia. A je v súlade s historickými záznamami, z ktorých vyplýva oveľa menej ružový pohľad na vlčiu plachosť. „Vlky sú za vhodných podmienok pre človeka mimoriadne nebezpečné,“ varuje Geist.

 

[reklama]

 

Napríklad historik francúzskeho vidieka Jean-Marc Moriceau zdokumentoval od 15. do začiatku 19. storočia tisícku zabití človeka vlkmi nakazenými besnotou, a dve tisícky zabití zdravými vlkmi, čo prakticky vyvracia modernú „dogmu“, že zdravé vlky človeka nenapádajú. V rokoch 1743 až 1756 dosahoval podľa Moriceauových zistení priemerný počet zabití človeka vlkmi niekoľko stoviek ročne. Vzhľadom na početné medzery v administratívnych zápisoch pred 19. storočím však historik odhaduje skutočný počet usmrtení vlkmi v sledovanom období na území Francúzska na približne 9000. Podľa historika boli vlkmi obzvlášť ohrozené hornaté a lesnaté oblasti, čiže presne také ako Gévaudan.

 

Dobová ilustrácia Gévaudanskej beštie.
Dobová ilustrácia Gévaudanskej beštie.

Zvláštne svedectvá...

Živnou pôdou pre fantastické tvrdenia o identite Gévaudanskej beštie sú niektoré opisy zvieraťa a jeho mimoriadnych schopností. Napríklad incident, počas ktorého skupinka lovcov údajne zasiahla Beštiu dvakrát mušketami z tesnej blízkosti, a potom ešte dvakrát z diaľky, aby sa im kreatúra stratila v diaľke a o dva dni útočila v neďalekej farnosti znova, viedol k legende, že odráža olovené guľky. (Vládny úradník Etienne Lafont, ktorý svedectvo zaznamenal, však uvažoval, či boli muškety lovcov správne nabité a či beštiu vôbec zasiahli.)

 

Hromadili sa taktiež svedectvá, ktoré boli skrz na skrz bizarné. Napríklad prípad, keď sa beštia rozbehla za ľudskou korisťou cez stádo oviec, ktoré odhadzovala údajne päť až šesť stôp ďaleko na všetky strany. Alebo prípad mladíka, ktorý Beštiu hodlal konfrontovať so šabľou v ruke, načo sa zviera postavilo na zadné a švihlo ho chvostom. V inom prípade sa Beštia po pozoruhodnom skoku vraj obrátila na vystrašeného roľníka a prihovorila sa: „Môj priateľ, pripusť, že na osemdesiatročného starca to bol vcelku pekný skok.“ 

 

...neodrážajú reálne zviera

Každý, kto chce vyvodzovať akékoľvek závery z očitých svedectiev, si musí uvedomiť niekoľko zásadných skutočností o ich výpovednej hodnote. V prípade Gévaudanskej beštie k tomu nedošlo.

 

V prvom rade: očité svedectvo nie je spoľahlivý zdroj informácií. Ako ukazujú psychologické experimenty, ako aj porovnania očitých svedectiev s priebehom predmetných udalostí, už svedectvá zaznamenané z prvej ruky a krátko po udalosti sú často celkom skreslené a nepresné, ovplyvnené očakávaniami daného človeka a mnohými inými faktormi. Napokon, videli sme to na príklade potopenia Titanicu, kde sa očití svedkovia bezprostredne po udalosti nezhodli takmer na ničom: opisovali incidenty, ktoré sa neodohrali a dokonca niektorí popierali existenciu samotného ľadovca. 

 

Po druhé, opisy beštie boli oveľa rozmanitejšie – a protichodnejšie, než sa typicky pripúšťa. Niekedy mala Beštia chvost podobný mačke, inokedy podobný koňovi. Podľa niektorých očitých svedkov mala buď šesťprstú stupaj podobnú vlkovi alebo zahnuté pazúry na spôsob mačkovitej šelmy. A našli sa svedkovia, podľa ktorých jej telo namiesto srsti pokrývali šupiny. Alebo iný príklad: kým jeden farmár, ktorý Beštiu zhliadol údajne trikrát, tvrdil, že má prasací rypák, iní očití svedkovia v rovnakej oblasti tvrdili, že mala hlavu podobnú skôr mačke. 

 

[reklama]

 

Korešpondent Gazette de France Tardieu de Labarthe sa preto posťažoval, že odkedy bol v roku 1764 publikovaný prvý opis Beštie, „sa konfigurácia jej častí tela mení s každým novým opisom: farba srsti, pôvodne žltohnedá, sa stala žltšou, trup sa každým stvárnením buď zmenšuje alebo zväčšuje; nohy a chvost sa nadmieru predĺžili, hlava sa zväčšila a nesmierne predĺžila, uši a chrbát sa taktiež zmenili“. 

 

Nejde o banálne rozdiely, ale o hlbokú nekonzistentnosť. Rozporuplnosť správ o vzhľade Beštie sa podľa historika Jaya Smitha zmiernila až potom, ako boli široko publikované opisy Beštie sprostredkované kapitánom dragúnov Duhamelom, ako aj kresby na nich založené. Práve Duhamel podľa Smitha výrazne napomohol „mytologizácii“ Beštie v dobovej tlači, a tým pádom aj v akýchkoľvek diskusiách, ktoré z nich vychádzali. Svedectvá, ktoré posúval tlači, totiž náročky zveličoval.

 

„Duhamel zveličovaním predstavy o zdanlivej neporaziteľnosti beštie zručne vytváral alibi pre svoju neschopnosť ju premôcť,“ píše Jay Smith. „Aby rozmery beštie zodpovedali významu misie tak, ako ju vnímal on sám, [Duhamel] posúval ďalej zvesti pochádzajúce od miestnych obyvateľov a kombinoval ich so svojimi vlastnými plodnými predstavami, až vznikol taký obraz beštie, aký zodpovedal očakávaniu zvedavej verejnosti alebo ho dokonca prekonával.“ 

 

Všetko ukazuje na vlky

Ďalším problémom snáh o odhalenie identity Gévaudanskej beštie je skutočnosť, že nezohľadňujú jej spoločenský a historický kontext. Nazerajú na Beštiu, akoby jej pustošenie predstavovalo unikátnu udalosť. To však nie je pravda. 

 

Útoky hladných vlkov podľa zistení Moriceaua vyvolali paniku aj pred zjavením Gévaudanskej beštie, ako napr. v Gatinais (50. roky 17. storočia), v Touraine (90. roky 17. storočia a znova 40. roky 18. storočia), v Auxerrois (30. roky 18. storočia). V každom z uvedených prípadov zabili vlky desiatky ľudských obetí. „Desivé návyky a profil neskoršieho zabijaka, vrátane jeho alarmujúcej záľuby v ženských a detských obetiach, sklonu k ich dekapitácii, domnelé nadprirodzené schopnosti a zlovestný vzhľad, to všetko malo na francúzskom vidieku početné precedenty,“ píše historik Jay Smith.

 

[reklama]

 

Z historického hľadiska teda nebola panika vyvolaná Beštiou z Gévaudanu nič nové. Rovnako tak nepredstavovali nič nové jej údajné mimoriadne schopnosti. Nové bolo spoločenské podhubie, ideálne pre vznik nesmrteľnej legendy: záujem širokých vrstiev spoločnosti o zvláštne a exotické zvieratá, špekulácie o možných „obludných krížencoch“ rôznych druhov, a v neposlednom rade explozívny rozvoj masmédií, vrátane prvého bulváru. 

 

Skreslené svedectvá, zveličenia Duhamela a bulváru, fascinácia cudzím a zvláštnym v radoch súdobej spoločnosti, a naopak, entuziazmus ekologických aktivistov 20. a 21. storočia... Tieto všetky sily výraznou mierou prispeli k transformácii jedného z najkrvavejších prípadov pustošenia vlkov – či už jedného, alebo, čo je pravdepodobnejšie, viacerých „ľudožrútov“ – do podoby  legendy o Gévaudanskej beštii. 

 

-

 

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Poznámky

1 Historický región približne zodpovedajúci dnešnému departementu Lozère. Dodnes ide o najredšie osídlený departement Francúzska.

2 Iným vysvetlením je podľa niektorých autorov besnota. Tá sa však ľahko prenáša uhryznutím a je u ľudí smrteľná - ani jeden z ľudí, ktorí prežili útok Gévaudanskej beštie, nezomrel na besnotu.

 

Literatúra

Fehlmann, M. (2020): The Beast of Gévaudan as a history of the changing perceptions of fatal human–wolf interaction In: Fehlmann M. (ed.) Managing the Return of the Wild. Routledge.

Dunning, B. (2016): Hunting the Beast of Gevaudan. Skeptoid Podcast. Skeptoid Media, 16 Jun 2020. 

Nickell, J. (2011): Tracking the Man-Beasts. Prometheus Books.

Smith, J. M. (2014): Gévaudanské nestvůry aneb zrod bestie. Argo.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri