Priveľké, aby dávali zmysel? II. Záhada „super-dlhých“ domov stredoeurópskeho neolitu

Príspevok nadväzuje na príspevok Priveľké, aby dávali zmysel? Záhada dlhých domov stredoeurópskeho neolitu.

Obzvlášť pálčivá je táto otázka v prípade takzvaných veľkodomov (angl. extra-large houses, nem. Großbauten). Označujeme takto dlhé domy  kultúry s lineárnou keramikou dlhšie ako – tu sa názory archeológov rozchádzajú – 25 alebo 33 metrov.

Čo je zvláštne, ich pôdorysy sú takmer zhodné s pôdorysmi bežných dlhých domov – odlišujú sa skutočnosťou, že spravidla obsahujú aj tretí, juhovýchodný sektor, ktorý pri menších domoch často chýba. 

Mimoriadne rozmery týchto monumentálnych stavieb tak vedú k rozličným hypotézam o ich odlišnom význame. Uznávaný moravský archeológ Vladimír Podborský o nich dokonca uvažoval ako o zvláštnej potenciálne neobývanej (!) architektúre...

[reklama]

Odlišný spôsob obživy

Viacerí výskumníci si všimli, že ľudia kultúry s lineárnou keramikou v podstate stavali domy v troch veľkostných kategóriách. Okrem trojsektorových veľkodomov najhojnejšie budovali stredne veľké dvojsektorové dlhé domy (dlhé 10 až čosi vyše 20 m) a veľmi vzácne a pomerne malé, jednosektorové „malodomy“ (dĺžka do 10 m). 

„Nemáme žiadne archeologické dôkazy o nadzemnej časti týchto domov. Na druhej strane, analýzy artefaktov, predovšetkým keramiky a zvieracích kostí, ako aj typologické detaily ich pôdorysov nám umožňujú formulovať hypotézy o aktivitách obyvateľov v ich vnútri, ako aj v exteriéri,“ upozorňuje český archeológ Ivan Pavlů.

Archeológ Peter Tóth z Masarykovej univerzity v Brne hovorí, že spoločné princípy stavby dlhých domov, z ktorých pramenila v zásade rovnaká štruktúra, zrejme potvrdzovala „kolektívnu identitu a štruktúru spoločnosti kultúry s lineárnou keramikou“. To však podľa neho neznamená, že aj postavenie domácnosti muselo byť nevyhnutné rovnaké. Práve rozličné postavenie domácností podľa môže vysvetľovať výrazne rozdiely vo veľkosti neolitických dlhých domov.

Vedec upozorňuje napríklad na francúzske sídlisko kultúry s lineárnou keramikou z Cuiry-les-Chaudardes. Výskumy tu zistili, že v stavebných jamách pozdĺž menších dlhých domov prevažujú kosti lovených zvierat, v okolí väčších dlhších domov naproti tomu prevažujú zvyšky zvierat domestikovaných. Tieto menšie domy sa niekedy prisudzujú členom domácností, ktoré nepraktikovali poľnohospodárstvo.

„V menších domoch žili mobilnejší ľudia, ktorí sa venovali skôr lovu a zberu,“ vysvetľuje Peter Tóth. „V rozmerovo väčších domoch zase žili starousadlíci, ktorí sa venovali chovu domácich zvierat a poľnohospodárstvu.“ Medzi oboma typmi domácnosti však podľa neho prebiehala spolupráca.

Ako to  bolo u nás?

Možno tieto zistenia aplikovať aj v našom, českom a slovenskom prostredí? Peter Tóth, ktorý sa podieľa na výskume juhomoravského neolitického náleziska v Těšeticích-Kyjovicích, si myslí, že áno

„V rámci nášho výskumu sa zatiaľ zdá, že výsledky zo západnej Európy, predovšetkým pozorovania z lokality Cuiry-les-Chaudardes, môžeme preniesť aj ku nám,“ vysvetľuje. „Na základe predbežnej analýzy kamennej štiepanej industrie z domu malého a stredného rozmeru sa zdá, že používali iné suroviny.“ V menšom z domov podľa výskumníka prevažovali menej kvalitné a miestne, zatiaľ čo v stredne veľkom kvalitnejšie suroviny pochádzajúce aj zo vzdialenejších regiónov. Nástroje sú zároveň štiepané inou technológiou. „Výskum pokračuje ďalej a chceme porovnať aj zvieracie kosti a aj keramické súbory, ,“ dodáva Tóth. „Ide len o predbežné výsledky, ktoré budeme v krátkom čase publikovať.“

Odlišný status

Vzácny výskyt „malodomov“ kultúry s lineárnou keramikou súhlasí s pomerne vzácnymi dokladmi lovu u prvých stredoeurópskych roľníkov. Archeogenetické výskumy pre zmenu ukázali, že prví roľníci sa s „domorodými“ (mezolitickými) lovcami a zberačmi v strednej Európe miešali len mimoriadne zriedka. Tieto stavby teda neprislúchali akulturovaným lovcom. „Formuloval by som to tak, že šlo o mladé páry, ktoré ešte neboli na sídlisku etablované,“ vysvetľuje Peter Tóth.

Ako sa v osade postupne etablovali a rozšírili svoje stáda i polia, od lovu sa odklonili.

Súvislosť medzi „malodomami“ a lovecko-zberačským spôsobom života zároveň možno spojiť s ďalšími indíciami, ktoré spájajú dĺžku neolitických domov predovšetkým so spoločenským statusom ich obyvateľov. Napokon, vzhľadom na ich vzácnosť, je lákavé predpokladať, že v raných v roľníckych komunitách sa lovecko-zberačské aktivity spájali s nižšou prestížou.

Naopak, vyššia prestíž by mala súvisieť s veľkodomami.

V juhovýchodnom sektore veľkodomov nachádzame dodatočné rady kolov, o ktorých sa predpokladá, že podopierali povalu, slúžiacu na skladovane veľkého množstva zrna [1]. V príbytkoch týchto potenciálnych významných členov komunity tak mohli byť uskladnené dlhodobé zásoby životne dôležitých poľnohospodárskych produktov. S touto interpretáciou súhlasí, že veľkodomy sa typicky spájajú s častejšími zvyškami dobytka a väčšími zásobnými nádobami. „V najväčších domoch mohla dočasne žiť vedúca rodina, ktorá mala na starosti vedenie kolektívnej samosprávy,“ uvažuje Peter Tóth. Táto interpretácia extrémne dlhých domov ako obydlí vedúcej rodiny, ktorá mala na starosti „dobro danej komunity“ ,sa podľa neho našom priestore doposiaľ vžila najviac.

Okrem toho mohli veľkodomy podľa archeológa obývať aj jedinci s vyšším statusom, ktorý vyplýval z pohlavia, veku či iných faktorov. Keďže v každej osade existovali súčasne iba jeden alebo dva veľkodomy,  v literatúre sa niekedy predpokladá, že predstavovali príbytky miestneho starešinu, náčelníka alebo „veľkého muža“.

Deľba medzi domácnosťami

Hypotézu o vyššom spoločenskom postavení obyvateľov neolitických veľkodomov zdanlivo podkopávajú zistenia o zložení stravy ich obyvateľov. Napríklad analýza organických rezíduí keramiky na sídlisku v Bylanoch odhalila značné podobnosti v konzumácii rôznych druhov pokrmov s ostatnými obyvateľmi. 

Inými slovami, vo veľkodomoch aj bežných dlhých domoch sa očividne varili a konzumovali rovnaké jedlá. 

Na toto zistenie sa však možno pozrieť aj z iného uhla. 

Výskum ďalších osád kultúry s lineárnou keramikou, ako napríklad nedávno objavenej sídliskovej aglomerácie vo Vrábľoch, totiž naznačuje, že jednotlivé domácnosti sa do väčšej či menšej miery špecializovali. 

Archeologický materiál z areálu jednotlivých domov a bezprostredného okolia vo Vrábľoch naznačuje, že medzi rodinami existovali rozdiely vo výzdobe keramiky, pestovaných plodinách, ako aj v prístupe k cenným surovinám a diaľkovým kontaktom. Len v niektorých domácnostiach napríklad nachádzame východoslovenský obsidián a cudzokrajnú keramiku. „Monopol“ si hospodárstva udržali v priebehu generácií, čo podľa archeológov naznačuje existenciu akýchsi klanov s dedičnými právami a postavením. 

Napriek tomu sa zdá, že susedné domácnosti aj klany sa stravovali rovnako. Odlišnosti sa objavili len pri porovnávaní jednotlivých troch „štvrtí“ aglomerácie (tú si možno predstaviť ako „megaosadu“ tvorenú tromi tesne susediacimi sídliskami). Archeológovia tieto a ďalšie zistenia interpretujú ako dôkazy deľby stravy, možno dokonca spoločného hodovania [2]. 

Nápodobne, pre nálezisko v Bylanoch Ivan Pavlů konštatuje: „Ak existovali medzi jednotlivými domácnosťami rozdiely v chove zvierat, zistenia našej analýzy naznačujú, že obyvatelia domov zdieľali jedlo navzájom.“

Komunálne budovy?

Zastavme sa pri ešte jednej hypotéze. V novšej literatúre sa totiž objavujú aj úvahy, ktoré prisudzujú veľkodomom úlohu komunálnych budov. Kultúrno-antropologické štúdie totiž zistili, že komunálne domy môžu vykazovať štruktúru ostatných, bežných domov v rámci sídliska, odlišujú ich len väčšie rozmery. 

Vo veľkodomoch sa často zaznamenal nadpriemerný výskyt nálezov. To možno vysvetliť tak, že ich kvôli komunálnej funkcii jednoducho využíval zodpovedajúco väčší kolektív ľudí, čo sa odrazilo vyšším počtom nálezov.

Podľa niektorých archeológov je možný aj kompromis, ako naznačujú etnografické štúdie u Maoriov. Tu etnografi zaznamenali akési zložitým drevorezbami zdobené stretávacie domy (whare-runaga) slúžiace hosťom, verejným aktivitám a predstavujúce symboly lokálnej identity a pôvodu. Hoci whare-runaga zrejme vznikli až s príchodom Európanov, ich architektonický pôvod má predobraz v náčelníckych domoch, v ktorých prebývalo aj ich služobníctvo. Britský archeológ Richard Bradley ich preto považuje aj za „zhromaždovacie domy“ (council houses) a domy predkov, pretože zohrávajú úlohu aj v spomienkových aktivitách vykonávaných na počesť predkov. 

„Sú miestom, kde sa vystavujú ich telá v otvorených rakvách a kde sa budú prezentovať ich vyobrazenia, keď sa prechodové rituály ukončia. Zároveň sú tieto domy symbolmi statusu a ich rozmery sú taktiež zdrojom prestíže,“ píše Richard Bradley.

Záver

Peter Tóth komunálnu funkciu veľkodomov nevylučuje. „Pre mňa je však táto hypotéza na základe existujúcich archeologických dokladov momentálne menej pravdepodobná,“ konštatuje. „Nevylučujem však,“ pripomína vedec, „že v budúcnosti názor zmením, keď na to bude dostatok dôkazov. 

„Predpokladám skôr, že veľkodomy predstavovali obydlia, ktoré obývala domácnosť s iným ekonomickým a spoločenským pozadím,“ hovorí. „V istom momente sa mohla v rámci sídliska dočasne vyčleniť rodina, ktorá sa starala o blaho komunity. To znamená, že veľkosť domov podľa mňa odráža spoločensko-ekonomické prepojenia medzi rôznymi domácnosťami.“

„Každý bádateľ má inú predstavu, ako mohla skúmaná komunita fungovať,“ pripomína. „A model, ktorý pozorujeme na jednej lokalite, sa nemusí automaticky preniesť na inú lokalitu.“ Ako názorný príklad vyzdvihuje lokalitu Štúrovo[3], kde sa nové domy stavali v mieste predchádzajúcich. Nový dom prakticky vystavali na zvyškoch starého. „Do istej miery to pripomína správanie poľnohospodárskych komunít na Balkáne, kde dlhodobé budovanie obydlí na jednom mieste viedlo v vzniku umelých pahorkov – tellov,“ hovorí. „Nič podobné  sa na žiadnej inej lokalite kultúry s lineárnou keramikou nepozorovalo.“

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Poznámky

1 V závere vývoja kultúry s lineárnou keramikou, v tzv. želiezovskej skupine, sa zdvojenie sa nevyužívalo. „Spoločne zásoby sa mohli uskladňovať v zásobných jamách nachádzajúcich sa v blízkosti domov,“ vysvetľuje Peter Tóth. 

2 Na spoločné hodovanie inak nezávislých hospodárstiev podľa archeológov poukazujú nálezy zásobnicových jám v tvare včelieho hniezda. Archaické komunity takto tvarované jamy využívajú dodnes vďaka schopnosti konzervovať zrno. Rozklad hornej vrstvy uvoľní oxid uhličitý, ktorý zakonzervuje celý obsah jamy a zrno sa neskazí. Po tvorení jamy sa však konzervačné schopnosti vytrácajú a celý obsah treba využiť. Na každé hospodárstvo aglomerácie pripadala jedna takáto jama. Členovia jedinej domácnosti hospodárstva by však podľa archeológov nezvládli nárazovo spotrebovať celý jej obsah sami, zrno preto zrejme zdieľali s ostatnými. To isté platí pre mäso získané zarezaním dobytka. 

3 Peter Tóth  dodáva, že aj zo Štúrova poznáme potenciálne „spoločenské priestory“. Tými však neboli interiéry stavieb, ale priestory medzi nimi: „ Pôdorysy domov v Štúrove uzatvárali priestor v tvare polkruhu, ktorý mohol slúžiť na komunálne účely.“ 

Literatúra

Bickle, P. (2020). The dead and the Linearbandkeramik longhouse. Houses of the Dead, 17, 59.

Biermann, E. (2009): Bandkeramische Langhäuser: Die ersten Großbauten Mitteleuropas. Überlegungen zu Bewohnerzahl und Nutzung. BUFM 56, 29-41.

Bradley, R. (2005): Ritual and domestic life in prehistoric Europe.Routledge.

Bradley, R. (2001): Orientations and origins: a symbolic dimension to the longhouse in Neolithic Europe. Antiquity 75, 50–6.

Furholt, M. et al. (2020). Communality and Discord in an Early Neolithic Settlement Agglomeration: The LBK Site of Vráble, Southwest Slovakia. Cambridge Archaeological Journal, 30(3), 469-489.

Furhott, M. et al. (2020): Archaeology in the Žitava valley I. The LBK and Želiezovce settlement site of Vráble. Sidestone Press.

Hofmann, D., & Lenneis, E. (2017). Size matters? Exploring exceptional buildings in the central European early Neolithic. In: Bickle, P. et al. (eds.) The Neolithic of Europe: papers in honour of Alasdair Whittle. Oxbow Books, 145-158.

Květina, P. a kol. (2015): Minulost, kterou nikdo nezapsal. Pavel Mervart.

Lenneis, E. (ed., 2018): Erste Bauerdorfer – älteste Kultbauten. Die frühe und mittlere Jungsteinzeit in Niederösterreich. VÖAW.

Lüning, J. (2009): Bandkeramische Kultanlagen. In Zeeb-Lanz A. (ed.) Krisen – Kulturwandel – Kontinuitäten: zum Ende der Bandkeramik in Mitteleuropa, 129–90.

Meadows, J. a kol. (2019):  Temporal dynamics of Linearbandkeramik houses and settlements, and their implications for detecting the environmental impact of early farming. Holocene, 29, 1653‑1670. 

Niklová, M., Beljak Pažinová, N. (2018): Archeológia pravekých domácností. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.

Pavlů, I. (2016): Linear Pottery houses and their inhabitants. Open Archaeology 2016/2, 382–397.

Pavúk, J. (1994) Štúrovo. Ein Siedlungsplatz der Kultúr mit Linearkeramik und Želiezovce-Gruppe. Archeologický ústav SAV v Nitre.

Podborský, V. (2009-2010): Fenomén neolitického domu. Sborník prací Filozofickej fakulty Brněnskej univerzity 14-15, 17 – 45.

Turek, J. (2010): Domy mrtvých ve světě prvních zemědělců, In: Bouzek, J. (ed.): Hroby, pohřby a lidské ostatky na pravěkých a středověkých sídlištích, Živá archeologie, Supplementum 3, 7-12.