Stálo pod Starou pevnosťou v Komárne eneolitické opevnenie?

Najprv zopár slov o samotnej pevnosti

Pevnosť samotná bola založená v 16. storočí pred tureckou hrozbou. Počas stáročí prešla mnohými prestavbami, najväčšou po napoleonských vojnách. Keď som sa pýtal kolegu z pamiatkového úradu, čo mám podľa neho na lokalite očakávať, lebo za múrmi pevnosti sa dovtedy žiaden archeologický výskum nerobil, odpovedal mi, že od neandertálcov po dnešok môžem očakávať čokoľvek. 

[reklama]

Oporou pri bádaní sa mi nakoniec stal pán Ľudovít Gráfel, vtedajší vedúci odboru vnútorných vecí a správy pamiatok MSÚ v Komárne a autor knihy o komárňanskom pevnostnom systéme. Ukázalo sa, že lokalita pôvodne predstavovala umelý ostrov, ležiaci na sútoku Váhu a Dunaja, ktorý bol  oddelený vodnou priekopou od zvyšku vtedajšieho mesta. Dnes sú oba toky vzdialené od múrov pevnosti a priekopa je zasypaná.  Stará pevnosť je dnes súčasťou systému pevnostných opevnení, ktoré sa rozkladajú nielen na území dnešného Komárna, ale presahujú aj za Dunaj do Maďarska. Podľa písomných prameňov mal byť na lokalite vystavaný drevozemný hrad už v staromaďarskom období (10. stor.), ktorý bol prestavaný na kamenný v 13. storočí. V 15. storočí sa v ňom narodil neskorší uhorský a český kráľ Ladislav Pohrobok (1440  - 1457). K významnej prestavbe hradu malo prísť za vlády Mateja Korvína (1458 - 1490), keď mal byť hrad prestavaný v renesančnom slohu ako kráľovský palác. No už v prvej polovici 16. storočia bola na lokalite vybudovaná protiturecká pevnosť, v nasledujúcich storočiach ďalej rozširovaná a prestavovaná. K pôvodnej, pomerne malej stavbe pevnosti bola pribudovaná asi trojnásobne väčšia Nová pevnosť.  Základný tvar, dochovaný do súčasnosti, získala rozsiahlou prestavbou v 19. stor. po napoleonských vojnách, keď sa z pevnosti a vlastne celého Komárna stalo akési záložné srdce ríše. V prípade ohrozenia Viedne zo západu sa sem mal po Dunaji stiahnuť cisár a na jeho bezpečnosť malo dozerať 200 000 vojakov.

Konečné úpravy (zasypanie priekop, vybetónovanie rozsiahlych plôch), ktoré však nezasiahli do rozlohy pevnosti, mala na svedomí sovietska armáda, ktorej jednotky tu boli umiestnené v roku 1968. Toľko reč písomných prameňov, zhrnutých v knihe Ľ. Gráfela „Nec arte, nec Marte“. Latinsky to znamená „Ani ľsťou, ani silou“ – ide o heslo pevnosti, ktoré je umiestnené na hlavnom predsunutom bastióne Novej pevnosti a nad ním je socha mladej dievčiny - personifikovanej podoby pevnosti, ktorá drží v jednej ruke venček, ako symbol svojho panenstva a zároveň provokuje, lebo druhou rukou si podvíha sukňu. Pevnostní stavitelia mali zmysel pre humor.

Toľko teda historické doklady. Čo však na mieste sútoku Dunaja a Váhu mohlo byť predtým, sa dlho iba špekulovalo. Uvažovalo sa, že tu mohli mať strategický oporný bod Rimania. Asi pred dvadsiatimi piatimi rokmi sa v centre mesta našli batérie keltských hrnčiarskych pecí, ktoré poukazovali na masívnu remeselnú výrobu. Na sútoku riek preto mohli byť zvyšky keltského osídlenia. A ďalej do minulosti už sa neodvažoval hádať nikto.

Podmienky a metóda výskumu

Výskum sa realizoval v jesenných mesiacoch v súčinnosti s reštauračnými prácami na Ferdinandovej bráne, pôvodnom historickom vstupe do pevnosti. Jeho úlohou bolo zistiť historické nivelety v priestore brány, hĺbku bývalej vodnej priekopy pred bránou pevnosti a najmä vykonať sondáž v areáli nádvoria.

V praxi to znamenalo, že sme mali zistiť, aká je situácia pod asfaltovou cestou, obkolesujúcou nádvorie pevnosti, pretože mesto Komárno malo plán zaviesť tam nové vodovodné a elektrické siete. Našou úlohou bolo vykonať desať rezov cez teleso cesty. K tomu bol potrebný bager s pneumatickým kladivom. Potom bolo treba odstrániť hladkou lyžicou podložné vrstvu štrku a mohli sme skúmať. Samozrejme, vyzerá to jednoducho, ale aj bagrista sa nadrel – armádny betón pod cestou, najmä v priechode brány, bol neuveriteľne tvrdý. Miesta pre rezy sme vytipovali čiastočne aj podľa geofyzikálneho merania, ktoré realizoval Ján Tirpák, pôsobiaci vtedy na AÚ SAV v Nitre, a podľa plánov z 18. storočia, zobrazujúcich dnes už splanírovanú vnútornú zástavbu pevnosti. Napríklad rez č. 9 mal zachytiť murivo kostola. S výskumnými prácami nám boli mimoriadne nápomocní aj pracovníci Podunajského múzea v Komárne a ďalší brigádnici. 

Výkopové práce začali koncom septembra, keď teploty dosahovali ešte takmer 30°C a záverečnú dokumentáciu sme skončili pred Vianocami, keď bolo aspoň -15°C. Dnes sa to pri rýchlosti súčasných výskumov zdá na tak malý objem prác zbytočne dlho, ale niektoré rezy boli z viacerých pohľadov náročné na kopanie. Napríklad vyššie teploty v jeseni spôsobovali, že asfalt cesty sa pod vplyvom slnečných lúčov prehýbal a hrozilo, že kusy asfaltu spadnú do prieskumného rezu a niekoho vážne zrania. 

Vo všetkých rezoch bolo geologické podložie navyše tvorené pieskovými náplavami Dunaja. Pri prvom odkopaní sme väčšinou videli iba piesok, ktorý dokonale zakryl všetky stratigrafické situácie. Každá stena výkopu sa musela jemne a starostlivo začistiť, aby bolo vidno, čo v ktorom reze je.

[reklama]

Výsledky výskumu

Postupne sme získavali istú predstavu o vývoji lokality. Prekvapivé bolo, že takmer v žiadnej dvojici rezov nebola nálezová situácia rovnaká. V bráne sa nám podarilo nájsť prahový kameň a časť muriva spevňujúceho miesto pod padaciu mrežu, teda pôvodnú terénnu úroveň, čo sa ukázalo dôležité pre ďalšie interpretácie v ďalších rezoch. Istý jednotiaci prvok predstavovala mohutná tehlová zaklenutá kanalizácia, ktorú sme sledovali v rezoch 1 až 6. Narúšala väčšinu situácií, ktoré sme zachytili, napriek tomu nám pomohla vyriešiť, ďalšiu záhadu, ktorú zmienim neskôr. Z archívnych prameňov sme zistili, že pochádza z obnovy pevnosti okolo roku 1830. Koncom výskumu sme ju aj na jednom mieste prerazili a tak „jaskyniarsky“ overili časť jej priebehu. V jej zásype sme našli hromady keramiky.

V rezoch 4, 5, 8 a 10 sme narazili aj na murivá. Špecialista na historickú architektúru Peter Hudák ich dal do súvisu s jednotlivými stavebnými fázami pevnosti. Žiadne staršie, súvisiace so stredovekým alebo dokonca starším osídlením lokality, sa nám sondážou nepodarilo zachytiť. Do stredoveku sme datovali len jednu jamu s pár črepmi. Do doby laténskej tiež len jednu plytkú jamu, resp. dno pôvodne hlbšieho objektu s dvoma črepmi. 

Vo väčšine sond sme nad pieskovým podložím zachytili bledohnedú pieskovú vrstvu, ktorá sa musela formovať už v praveku. V rezoch 2 a 3 sme dokonca našli črepy želiezovskej skupiny z neolitu (cca. 5000 p. n. l.). Ide o najstaršie doložené osídlenie lokality. Stretli sme sa aj s názorom, či ich nemohol priplaviť Dunaj. Nie sú však omleté vodou a na niektorých sa dokonca zachovalo červené maľovanie, takže evidentne tu už v neolite stálo sídlisko. Do tejto vrstvy a do pieskového podložia boli zapustené ďalšie objekty s pravekou keramikou, ktorú som dovtedy ešte nevidel. Našťastie sa zamestnanec múzea archeológ Marek Gere špecializoval na eneolit a dokázal ich rýchlo priradiť ku kostolackej kultúre z neskorého eneolitu. V reze 6 sme zistili aj zlepiteľné nádoby a črepy z ďalšej neskoroeneolitickej kultúry Kosihy – Čaka (alebo tiež Makó – Kosihy–Čaka). Na skutočnosť, že ide o inú kultúru však v tomto prípade prišla až študentka Viktória Plháková, ktorá neskôr v rámci diplomovej práce analyzovala praveký materiál z výskumu a rukami jej prešiel doslova každý črep. V reze 9, kde sme čakali múr kostola, nás doslova prekvapila mohutná priekopa, resp. jej polovica, pretože podbiehala až pod kazematy pevnosti, takže ju nebolo možné skúmať vcelku. Môžem len odhadovať, ale z dochovaného torza sa zdá, že priekopa musela byť najmenej tri metre hlboká a osem metrov široká Črepový materiál z priekopy bol eneolitický, ale v teréne nebolo možné určiť, ktorej kultúre ho priradiť. Neskôr ju Viktória Plháková/Dvorská priradila ku kostolackej kultúre.

Okrem črepového materiálu sa nám podarili získať aj malé množstvo kamennej štiepanej industrie, kamenné podložky na mletie obilia, zlomky parohových nástrojov, množstvo zvieracích a rybích kostí a šupín a schránok sladkovodných lastúrnikov. Odoberali sme aj vzorky hliny, ktoré sme neskôr v lete preplavili, aby sme získali zvyšky rastlín. V mrazoch to bola mimoriadne náročná činnosť.

Už pri výskume sme dbali na čo najzmysluplnejšie vzorkovanie z objektov a ďalších nálezových situácií. Pokladal som to za veľmi zaujímavé pre zisťovanie stratégie obživy pririečnych pravekých populácií. O to zaujímavejšie sa to ukázalo pri spracovaní výskumu, ktoré v rámci svojej diplomovej práce urobila Viktória Plháková. Pri analýze archeobotanického materiálu v spolupráci s archeologičkou a archeobotaničkou Janou Hlavatou predbežne zistila isté rozdiely medzi druhovou skladbou pestovaných rastlín.

Odpovede na niektoré otázky

 Výskum priniesol odpovede na otázky pre pamiatkárov a stavebníkov, či je možné viesť pod cestou do pevnosti nové siete. Okrem toho však ostali ďalšie, ktoré sú skôr vedecké. Niektoré sme výskumom vysvetlili, iné nie a ďalšie sa vynorili. 

Prvú predstavovala záhada, prečo sme neobjavili očakávané zvyšky po vnútornej zástavbe v pevnosti, po stredovekom hrade, resp. prečo ich bolo tak málo. Odpoveď priniesol práve materiál z výkopu kanalizácie a štúdium archívnych plánov. Zo zásypu kanalizácie pochádza veľké množstvo keramického, najmä stredovekého a novovekého materiálu, našli sme v ňom však aj črep z doby rímskej a rímsku strešnú krytinu – tegulu. To podporuje historické správy o hrade a dohad o rímskom strategickom opornom bode na sútoku Váhu a Dunaja. 

V historických plánoch sa zachoval aj rez pevnosťou z 18. stor., kde je zakreslená i vnútorná zástavba a čo je pre nás dôležité, aj pôvodná úroveň v bráne, ktorej prahový kameň sme našli v pôvodnej polohe pod betónom. Zistili sme, že tam, kde je dnes rovná plocha nádvoria pevnosti, stál kedysi vŕšok, ktorého výšku sme podľa plánu odhadli asi na 3 – 4 metre. Väčšina vnútorných stavieb stála na ňom. A zrejme aj kedysi obytné časti stredovekého hradu, nedochované drevené (?) budovy z včasného stredoveku, doby rímskej a laténskej a možno aj kamenná rímska stavba. Všetky boli aj so základmi zbúrané a vŕšok bol zrovnaný so zemou, lebo ďalekonosné moderné delostrelectvo si vynútilo, aby sa pevnostné stavby čo najviac znížili a splynuli s terénom. Samotný vŕšok nebol pôvodný, ale vznikol umelo, vrstvením zástavby (ide o tzv. tell). Stredoveké a ďalšie črepy sa dostali do výplne výkopu kanalizácie preto, lebo sa v tom čase ešte vrstvy z týchto období nachádzali na pôvodnom mieste. Neskôr boli odťažené a odvezené – pravdepodobne sú z nich dnešné valy. Ostali len najspodnejšie vrstvy z doby kamennej a hlbšie zásahy, ako niektoré murivá a napríklad dno objektu z doby laténskej, ktoré sme zachytili v reze 2. 

Tradičná otázka: kto tu sídlil skôr?

Samozrejme, ako prvá býva v archeológii riešená otázka chronologická. Už v teréne a neskôr pri analýze keramiky sme si kládli otázku, čo je staršie. Pri keramike želiezovskej skupiny bolo jasné, že je najstaršia. Keramika neskorého eneolitu je však oveľa problematickejšia. Neskoroeneolitické kultúry chronologicky patria k tzv. postbadenskému vývoju, teda predchádzala im stredoeneolitická badenská kultúra, ktorá na obrovskom priestore, asi od Rumunska po Čechy zjednotila kultúrny a aj kultúry, ktoré nastúpili po nej majú čiastočne podobné tvary keramiky, čo komplikuje ich identifikáciu. Druhý zjednocujúci prvok priniesli východné stepné vplyvy. Celkovo je tak stav kultúr v 3. tisícročí p. n. l., teda neskorý eneolit, z chronologického hľadiska veľmi neprehľadný. Sčasti je to tým, že nám chýbajú hroby, uzavreté nálezové celky, sčasti s tým, že nemáme veľa nálezov a na Slovensku takmer absentujú z tohto obdobia absolútne dáta C 14. 

Preto rozlíšenie, ktorá kultúra bola na lokalite skôr a ktorá je mladšia, by bolo z vedeckého hľadiska prínosné. To sa nám však nepodarilo zistiť. V obmedzených plochách rezov pod cestou sa nám nepodarilo zistiť žiadnu relevantnú superpozíciu objektov. Znamená to, že archeológ rozozná, keď v ideálnom prípade mladšia jama narúša starší objekt, a materiál z nich je teda možné relatívne datovať aj pri pomerne časovo blízkych kultúrach. Natrafili sme na superpozície len medzi vrstvami a objektmi s materiálom kostolackej kultúry, čo by svedčilo o dlhodobejšom osídlení lokality touto kultúrou. Na kultúru Kosihy–Čaka sme vlastne narazili len v reze 6. Doteraz nie je jasné, či išlo o hliník, kultúrnu vrstvu alebo superpozíciu viacerých jám s identickou výplňou. V reze bola rozpoznaná ako vrstva čiernej mazľavej hliny, odkiaľ sme získali dve zlepiteľné nádoby, parohové nástroje a fragmenty trecích kameňov. Čierna výplň rezu 6 bola na pohľad iná ako výplň ostatných objektov. Rozmery rezu nám však nedovolili skúmať ďalej. Tu pripomínam, že ďalší výskum nebol možný pre rekonštrukciu brány do pevnosti – v tej dobe sa už v nej nachádzalo lešenie a bager s pneumatickým kladivom by ňou neprešiel. Táto otázka navyše v čase terénnej etapy výskumu tiež nemala takú prioritu ako pri spracovávaní objaveného materiálu.

[reklama]

Nenašli sme prienik, ktorý by umožňoval chronologické porovnanie eneolitických kultúr, je tak možné, že tu najprv stála osada kostolackej kultúry a osídlenie kultúry Kosihy–Čaka je mladšie. Proti hovorí to, že sme nenašli črepy tejto kultúry v priekope osady, kam by sa mali dostať do zásypových vrstiev. Rovnako nemáme dôkaz pre opačnú alternatívu. Čo je možné vylúčiť, je súčasné osídlenie lokality oboma kultúrami. V takom prípade by sme nachádzali vo výplniach objektov a vo vrstvách premiešaný materiál.

Ďalšia otázka sa týka možného opevnenia lokality. Teoreticky mohla byť opevnená už v neolite. Veľmi pravdepodobne v stredoveku. Na žiadne z týchto opevnení sme však nenatrafili. Bolo to dané samozrejme malým rozsahom výskumu, určite však najmä mohutnými opevňovacími prestavbami v 19. stor., ktoré väčšinu takých stôp zničili.

To, že sme našli časť neskoroeneolitickej priekopy, bolo jednoducho šťastie. Či bolo za ňou aj valové a palisádové opevnenie sa nám už žiaľ nepodarilo zistiť, pravdepodobne bolo kompletne odťažené. 

Dunajská invázia kostolackej kultúry, fenomén neskorého eneolitu

Kostolacká kultúra je pomenovaná podľa lokality Kostolac v Srbsku. Je to pomerne zvláštna kultúra, pretože je prakticky naviazaná na rieku Dunaj a jej prítoky, pozdĺž ktorých preniká na západný Balkán a do Maďarska, až po južné Slovensko. Zaujímavé je, že nepreniká dolu Dunajom, k Čiernemu moru. U nás bolo dosiaľ z tejto kultúry známych niekoľko objektov z neďalekej Iže. Ďalej sú známe jednotlivé črepy z ďalšej postbadenskej – tzv. bošáckej skupiny. Našli sa v Trenčíne, čo je ďalšie miesto na Váhu, predmety sa tam mohli dostať hore prúdom v rámci výmeny, ak ich tam nedoniesli, alebo nevyrobili priamo nositelia kostolackej kultúry. Z chronologického hľadiska sa u nás objavuje v neskorom eneolite, teda niekedy v priebehu 3. tisícročia p. n. l. po zániku badenskej jednoty niekedy začiatkom 3. tis. p. n. l. V Chorvátsku je kostolacká kultúra absolútnymi dátami datovaná do rokov 3300/3200 až 3000/2900 pred n. l., čo ju podľa tamojších bádateľov posúva ešte do obdobia klasickej badenskej kultúry. Zatiaľ však nie je možné určiť jej datovanie u nás presnejšie, pretože chýbajú absolútne dáta – na to by boli vhodné práve kosti z nášho výskumu. Je možné, že severnejšie prenikala až neskôr. Na juhozápadnom Slovensku je však vtedy rozšírená aj kultúra Kosihy– Čaka, v Maďarsku datovaná do rokov 2800/2700 – 2500/2300 BC, takže je tu namieste uvažovať aspoň čiastočne o paralelnom vývoji. 

Kostolacká kultúra predstavuje invázny prúd južných kultúr, resp. jednu z jeho vĺn, spájaných s prenikaním indoeurópskych skupín, počnúc jamovou kultúrou už v 4. tis. p. n. l. Kultúry Coțofeni, Livezile, vučedolská kultúra, kultúra Kosihy–Čaka a ďalšie by mali byť dovŕšením tohto procesu, ukončeného príchodom tiež indoeurópskych epišnúrových skupín zo severu na začiatku doby bronzovej. 

Záver

Výskum komárňanskej opevnenej osady môže priniesť nové svetlo do problematiky postavenia lokality v širšom regióne a v dobovom kontexte. Môže byť modelovým príkladom priamej kolonizácie nositeľov kostolackej kultúry oblastí severne od Dunaja a poukazuje na špecifické interakcie s pôvodným obyvateľstvom (potreba chrániť sa opevnením). Naproti tomu ojedinelé črepy môžu poukazovať aj na iný spôsob transportu, napr. obchodné kontakty. Tu nám chýbajú aj hroby, ktoré by podobné interakcie mohli potvrdiť – to je ale otázkou budúcich výskumov. 

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Literatúra:

N. Beljak Pažinová/J. Beljak: Sídliskové objekty kultúry Makó-Kosihy-Caka v Iži. Slov. Arch. 62-1, 2014, 83-123.

A. Đukić: Kostolačka kultura u kontinentalnoj Hrvatskoj. In: J. Balen/I. Miloglav/D. Rajković (eds.):Povratak u prošlost Bakreno doba u sjevernoj Hrvatskoj - Back to the Past Copper Age in Northern Croatia. Zagreb 2018.

Ľ. Gráfel: Nec arte, nec marte. Komárňanský pevnostný systém. Komárno 2006.

P. Jelínek/L. Straková/M. Benková: Výskumná dokumentácia z archeologického výskumu Komárno, okres Komárno „Stará pevnost“. 2009.

V. Němejcová-Pavúková: Äneolitische Siedlung und Stratigraphie in Iža. Slovenská Archeológia 16, 1968, 353-432.

V. Plháková: Sídlisko kostolackej kultúry v Komárne – poloha Stará pevnosť. Diplomová práca uložená na KA UK Bratislava 2015. Nepublikované. 

P. Ratimorská/ A. Trugly: Záchrana archeologických pamiatok v okrese Komárno. Neročené.

N. Tasic: Eneolithic cultures of central and west Balkans. Belgrade 1995.

J. Tirpák: Komárno  - poloha Stará pevnosť „Veľké nádvorie“ a “Malé nádvorie“ Odborný posudok nedeštruktívneho archeologického výskumu geofyzikálnym meraním. Nepublikovaná správa Uložená: MSÚ Komárno. 2009.