Vzývali proti nemu bohov: Renegát a pokoriteľ kráľov Pijamaradu

V 13. storočí pred n. l. panovalo na severozápade Anatólie napätie. Nachádzal sa tu celý rad väčších či menších kráľovstiev, vrátane toho trójskeho. Chetiti sa postupne snažili dosiahnuť ich vazalskú podriadenosť, čo sa im k začiatku 13. storočia podarilo. 

Táto nadvláda mala prevažne ekonomický a politický charakter, a zaobišla sa aj bez stálej vojenskej prítomnosti Chetitov. Obyvateľstvo sa ale napriek tomu vzpieralo a malo sklon sa voči nim búriť. 

Akoby to nebolo málo, oblasť zároveň čoraz viac zaujímala ďalšieho mocného hráča: kráľa krajiny Achchijava [1] , ktorú spájame s mykénskymi Grékmi. 

[reklama]

Medzi týmito mlynskými kameňmi – mykénskym a chetitským –, a na výbušnej pôde anatolských kráľovstiev, pôsobil záhadný dobrodruh a povstalecký vodca menom Pijamaradu. 

„Je to prípad, ktorý nemá obdoby. Nebol ani len kráľom, a napriek tomu dokázal spôsobiť tak veľa problémov jednej z najväčších mocností vtedajšieho sveta,“ hovorí grécky archeológ Konstantinos Kopanias. „Dĺžka jeho kariéry je mimoriadna sama o sebe. Navyše sa stal smrteľnou hrozbou, ktorú nedokázala pokoriť vojenská sila, diplomacia ani mágia.“

Zahanbil kráľa

Najstaršie zmienky o ňom pochádzajú zo začiatku 13. storočia pred n. l. Kráľ Manapa-Tarchunta, ktorý vládol Krajine rieky Šeha (asi okolie rieky Hermos v strednej západnej Anatólii), napísal svojmu pánovi a vládcovi chetitskej ríše Muvatalimu II (1295–1272 pred n. l.) znepokojený list. V ňom sa sťažuje, že nájazdy buriča menom Pijamaradu sužujú jeho kráľovstvo, a tiež ostrov Lazpa (Lesbos) a neďalekú Vilušiju, čo bolo zrejme chetitské označenie trójskeho kráľovstva, súvisiace s neskorším označením Ilios.

Manapa-Tarchunta spomína, že Pijamaradu uštedril jeho vojsku „hanebnú porážku“ a následne nad neho dosadil svojho zaťa a vládcu Milavaty (Milétos) menom Atpas, ktorý sa de facto stal vládcom jeho kráľovstva.

Keďže Manapa-Tarchunta v boji s renegátom zlyhal, iniciatívu prevzal samotný chetitský vládca. Z kontextu udalostí, ktoré sú opísané v neskoršej chetitskej korešpondencii vyplýva, že Muvatalim vyslaná výprava uspela. Pijamaradua porazila a v Krajine rieky Šeha aj vo Vilušiji (Tróji) nastolila chetitskú moc.

Ibaže porážka neznamenala Pijamaraduov koniec. Práve naopak. Veľmož unikol a ohrozoval chetitské záujmy niekoľko ďalších dekád.

Mocný spojenec

Nebezpečenstvo, ktoré z Pijamaradua pramenilo, bolo o to väčšie, že získal významného spojenca: nemenovaného, ale mocného vládcu Achchijavy, sídliacemu kdesi v areáli mykénskej civilizácie. 

Chetitský vládca achchijavského panovníka v listoch oslovoval výrazmi „veľký kráľ“ či „brat“, ktorými adresoval výlučne najvýznamnejších vládcov. Iné chetitské písomnosti ho dokonca explicitne označujú za rovného chetitskému panovníkovi, a taktiež vládcom Egypta, Asýrie a Babylónie [2].  Na základe toho sa niekedy usudzuje, že v 13. storočí prinajmenšom časť malých mykénskych kráľovstiev podliehala jedinému „veľkokráľovi“ podobne, ako podľa Homéra podliehali grécki (achájski) králi Agamemnónovi. Alternatívnym vysvetlením je, že Chetiti skrátka nemali o Mykéncoch dosť informácií, a projektovali na nich podobné štátne zriadenie, ako mali oni sami. 

Pijamaradu sa s touto historickou obdobou Agamemnóna spolčil, alebo prinajmenšom konal v jej záujme. 

Napríklad keď porazil Manapa-Tarchuntu, územie Krajiny rieky Šeha si neprisvojil, ale za jeho vládcu ustanovil Atpasa, ktorý bol achchijavským hodnostárom, takže sa územie dočasne dostalo do mocenskej sféry Achchijavy. 

Záchrana 

O tom, ako sa darilo Pijamaradovi  po vyhnaní z trójskeho kráľovstva, nás informuje tzv. Tawagalawov list (c. 1250 pred n. l.), v ktorom nemenovaný chetitský panovník (zrejme Chattušili III) píše svojmu achchijavskému náprotivku. 

Neúplne zachovaný text spomína, že Pijamaradu viedol protichetitskú vzburu v krajinách Lukka (neskôr asi Lýkia) v juhozápadnej Anatólii, kde dobyl rozsiahle územia a zničil prinajmenšom jedno mesto. Situácia bola taká vážna, že chetitský kráľ nielenže vyslal vlastné vojsko, ale dokonca sa osobne postavil do jeho čela. 

Nehodlal však za každú cenu bojovať. Aj potom, ako opustil hlavné mesto, sa snažil situáciu urovnať mierovou cestou a za Pijamaraduom vyslal poslov. Vrátili sa s potešujúcou správou: veľmož prisľúbil, že sa stane chetitským vazalom, pokiaľ ho Chattušili uzná za kráľa a dostane kráľovstvo, ktorému bude vládnuť. Chetitský panovník súhlasil a vyslal za Pijamaraduom svojho syna a následníka, aby ho priviedol. 

Výsledok? Prečítajme si slová samotného panovníka:

Či som poňho neposlal korunného princa so slovami: „Choď tam, vezmi ho za ruku, postav ho na voz po tvojom boku, aby si ho priviezol predo mňa“? Odmietol.... Zosmiešnil ho pred celou krajinou. A požiadal: „Udeľ mi kráľovský titul hneď a zaraz na tomto mieste! Ak odmietneš, neprídem.“

Pijamaradu teda zmenil názor a žiadal o okamžité uznanie na. Azda šípil zradu alebo slabosť? To sa už nedozvieme. Faktom je, že chetitské vojsko eventuálne Pijamaradua obkľúčilo v pevnosti zvanej Ijalanda. Veľmož vzdoroval, ale napokon bol po ťažkých bojoch porazený. 

Ani tentoraz ale nepadol v boji, ani tentoraz nebol zajatý. S torzom svojich mužov unikol na západ k pobrežiu, kde našiel útočisko v Milavate. Mestu vládli Achchijavania, takže keď sem dorazilo chetitské vojsko, odmietol sa vzdať. Zrejme predpokladal, že chetitský kráľ bude rešpektovať achchijavské teritórium a do Milavaty so svojimi ozbrojencami nevkročí. 

Ibaže presne to Chattušili urobil. 

V rozpore s diplomatickými konvenciami vojakom nakázal, aby vpochodovali do Milavaty a Pijamaradua zajali. 

Kariéra renegáta sa zdanlivo chýlila k neslávnemu koncu. Ale len zdanlivo.

Zaujímavá je aj epizóda, ktorá vstupu chetitského vojska predchádzala. Tzv. Tawagalawov list spomína, že chetitský kráľ najprv mykénskeho panovníka požiadal o vydanie Pijamaradua, a ten súhlasil. Tu do hry vstúpil miestodržiteľ Milavaty menom Atpas. Áno, ten istý Atpas, s ktorým sme sa už stretli – Pijamaraduov zať. 

Atpas svokra nevydal. Zatiaľ čo mu chetitský kráľ líčil všetky obvinenia a sťažnosti, dovolil, aby sa Pijamaradu nalodil a odplavil do bezpečia hlbšie do achchijavského teritória, zrejme na niektorý  z ostrovov pri anatolskom pobreží. Dosť ďaleko, aby sa vymanil spod chetitskej moci, ale dosť blízko, aby mohol útočiť na chetitské územie. 

Žiadosť

Frustrovaný Chattušili sa vrátil do hlavného mesta a v liste achchijavského panovníka obvinil z podpory alebo aspoň tolerovania Pijamaraduových aktivít. Zároveň sa mu ospravedlnil za vstup do Milavaty a ubezpečil ho, že jeho úmyslom nebol útok na jeho územie. Na znak dobrej vôle dokonca prejavil ochotu zriecť sa nároku na vrátenie 7000 ľudí, ktorých Pijamaradu odvliekol z chetitského územia do Achchijavy. 

Chetitský následne požiadal o jeden z troch krokov. Chcel, aby achchijavský veľkokráľ Pijamaradua vyhostil. Alebo aby mu poskytol azyl pod podmienkou, že sa nezapojí do žiadnej protichetitskej vzbury a nevyužije achchijavanské územie ako základňu pre ďalšie násilnosti. Alebo najlepšie, aby mu Pijamaradua vydal. 

Garanciou veľmožovho bezpečia sa mal stať významný rukojemník. Achchijavský kráľ si mohol ponechať posla  nesúceho správu, ktorým bol dlhoročný osobný vozataj chetitského vládcu. A zároveň vozataj, vo voze ktorého sa údajne vozil i brat mykénskeho kráľa Tawagalawa [3] – čo naznačuje, že vzťahy Mykéncov a Chetitov boli niekoľko rokov pred napísaním listu lepšie [4]. 

List taktiež indikuje, že medzi Chetitmi a Achchijavanmi sa v minulosti vyskytli konflikty o územie Tróje (Vilušije), ale tieto sa podarilo urovnať. „Odkáž mu [Pijamaraduovi],“ píše chetitský panovník, „ohľadom Vilušije, ktorá bola predmetom nášho sporu [sporu medzi vládcom Achchijavy a chetitskou ríšou], Chetitský kráľ zmenil môj názor a zmierili sme sa... Vojna by pre nás bola chybou.“ 

Raz renegát, navždy renegát

„Nepoznáme výsledok chetitskej žiadosti, ale zdá sa, že nefungovala,“ píše austrálsky chetitológ Trevor Bryce. „Pijamaradu podnikal nájazdy na teritórium Chetitov mnoho ďalších rokov. A Achchijava hrala v západnej Anatólii čoraz aktívnejšiu a disruptívnejšiu úlohu.“

To, akou závažnou hrozbou sa Pijamaradu stal v ďalších rokoch, ilustruje písomný záznam modlitby Puduchepy, manželky kráľa Chatušiliho III. Kráľovná a zároveň najvyššia chetitská kňažka, vycestovala z centrálnej Anatólie k pobrežiu, aby poskytla bohatú obetu moru a prisľúbila ešte bohatšie obety – vrátane zlatých darov –, ak boh mora a s ním ďalšie, bližšie neurčené božstvá Chetitom pomôžu dolapiť Pijamaradua. 

Prísľub honosných darov bohov očividne nezaujal, keďže zlomkovite zachovaný list z čias kráľa Tudchaliju IV (1237-1209 pred n. l.) potvrdzuje, že Pijamaradu pokračoval vo svojich aktivitách i napriek pokročilému veku – takmer 40 rokov od prvej zmienky!

Inšpiroval Achilla? 

O identite Pijamaradua nepanuje istota. 

Vieme, že jeho meno je luvijské [5], a že mal brata a niekoľko detí. Jeho dcéra sa dokonca považovala za hodnú vládcu Milavaty (Atpasa), odborníci sa tak zhodujú, že Pijamaradu mal s najväčšou pravdepodobnosťou vznešený pôvod. Aký vznešený, to presne nevieme: podľa odborníkov to mohol byť búriacim sa chetitským hodnostárom alebo princom chetitského vazala, ktorý sa ocitol v exile. Podľa Trevora Bryca však mohol byť dokonca príbuzným chetitskej kráľovskej rodiny. Dochované pramene ho každopádne nikdy neoznačujú ani za princa, ani za kráľa.

Existujú taktiež špekulácie, že Pijamaradu bol predobrazom pre postavu trójskeho kráľa Priama známeho z Iliady. Mená oboch mužov znejú podobne, novšie bádanie sa však prikláňa k záveru, že Priam (a tiež Hektor a Patroklos) boli úplne fiktívne postavy.

Konstantinos Kopanias nedávno navrhol, že Pijamaradu mohol byť namiesto toho inšpiráciou pre mnohé tradície o Achillovi. Argumentuje, že obaja muži boli synmi a vnukmi kráľov (v prípade Pijamaradua ale nemáme istotu), ale kráľmi nikdy nestali. Kopanias vyzdvihuje, že Achillovi tradície Epického cyklus prisudzujú aj nájazdy v širšom okolí Tróje, kde v mene Agamemnóna vyplienil 23 miest a prinajmenšom dva ostrovy, Tenedos a Lesbos. (Prekvapivo však nie Milavatu, hoci sa podľa príbehu spolčila s Trójami. Do mesta ale napriek tomu zavítal, a to kvôli očistným rituálom po vražde Trambelosa.)

Achilles aj Pijamaradu teda boli obávanými vojenskými vodcami podnikajúcimi nájazdy v severozápadnej Anatólii, a to v poverení achchijavského kráľa, hoci so značnou autonómiu. Taktiež obaja bojovali v Tróji – na tú Pijamaradu podľa niektorých odborníkov nielen zaútočil, ale ju istý čas dokonca okupoval. No oboch napokon priamo či nepriamo pokorili muži podobného mena: Achilla zabil Alexandros (Paris), zatiaľ čo po vyhnaní Pijamaradua sa vlády nad trójskym kráľovstvom ujal Alaksandu. 

„Podobnosti medzi tým, čo vieme z chetitských textov o Pijamaraduovi a z Epického cyklu o Achillovi sú podľa mňa príliš početné na to, aby sme ich mohli ignorovať,“ hovorí Konstantinos Kopanias. „Jeho pozoruhodné skutky zaiste inšpirovali mnohé príbehy a piesne, ktoré sa neskôr zmenili v legendy na oboch stranách Egejského mora.“ A tieto legendy podľa bádateľa inšpirovali prinajmenšom niektoré tradície o postave Achilla. 

Osud Pijamaradua je neistý. Keďže sa v prameňoch spája s udalosťami, ku ktorým došlo počas vlády troch chetitských kráľov, vieme, že jeho aktivity trvali prinajmenšom tri a pol dekády. Ale čo potom? Chetitológ Gary Beckman s kolegami uvažuje nasledovne: „Je Pijamaradu možné, že dožil svoje dni v mieri na ostrove, ktorý mu poskytli jeho Achchijavskí podporovatelia, ktorých záujmom tak výborne poslúžil.“ 

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za odborný dozor, cenné komentáre a pomoc s odbornou literatúrou autor ďakuje profesorovi Petrovi Pavúkovi PhD. 

Poznámky

1 Chetitský výraz Achchijava sa spája s archaickým označením Grékov – Achájci.

2 Prestíž mykénskeho panovníka v chetitských očiach koncom 13. storočia pred n. l. poklesla, ako dosvedčuje jeho vyškrtnutie zo zoznamu vládcov rovných chetitskému kráľovi v korešpondencii Tutchalija IV. To podľa odborníkov naznačuje, že Chetiti si uvedomili, že moc mykénskeho kráľovstva nadhodnotili, alebo sa s Mykéncami dostali do konfliktu a uvalili na nich obchodné embargo.

3 Zrejme chetitská verzia gréckeho mena Eteokles, ktorý v gréckej mytológii vystubuje ako syn tébskeho kráľa Oidipa.

4 V čase, keď list vznikol, už Tawagalawa pôsobil v západnej Anatólii a verboval tam mužov proti Chetitom.

5 Jazykovedci ho odvodzujú z luvijských výrazov pijama „dar“ a (s o čosi menšou istotou) aradu „stúpenec“. Luvijčina, sesterský jazyk chetitčine, bola koncom doby bronzovej v západnej a severnej Anatólii široko rozšírená.

Literatúra

Beckman, G., Bryce, T. & Cline, E. H. (2011): The Ahhiyawa Texts. Brill.

Blackwell, N. G. (2021). Ahhiyawa, Hatti, and Diplomacy: Implications of Hittite Misperceptions of the Mycenaean World. Hesperia: The Journal of the American School of Classical Studies at Athens, 90(2), 191-231.

Bryce, T. (2019): Warriors of Anatolia: A concise History of the Hittites. Bloomsbury. 

Castleden, R. (2005): The Myceneans. Routledge.

Cline, E. H. (2014): 1177 BC: The year Civilization collapsed. Princeton University Press.

Heinhold-Krahmer, S. (1983): Untersuchungen zu Piyamaradu (Teil I). Orientalia 52.81-97. Heinhold-Krahmer, S. (1986): Untersuchungen zu Piyamaradu (Teil II). Orientalia 55.47-62.

Kopanias, K. (2018). Deconstructing Achilles. The Stories about Piyamaradu and the Making of a Homeric Hero. Studies in Honour of Jan Bouzek, editado por Peter Pavúk et al, 51-69.