Praveké „žezlá“ a záhada unikátnych karpatských artefaktov doby bronzovej

Jedným z najcharakteristickejších spôsobov, akým panovníci prezentujú svoje spoločenské postavenie a moc, sú krátke zdobené palice – žezlá. S predmetmi podobného typu a účelu sa stretávame aj v praveku. Nie všetky praveké „žezlá“ boli zdobené a pravdepodobne nie všetky slúžili panovníkom či vládcom. Obzvlášť pred dobou bronzovou možno uvažovať skôr o bojovníkoch, rodových/klanových vodcoch alebo o „veľkých mužoch [1] “. 

Napriek rozličnému prevedeniu tieto artefakty spája niekoľko spoločných vlastností. V prvom rade mimoriadna kvalita a zručnosť výroby. A taktiež skutočnosť, že hoci niekedy pripomínajú zbrane alebo pracovné predmety, nenachádzame na nich stopy, ktoré by naznačovali, že sa týmto spôsobom niekedy používali. 

[reklama]

Známe už od neolitu

Praveké žezlá a ich obdoby mali rôznu podobu. Najstaršou a najbežnejšou sú prestížne kamenné sekeromlaty, zhotovované napríklad zo vzácneho amfibolitu. V strednej Európe sprevádzajú výnimočne bohaté, typicky mužské hroby od mladšej doby kamennej pred bezmála7500 rokmi až po prelom doby medenej a bronzovej o 3000 rokov neskôr. Máme dôkazy, napríklad z kultúry so šnúrovou keramikou v Nemecku, že niektoré jednotlivé sekeromlaty sa dedili z generácie na generáciu a používali aj v priebehu niekoľkých stáročí.

Oveľa vzácnejším symbolom spoločenského postavenia boli guľovité mlaty – palice s násadou v tvare gule z vápenca. Objavujú sa počas stredného neolitu (začiatok 5. tisícročia pred n. l.). Typicky ich poznáme z mužských hrobov, ale našli sa aj v hroboch, v ktorých spočinuli pozostatky žien (napr. v Bajči). 

Rozrôznenie aj skutočné (?) žezlá

V dobe bronzovej sa paleta pravekých „žeziel“ výrazne rozširuje. A to jednak vďaka rozvoju metalurgie a tiež výraznejšiemu rozvrstveniu spoločnosti. Predpokladá sa existencia mocnejších vodcov – náčelníkov kmeňov alebo dokonca kmeňových zväzov.

Za ceremoniálne zbrane či odznaky moci alebo akési štandardy sa v minulosti považovali napríklad dýky na palici staršej doby bronzovej (c. 2000 pred n. l.). Ide o typické nálezy únětickej kultúry, ale z nášho územia ich poznáme aj z viacerých výšinných sídlisk hatvanskej kultúry. „Trasologické analýzy 183 dýk na palici zo západnej Európy zistili, že minimálne polovica z nich nesie stopy po zásekoch a úderoch, ktoré vznikli evidentne v dôsledku bojových stretnutí. To znamená, že dýky na palici boli popri symbole moci aj plnohodnotné a veľmi účinné zbrane,“ upozorňuje archeológ Jozef Bátora. 

Z mladšej alebo neskorej doby bronzovej (c. 1000 pred n. l.) možno poznáme aj pravé žezlá, ako naznačuje unikátny objav z východného Slovenska. Ide o dva približne 8-centimetrové zdobené bronzové násady na palicu, ktoré tvorili súčasť rituálneho bronzového „pokladu“ (hromadného nálezu) nájdeného v areáli lužickej kultúry. Žiaľ, miesto nálezu ani nálezové okolnosti nie sú známe. Podľa dostupných informácií „poklad“ obsahoval okrem iného miniatúru voza ťahaného rohatým vodným vtákom, závesok v tvare lode [2], viacero špirálových náramenníkov, tucty (!) bronzových mečov a ich miniatúr, a taktiež jantárové a sklenené koráliky.

[reklama]

Návrat sekeromlatov

Zaujímavý vývoj pozorujeme u sekeromlatov. Potom, ako sa koncom eneolitu vyskytovali (predovšetkým) vďaka nositeľom kultúry so šnúrovou keramikou mimoriadne často, sa na našom území takmer vytrácajú. Znova sa početnejšie objavujú po viac ako poltisícročnej absencii na prelome staršej a strednej doby bronzovej (c. 17. - 15. storočie pred n. l). Mnohé podľa Jozefa Bátoru „stvárnením poukazujú na to, že nešlo o skutočné úderové zbrane využiteľné v bojových stretnutiach, ale skôr o zbrane honosné a prepychové, slúžiace ako odznak moci ich nositeľov“. 

Toto tvrdenie sa obzvlášť vzťahuje na pozoruhodný nový typ bronzových sekeromlatov, tzv. sekeromlaty s kotúčovitým tylom (16. – 13. storočie pred n. l.). Podľa niektorých archeológov je však možné, že zastávali aj praktickú funkciu zbrane. „Postupne sa zdokonaľovali, predlžoval sa tŕň na tyle, uhol ostria a tuľajky bol prispôsobený na spôsobenie čo najväčších škôd protivníkovi,“ argumentuje archeológ Štefan Olšav.

Výroba sekeromlatov s kotúčovitým tylom súvisí predovšetkým s rozvojom kovolejárskych dielní pilinskej kultúry, ktorej osídlenie sa na našom území koncentrovalo na juhovýchode stredného Slovenska. Podľa niektorých archeológov sa práve z nich počas 14. storočia pred n. l. vyvinul ďalší pozoruhodný typ artefaktu, ktorý by sme mohli zaradiť do kategórie praveké žezlo (v širšom zmysle), a to dvojramenné mlaty (čakany). 

Ich význam je však možno oveľa širší, výrazne presahujúci nálepku „odznak moci a spoločenského postavenia“.

Kovolejárske centrum

Dvojramenné mlaty nachádzame od Slovinska a Srbska po Rumunsko, Poľsko a Škandináviu. Väčšina nálezov však pochádza z Karpatskej kotliny: z Maďarska, východnej Moravy (11 kusov) a predovšetkým zo Slovenska, odkiaľ poznáme 85 archeologicky opísaných exemplárov z 33 lokalít. Existujú navyše správy o hromadných nálezoch s desiatkami (!) týchto artefaktov, žiaľ, vykradnutých detektoristami, a tak pre vedu navždy stratených. 

Tak ako sekeromlaty s kotúčovitým tylom, aj pri dvojramenných mlatoch sa ťažisko výroby spája s komunitami pilinskej kultúry juhovýchodu stredného Slovenska (Gemer, Malohont a Novohrad). Pri pozornejšom pohľade na vývoj osídlenia tohto regiónu to nie je prekvapivé. Na prelome strednej a mladšej doby bronzovej (14. až 12./11. storočie pred n. l.) tu hustota osídlenia podľa niektorých archeológov prevýšila tú z vrcholného stredoveku.

V oblasti vznikali nielen malé roľnícko-pastierske usadlosti, ale aj stredne veľké remeselné osady s viac ako 100 obyvateľmi (napr. Radzovce), a obchodno-hospodárske centrá so stovkami obyvateľov. Sprevádzali ich rozsiahle žiarové pohrebiská. Napr. na nekropole známej z Tornale sa pôvodne nachádzalo až 10 000 hrobov. Boli to skutočné „polia popolníc“ – pilinská kultúra sa radí do širšieho kultúrneho komplexu popolnicových polí.

Jedno z hospodárskych – metalurgických a azda aj obchodných centier pilinskej kultúry sa nachádzalo na mieste dnešného centra Rimavskej Soboty. Kvôli neskoršej zástavbe je známe iba torzovito, našli sa tu však až štyri bronzové poklady a vzhľadom na stáročia stavebných aktivít v stredoveku a novoveku sa mohli viaceré ďalšie medzičasom „stratiť“. Priamo z areálu Hlavného námestia pochádza dvojica dvojramenných mlatov, ktoré tvorili súčasť väčšieho hromadného nálezu. Obsahoval taktiež bronzové meče, množstvo bronzových ozdôb (náramenice, náramky, náramenné kruhy) a viaceré bronzové závesky vágne evokujúce ženské postavy (niektoré so slnečnou symbolikou). 

[reklama]

Prezentácia spoločenského... aj náboženského postavenia?

Je to typický prípad. Veľká väčšina dvojramenných mlatov sa našla v depotoch. V niektorých vystupujú samotné, v iných spoločne s ďalšími typmi zbraní alebo aj rozmanitými ozdobami a inými cennými predmetmi. Archeologička Mária Novotná, ktorá sa bronzovým mlatom opakovane venovala, považuje majiteľov predmetov v týchto depotoch za „privilegovanú vrstvu“ vtedajšej spoločnosti. Hoci niektorí archeológovia uvažujú, že dvojramenné mlaty sa skutočne mohli používať aj v boji, Novotná nesúhlasí a prisudzuje im výlučne symbolickú a reprezentačnú funkciu. 

Podobne ako v prípade vyššie spomenutých pravekých „žeziel“, podľa Novotnej majiteľom slúžili ako prejav spoločenskej prestíže a postavenia. Ale nielen to. Výskumníčka pripúšťa, že prinajmenšom niektoré mohli byť aj symbolom postavenia náboženského respektíve kultového. Takýto význam mohol mať podľa nej unikátny [3] zdobený dvojramenný mlat z Bratislavy. Na každom ramene nesie vodného vtáka a na tyle slnečný symbol: táto kombinácia predstavovala významný kultový (podľa nášho názoru mytologický [4]) symbol civilizácie popolnicových polí. 

Na druhej strane, náboženský status nemusí vylučovať svetské postavenie majiteľa: spojenie významnej mocenskej a náboženskej funkcie nebol nevídaný jav. Za všetky príklady spomeňme napríklad súdobých panovníkov (wanax) mykénskej kultúry, ktorí boli zároveň ústrednými náboženskými postavami.   

Napodobeniny alebo obchodné artikle?

Mohli by sme očakávať, že nálezy dvojramenných mlatov sa budú koncentrovať v areáli husto osídleného centra pilinskej kultúry. To však nie je pravda. Hoci archeológovia dvojramenné mlaty na našom území považujú za typicky „pilinské výrobky“, mimoriadne množstvo poznáme aj zo severnejších a západnejších území, kde prebiehal raný vývoj lužickej kultúry. 

Pozoruhodným príkladom sú nálezy z okolia Blatnice (okr. Martin), kde sa v dobe bronzovej podľa Ladislava Veliačika nachádzala „posvätná hora“ – kopec Plešovica (684 m  n. m.). Vykrádači tu pozdĺž takmer 1 km dlhého skalného hrebeňa s pomocou detektorov údajne našli 40 hromadných nálezov bronzových ale aj zlatých predmetov. Väčšina z nich pochádzala z areálu pilinskej kultúry.  Ladislav Veliačik zistil, že v jednom z depotov sa malo nachádzať niekoľko desiatok (!) dvojramenných mlatov. 

Dvojramenné mlaty nájdené v areáli lužickej kultúry sa niekedy spájajú s obchodom, inokedy „vandrujúcimi majstrami“ alebo v prípade menej kvalitných exemplárov sa považujú za „lužické“ napodobeniny. Práve subtílne a nekvalitne opracované (nesú zvyšky odlievacích švov) exempláre, alebo drobné, vážiace niekedy menej ako 10g, predstavujú väčšinu nálezov dvojramenných mlatov v areáli lužickej kultúry: najbohatšie depoty dvojramenných mlatov – nálezy z Nižnej Oravy a Ľubietovej s 19 respektíve 12 mlatmi – boli tvorené miniatúrami. 

Prečo si kovolejári lužickej kultúry trúfli len na výrobu „nezdobených, menej dokonalých, až defektných menších a miniatúrnych čakanov“? Profesorka Novotná nám na túto otázku odpovedala: „Ich výroba bola náročná a azda cudzou bola aj ich symbolika.“

Archeológ a odborník na kult a náboženstvo stredoeurópskej doby bronzovej Pavol Jelínek uvažuje odlišne: „Myslím, že ich neopracovali z odlišných dôvodov, napríklad rituálno-ekonomických. Mohlo ísť o akési hrivny v tvare posvätného pôvodu, teda polotovar, za ktorého hmotnosť a pravosť ručili bohovia a prípadne miestny "panovnik".

[reklama]

Dar bohom, prosba o bezpečnú cestu?

Nekvalitné a miniatúrne exempláre dvojramenných mlatov niektorí archeológovia v minulosti označovali za „nepodarky“ či dokonca „odpad z metalurgickej dielne“. Novšie sa uprednostňuje symbolický význam. 

„Na vysvetlenie ich primárnej funkcie sa zdá najpravdepodobnejšia ich výroba ako obetín určených na kultové účely. Išlo by teda o podobný jav, ako je ukladanie menej kvalitnej funerálnej keramiky alebo nefunkčných predmetov ako milodarov do hrobov, s čím sa stretávame vo väčšej alebo menšej miere po celú dobu bronzovú,“ píšu českí archeológovia Svatopluk Bříza a Stanislav Stuchlík. 

Podobne uvažuje Pavol Jelínek. „Mohlo ísť o náboženský symbol mienený ako obetný dar,“ hovorí výskumník. „Niektorí bohovia starého sveta sa spodobovali v tvare zbraní. Máme o tom doklady u Churittov, možno aj Chetitov a Skýtov.“

Ojedinelé nálezy dvojramenných mlatov v oblastiach bez trvalejšieho osídlenia (napr. zo stredného Pohronia) by konkrétne mohli predstavovať akési cestné obetiny. Archeológovia Vladimír Zachar a Tomáš Sklenka ich spájajú s „elitnými jedincami“, ktorí za účelom výmeny, obchodu či prospekcie kovov viedli alebo organizovali diaľkové výpravy sledujúce súdobé komunikačné trasy. „K úlohe týchto jedincov zrejme patrilo i zabezpečiť bezpečný prechod pohoriami, priesmykmi, vodnými tokmi v neznámych a riedko osídlených územiach, o ktorý sa mohli usilovať aj pomocou rôznych obetných aktov,“ píšu Zachar a Sklenka.

Odznak bojových vodcov?

Iné exempláre dvojramenných mlatov mohli podľa Márie Novotnej predstavovať veliteľské palice (Kommandostab).  Poukazuje napríklad na jeden z nálezov týchto predmetov, ktoré boli nájdené neďaleko „posvätnej hory“ pri Blatnici: v okolí Belej-Dulíc sa pri koreni jedného zo stromov podarilo objaviť súbor siedmich dvojramenných čakanov: jeden zdobený, zvyšnej šestici výzdoba chýba. 

Ide o kvalitné, masívne exempláre, ktoré Novotná datuje do 13. storočia pred n. l. (subtílnejšie nekvalitné kusy a miniatúry sú spravidla mladšie). Zdobený kus podľa nej môže predstavovať insígnium veliteľa, zatiaľ čo zvyšné mohli podľa vedkyne patriť členom výpravy, ktorí ho sprevádzali. „Okolnosť, že pochádzajú z doby, v ktorej sa v zvýšenej miere začínajú objavovať zbrane (o. i. meče) umožňuje v nich vidieť symbol vojenského stavu bez ohľadu na to, či sa používali ako odznak postavenia jednotlivca, alebo štandarda skupiny bojovníkov,“ píše Novotná a jej spoluautor Martin Furman. 

Novotná a Furman konkrétne uvažujú, že mohlo ísť o špecifický typ štandardy, ktorá nebola viazaná na jednu osobu a patrila nadradenej skupine mužov. „Zvlášť masívne, precízne zhotovené exempláre dovoľujú hľadať ich miesto v spoločenskej alebo vojenskej hierarchii,“ píšu Novotná a Furman.

Archeológ Pavol Jelínek však vidí možný súvis dvojramenných mlatov aj so zvláštnou kategóriou prestížnych artefaktov z Nemecka (Nordharz, Welbsleben) zo staršej doby bronzovej: kovové úderné palice s akýmsi „zubom“ na konci poriska. Chýbajú im stopy používania v boji alebo ako pracovného nástroja, pričom podobné, ale drevené predmety sa podarilo objaviť v rašeliniskách nemeckého Ostfrieslandu. „Máme nejaké zvláštne, predovšetkým úderové zbrane, u ktorých sa predpokladá rituálna funkcia, napr. že ňou umlátili obeť.“ 

Azda slúžili dvojramenné mlaty aj tomuto účelu?

Úpadok a zánik

Ukazuje sa nám teda, že dvojramenné mlaty mohli slúžiť viacerým účelom. Ich spoločným menovateľom bola vysoká hodnota, ktorá sa pripisovala buď konkrétnym artefaktom (masívne, niekedy zdobené kusy) alebo ich symbolike (nekvalitné, subtílne až drobné obetiny).

Napriek tomu sa história dvojramenných mlatov niekedy v 11. storočí n. l. definitívne končí. Ako prvé sa vytratili masívne exempláre. O jedno alebo dve storočia neskôr aj subtílne a miniatúrne exempláre. Ich zánik azda súvisel s útlmom civilizačnej úrovne na juhovýchode stredného Slovenska, kde pozorujeme pozvoľný pokles obyvateľstva a zmenšovanie osád pilinskej resp. jej dcérskej kyjatickej kultúry. Naopak, na severe a severozápade prebiehal rozmach bronziarstva aj vzostup civilizačnej úrovne lužickej kultúry, ktorej sme sa venovali vo viacerých starších článkoch. „Lužičania“, tak sa zdá, po stáročiach prestali pripisovať vysokú hodnotu cudzím, charakteristicky pilinským typom výrobkov, a namiesto toho rozvíjali vlastné.

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za pomoc pri tvorbe článku – odborný dozor, obrazový materiál, pripomienky a/alebo vyjadrenia autor ďakuje archeológom Pavlovi Jelínkovi PhD, Štefanovi Olšavovi, prof. Márii Novotnej a RNDr. Alexandrovi Botošovi. Perexová ilustrácia: pozadie a kresba dvojramenného mlatu: František Hříbal; “žezlo” - Štefan Olšav.

Poznámky

1 Takto sa označujú ľudia, ktorých spoločenský význam nebol dedičný, ale namiesto toho odvodený od charizmy a schopností

2 Niekedy sa hovorí o slnečných bárkach. „Tieto predmety nemajú so slnkom a pravdepodobne ani s loďou nič spoločné.“ Viac k téme chybne interpretovaných slnečných bárok píšeme v štúdii, ktorá bude čoskoro zverejnená v Zborníku SNM (Valent, Jelínek & Lábaj, 2021)

3 Jedinou paralelou je fragment z Baktalórantháza v Maďarsku

4 Viac v štúdii Valent, Jelínek & Lábaj, 2021, ktorá bude zverejnená čoskoro.

Literatúra

Bátora, J. (2018): Slovensko v staršej dobe bronzovej. Univerzita Komenského v Bratislave.

Botoš, A. (2017): Rimavská Sobota vo svetle archeológie a archeologických dôkazov. Gemersko-malohontské múzeum.

Bříza, S., Stuchlík, S. (2019): Příspěvek k poznání dvojramenných mlatů na Moravě a v českém Slezsku. Pravěk NŘ 27, 75–93.

Furmánek V. et al. (2018): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Archeologický ústav SAV, 

Novotná, M. (1959): Dvojramenné čakany na Slovensku a problém ich datovania. SbFFUK, Historica X, 115-140.

Novotná, M. (1980): Neznáme bronzy zo Žitného Ostrova. Arch. Rozhledy, 32, s. 134–145.

Novotná, M., Kvietok, M. (2015): Nové hromadné nálezy z doby bronzovej z Moštenice. Slovenská archeológia 63, 209–237.

Novotná, M., Furman, M. (2018): Bronzový depot z Belej-Dulíc, okres Martin a dvojramenné čakany karpatskej proveniencie. PA CIX, 75-96.

Podborský, V. (2012): Der neue Fund eines Deichselwagens aus der Ostslowakei In Blajer, W. Peregrinationes Archaeologicae in Asia et Europa Joanni Chochrowski Dedicatae.  Wydawnictwo Profil-Archeo, Institut Archeologii Uniwersytetu Jagiellońskiego, 205-213.

Sklenka, V., Zachar, T. (2011): Bronzový dvojramenný sekeromlat pilinskej provenience z obce Riečka (okr. Banská Bystrica). Prispevok k významu ojedinělých nálezov bronzových predmetov. SPFFBU M 16, 53-57.

Struhár, V. (2009): Ojedinelé nálezy bronzovej industrie zo stredného Slovenska. Zbor. SNM 103. Arch. 19, 2009, 53–64.

Valent, D., Jelínek, P., Lábaj, I. (2021): The Death-Sun and the Misidentified Bird-Barge: A reappraisal of Bronze Age Solar Iconography and Indo-European Mythology, Zborník Slovenského národného múzea CXV, Archeológia 31, 5-43.

Veliačik, L. (2004): Nové poznatky ku štruktúre hradísk lužickej kultúry na severnom Slovensku. Študijné Zvesti AÚ SAV 36, 57–74.