Záhada „chýbajúcich mŕtvych“: Boli naši neolitickí prapredkovia ľudožrúti?

Dušan Valent, 2020-12-20 19:33:00

Ľudské kosti a ich úlomky rozptýlené naprieč osadami. Často nesúce dôkazy varenia, opekania, rezania, „zoškrabávania“ mäsa, osekávania a lámania. V popularizačnej, ale niekedy aj odbornej literatúre sa vykladajú ako dôkazy ľudožrútskych hodov.
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

Pri Šarišských Michaľanoch vyrástla pred asi 7000 rokmi neolitická „dedinka“. Postavili ju ľudia archeológmi klasifikovaní ako nositelia bukovohorskej kultúry (preslávení nádherne zdobenou keramikou s tri milimetre hrubými stenami).

 

Súčasne tu stálo 5 - 7 domov a žilo 40 - 50 obyvateľov. Osada existovala asi 50 rokov, čo je dosť času, aby sa tu vystriedali dve generácie obyvateľstva a začala pôsobiť tretia. Očakávali by sme tu teda asi 100 hrobov. Archeológovia však objavili len 14 hrobových jám s ľudskými zvyškami – a to nie na vyhradenom pohrebisku, ale priamo v osade.

 

Tri hroby boli prázdne, pričom zvyšky ľudských tiel sa našli aj v jamách na obilie (dvaja jedinci každý v jednej jame) a dokonca v jame na odpad (aspoň dvaja ľudia v jednej jame). V areáli osady sa zistili taktiež rozptýlené ľudské kosti a ich úlomky, často nesúce stopy čiastočného alebo úplného prevarenia. Nachádzame na nich aj stopy po ohryzení psom, rezaní a dokonca zoškrabávaní mäsa. 

 

Stopy prevarenia sa našli taktiež na ďalších ľudských pozostatkoch. Napríklad na kostiach nájdených v odpadovej jame, kde ležali lebky dvoch 20- až 30-ročných žien a ďalšie kosti, ktoré s nimi môžu, ale aj nemusia súvisieť. Alebo v jednom z hrobov na zlomku stehennej kosti – kosť niesla okrem toho známky obhryzenia psom.

 

Prevarené a lámané ľudské kosti zo Šarišských Michalian sa tradične vysvetľujú ako dôkazy kanibalizmu, ktorý bol vraj zavinený hladomorom a spájajú sa s krízou vtedajšej neolitickej spoločnosti. Nálezy podobných izolovaných kostí a ich úlomkov, často s dôkazmi „kuchynskej“ úpravy, však nachádzame aj na mnohých ďalších náleziskách na území Slovenska (a vlastne v celej Európe) v celom neolite a miestami aj v dobe bronzovej. 

 

Boli naši predkovia skutočne ľudožrúti? Ak nie, čo to vlastne stvárali s mŕtvymi?

 

Kronos požierajúci potomka na maľbe F. Goyu.

 

Hrob ako luxus?

Niekedy sa hovorí, že jedinou istotu života je smrť. Rovnakou istotou je ale taktiež hrob. Aspoň v súčasnosti. Po smrti telo každého jedného človeka (alebo aspoň jeho spopolnené zvyšky) uložíme do zeme. V stredoeurópskom neolite (medzi 6. a 3. tisícročím pred n. l.) však takto pochovali podľa niektorých odhadov možno jedného z piatich dospelých. 

 

„Hrob (vlastný!), to bol luxus,“ napísal som kedysi. Dnes sa s týmto tvrdením už nestotožňujem. Takáto formulácia totiž implikuje, že pochovávanie do zeme znamenalo prestíž, čo zrejme neplatí. 

 

Pozoruhodnou demonštráciou tejto skutočnosti je osud slávneho moreplavca Jamesa Cooka. Či presnejšie osud zvyškov jeho mŕtveho tela.

 

Varenie kvôli artefaktom

14. februára 1779 sa odohrala násilná potýčka medzi domorodými obyvateľmi Havajských ostrovov a skupinou Angličanov pod vedením kapitána Cooka. Havajčania Cooka zabili a odvliekli jeho telo. 

 

Pred týmto tragickým incidentom k anglickému kapitánovi pristupovali zvláštne. Podľa všetkého ho považovali za inkarnáciu miestneho boha plodnosti Lona. A náležite zaobchádzali aj s jeho mŕtvolou. Tak ako miestnych náčelníkov a kráľov, zbavili ju vnútorností, povarili s cieľom oddeliť mäkké tkanivá a kosti dôsledne očistili. Práve kosti sa totiž vnímali ako nositelia „božskej moci“ Cooka. 

 

Kusy tela Jamesa Cooka sa následne rozdelili medzi najvyššie postavené osoby: lebku napríklad dostal zať najvyššieho kňaza, kým kosti z končatín a čeľusť si ponechal kráľ. Niektoré Cookove kosti (ako aj vlasy a kúsky kože) sa neskôr stali posvätnými relikviami. Vystavovali a uctievali sa počas sprievodov na počesť boha Lona. 

 

Osud tela Jamesa Cooka dokazuje, že „kuchynská úprava“ tela nevyhnutne nedokazuje kanibalizmus - rovnaké stopy zanecháva aj spracovanie ľudského tela pri zhotovovaní relikvií. Tento prípad taktiež demonštruje, že ani mimoriadne významné osoby nemusia byť pochované. Ich pozostatky namiesto toho „zostávajú vo svete živých“ ako objekty úcty, kultu alebo mágie.

 

Kanibalské hody sú archeologicky neviditeľné

Vážne pochybnosti o kanibalských interpretáciách neolitických nálezov Európy vyvolal český etnológ Josef Kandert. Upozornil, že ľudožrútstvo z výživových príčin je veľmi vzácne. Z viac ako 900 známych spoločností praktizujúcich kanibalizmus sa zistilo len u 4,4 %. „Prevažujú motívy náboženské, obradné, pohrebné, demonštračné, napríklad na vyjadrenie úcty k príbuzným alebo naopak, na vyjadrenie pohŕdania porazenými nepriateľmi,“ píše Kandert. 

 

Vedec zdôrazňuje, že údajné archeologické dôkazy kanibalizmu sa nezhodujú s dôkazmi, aké zanecháva etnologicky doložený kanibalizmus. Ten totiž spravidla nenecháva žiadne stopy. 

 

„V zachovaných popisoch skutočných kanibalských hostín sa neobjavujú zmienky rozbíjania kostí (ktoré by sa mali rozbíjať kvôli špiku),“ upozorňuje etnológ. „Novovekí kultoví ľudojedi pojedali väčšinou len určité časti tiel (srdce, pečeň - a to navyše v surovom stave), takže neporušená kostra mohla byť štandardne pochovaná.“ Kandert dodáva, že aj u komunít, u ktorých dochádza ku kanibalizmu z výživových dôvodov, sa nikdy nepozorovalo rozbíjanie kostí. 

 

Kosti v kulte a mágii

Vystavovanie ľudských pozostatkov sa z rôznych príčin - uctievanie alebo pripomenutie smrteľnosti - praktizovalo aj v novovekej histórii. Vystavené boli pozostatky mníchov, svätcov ale aj Lenina a Stalina.

Izolované kosti a ich úlomky, aké spomíname v úvode článku, podľa Kanderta nemusia mať nič spoločné s ľudožrútstvom, ale môžu predstavovať, okrem iného, predmety používané pri rituáloch alebo mágii. Takéto zaobchádzanie s ľudskými pozostatkami nie je cudzie ani Európanom. „Časti tiel, najmä z nepokrstených detí a popravených zločincov, slúžili ako magické pomôcky, liečivá alebo amulety ešte aj v stredoveku a novoveku,“ upozorňuje archeológ Pavol Jelínek. 

 

Časti tiel mohli byť zároveň vystavované a uctievané v rámci kultu predkov. Podľa českého archeológa Petra Krištufa etnografia dokladá jeho široké rozšírenie. Jeho typickou súčasťou je komunikácia s predkami sprevádzaná manipuláciou s mŕtvymi telami. „Účel týchto rituálov možno vidieť v udržaní kontaktu medzi svetom živých a mŕtvych,“ hovorí Krištuf. „Stretávame sa s prípadmi, keď sú ľudské pozostatky uchovávané alebo vystavované priamo v obytných priestoroch, ale tiež je možné vystavovať mŕtvych predkov na miestach, ktoré slúžia k vykonávaniu rituálnych aktivít komunity.“ Podľa Josefa Kanderta sa napríklad uchovávali lebky príbuzných, o ktorých sa verilo, že zaisťujú ochranu svojich potomkov.  

 

Istý čas uchovávané ostatky predkov mohli po určitom čase stratiť svoju hodnotu, takže sa z nich stal odpad. Konkrétne rozlámané izolované kosti možno vysvetliť etnograficky doloženým „rituálnym zničením“ magického predmetu, ktorým sa ukončuje jeho moc, aby nemohla byť zneužitá. 

 

Aj drevenie kostí mohlo podľa Josefa Kanderta súvisieť s mágiou. Etnológ upozorňuje, že napríklad v Bengálsku a v Brisbane vo Virgínii sa kosti človeka obetovaného za dobrú úrodu drvili na pastu, ktorá sa rozhadzovala na poliach. Vedec dodáva, že zmiešané, prípadne opálené ľudské kosti taktiež nemusia byť výsledkom kanibalizmu. „Môžu byť pozostatkom po obete bohom (ako u starých Galov), alebo pozostatkom po obeti zvierat, ktorá sa konala nad sekundárnymi hrobmi starešinov, predstaviteľmi domácností, rodov a pod, alebo v ich blízkosti (Lotukovia, Langovia, Ačoliovia),“ upozorňuje etnológ.

 

Vyprázdnené hroby

Tibetský pohreb pod holým nebom.
Indiánsky pohreb zo začiatku 20. storočia. (Autor: Roland W. Reed)

Kult predkov a praveká mágia vysvetľujú nálezy izolovaných kostí (alebo ich fragmentov), rozhodne však nedokážu vysvetliť, kam sa podeli všetci „chýbajúci“ neolitickí umrlci. Pomocnú ruku opäť ponúka etnológia a etnografia. „Na základe etnografických dokladov vieme, že existuje veľmi široké spektrum spôsobov, ako naložiť s telom zosnulého, a že takzvané pietne správanie je vždy kultúrne relatívne,“ píše archeológ Petr Květina. 

 

Jednou zo široko rozšírených tradícií je napríklad voľné uloženie tela v prírode, etnologicky doložené v Austrálii, v Sudáne, na Sibíri, v Monglosku a inde. V Tibete sa telá niekedy ponechajú mrchožrútom až potom, ako sa rozsekajú na kúsky. 

 

Ďalšou široko rozšírenou tradíciou je takzvané sekundárne pochovávanie: po mesiacoch až dvoch rokoch sa vyberú zvyšky mŕtveho zo zeme, očistia sa a vystavia, uložia do nádob alebo skalných puklín či jaskýň. Vykopanie pozostatkov, ich očistenie a následne opätovné pochovanie je známe aj z novovekej Európy, konkrétne sa praktizovalo v niektorých oblastiach Korutánska, Rumunska, bývalej Juhoslávie a Grécka.

 

Na takéto sekundárne pochovávanie môžu poukazovať aj záhadné „prázdne“ hroby. V Čechách podľa Petra Květinu tvoria až desatinu neolitických hrobov a známe sú aj zo Slovenska. 

 

„V niektorých prípadoch obsahujú aj milodary a prípadne aj zlomky ľudských kostí,“ píše Květina. „O kenotaf [symbolický hrob] v starovekom a úplne symbolickom význame tu nejde, pretože sú tu zjavné známky narušenia pôvodnej situácie. Viac ako polovica takýchto jám bez pozostatkov je úplne prázdna, a preto sa zdá, že telá mohli byť zabalené a zabezpečené v nejakej tkanine či koži a po nejakom čase vybraté z hrobovej jamy. Kam ich potom druhotne uložili, nie je zatiaľ jasné.“

 

Domy predkov

Ďalšou pohrebnou tradíciou, ktorá nezanechala archeologické stopy, mohlo  byť spaľovanie a ukladanie tiel v plytkých hroboch alebo pochovávanie v interiéri domov, obzvlášť neolitických dlhých domoch. 

 

„Je možné, že nie kostrový, ale žiarový spôsob pochovávania bol dominantný, avšak hroby boli vykopané plytko a za tie tisícky rokov sa v zemi nezachovali alebo zničili,“ upozorňuje archeologička Noémi Beljak Pažinová. Výskumníčka dodáva, že doklady pochovávania spálených tiel poznáme v strednej Európe už z kultúry s lineárnou keramikou aj z lengyelskej kultúry (približne 5500 - 4300 pred n. l.).

 

Podlaha týchto impozantných, vyše 20-metrových (ojedinele viac ako 50-metrových) konštrukcií sa nezachovala. Erózia a orba odstránili od neolitu niekoľko desiatok centimetrov pôdy, takže sa zachovali len kolové jamy. „Jednou zo symbolicky veľmi významných funkcií neolitického domu mohlo byť ukladanie telesných zvyškov nebohých,“ píše archeológ Jan Turek. „Dom mohol už počas svojho obývania slúžiť aj k primárnemu uloženiu ostatkov predkov, ktoré mohli byť neskôr premiestnené, alebo sa dom mohol stať miestom definitívneho pohrebu jedného alebo viacerých členov rodiny, ktorých zvyšky zostali v dome i po jeho opustení, takže transformovali dom živých na dom mŕtvych.“

 

Niektorí archeológovia ako Richard Bradley dokonca uvažovali, že časti neolitického dlhého domu boli vyhradené mŕtvym ako „márnice“. Hypotéza, že dlhé domy zastávali taktiež funkciu hrobky, pomáha vysvetliť ich neúmernú veľkosť -  obývala ich len jedna rodina. Hypotézu podporuje nápadná podobnosť dlhých domov s neskoršími dlhými mohylami. 

 

Podľa Jana Tureka je dokonca možné, že pretiahnuté jamy zistené po bokoch mnohých neolitických domov slúžili na získanie zeminy, ktorou „dom mŕtvych“ či presnejšie „dom predkov[1] “ prekryli, za vzniku skutočnej mohyly. Petr Květina pre zmenu uvažuje, že pochovanie v dlhom dome mohlo byť exkluzívne, vyhradené pre dôležitých členov komunity. Iných pochovávali v sídliskových jamách. 

 

Neolitcký dlhý dom.
Schéma vzniku dlhých mohýl z neolitických dlhých domov. (Z Květinu a kol., 2015)

Praveká osada v novom svetle

Čo z uvedeného vyplýva pre neolitickú osadu nájdenú pri Šarišských Michaľanoch? V prvom rade to, že nálezy považované za dôkazy ľudožrútstva možno interpretovať aj úplne inak. 

 

Ak zohľadníme etnologické poznatky o archaických spoločnostiach, individuálne kosti so stopami po varení a odstraňovaní mäsa budia dojem relikvií kultu predkov, kým zlámané ľudské kosti pre zmenu evokujú rituálne deštruované magické predmety, ktorých „funkcia“ skončila. Skutočnosť, že pochovali len malú časť populácie potvrdzuje, že uloženie do zeme predstavovalo len jeden z viacerých spôsobov nakladania s mŕtvymi telami. 

 

A keď sa uloženie do zeme uskutočnilo, nemuselo ísť o prvé miesto spočinutia nebohého. Zároveň nevyhnutne neznamenalo prestíž: ako dokazujú nálezy kostier umiestnených či len pohodených v odpadových jamách alebo priekopách, známe zo všetkých kútov Slovenska.

 

-

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Za odborný dozor a cenné pripomienky k článku autor ďakuje prof. PhDr. Noémi Beljak Pažinovej, PhD. z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

 

Poznámky

1 Termín „dom mŕtvych sa v archeologickej literatúre častejšie používa pre konštrukcie v hrobových jamách.

 

Literatúra

Bistáková, A. & Pažinová, N. (2010): (Un)Usual Neolithic and Early Eneolithic mortuary practices in the area of the North Carpathian Basin. Doc. Praehist. 37. Neolithic Stud. 17, 147–159.

Gajarská, K. (2016): Problematika antropofágie v období neolitu a eneolitu MUSAICA ARCHAEOLOGICA, 2, 27-54.

Hreha, R. & Šiška, S. (2015): Bukovohorská kultúra na Slovensku vo svetle výskumov v Šarišských Michaľanoch a Zemplínskych Kopčanoch. Veda.

Jelínek, P. (2009): Nálezy skeletov v sídliskových objektoch – ich interpretácia a význam. Univerzita Komenského v Bratislave. Dizertačná práca.

Kandert, J. (1982): Poznámky k využití etnografických údajů v případě výkladu knovízských „hrobů“, Archeologické rozhledy 34, 190-200.

Krištuf, P. (2019): Arény předků. Posvátno a rituály na počátku eneolitu. Západočeská univerzita v Plzni 

Květina, P. a kol. (2015): Minulost, kterou nikdo nezapsal. Pavel Mervart. 

Turek, J. 2010: Domy mrtvých ve světě prvních zemědělců, In: Hroby, pohřby a lidské ostatky na pravěkých a středověkých sídlištích, Živá archeologie, Supplementum 3, pp. 7-12.

 


Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri