Lužická kultúra: Hľadanie pôvodu a „pravej tváre“ archeologického fenoménu

Dušan Valent, 2021-02-21 18:47:00

Ako sa to, čo nazývame „lužická kultúra“, premietalo do každodennej reality dávnych ľudí? Čo viedlo k jej vzniku? A prečo bádatelia v posledných rokoch spochybňujú tradičnú predstava o „veľkej, viac ako tisíc rokov trvajúcej“ lužickej kultúre?
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

Pramene odnepamäti priťahovali záujem ľudí – predstavovali nielen zdroj vody, ale aj posvätné miesta. Obzvlášť horúce minerálne pramene. Jeden taký kedysi vytvoril rozmernú travertínovú kopu v katastri obce Liptovská Teplá asi 10 km od Ružomberka. Do dnešného dňa z nej zostali len zvyšky, ukryté tesne pod povrchom. 

 

Nemáme dôkazy, či aj prameň v Liptovskej Teplej niekto niekedy považoval za posvätný. Vieme len, že v dobe bronzovej upútal skupinu azda niekoľkých desiatok ľudí natoľko, že si v jeho bezprostrednom susedstve založili osadu. 

 

Jej nenápadné stopy odhalil záchranný výskum v roku 1980. Archeológ Ladislav Veliačik tu našiel pomerne mohutnú vrstvu s úlomkami črepov a zvieracích kostí – archeológovia hovoria o tzv. kultúrnej vrstve. Pri vykopávkach taktiež zistil niekoľko sídliskových jám, do ktorých obyvatelia osady napokon nasypali odpad. 

 

Zvyšky domov sa nezachovali. Obyvatelia tejto osady z doby bronzovej zrejme žili len v ľahkých alebo nezahĺbených príbytkoch.

 

Úlomky keramiky, fragmenty zvieracích kostí, niekoľko jám. To rozhodne nie je veľa. Ladislav Veliačik však rozpoznal, že aj skromné nálezy, ktoré v Liptovskej Teplej našiel, vypovedajú o veľkej dejinnej transformácii. 

 

Všimol si, že tvary keramiky a jej výzdoba pripomínajú na jednej strane najmladšie nálezy jednej z najvyspelejších stredoeurópskych kultúr zašlých čias (otomanskej kultúry staršej doby bronzovej, 2300 – 1600 pred n. l.). Na strane druhej sú podobné najstarším nálezom jednej z najvýznamnejších stredoeurópskych kultúr nadchádzajúcich čias (mladšej a neskorejdoby bronzovej, 1300 – 800 pred n. l.) – lužickej kultúry. 

 

Tisícročná história

Kým archeologické kultúry typicky zanikajú po pár storočiach, lužická kultúra sa na našom území rozvíjala takmer tisícročie [1]  (14. – 6. storočie pred n. l.). Jej vývoj pokračoval napriek klimatickým výkyvom a nájazdom výbojných kočovníkov, ktorí do Karpatskej kotliny prenikali z pontsko-kaspickej stepi.

 

Lužickú kultúru (či skôr lužický kultúrny komplex) preslávili desiatky hradísk, ako aj rozsiahle žiarové pohrebiská. Jej nálezy nachádzame na obrovskom území od východného Poľska, severného Slovenska, Moravy a Čiech po východné Nemecko a severným smerom až po baltické pobrežie. Nálezy zo severného Slovenska, Moravy a južného Poľska majú k sebe akosi „bližšie“, takže sa niekedy hovorí o slovensko-moravsko-poľskej skupine lužickej kultúry.

 

Termínom lužická kultúra označujeme archeologické nálezy, ktoré sú si do istej miery podobné. Ako sa však tieto podobnosti premietali do každodennej reality dávneho obyvateľstva? Poľský archeológ Marcin Przybyla v pozadí slovensko-moravsko-poľských komunít lužickej kultúry napríklad vidí akýsi „systém výmeny a kontaktov“. Sú to asi vedecky presné, ale zároveň príliš abstraktné termíny. Skúsme teda preniknúť o čosi hlbšie. 

 

Realita v pozadí artefaktov

Na celom území lužickej kultúry nachádzame spoločný znak v podobe spaľovania mŕtvych

V prvom rade si potrebujeme stanoviť, čo vlastne komunity lužickej kultúry spája a následne načrtnúť, čo tieto podobnosti môžu znamenať. 

 

Lucia Benediková z Archeologického ústavu SAV v Nitre hovorí, že na celom území lužickej kultúry nachádzame spoločný znak v podobe spaľovania mŕtvych. „Ale tento element sa objavuje aj v ďalších súvekých kultúrach popolnicových polí,“ upozorňuje odborníčka a pripomína, že „napriek tomuto spoločnému znaku nachádzame na jednotlivých územiach lužického komplexu v pohrebnom ríte aj v spôsobe osídlenia odlišnosti.“ Lužická kultúra však podľa nej zaberá také obrovské územie, že vzhľadom na rôznorodé prírodné prostredie ani nemožno očakávať zhody vo výbere životných – sídelných – stratégií v celom jej areáli.

 

Za najdôležitejšie zjednocujúce znaky lužickej kultúry preto Lucia Benediková považuje podobnosti v tvaroch a výzdobe keramiky, ako aj v typoch bronzových nástrojov. „Zároveň sa predpokladá, že výzdobné prvky na keramike mali hlbší symbolický význam a odrážajú časť duchovných predstáv tejto populácie,“ dodáva archeologička. „To znamená, že musíme počítať i so spoločným či príbuzným systémom ideových predstáv o živote, smrti, prírodných, ako aj pre vtedajšiu spoločnosť nadprirodzených javoch.“

 

Inými slovami, dávni „Lužičania“ zrejme nepredstavovali zmes komunít, ktoré spájala len podobná „móda“ v tom, ako vyzdobia a vytvarujú svoje nádoby a nástroje. Zrejme taktiež zdieľali aspoň niektoré prvky náboženských predstáv či širšieho svetonázoru. 

 

Spoločné materiálne a duchovné tradície sa nejakým spôsobom museli komunikovať a udržiavať. Ako presne, to žiaľ nevieme povedať. Faktom je, že jednotlivé komunity na našej, moravskej i poľskej strane Karpát o sebe vedeli. „V hroboch nachádzame doklady kontaktov, napríklad medzi lokalitami na severnom Slovensku, v južnom Poľsku či na Morave vo forme príbuznej výzdoby na keramike, resp. sa keramické tvary či kovové artefakty typické pre jeden mikroregión ojedinele vyskytovali v inom,“ vysvetľuje odborníčka. Tento fakt však podľa nej neznamená, že uvedené komunity boli zároveň etnicky spriaznené.

 

V neposlednom rade, ako podrobnejšie píšeme v závere článku, podľa časti bádateľov je pojem „lužická kultúra“ v súčasnosti nedostatočne definovaný a prebieha diskusia, ako ho vlastne chápať. 

 

Spoločnosť rovných a slobodných?

O tom, že komunity lužickej kultúry spájali taktiež podobnosti v duchovnej, ba dokonca spoločenskej rovine, uvažoval aj významný český archeológ Jan Bouzek. Nedávno zosnulý bádateľ hovoril o akejsi „centrálnej autorite lužického okruhu“, ktorá bola napriek miestnym variáciám výrazná aj v neskorších fázach vývoja lužickej kultúry, a to ako v keramickom štýle, tak v pohrebných zvyklostiach a v odraze sociálnych pomerov na pohrebiskách a sídliskách. „To svedčí o spoločnej identite, náboženskej i sociálnej,“ tvrdí Bouzek. 

 

O spoločnosti lužickej kultúry uvažoval ako o „spoločenstve slobodných a navzájom si rovných“. K tomuto záveru dospel na základe archeologických indícií spoločenskej hierarchie, ktoré sú podľa neho oproti predchádzajúcej strednej dobe bronzovej a neskoršej dobe halštatskej iba nevýrazné. V archeologickom zázname Bouzek vidí taktiež indície spoločného vlastníctva (commons), ktoré sa týkalo polí, zásobnicových jám a síl.

 

Keramika a nástroje lužickej kultúry z Poľska. (Autor: Jan Mehlich/Wikimedia)

 

Špecifiká „slovenskej vetvy“

Tak ako iné miestne varianty lužickej kultúry, aj vetva z územia Slovenska sa mierne líšila od svojich náprotivkov.Ako „slovenské“ špecifiká môžeme podľa Lucie Benedikovej uviesť okrem iného niektoré unikátne výrobky z bronzu, či už zbrane (napríklad meče liptovského typu), alebo ozdoby (napríklad masívne ihlice s guľovitou hlavicou typu Malá Vieska). „Pri porovnávaní typov bronzovej industrie nachádzame lokálne výrobky a výrobné okruhy,“ hovorí výskumníčka. Keďže pohrebiská patria k najlepšie prebádaným typom lokalít lužickej kultúry na Slovensku, s okolitými lužickými regiónmi sa dajú porovnávať i jednotlivé aspekty pohrebného rítu. Možno špecifikovať napríklad podobnosti a rozdiely v úprave hrobov, v počtoch nádob a množstve hrobového inventára v hroboch a pod. 

 

Zvláštnosťou „slovenskej vetvy“ lužickej kultúry je aj osídľovanie vyššie položených areálov s menej úrodnými pôdami. Zdá sa, akoby sa jej nositelia vyhýbali rovinatým, úrodným nížinám, centrám pravekého osídlenia. Azda si tento spôsob života mohli „Lužičania“ dovoliť vďaka technologickému pokroku (účinnejšie obrábanie pôdy) alebo väčšiemu významu pastierstva v zaobstarávaní obživy?

 

„Spôsob sídlenia v horskom prostredí môže byť vedomá a ‚špecifická‘ osídľovacia stratégia, ale môže byť aj výsledkom nie zámeru, ale nutnosti, keďže lepšie teritóriá už boli obsadené, a nositelia lužickej kultúry nemali prostriedky na to, aby sa ich zmocnili,“ uvažuje Lucia Benediková. Expanzia na juh bola podľa slovenskej výskumníčky možnosťou, ktorú obyvateľstvo lužickej kultúry v priebehu neskorej doby bronzovej využilo, aby sa dostalo k „lepším“ zdrojom poľnohospodárskej pôdy alebo k územiam s prírodnými pomermi „priaznivejšími“ a „jednoduchšími“ pre život. 

 

Pokračovanie zaniknutej enklávy?

Jedným z regiónov, kde lužická kultúra vznikala, bolo aj severné Slovensko, konkrétne Liptov, stredné Považie, prípadne Trenčianska kotlina. Osada z doby bronzovej nájdená pri Liptovskej Teplej, o ktorej sme hovorili v úvode, patrí medzi najdôležitejšie lokality, ktoré nám pomáhajú porozumieť tomuto procesu.

 

Z tvarov a výzdoby keramiky, ktorú objavil Ladislav Veliačik, vyplýva, že ľudia sa tu usadili niekedy pred 3500 rokmi. Ich keramika pozoruhodne pripomínala keramiku typickú pre záver jednej z najvyspelejších kultúr kontinentálnej Európy staršej doby bronzovej – otomanskú kultúru (miestny variant otomansko-füzesabonského kultúrneho komplexu). Jej nositelia na východnom Slovensku vybudovali množstvo bohatých opevnených „protomiest“ – niektoré s kamennými múrmi, a dokonca s „bastiónmi“. Typicky sa predpokladá, že zbohatli vďaka diaľkovému obchodu a nerastnému bohatstvu. Po kolapse starých obchodných ciest niekedy v priebehu 16. storočia pred n. l. (azda za prispenia klimatických zmien) však spustli. 

 

Vyľudnili sa aj celé oblasti osídlené otomanskou kultúrou, napríklad Spiš. Aká pozoruhodná zhoda okolností: krátko nato sa na Liptove objavujú sídliská s keramickými tradíciami, evokujúcimi ľudí tohto opusteného územia. Okrem Liptovskej Teplej ide aj o ďalšie lokality, ako Liptovský Trnovec či Liptovský Michal.

 

Ladislav Veliačik preto uvažoval o presune obyvateľstva zo Spiša na Liptov. Archeológ Rudolf Kujovský predpokladá postup „otomanského obyvateľstva“ až na stredné Považie. Došlo k tomu podľa jeho názoru nie v podobe exodu, ale skôr „postupu menších skupín, ktoré sa v období všeobecného rozvratu“ usádzali v tamojších riedko osídlených údoliach.

 

Odborníčka na otomanskú kultúru Dominika Oravkinová z Archeologického ústavu SAV v Nitre súhlasí, že lužická kultúra „veľmi pravdepodobne do istej miery prevzala tradície“ otomanskej kultúry. „Jasne vidíme implementáciu niektorých z výzdobných štýlov,“ hovorí Oravkinová. „Navyše žiarový rítus, aký je typický pre lužickú kultúru, sa začína objavovať už v závere otomanskej kultúry.“ Podľa archeologičky nám však na bližšie závery zatiaľ s výnimkou nálezov z Liptovskej Teplej chýbajú pramene. „Verím však, že je to len otázka času,“ konštatuje odborníčka. 

 

Vyrástla z troch koreňov

Osídlenie ľuďmi, ktorí zachovávali tradície otomanskej kultúry, je len časťou príbehu. Objavili sa tu aj ďalší, ktorých keramické tradície evokujú komunity (stredodunajskej) mohylovej kultúry na pomerne husto osídlenej strednej Morave. Rudolf Kujovský dokonca hovorí o „prenikaní skupín osadníkov“.

 

Ako mohylové kultúry označujeme komunity strednej doby bronzovej (1600 – 1300 pred n. l.), známe od Zadunajska po južné Nemecko a typické budovaním pohrebných mohýl, mobilnejším spôsobom života (prinajmenšom niekedy s väčším dôrazom na dobytkárstvo než roľníctvo) a s mužskou bojovníckou ideológiou. 

 

Dva predpokladané prúdy cudzincov – väčší moravský a menej výrazný spišský – podľa Rudolfa Kujovského na severe dnešného Slovenska narazili na roztrúsené obyvateľstvo, zachovávajúce v tom čase už starobylé tradície tzv. maďarovskej kultúry, ktorá sa rozvíjala predovšetkým počas staršej doby bronzovej v nížinách západného Slovenska (na severe nášho územia je známa predovšetkým z nálezov v okolí Trenčína). V horských a podhorských oblastiach severného Slovenska z týchto troch elementov niekedy počas 15. a 14. storočia vznikla lužická kultúra. O jej existencii môžeme s istotou hovoriť najneskôr v závere 14. storočia, keď došlo k zakladaniu charakteristických pohrebísk. 

 

Dedičstvo mohylových kultúr

Vznik lužickej kultúry na severnom Slovensku zjednotil komunity, ktoré boli počas strednej doby bronzovej z hľadiska hmotnej kultúry pomerne rôznorodé. Rôzne kultúrne prvky vykazujú dokonca aj jednotlivé náleziská. Nasledovalo nadregionálne zjednotenie. „V počiatočných štádiách vývoja lužickej kultúry na Slovensku prakticky nenachádzame kostrové hroby lužickej kultúry, zatiaľ čo v Malopoľsku či v Hornom Sliezsku je ich pomerne vysoké percento,“ upozorňuje Lucia Benediková. „To by mohlo znamenať, že väzby medzi jednotlivými regiónmi osídlenými lužickou kultúrou sa v priebehu času zosilňovali.“

 

Poľský archeológ M. S. Przybyła tento vývoj vysvetľuje rozpadom trzcinieckej kultúry, ktorej obrovský areál pokrýval veľké územie Poľska, Ukrajiny a Bieloruska. Poľskí archeológovia zistili, že vzájomné kontakty medzi jej komunitami od konca 14. storočia slabli, až úplne zanikli. Komunity v oblasti južného Poľska následne nadviazali kontakty so susednými oblasťami Moravy a predtým takmer neosídlenými oblasťami severného Slovenska. 

 

Zjednocujúcim elementom v ich nasledovnom vývoji sa stali „mohylové“ vplyvy zo západu. Toto dedičstvo je prinajmenšom v oblasti hmotnej kultúry také výrazné, že odborník na mohylové kultúry Pavol Bobek z Archeologického ústavu SAV v Nitre by „odhliadnuc od tradície bádania, priradil lužickú kultúru k mohylovým kultúram“, a nie ku kultúram popolnicových polí, ako býva zvykom, pretože lužická kultúra podľa neho spĺňa všetky „predpoklady“. 

 

Naopak, spoločenské usporiadanie lužickej kultúry (tak ako ho interpretuje Jan Bouzek), typické menším dôrazom na individualitu a menej výraznou hierarchiou v spoločnosti, evokuje práve komunity trzcinieckej kultúry. Medzi nositeľmi trzcinieckej kultúry a militantnými, individualistickými a elitárskymi „mohylovými komunitami“ (a predkami týchto komunít) existovala na území Poľska tisíc rokov neotrasiteľná „civilizačná hranica“. Prelomil ju až vznik lužickej kultúry. Tá – tak sa zdá – preklenula oba brehy a spojila v sebe prvky týchto dvoch civilizačných protipólov.

 


Presúvajúci sa ľud niektorej z mohylových kultúr (vľavo) strednej doby bronzovej. Vpravo umelecká predstava o náčelníkovi.

 

Fatamorgána „veľkej lužickej kultúry“?

Úzke vzťahy komunít lužickej kultúry zo susedných regiónov severného Slovenska, Moravy a juhozápadného Poľska sú evidentné. No pohľad na lužickú kultúru zo širšej perspektívy v čase a priestore vedie archeológov k pochybnostiam.

                                                           

Ako píše profesor Bogusław Gediga z Archeologického ústavu Poľskej akadémie vied vo Vroclave, „pojem ‚lužická kultúra‘ je nedostatočne definovaný“. V posledných rokoch sa v archeologickej literatúre čoraz častejšie diskutuje o chápaní „lužickej kultúry“ v zmysle, ako ju ešte v roku 1880 formuloval jej „objaviteľ“ R. Virchow. Podľa Gedigu je „používanie tohto termínu v súčasnosti ťažko zmeniteľnou tradíciou a zotrváva v literatúre, jednako sa v rôznych krajinách, napríklad v Nemecku, v Česku, v Poľsku či na Slovensku, rozlične chápe najmä jeho variabilita.“ 

 

„Na základe nových prameňov je potrebné verifikovať chápanie lužickej kultúry z hľadiska jej teritoriálnej a chronologickej variability,“ ktorá sa prejavuje aj vo vyčleňovaní jej „početných miestnych variantov (skupín)“, pripomína poľský vedec. 

 

Tradičná predstava “veľkej” lužickej kultúry (zelená).

 

„Zmeny v prejave lužickej kultúry, pozorované od strednej doby bronzovej do staršej doby železnej, by nás mali viesť k úvahe, že vlastná lužická kultúra v širokom ponímaní nemohla existovať ani vzhľadom na dokázateľné regionálne rozdiely, ani vzhľadom na zmeny, ktoré sa na tomto území odohrávali v čase,“ argumentuje Gediga. Opiera sa okrem iného aj o výnimočné výsledky výskumu na pohrebisku „lužickej kultúry“ na lokalite Domasław pri meste Vroclav v Sliezsku. 

 

„Najväčším prekvapením bolo už pri výskume odkrytie hrobov zo staršej doby železnej. Vytvárajú obraz spoločnosti odlišnej od tej z raných fáz lužickej kultúry či lužickej kultúry záveru doby bronzovej,“ vysvetľuje Gediga. Táto skupina hrobov patrila vyššie postavenej vrstve spoločnosti. „Konštrukcia hrobov, ako aj výbava ukazujú, že v staršej dobe železnej sa podstatne zmenila sociálna štruktúra, ale aj celkový obraz kultúry tohto obdobia. Dobre rozpoznateľné sú úzke väzby s halštatským okruhom a so severným Talianskom, ktoré sa prejavujú v príleve (najmä luxusného) tovaru z týchto oblastí.“ Z vtedajších významných kultúrnych centier, akými bol aj halštatský okruh a severné Taliansko, sa podľa neho netransportovali len samotné luxusné predmety, ale aj nové inšpirácie pre symbolickú sféru, ktoré nachádzajú odozvu vo výzdobe keramiky, bronzových predmetov, ako aj v plastike či v pohrebnom ríte.

 

-

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Za odborný dozor a množstvo cenných pripomienok a vyjadrení k článku autor ďakuje archeologičke Lucii Benedikovej PhD. Za dodatočné vyjadrenia pre článok ďakuje archeológom Dominike Oravkinovej PhD. a Pavlovi Bobekovi PhD.

 

Poznámky

1 Vznikla najneskôr počas 14. storočia, a zaniká približne v polovici 1. tisícročia pred n. l. Podľa starších, dnes už neuznávaných názorov existovala na našom území dokonca ešte dlhšie: od 15./16. storočia až do (a severe nášho územia) 4. storočia pred n. l.

 

Literatúra

Benediková, L. et al. (2016): Ilava, poloha Porubská dolina. Pohrebisko lužickej kultúry na strednom Považí. VEDA & Archeologický ústav SAV. 

Bouzek, J. (2018): Lužická kultura na Slovensku – pohled od západu. In Benediková, L. & Horňák, M. (eds.): Sídla, artefakty a čas: Zborník štúdií o dobe bronzovej a dobe halštatskej k 75. narodeninám Ladislava Veliačika. Archeologický ústav SAV, 67–72. 

Gašpar, A. (2018): Genéza a „pulzovanie“ lužickej kultúry na príklade osídlenia stredného Považia a priľahlej časti východnej Moravy. In Benediková, L. & Horňák, M. (eds.): Sídla, artefakty a čas: Zborník štúdií o dobe bronzovej a dobe halštatskej k 75. narodeninám Ladislava Veliačika. Archeologický ústav SAV, 95–104.

Gediga B. (2018): Bemerkungen über den Begriff „Lausitzer Kultur” heute. In Benediková, L. & Horňák, M. (eds.): Sídla, artefakty a čas: Zborník štúdií o dobe bronzovej a dobe halštatskej k 75. narodeninám Ladislava Veliačika. Archeologický ústav SAV, 105–111. 

Gralak, T. (2015): Structure and Style: A Cultural Border in Central Poland in Period II of the Bronze Age. In Suchaoska-Ducke P. et al. (eds): Forging Identities: The Mobility of Culture in Bronze Age Europe: Report from a Marie Curie Project 2009–2012. British Archaeological Reports Ltd., 193–199.

Kujovský, R. (2015): Lužický kultúrny komplex. In: V. Furmánek et al. (eds): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Archeologický ústav SAV, 174–184.

Przybyła, M. (2009): Intercultural Contacts in the Western Carpathian Area at the Turn of the 2nd and 1st Millennia Bc. Warszawa: Narodowe Centrum Kultury.

Veliačik, L. (1981): Archeologický výskum v Liptovskej Teplej. AVANS v roku 1980, 322–325.

Veliačik, L. (1989): Súčasný stav výskumu lužickej kultúry na Slovensku. Archeologické Rozhledy 41, 152–167.

 


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri