Priveľké, aby dávali zmysel? Záhada dlhých domov stredoeurópskeho neolitu

Príbytky pradávneho obyvateľstva strednej Európy boli typicky skromné. V niektorých kultúrach sa archeologicky ani nezachovali, pretože ich tvorili len ľahké konštrukcie. A ak ich zvyšky nachádzame, ide spravidla o stavby, ktoré by sme mohli označiť za chaty či chatrče. Obyvateľom poskytovali obvykle okolo 15 až 20 m² priestoru, prípadne o čosi viac.

Takéto rozmery prevažujú v neolite, eneolite, dobe bronzovej, staršej dobe železnej... dokonca u raných Slovanov.

Paradoxne, uvedeným priemerným rozmerom sa celkom vymykajú príbytky prvých roľníkov, ktorí na naše územie prenikli pred približne 7500 rokmi. Hoci obrábali pôdu len veľmi jednoduchým, a dalo by sa povedať, že málo účinným spôsobom, obývali príbytky až 5-6x väčšie. 

[reklama]

Poznáme výnimky. A tie sú ešte impozantnejšie. Rozmery niektorých domov týchto ľudí presahovali stredoeurópsky „praveký priemer“ až 15x.

Záhada ešte narastá, keď uvážime, ako dlho sa obývali. Väčšina štúdií z posledných rokov naznačuje, že životnosť jednej stavby výraznejšie nepresahovala 25 rokov. To je zarážajúco málo. Išlo o mocné kolové stavby, schopné slúžiť sto, azda aj dvesto rokov.

Ako je to možné? Načo slúžili prvým stredoeurópskym roľníkom tak obrovské, ale tak krátko používané stavby?

Symbol spoločnej identity?

Ako mnohí naši čitatelia istotne správne odhadli, reč je o dlhých domoch kultúry s lineárnou keramikou (c. 5600 – 4900 pred n. l.).

Stavali sa v obrovskom areáli: od územia dnešného Srbska na juhu po Poľsko na severe a Francúzsko na západe. Napriek tomu vykazujú pozoruhodnú jednotu. 

Tvorili ich tri paralelné rady mohutných kolov nesúce strechu, a dva vonkajšie rady tenších, ale hustejšie kladených kolov, ktoré tvorili súčasť vonkajších stien. Šírka domov bola pomerne konštantná a dosahovala 5 až 8 m. Naproti tomu ich dĺžka kolísala od necelých 6 m až do vyše 50 m. (Najväčšie na území Českej resp. Slovenskej republiky merajú viac ako 40 m). Veľká väčšina však merala 10 až 20 m. S výnimkou najmenších domov pozostávali neolitické dlhé domy z dvoch alebo troch pozdĺžne oddelených častí. 

„Architektúra neolitických dlhých domov poukazuje na uniformitu a spoluprácu jednotlivých domácnosti,“ hovorí archeológ Peter Tóth z Masarykovej univerzity v Brne. Vzájomná pomoc viacerých rodín pri budovaní nových domov podľa neho zrejme fungovala na základe príbuzenských vzťahov, pričom samotná stavba prebiehala podľa jasne vytýčených a široko známych pravidiel. „Tým sa zdôrazňovala príslušnosť staviteľov? k spoločnosti, čo malo potvrdzovať kolektívnu identitu a štruktúru spoločnosti kultúry s lineárnou keramikou,“ dodáva vedec.

Nad rámec základných údajov o rozmeroch a pôdoryse však neolitické dlhé domy predstavujú jednu z najväčších záhad archeológie mladšej doby kamennej. Príčina je prostá: zachovalo sa z nich veľmi málo. Erózia a intenzívna poľnohospodárka činnosť v úrodných nížinách ukrojili z niekdajšieho povrchu niekoľko decimetrov, takže z neolitických dlhých domov zostali prevažne len odtlačky kolových jám alebo žľabov. Našťastie, naše predstavy o vzhľade ich nadzemných častí sa môžu oprieť napr. o vzácne hlinené modely.

Koľko obyvateľov?

Niektorí výskumníci upozorňovali, že v etnografických záznamoch sa dlhé domy typicky spájajú s veľkým počtom obyvateľov. Napríklad u Irokézov obývalo jeden dom s rozmermi c. 25x5 m viacero rodín jedného klanu a celkovo spravidla viac ako 100 ľudí. Aj ďalšie severoamerické etniká ako Huróni, Haidovia, Aleuti a iní obývali dlhé domy vo veľkých počtoch – práve telesné teplo vyššieho počtu obyvateľov pomáhalo vnútri udržať únosné teploty aj počas zimy. Vysoký počet obyvateľov sa do nich pomestil vďaka zariadeniu, ktoré tvorilo množstvo závesných rohoží a poschodových lavíc na spanie. Ale aj vďaka skutočnosti, že sa v dome nikdy nenachádzali všetci obyvatelia - nemalá časť trávila veľa času na prospektorských, loveckých, pastierskych alebo vojnových výpravách.

Niektoré takéto etnograficky doložené „archaické“ etniká obývajúce dlhé domy predstavujú lovcov a zberačov, iní už roľníkov alebo spoločnosti fungujúce akýmsi „prechodným spôsobom“. 

Mohli aj neolitické dlhé domy slúžiť ako „pospolné domy“ známe z etnografie? Napokon, telesné teplo obyvateľov by sa chladných stredoeurópskych zimách určite hodilo... 

[reklama]

Archeológovia tento scenár posledné desaťročia spravidla odmietajú. Neolitickým dlhým domom prisudzujú rovnaký počet obyvateľov ako omnoho menším chatám z neskorších období: uvažuje sa, že ich obývali spravidla jedno- až dvojgeneračné rodiny a celkovo 5 až 9 ľudí. 

Jedným z argumentov je problém „preľudnenia“ osád. Ak neolitické dlhé domy slúžili ako „pospolné obydlia“, sídliská by namiesto 25 až 50 ľudí obývali stovky. To by vraj bolo nad schopnosti raného neolitického poľnohospodárstva . Napokon, komunity prvých poľnohospodárov nepoznal pluh ani účelové hnojenie, dobytok sa kvôli nízkej dojivosti choval takmer výhradne na mäso a zrejme existoval akýsi ideologický odpor k lovu, nakoľko u komunít tejto kultury poznáme len veľmi málo dôkazov o jeho praktizovaní. 

Domovy aj svätyne?

Ďalším vysvetlením zdanlivo absurdných rozmerov neolitických dlhých domov je sústredenie väčšiny aktivít z exteriéru do interiérov: varenie, konzumácia jedla, úprava kamenných nástrojov, ale i skladovanie. Postačuje to? Podľa niektorých bádateľov nie. Viacerí archeológovia napríklad v minulosti uvažovali, že neolitické domy slúžili aj na ustajnenie dobytka. Drvivá väčšina fosfátových analýz zo sídlisk kultúry s lineárnou keramikou však prítomnosť dobytka v interiéri vyvrátila. 

Nedávno si niektorí bádatelia všimli, že severozápadné sektory dlhých domov niekedy nie sú dokonale zarovnané so zvyškom – pôsobia, akoby ich postavili dodatočne. Nemecký archeológ Jens Lüning ich výskumom dospel k záveru, že išlo prakticky o „domáce svätyne“ „Severozápadný sektor domov vykazuje rad zvláštností, ktoré ho vynímajú z prakticko-svetskej sféry, ako rozličné rozmery a rozmanité spôsoby ich budovania i vnútorného členenia, nezriedka s dodatočnými priečnymi stenami, kvôli ktorým sa tento sektor z prakticko-hospodárskej stránky stával nepoužiteľný,“ píše Lüning. „Napokon, kde inde než v samotnom dome kultúry s lineárnou keramikou, ktorý spĺňal toľké rôzne funkcie pod jednou strechou, by sme mali hľadať miesto domáce kultu?“

Lüning člení „podomové“ svätyne kultúry s lineárnou keramikou na dva základné typy: zatiaľ čo nadmerne dlhé (až do 21 m) severozápadné sektory slúžili podľa neho na zhromažďovanie širších skupín obyvateľstva, účelom extrémne malých (dlhé 1,5-2 m) severozápadných sektorov bolo prezentovanie alebo uschovávanie idolov a iných náboženských artefaktov. [1] 

Pamätníky zosnulých?

Ako sme spomenuli v úvode, obývanie neolitických dlhých domov trvalo zarážajúco krátko. Pri testovaní rôznych scenárov životnosti stavieb a súčasnom štúdiu vývoja keramiky a vzájomných priestorových interakcií na sídliskách sa ukazuje, že životnosť jedného domu výraznejšie nepresahovala 25 rokov. Pritom boli dostatočne pevné a odolné, aby sa dedili z generácie na generáciu. 

Ako si vysvetliť tak „krátkodobé“ užívanie? Azda sa používali len tak dlho, ako žila hlava rodiny, ktorá ich obývala, a po jej smrti boli opustené? 

Výskumy sídlisk s lineárnou keramikou skutočne prinášajú indície, ktoré túto interpretáciu podporujú. Ukazujú napríklad, že opustené „mŕtve domy“ ľudia kultúry s lineárnou keramikou z nejakého dôvodu rešpektovali ako súčasť svojich komunít. Spravidla [2] ich nebúrali, nespaľovali a v ich priestore nebudovali nové domy – a to aj v dlhodobo osídlených areáloch. Vzhľadom na odolnú konštrukciu sa predpokladá, že rozvaliny dlhých domov zostávali v rámci sídlisk dobre viditeľné desaťročia, ak nie viac ako jedno či dve storočia. 

Archeológovia uvažujú, že nedotknuteľnosť opustených domov vyplývala z funkcie na spôsob hrobky – a pripomienky konkrétnych zosnulých osôb.

„Dom mohol už počas svojho obývania slúžiť aj k primárnemu uloženiu ostatkov predkov, ktoré mohli byť neskôr premiestnené, alebo sa dom mohol stať miestom definitívneho pohrebu jedného alebo viacerých členov rodiny, ktorých zvyšky zostali v dome i po jeho opustení, takže transformovali dom živých na dom mŕtvych,“ píše archeológ Jan Turek[3]  Archeológ Richard Bradley pre zmenu uvažoval, že časti neolitického dlhého domu slúžili ako pohrebné svätyne alebo dokonca márnice. 

Umiestnenie ľudských ostatkov v domoch by znamenalo, že živí k nim mali ľahký prístup. To súhlasí s indíciami o rôznych manipuláciách s mŕtvymi telami v kultúre s lineárnou keramikov. Predovšetkým z obdobia jej záveru sa množia doklady  presúvania tiel alebo odnímania ich častí, najčastejšie hláv/lebiek. [4] 

[reklama]

Na hrane dôkazov

Žiaľ, kvôli hlbokej erózii, ktorá sa zahryzla desiatky centimetrov pod pôvodné podlahy dlhých domov, sa pohybujeme len vo sfére úvah a dohadov.

„Súčasný stav poznania je taký, že priamo z priestoru domov pochádza minimum ľudských kostrových pozostatkov,“  vysvetľuje Peter Tóth. „O niečo viac ich je v sídliskových jamách naprieč sídliskom. Okrem toho, kostrových pozostatkov z tohto obdobia je veľmi málo… Máme niekoľko samostatných pohrebísk, občas sa kostrové pozostatky objavia v sídliskovom prostredí.“

Ako sme podrobnejšie písali v samostatnom článku, začiatku stredoeurópskeho neolitu skrátka akosi „chýbajú mŕtvi“. Doterajšie bádanie podľa niektorých odborníkov naznačuje, že pohrebné zvyklosti boli v tomto období rozmanité, len archeologicky často „nezachyteľné“. Pre pohrebné využívanie dlhých domov každopádne svedčí závažný argument: nápadná podobnosť s neskoršími dlhými mohylami. Mnohí archeológovia dokonca uvažujú o priamej vývojovej následnosti medzi neolitickými dlhými domami a týmito pohrebnými monumentmi. 

Iste, dlhým domom po ich (predčasnom) opustení asi nemôžeme prisúdiť funkciu rodinného pohrebiska. Na druhej strane, podobnosť s dlhými mohylami evokuje predstavu akéhosi mauzólea, miesta spočinutia významného člena. Azda pomyselného „pána domu“, po smrti ktorého stavbu – stále v podstate „takmer novú“  - jej obyvatelia prestali z rituálnych dôvodov zanechali.

Balansujeme na hraniciach možností výpovednej hodnoty archeologických dôkazov [5].

Nateraz sa s tým budeme musieť uspokojiť.

S istotou môžeme konštatovať, že neolitické dlhé domy jednoznačne predstavovali kultúrny tmel komunít prvých stredoeurópskych roľníkov – stabilný naprieč stáročiami a tisíckami kilometrov. Taktiež asi môžeme konštatovať, že im prislúchal obrovský praktický význam. Tieto stavby boli zrejme miesta, kde sa združovali rozmanité aktivity a funkcie, predtým vyčleňované inam – či už remeselné, zásobné alebo náboženské, azda i spomienkové...

V neposlednom rade, dôkazy, ktoré máme k dispozícii, dovoľujú aspoň vytušiť ich nesmierne hlboký spoločenský a rituálny význam. A to význam nielen pre osoby, rodiny alebo klany, ktoré ich obývali, ale taktiež pre celý zvyšok osady. 

Záhadu neolitického dlhého domu sme však stále celkom nevyčerpali. Do samostatného článku sme si totiž odložili jeden pozoruhodný problém, ktorému by sme radi venovali podrobnejšie. A týmto problémom je význam „super-dlhých“ domov prvých neolitikov Európy. 

POKRAČOVANIE

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za odborný dozor, konzultácie a množstvo dôležitých pripomienok a komentárov k textu autor ďakuje archeológovi Petrovi Tóthovi PhD. Za dodatočné konzultácie ďakuje archeológom Pavlovi Jelínkovi a Štefanovi Olšavovi. 

Poznámky 

1 Lüning pripomína, že so severozápadnými sektormi dlhých domov niekedy súvisia dodatočné pravouhlé ohradenia (napr. v Bylanoch) alebo priekopy či kruhovité ohradenia tvorené palisádami. Na rozdiel od intímnejších kultových priestorov v interiéri, do ktorých bol typicky prístup priamo z domov, tieto kruhovité ohradenia mali prístup typicky zvonka (niekedy dokonca stáli mimo budov) a najskôr slúžili celej komunite, azda na spôsob neskorších rondelov.

2 Jednou z mála výnimiek je osada z mladšej fázy s lineárnou keramiko známa zo Štúrova.

3 Je to zaujímavá interpretácia, avšak to nie celkom zodpovedá skutočnosti. Iba v niektorých prípadoch sa dá konkrétny dom spojiť s konkrétnym pohrebom. Niekedy sa mŕtvi nachádzajú v exploatačných jamách pozdĺž dlhých domov, prípadne v blízkosti stien domov. Častejšie však v jamách rozprestrených na sídlisku. Okrem toho, kostrových pozostatkov z tohto obdobia je veľmi málo… Máme niekoľko samostatných pohrebísk, občas sa kostrové pozostatky objavia v sídliskovom prostredí…

4 Ale ko pripomína dr. Tóth, „nevieme, či boli uložené v domoch..“.

5 „Využitie domov ako miesto odpočinku "hlavy" domácnosti je zaujímavou myšlienkou, no nemáme na to momentálne dôkazy,“ pripomína Peter Tóth. „ Dal by sa tu uviesť príklad pohrebiska vo Vedroviciach (Morava). V strede pohrebiska boli pochovaní starí muži, ktorí boli bohato vybavení. Ak by platila téza, že muži ako hlavy rodín sú pochovaní v dome, miestom ich posledného odpočinku by mali byť obydlia, ktoré sa nachádzali blízko pohrebiska. Žiadne kostrové pozostatky sa z priestoru domov nespomínajú.“

Literatúra

Bickle, P. (2020). The dead and the Linearbandkeramik longhouse. Houses of the Dead, 17, 59.

Biermann, E. (2009): Bandkeramische Langhäuser: Die ersten Großbauten Mitteleuropas. Überlegungen zu Bewohnerzahl und Nutzung. BUFM 56, 29-41.

Bradley, R. (2005): Ritual and domestic life in prehistoric Europe.Routledge.

Bradley, R. (2001): Orientations and origins: a symbolic dimension to the longhouse in Neolithic Europe. Antiquity 75, 50–6.

Furhott, M. et al. (2020): Archaeology in the Žitava valley I. The LBK and Želiezovce settlement site of Vráble. Sidestone Press.

Hofmann, D., & Lenneis, E. (2017). Size matters? Exploring exceptional buildings in the central European early Neolithic. In: Bickle, P. et al. (eds.) The Neolithic of Europe: papers in honour of Alasdair Whittle. Oxbow Books, 145-158.

Květina, P. a kol. (2015): Minulost, kterou nikdo nezapsal. Pavel Mervart.

Lenneis, E. (ed., 2018): Erste Bauerdorfer – älteste Kultbauten. Die frühe und mittlere Jungsteinzeit in Niederösterreich. VÖAW.

Lüning, J. (2009): Bandkeramische Kultanlagen. In Zeeb-Lanz A. (ed.) Krisen – Kulturwandel – Kontinuitäten: zum Ende der Bandkeramik in Mitteleuropa, 129–90.

Meadows, J. a kol. (2019):  Temporal dynamics of Linearbandkeramik houses and settlements, and their implications for detecting the environmental impact of early farming. Holocene, 29, 1653 1670. 

Niklová, M., Beljak Pažinová, N. (2018): Archeológia pravekých domácností. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.

Pavlů, I. (2016): Linear Pottery houses and their inhabitants. Open Archaeology 2016/2, 382–397.

Pavúk, J. (1994) Štúrovo. Ein Siedlungsplatz der Kultúr mit Linearkeramik und Želiezovce-Gruppe. Archeologický ústav SAV v Nitre.

Podborský, V. (2009-2010): Fenomén neolitického domu. Sborník prací Filozofickej fakulty Brněnskej univerzity 14-15, 17 – 45.

Turek, J. (2010): Domy mrtvých ve světě prvních zemědělců, In: Bouzek, J. (ed.): Hroby, pohřby a lidské ostatky na pravěkých a středověkých sídlištích, Živá archeologie, Supplementum 3, 7-12.